ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rodičia Kristíny Royovej pochádzali z  dvoch významných evanjelické rodov. Otec August Roy, blízky priateľ J. M. Hurbana, bol členom Slovanskej spoločnosti, zakladajúcim členom Matice slovenskej a slovenských gymnázií, účastníkom zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach a jeho heroickým úsilím sa zaslúžil o rozvoj cirkvi, školstva i hospodárstva v Starej Turej a okolitých kopaniciach. Matka pochádzala z rodu Holubyovcov.  Jej bratom bol významný slovenský botanik, ale i etnograf, cirkevný historik a archeológ Jozef Ľudovít Holuby, ako i slovenský martýr Karol Holuby, popravený v meruôsmom roku pri dnešnom Šulekove.
Spisovateľkino detstvo je späté so staroturianskou farou, v ktorej vyrastala. Tu našla i svojich učiteľov, prevažne kaplánov. Žiaľ, vzdelanie ktoré sa jej dostalo nenaplnilo mieru jej intelektuálnych schopností, no, ako sa neskôr ukázalo, veľkým prínosom pre ňu bolo ročné štúdium v meštiackej škole v Bratislave, kde nadobudla vynikajúcu znalosť nemeckého jazyka.

Duchovná cesta
Počas návštevy Kristíny Royovej a jej staršej sestry Márie u ich strýka, kochanovského farára Pavla Roya, sa im do rúk dostal časopis Betanie. Obe sestry ním boli hlboko oslovené. Nasledovali písomné kontakty s rodinou vydávateľa Josefa Kostomlatského a asi po dvoch rokoch, v roku 1888, aj pozvanie do Písku a následná cesta do Prahy. Tu sa sestry Royové zoznámili so známym kazateľom Aloisom Adlofom i misionárom a dlhoročným podporovateľom ich práce Dr. F. W. Baedekerom. Predovšetkým však prišli k duchovnému obrodeniu a prijali výzva nasledovať svojho Spasiteľa. Ich aktivity  v duchovnej sfére rozbehli okamžite. Na prvú evanjelizáciu sa podujali už vo vlaku na ceste z Písku. Po návrate zintenzívnili prácu s  deťmi. Založili prvú nedeľnú školu na Slovensku, ku ktorej sa  postupne pridávali aj dospelí návštevníci z kopaníc, pričom počet ľudí na stretnutí sa pohyboval až na úrovni trojciferných čísel. V roku 1897 sestry Royové so svojimi spolupracovníkmi založili spolok Modrého kríža. Spolok mal päť základných pravidiel: budem denne čítať Bibliu, budem spravovať svoj život podľa nej, budem privádzať hynúce duše ku Kristovi, budem pripravený znášať pohanenie pre Neho a nebudem piť opojné nápoje. Vďaka mnohým konferenciám a misijnému pôsobeniu Kristíny Royovej a jej spolupracovníkov vznikali odbočky spolku Modrého kríža po celom území dnešného Slovenska a slovenskej Dolnej zemi. Členstvo v tomto spolku pritom nebýval v očiach verejnosti výsadou. Už samotné sestry Royové boli častými terčmi výsmechu, hrubých verbálnych i fyzických útokov. Ich neprajníci pritom nepochádzali len z jednoduchého ľudu, ale i z radov vzdelancov, príslušníkov štátnych zriadení i predstaviteľov cirkvi. Po zanietenej kázni ich švagra, staroturianskeho farára a seniora Ľudovíta Čulíka, návštevníci služieb Božích ich nadobro vyhnali z kostola. Známe sú aj viaceré davové vzbury, útoky kameňmi, u mladšej generácie aj prípady väznenia dokonca, v súvislosti s členstvom v prebudeneckom hnutí je známy prípad neobjasnenej vraždy a pokusu o vraždu. Napriek všetkým príkoriam, aktivity započaté a vedené Kristínou Royovou viedli k duchovnému obráteniu množstvu ľudí, medzi nimi viacerých učiteľov, spisovateľov, misionárov, kolportérov a kazateľov. Dnes možno v tomto hnutí vidieť korene niektorých protestantských cirkví, na Slovensku predovšetkým Cirkvi bratskej, ale časť tohto živého duchovného prúdu pretrvala aj v ECAV, pravdaže, v rámci ďalších generácií s vlastnými príbehmi. Veľký význam pri evanjelizovaní  mala aj Royovej sociálna a umelecká činnosť.

Umelecká tvorba
Royovej prozaická tvorba je rozsiahla a žánrovo pestrá. Autorka pritom často stála aj v úlohe vydavateľa alebo fakticky viedla časopis, kde boli viaceré diela prvýkrát uverejnené. Jej prozaický debut bol odpoveďou na verejnú výzvu, aby už  niekto „pre Boha“  napísal niečo pre deti. To pre Boha sa  Kristíny Royovej dotklo, sadla si k  sviečke a napísala najprekladanejšie dielo slovenskej literatúry Bez Boha na svete. Dnes jej bibliografia zaznamenáva ešte ďalších 76 próz, vrátajúc sem aj 5 správ a 29 letákov. Autorka v nich strieda  podobu realistky i romantičky, pričom v dielach vždy zanecháva svoju osobitú pečať. Pre lepšie uchopenie jej diela je vhodné začať s jej memoárovo-autobiografckou prózou Za svetlom a so svetlom, ktorú napísala na podnet jej nemeckých čitateľov. V prvej časti (Za svetlom) spisovateľka opisuje svoju cestu k viere. Druhá časť je akousi mozaikou príbehov, ktorá dokumentuje počiatok prebudeneckého hnutia medzi Slovákmi. Dozvedáme sa tu o ich životných princípoch, prvých konfliktoch s oficiálnymi predstaviteľmi cirkvi a ich prívržencami, o všetkom podstatnom, čo nachádzame v ostatnej tvorbe autorky. Dôkladné poznanie autorky a jej okolia je pre čitateľa cestou k lepšiemu chápaniu  jej diela - ono je v podstatnej miere faktografické. Jeho nosnou ideou je rozpor medzi živým a mŕtvym, vnútorným (zvnútorneným) a vonkajším, formálnym a skutočným (kresťanstvom). Výstižnou demonštráciou týchto nezhôd sú postavy neveriacich farárov. Pre Royovú nie sú veriaci (kresťania) tí, ktorí jestvovanie Boha považujú len za skutočnosť hodnú teologického skúmania a intelektuálneho rozjímania. Royová požaduje predovšetkým premenu človeka a nový život, v ktorom sa neustále prejavuje Božie vedenie a láska. Vždy musí ísť o vieru milujúcu, živú a osobnú, teda biblickú. Takáto viera však nie je v súlade so životom väčšiny ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu. Vzniká rozpor, kde proti hrubosti väčšiny, a niekedy i intelektuálnej prevahe, stojí jednoduchý človek, možno iba bezprostredné dieťa, ktorého zbraňou je len pravda a svedectvo života.
Vyjadrením uprednostňovania lyriky srdca pred konštrukciami rozumu je aj Royovej poetická a piesňová tvorba. Sestry Royové (Kristína však zaostávajúc za Máriou) svojimi Piesňami sionskými (ktoré, možno považovať za prvý slovenský kresťanský spevník) položili základ duchovnej prebudeneckej piesne na Slovensku (a stali sa tiež populárnymi medzi Slovákmi na Dolnej zemi i v USA). Aj pri ich tvorbe sa prejavil nedostatok porozumenia zo strany slovenskej inteligencie, takže pri ich harmonizácii vypomáhal švajčiarsky skladateľ Félix Bovet.
Na základe mnohých výpovedí možno povedať, že Royovej umelecká tvorba prináša nielen duchovné posilnenie kresťanov, ale neraz spôsobila i zásadný (duchovný) obrat v živote človeka. Jej umelecký program písania pre Boha bol tak naplnený.

Sociálna činnosť
Ako bolo naznačené, pre Royovú bolo dôležité, zároveň prirodzené, svedčiť aj vlastným životom. Hoci nikdy neoplývala luxusom, organizovala zbierky pre misie v Číne či Afrike. Deťom sa venovala už pred cestou do Písku. Táto práca nadobudla väčší rozmer, keď si sestry Royové zobrali na starosť deti tzv. hauzirérov (staroturianski obchodníci, ktorí zhruba  10 mesiacov v roku boli vycestovaní) a neskôr aj sirôt. Najprv to bol sirotinec v „izbe za bránou“ v „dome pri ceste“, v ktorom sestry Royové bývali. Neskôr založili sirotinec Chalúpka (1926). Ďalšou z ich aktivít bolo založenie útulní. Prvá (1880) zrejme slúžila predovšetkým bez bezprízorné deti a siroty, druhá (1907) väčšmi pre starcov, bezdomovcov, chorých... Ďalej Kristína Royová zriadila nemocnicu (november 1911) s prvou slovenskou diakoniou (jar 1912), prirodzene, odev diakonisy si na doživotie obliekla aj samotná spisovateľka. Posledným veľkým projektom bolo postavenie starobinca. 71-ročná Royová sa doň pustila v čase hospodárskej krízy s nedostatkom finančných prostriedkov. Aj tento projekt však dotiahla do konca. Domov bielych hláv bol otvorený v roku 1933. Kristína Royová v ňom prežila posledné tri roky života. Zomrela 28.12.1936. Aj spomenuté sociálne aktivity sa zo Starej Turej rozširovali do ďalších miest.


Medzi cirkvami a národmi
Kristína Royová je teologický jednoznačne spätá s protestantizmom, no popri jeho dogmatike zdôrazňuje zvnútornenosť viery a z nej vyvierajúcu etiku. Jej kritika pranieruje skôr stav cirkvi (hľadiac pri tom na jednotlivca), než jej dogmatické základy. Jej nosná idea, spočívajúca v boji proti cirkevnému formalizmu, a jej kristocentrizmus má však aj ekumenický potenciál. Dobrým príkladom jeho využitia je novela V slnečnej krajine, ktorú do španielčiny preložil katolícky kňaz a vydalo katolícke vydavateľstvo. Aj keď sa Royová nikdy formálne nevyčlenila z evanjelickej cirkvi, fakticky v jej duchovných aktivitách spočívajú viaceré korene slovenských evanjelikálnych denominácii. Piesne sionské i Royovej prózy sú prítomné v celom protestantskom spektre. Podobne je to aj v slovenskom i inonárodnom zahraničí (dnes, po rozplynutí sna o komunizme, ide hlavne o východoeurópsku a kaukazskú oblasť, kde sa distribuujú desaťtisícové vydania jej diel; celkovo bolo dielo Kristíny Royovej preložene do viac než 30 jazykov – je teda najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou)
Pokus o načrtnutie Kristíny Royovej zostáva na tomto mieste nedokončený v očiach čitateľa i autora. Stále o nej vieme málo. Nepoznáme jej celú tvorbu (nevydané rukopisy) ani celú duchovnú a sociálnu službu (hlavne jej osobný rozmer). V ostatných mesiacoch sa napríklad objavili indície o jej úlohe na založení sirotinca v Kovačici i o súvislostiach medzi prebudeneckým hnutím v Starej Turej a vznikom protestantskej cirkvi na Kube. Rozsah Royovej prínosu teda zostáva neprebádaný a jeho hĺbka nevystihnuteľná. < >

 (Životopis Kristíny Royovej pre Zlatý fond SME spracoval Mgr. Pavol Trúsik, učiteľ slovenského jazyka, predseda o. z. SLUHA. Ďakujeme!)