ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krátko študoval v Brezne a Ožďanoch, v rokoch 1805 — 1809 na lýceu v Levoči, odkiaľ prešiel do Prešova a Blatného Potoka. V roku 1815 pôsobil ako domáci učiteľ v Radvani a vo Viedni, aby nadobudol finančné prostriedky na ďalšie vzdelávanie. Štúdium evanjelickej teológie, filozofie a filológie ukončil na univerzite v Jene (1816 — 1817), kde v tom čase študoval napríklad aj Pavol Jozef Šafárik. Tu sa začal zaujímať o divadlo — videl niekoľko predstavení, o. i. napríklad Schillerových Zbojníkov (za ním v lóži sedel Johann Wolfgang Goethe, o ktorom si Chalupka zaznamenal niekoľko pozoruhodných poznámok) a do rúk sa mu dostali texty viacerých divadelných hier. Po návrate na Slovensko učil na gymnáziu v Ožďanoch a na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Od roku 1824 do smrti pôsobil ako evanjelický farár v Brezne. Hovoril plynule po slovensky, latinsky, nemecky, maďarsky, francúzsky a taliansky; rozumel anglicky, grécky a jidiš. Svoje práce publikoval vo viacerých jazykoch (česky, maďarsky, nemecky a slovensky). Dramatické práce, napísané a publikované v češtine, prepísal pre potreby súborného vydania svojho diela Dramatické spisy I — IV (1871 — 1874) do slovenčiny.

Ján Chalupka je známy predovšetkým ako dramatik. Je autorom deviatich divadelných hier, z ktorých sedem sa odohráva v legendárnom Kocúrkove – meste „všade pred nosom“, na ktoré po Chalupkovi odkazovali vo svojich dielach aj Ján Palárik či Jonáš Záborský. Obraz Kocúrkova a Kocúrkovčanov vytvoril v prvej hre Kocourkovo anebo Jen abychom v hanbě nezůstali (1830) a v nasledujúcich – Všecko naopak aneb Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vydáva (1832), Trasořitka anebo Stará láska se předce dočekala (1833), Třináctá hodina aneb Však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1835), Starouš plesnivec anebo Štyři svadby na jednom pohřbe v Kocourkově (1837) — ho postupne rozširoval a rozvíjal až do podoby „sedemdielnej ságy o Kocúrkovčanoch“ (Čavojský, 1973, s. 22), v ktorej podrobil ostrej kritike spoločenské a individuálne nedostatky slovenskej spoločnosti, najmä meštianskych a zemianskych vrstiev: odnárodňovanie, nevzdelanosť, obmedzenosť, šovinizmus, pýchu uhorského konzervatívneho zemianstva, hašterivosť, klebetenie, intrigánstvo a závisť, pričom pri koncipovaní hier vychádzal z dobrej znalosti divadelnej produkcie tohto typu (nemeckej — Ch. M. Wielanda a M. Kotzebueho — a maďarskej — K. Kisfaludyho a V. M. Csokonaia). „Kocúrkovské“ hry, predovšetkým prvá, majú ťažiskový význam pre rodiace sa slovenské divadelníctvo v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia. Väčšina hier, ktoré autor napísal po revolúcii (činohra s témou revolučných udalostí rokov 1848 — 1849 Dobrovoľníci, 1854; fraška Huk a fuk alebo Prvý apríl, 1862; veselohra Juvelír, 1868; didaktická jednoaktovka Hrdá pýcha skrotla, 1874), už taký zásadný literárnohistorický význam nemá.

Racionalisticko-osvietenecký koncept, prezentovaný v hrách z kocúrkovského prostredia, spracoval Chalupka-prozaik na vyššej a prepracovanejšej úrovni v románe Bendeguz, ktorý bol napísaný a publikovaný po nemecky v roku 1841 (v slovenčine vyšiel až v roku 1953). Podtitul románu Donkichotiáda podľa najnovšej módy naznačuje, že autor prevzal a pre aktuálne slovenské spoločensko-historické pomery adaptoval „donquichotský“ model prístupu k svetu z klasického románu Miguela Cervantesa Don Quichote a Sancho Panza. Na postavách pomaďarčených schudobnených turčianskych zemanov Bendeguza a Guylu Kolomposa, sprevádzaných na ceste za hľadaním hrobov svojich legendárnych maďarských predkov sluhom Pištom Kurtaforintom, podrobil neľútostnej satire šovinizmus uhorskej spoločnosti, individuálne neresti a stratu ľudskej dôstojnosti — vlastnosti a ich prejavy, ktoré podľa autora smerujú k úpadku humanity.

Román Bendeguz sa z hľadiska myšlienok a ideí v ňom spracovaných považuje za obdobu

Chalupkových politických spisov, ktoré taktiež napísal po nemecky: spisy proti maďarizačným praktikám Durch welche Mittel lässt sich die Verbreitung der magyarischen Sprache unter den Einwohnern Ungarns am sichersten erzielen? (Akými prostriedkami možno najistejšie dosiahnuť rozšírenie maďarskej reči medzi chudobnými uhorskými obyvateľmi? So sarkastickým podtitulom Mit Speck fäangt man Mäuse/Myši chytíš na slaninu, 1834) a Ungarische Wirren und Zerwürfnisse (Uhorské zmätky a roztržky, 1841), obrannú brožúru Schreiben des Grafen Carl Zay, General-Inspectors der Evangelischen Kirchen und Schulen Augsburgischen Confession in Ungarn an die Professoren zu Leutschau (List grófa Karola Zaya, generálneho dozorcu ev. a. v. cirkví a škôl v Uhorsku, profesorom v Levoči, 1841), ktorým zareagoval na útok generálneho dozorcu evanjelických cirkví a škôl proti almanachu Jitřenka (1834). Dôležitým prameňom k tzv. Slovenskému prestolnému prosbopisu je po latinsky písaná (nepublikovaná) správa Iter Viennense 1842 (Cesta do Viedne 1842). Osvietenskú predstavu sveta šíril autor mimo krásnej literatúry aj v kázňach (Kázne nedelní a svátečné I, II, 1846 — 1847).

V kocúrkovských hrách vytvoril Ján Chalupka typy, ktoré celé nasledujúce desaťročie ožívali v dielach neskorších satirikov a humoristov. Ochotnícke predstavenie „prvého“ Kocúrkova v roku 1830 sa považuje za začiatok rozvoja slovenského divadelníctva a Ján Chalupka za zakladateľa slovenskej javiskovej satiry, slovenskej divadelníckej (hoci vo svojej dobe zatiaľ iba ochotníckej) tradície a najvýraznejšieho satirika národnoobrodeneckej literatúry.

Literatúra:

BARTKO, Ladislav (ed.): Ján Chalupka 1871 — 1971. Martin : Matica slovenská, 1973.

MIKULA, Valér: Ján Chalupka. In: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram — Ústav slovenskej literatúry, 2005, s. 232 – 234.

NOSKOVIČ, Alexander: Ján Chalupka — tvorca slovenskej veselohry. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1955.

RAMPÁK, Zoltán: Ján Chalupka dramatik (1791 — 1871). In: CHALUPKA, Ján: Drámy. Bratislava : SVKL, 1954, s. 473 — 505.

ŠTEVČEK, Ján: Ambivalenstný smiech Jána Chalupku. In: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 38 — 49.