ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po absolvovaní gymnázia v Rožňave (1837 — 1838) a Miškovci (1838 — 1839) študoval od roku 1840 na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti Jednoty mládeže slovenskej. Zredigoval tu celý ročník rukopisného študentského časopisu Považja, do ktorého prispel početnými článkami, úvahami a prekladmi európskych autorov. Pôsobenie v tejto inštitúcii predznamenalo jeho budúcu tvorivú orientáciu, najmä záujem o rozprávku a mytológiu. < >

Druhou významnou udalosťou podnecujúcou autorove literárne i folkloristické aktivity bolo trojročné pôsobenie na evanjelickej fare v Revúcej (1850 — 1852) u Samuela Reussa (1783 — 1852), priekopníka etnológie orientovanej na rozprávku na Slovensku. Po odchode z Revúcej pôsobil Dobšinský ako kaplán v Brezne a Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858 — 1861 bol profesorom na lýceu v Banskej Štiavnici, kde redigoval časopis Sokol, a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch.

Dobšinského možno charakterizovať ako všestranne činnú osobnosť: venoval sa písaniu poézie, prekladom romantických básnikov (Byron, Mickiewicz) aj klasikov svetovej literatúry (Shakespeare, Rousseau), literárnej kritike, publicistike, folkloristike. Preslávil sa však predovšetkým vydaniami slovenských rozprávok, ktorým sa aktívne venoval po celý život.

V rokoch 1858 — 1860 spolu s Augustínom Horislavom Škultétym zostavil a vydal zbierku rozprávok Slovenské povesti (obsahujúcu prevažne čarovné rozprávky v siedmich zošitoch), ktorá čerpala z bohatého rukopisného materiálu, zaznamenaného v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Svoj záujem Dobšinský postupne rozšíril aj o ďalšie folklórne žánre a jeho činnosť nadobudla etnografickejší charakter, k čomu výrazne prispelo najmä založenie Matice slovenskej v roku 1863. Výsledkom výskumnej práce v oblasti slovenskej ľudovej kultúry sú zbierky Zborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier (1874) a Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské (1880), z ktorých čerpali materiál významní súdobí aj neskorší etnológovia a jazykovedci.

Širší žánrový a záujmový záber Dobšinského sa odrazil aj na jeho druhom monumentálnom projekte, „klasickom“ súbore slovenských rozprávok Prostonárodné slovenské povesti (1880 — 1883). Autorov záujem na vyjdení tejto zbierky dokladá aj skutočnosť, že ju vydal vlastným nákladom. Výsledkom analýzy slovenských rozprávok je teoretická práca Úvahy o slovenských povestiach (1871), syntetizujúca výsledky autorovho takmer tridsaťročného výskumu rozprávky.

Literatúra:

BRTÁŇ, Rudo: Pavel Emanuel Dobšinský (1828 — 1885). In: Literárne postavy Gemera 2, 1971.

DORUĽA, Ján: O jazyku rozprávok zo zbierok Pavla Dobšinského. In: Literárnomúzejný letopis, roč. 21, 1987, s. 71 — 89.

MARČOK, Viliam — LEŠČÁK, Milan: Dobšinský dnes. In: Romboid, roč. 12, 1977, č. 11, s. 32 — 37.

MARČOK, Viliam. (ed.): Pocta Dobšinskému. Bratislava : Mladé letá, 1985.

MELICHERČÍK, Andrej: „Prostonárodné slovenské povesti“ Pavla Dobšinského. In: Prostonárodné slovenské povesti, zväzok 1. Bratislava : SVKL, 1958, s. 9 — 30.

MELICHERČÍK, Andrej: Pavol Dobšinský — portrét života a diela. Bratislava : SVKL, 1959.

PAULINY, Eugen: Pavol Dobšinský a slovenská ľudová rozprávka. In: Pavol Dobšinský: Zakliata hora. Bratislava : Tatran, 1980, s. 7 — 16.