ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Patrí k hlavným predstaviteľom slovenskej osvietenskej klasicistickej literatúry a k stúpencom osvieteneckých snáh cisára Jozefa II., na čom má nemalú zásluhu pravdepodobne vplyv tzv. viedenskej školy (náboženských a cirkevných reformátorov a uvedomelých propagátorov cirkevných a spoločenských reforiem Jozefa II., najmä profesora J. V. Eybela, jeho zástupcu J. M. Pehema a M. A. Vittolu, redaktora časopisu Wienerische Kirchzeitung). < >

Po štúdiách na viedenskom Pazmaneu (1777 – 1780) pôsobil ako kaplán v Trnave, neskôr – dvadsaťdva rokov, počas ktorých napísal a tlačou vydal prevažnú časť svojich diel – už ako farár v Dolnom Dubovom, v Prietrži a v Zbehoch. V roku 1828 ho arcibiskup kardinál Alexander Rudnay vymenoval za kanonika kapituly v Bratislave, kde aj umrel. Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu sv. Martina.

Okrem literárnych aktivít ho preslávila aj jeho prchká a výbušná povaha, pre ktorú sa dostal do viacerých konfliktov (známy je napríklad jeho spor s vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim, rovnako ako aj spor s bernolákovcami).

Je autorom vôbec prvého pôvodného slovenského románu, ktorého prvý diel možno charakterizovať ako typický sentimentálny román (v západnej Európe obľúbený najmä v 17. storočí). Svojím úsilím o časomerný verš sa zase zaradil medzi priekopníkov klasicistických tendencií vo vývine našej poézie, čím zásadne ovplyvnil vývin slovenskej poézie na prelome 18. a 19. storočia.

Okrem toho, že mu patrí prvenstvo v zavádzaní nových literárnych žánrov a tém do našej literatúry, sám seba označil za prvého, kto „ke knihám slováckým led lámal”. Vo svojej tvorbe venoval veľký priestor úvahám o osude „zrozenej reči Slovákuv” a aj všetky svoje diela napísal po slovensky, i keď s jeho typickými pravopisnými a jazykovými zvláštnosťami, predovšetkým s početnými českými prvkami. Svoju predstavu slovenského jazyka však prezentoval len v literárnych textoch bez toho, aby ju teoreticky odôvodnil. Bernolákovci ju odmietali akceptovať a ich vzájomné spory sú známe ako tzv. bernolákovské polemiky.

Bajzovým prvým dielom je básnická zbierku Rozličných veršuv knižka prvňá. Zaradil do nej tristo sylabických epigramov na rozličné témy. Časť z nich tvorili preklady Epigramov Johna Owena. Už v názve naznačil, že sa chystal vydať aj druhý zväzok s časomernými epigramami. Zbierka prešla viedenskou cenzúrou a už v roku 1782 sa začalo s jej sádzaním v tlačiarni Jána Michala Landerera. No práve Bajzove pôvodné epigramy zamerané na kritiku súdobej spoločnosti zrejme podnietili bratislavského cenzora, aby na ne upozornil cirkevnú vrchnosť a napokon zakázal vydanie celej zbierky. (Niektoré z nich sa Bajzovi podarilo vydať neskôr v Slovenských dvojnásobných epigramatech.)

V roku 1784 odovzdal do tlače román René mládenca príhody a skúsenosti. Po úspešnom vytlačení prvého zväzku opäť zasiahla cirkevná cenzúra a zhabala ešte nedotlačený text druhého zväzku. Zachovali sa len dva nekompletné exempláre..

V roku 1787 vydal Právo o živení faráruv, v ktorom obhajoval nárok farárov na kongruu Vydanie prvého spisu v bernolákovskej slovenčine, Fándlyho Dúvernej zmlúvy (1789), ho podnietilo k ostrým anonymným polemikám a svoj kritický postoj voči bernolákovským predstavám o jazyku prezentoval v kritickom spise Anti-Fándly (1789).

Spory pokračovali aj po vydaní Bajzovej knihy Slovenské dvojnásobné epigramaá jednoko-konco-hlasné a zvuko-mírné (1794), na ktoré reagoval Bernolák v polemickom spise Ňečo o epigrammatéch (1794), na ktorý nadviazal aj ďalší spis Ešče nečo o epigramatéch.

K posledným Bajzovým prácam patrí zbierka poviedok, anekdot a hádaniek Veselé učinki a rečení (1795), ktorá obsahuje päťsto preložených i pôvodných humorných a satirických poviedok, a päťzväzkový súpis kázní vo veršoch s názvom Kresťansko katolícke náboženstvo (1789 – 1796). Tvorilo ju dvestosedemdesiatjeden kázní na vyše tritisíc stranách (kázne si museli farári v zmysle nariadenia Jozefa II. písať, aby mohla byť kontrolovaná ich úroveň i obsah). Vydal aj niekoľko prekladov náboženských kníh. V roku 1805 napísal spis Človek bez pravého pravého náboženstva nade všech živočichov nuznejší, ktoré sa nezachovalo a dôkazom jeho existencie je len Bajzova charakteristika a posudok cenzora. V poslednej zbierke veršov Príkladi ze svatého Písma a nového zákona s mravním opoměním v štverorádkových jednako-konco-zvučných (1813, 1820 – druhé rozšírené vydanie) použil pre tradičné sylabické veršovníctvo nezvyčajné básnické prostriedky.

Prevažnú časť svojich literárnych prác vydal Bajza vlastným nákladom a po smrti odkázal svoj majetok – 7223 zlatých – na dobročinné, predovšetkým cirkevné ciele. Okrem toho finančne podporil i činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.

TIBENSÝ, Ján: Jozef Ignác Bajza. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 5 – 51.

TIBENSKÝ, Ján: K sporu a polemikám J.I. Bajzu s bernolákovcami. In: Bernolákovské polemiky. Ed. Imrich Kotvan Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, s. 7 – 30.

Bernolákovské polemiky. Ed. Imrich Kotvan. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966

KOTVAN, Imrich: J. I. Bajza a slovenská reč. Bratislava: SAV, 1941

MARČOK, Viliam: Prvý slovenský román. In: Počiatky slovenskej novodobej prózy. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968, s. 11 – 153.