ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa v rodine Andreja Braxatorisa, učiteľa krupinskej národnej zmiešanej školy ešte z jozefínskych čias, a Terézie Braxatorisovej, rodenej Bartolomeidesovej, ako ôsme zo štrnástich detí. Matku stratil v mladom veku, jeho otec sa druhýkrát oženil s Elizabethou Kellnerovou a mal s ňou ešte tri deti. Sládkovičov otec bol nielen učiteľom, ale aj spisovateľom, jedným z členov Slovenskej literárnej spoločnosti banskej, ktorá vznikla v roku 1812 zásluhou A. Lovicha, B. Tablica, J. Seberiniho a iných.

Andrej Sládkovič študoval v Petrovčanoch, od roku 1832 v Banskej Štiavnici. Na štiavnickom lýceu založili slovenskí študenti v roku 1836 po príklade iných škôl slovenský spolok, v jeho knižnici si básnik požičiaval Kollárovu Slávy dceru, Hollého spisy, Časopis českého musea, Květy a iné. V liste Hroboňovi z roku 1836 Grossmann píše o najhorlivejších žiakoch, ktorými boli Braxatoris, Launer a Gölner. < >

V roku 1839 dával súkromné hodiny v rodine Pavla Pišla a zamiloval sa do jeho dcéry Márie. Sklamaná láska k tejto žene bola podnetom na vznik najznámejšej Sládkovičovej skladby Marína.

V roku 1840 Sládkovič študoval v Bratislave, kde sa zapájal do činnosti Ústavu reči a literatúry československej. Prvými textami, ktoré na pôde Ústavu predstavil, boli básne Anděl pokoje, Naděje a Břetislav, pričom všetky verejne posudzoval Samo Bohdan Hroboň, a pojednanie Nesmrteľnosť, preložené z nemeckého Herdera (Postszenien zur Geschichte der Menschheit), spolu s jeho básňou Na mladíka. Báseň Sliby posúdil Francisci. V roku 1841 Sládkovič výrazne prispel k založeniu „slovenského národného divadla“.

V roku 1843 odišiel na univerzitu do Halle, kde študoval predovšetkým filozofiu a teológiu (logiku, dejiny filozofie, filozofiu náboženstva, psychológiu a spinozizmus u Erdmanna, symbolickú teológiu a Schleimacherovu teológiu u Schwartza, úvod do filozofie u Weisenborna, najnovšie dejiny dogiem u Thilla, stav nášho času u Hinrischa, dejiny nového kánonu u Niemayera, dejiny novšej teológie u Tholucka a dejiny utrpenia a zmŕtvychvstania Krista u Wegscheidera.) Zoznámil sa tu s Rusmi Jelaginom a Chomiakovovým bratrancom Valujevom, ktorý mu neskôr poslal celého Puškina. V Halle si Sládkovič nakúpil maľované fajky a knihy (hlavne Daubove teologické diela), a tak mu nezostalo na ostatné: „Ondrejko náš žil tam na samej káve, lebo tam porcia kávy, z troch šálok pozostávajúca, len trištvrte strieborného groša stála.“

Po návrate bol vychovávateľom v rodine Petra Bezega v Rybároch. V roku 1847 sa stal farárom v Hrochoti a oženil sa s Antóniou Júliou Sekovičovou. Hoci sa priamo nezúčastnil revolúcie 1848 — 1849, v júni 1849 bol väznený kossuthovskými vojskami. V roku 1856 sa stal farárom v Radvani, 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej, resp. jej literárno-dramatického odboru, v rámci ktorého posudzoval novovznikajúce práce. V šesťdesiatych rokoch sa venoval pastoračnej činnosti, náboženskej spisbe a duchovným piesňam. V roku 1868 ochorel na pľúcnu vodnatieľku, ktorej o štyri roky podľahol.

Literatúra:

KALINČIAK, Ján: Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča. In: O literatúre a ľuďoch. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965.

Andrej Sládkovič. Život a dielo v dokumentoch. Ed. Cyril Kraus. Martin : Osveta, 1980.