ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa v rodine učiteľa, gymnázium absolvoval v Miškovci, Ožďanoch a v rokoch 1847 — 1848 Levoči, kde začal literárne tvoriť. Od roku 1849 pôsobil ako úradník a dozorca v sklenej hute v Zlatnom, neskôr v štátnej administratíve vo viacerých slovenských mestečkách. Celý život čelil existenčným problémom, ktoré sa výrazne odrazili na charaktere jeho tvorby. Zahynul tragicky, pri kartách ho prebodol spoluhráč.

I keď rozsah Kubániho tvorby obmedzila predčasná smrť autora, torzo jeho diela ukazuje, že bol mimoriadne nadaným literátom. Vo svojej generácii, najmä medzi prozaikmi (Mikuláš Ferienčík, Daniel Bachát, Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak ), zastupoval typ autora, ktorému sa síce na neveľkom diele, ale originálne, presvedčivo a „reprezentatívne“ podarilo zobraziť stretnutie protichodných javov v živote 50. a 60. rokov 19. storočia na Slovensku, problémy psychologického rozpoloženia porevolučného človeka.

Hoci Kubániho diela vychádzali v 60. rokoch 19. storočia, podstatná časť jeho aktivity sa viaže k predošlému desaťročiu. V rokoch 1855 zostavil 23 čísel rukopisného časopisu Hodiny zábavy, ktoré väčšinou obsahovo zaplnil sám. Niektoré z týchto prác boli neskôr publikované časopisecky.

Kubániho príležitostná poézia odráža autorov vnútorne motivovaný záujem o politicko-spoločenskú problematiku, ktorý najkoncentrovanejšie vyjadril v rozsiahlej oslavnej alegorickej básni Deň 6. a 7. júna roku 1861 v Turčianskom Sv. Martine (Lipa 1862), tematicky sa viažucej k memorandovému zhromaždeniu vedúcemu k založeniu Matice slovenskej (podľa Kalinčiaka túto tému spracoval úspešnejšie ako Sládkovič v Svätomartiniáde).

Kubániho osobná poézia načrtáva novú, vývinovo plodnú koncepciu lyrického subjektu, ktorý romantický pocit spoločenskej vydedenosti transformuje do podoby ironického úškľabku, maskujúceho pocit sociálnej deklasovanosti. Typický je preňho obraz básnika — osamoteného „žobráka s lutnou“, charakterizovaného dezilúziou a rezignáciou (cyklus Slzy osudu, Lipa 1860). Tieto tendencie sa mu však už nepodarilo rozviť v epickej poézii, ktorá je orientovaná na národné a historické témy s politickou tendenciou (napríklad historická povesť Radziwillowna, kráľovná poľská (Minerva 1869) čerpá z poľských dejín 16. storočia).

Veľké ideovo-umelecké ambície prejavil Kubáni v žánri historickej prózy. Jeho plánované najrozsiahlejšie prozaické dielo, historický román Valgatha, tematicky sa viažuci k husitským bojom z polovice 15. storočia, však ostalo kvôli tragickej smrti autora nedokončené. Torzo prózy, ktorej „prvú knihu“ mal Kubáni dokončenú už začiatkom 60. rokov, publikoval z pozostalosti Andrej Sytniansky v časopise Orol (1872).

Ostatné prózy, vrátane prvých prozaických pokusov, ktoré zostali v rukopise (nedokončený po nemecky písaný román Die Huttner, v ktorom zužitkoval osobné skúsenosti z práce v sklárni, a poviedka Blíženci), spracúvajú výlučne tematiku zo súčasného života. Tieto prózy charakterizuje epizodickosť, autobiografickosť a humorno-ironický, prípadne tragikomický pohľad na skutočnosť, ktorý našiel odraz aj v ich žánrovom označení ako „humo-smutnoresky“. Pre Kubániho je príznačný žáner kratšej prózy s tragikomickým zobrazením životnej epizódy, postavenej na strete ideálneho, resp. zdanlivého so skutočnosťou. Okrem humoristicky ladenej „kriminálnej“ epizódy Pseudo-Zamojski (Sokol, 1861) majú všetky prózy autobiografický základ: Hlad a láska (Lipa, 1860), Čierne a biele šaty (Černokňažník 1861), Emigranti (Tábor 1870), Suplikant (Orol 1873).

Klasickejšiu sujetovú schému uplatnil Kubáni v poviedke Mendík (Sokol 1860), ktorá sa považuje za jeho najtypickejšie prozaické dielo, lebo modelovo zvýrazňuje základ jeho próz — postavenie a riešenie konfliktu medzi ideálom a skutočnosťou.

Ideový problém potreby národnej rovnoprávnosti, plynúci z Kubániho básnického aj prozaického diela, je prítomný aj vo veršovanej dráme Traja sokoli (1905, napísaná 1868). Dráma zachytáva osudy troch organizátorov slovenského národného hnutia počas revolúcie v roku 1848, Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho a Michala Bakulínyho, ktorí sú priamymi historickými modelmi postáv. Aj dej drámy je vymedzený rámcom historických udalostí: uväznením protagonistov, ich odsúdením na smrť a omilostením. I keď sa autor snažil uplatniť v dráme svoje teoretické náhľady na tento literárny druh, dielo má skôr dokumentárnu hodnotu.

Názory na drámu formuloval Kubáni v Kritických úvahách o smutnohre Petra Kellnera-Hostinského Svätoslavičovci (Slovesnost 1873). Okrem iného tu vyjadril dosiaľ nevyslovenú dilemu slovenskej literárnej kritiky v danom období, a síce absenciu predchodcov — kritikov, ktorí by boli vnímaní ako relevantné vzory. Teoreticko-kritický záujem o problematiku prózy dokladá séria siedmich listov Pavlovi Dobšinskému z roku 1852, v ktorej autor pomerne podrobne sformuloval koncepciu románu všeobecne aj románu špecificky slovenského. Listy ukazujú Kubániho ako na svoj vek mimoriadne sčítaného a solídne pripraveného teoretika. Jeho koncepcia románu má výrazne romantický ráz, no pozoruhodná je snaha zapojiť domácu literatúru do medzinárodného kontextu.

Literatúra

ORMIS, Ján V.: Kubáni a Jósika. In: Slovenská literatúra, 1965, č. 4.

ČEPAN, Oskár: Literárne dielo Ľudovíta Kubániho. In: Literárne postavy Gemera 1. Bratislava : Obzor, 1969, s. 222 — 254.

ČEPAN, Oskár: Ľudovít Kubáni a jeho prozaické dielo. In: Valgatha a iné prózy. Bratislava : SVKL, 1956, s. 9 — 33.

KRULÁKOVÁ, Anna: Prehodnocovanie témy lásky v próze šesťdesiatych rokov 19. storočia, Sonda do textov Ľ. Kubániho a J. Záborského. In: Slovenská literatúra, 2001, č. 4, s. 289 — 266.

ŽEMBEROVÁ, Viera: Medzi teóriou románu a stratégiou textu (Ľ. Kubániho Valgatha). In: Slovanský romantizmus — poetika romantična. Banská Bystrica : FF UMB, 2002, s. 88 — 95.

ŠTEVČEK, Ján: Kubániho nedokončená iniciatíva. In: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 71 — 76.