Zlatý fond > Články > Andrej Sládkovič: Marína vraj dostala košom

Andrej Sládkovič: Marína vraj dostala košom

Starý známy príbeh: mladý študent Ondrík sa zamiluje do meštianskej dcéry, ale ona sa musí vydať za iného. Na smrť sklamaný básnik prevtelí smútok do hlbokej ľúbostnej básne. Obraz, ktorý sme si odniesli zo školy, však nie je celkom pravdivý.

Andrej Sládkovič v tridsiatych rokoch študoval na lýceu v Banskej Štiavnici. Aby si ako veľmi chudobný študent privyrobil, doučoval v niekoľkých meštianskych domácnostiach. Súkromné hodiny v rodine Pišlovcov mali fatálne dôsledky pre dejiny slovenskej poézie, Andrej „uzavrel bližšiu známosť“ s ich dcérou Máriou.

Zoznámili sa v roku 1839, no život ich neustále rozlučoval. Najprv odišiel Andrej na štúdiá do Bratislavy, potom do nemeckého Halle. Je pravdepodobné, že „Marína“, ako ju volal, mu zišla nielen z očí, ale postupne schádzala i z mysle.

Na jar v roku 1844 dostal Andrej do Halle list. Marína písala, že matka ju núti do vydaja za iného, bohatšieho nápadníka.
Sládkovič bol v odpovedi kruto úprimný. Odpísal, že mu ešte ani nenapadne, aby sa ženil. Ak sa chce vydávať, brániť jej nebude. Ale ak si myslí, že šťastie získa iba s ním, nech sa pripraví na ťažký život s chudobným a v budúcnosti nepochybne prenasledovaným národovcom.

Onedlho sa zastavil v Štiavnici u Pišlovcov na návšteve, chladné prijatie od Maríninej matky ho presvedčilo, že už nemá šancu.

Odmietli štúrovci Marínu?

V jeseni toho istého roku sa Sládkovič stal vychovávateľom v Rybároch. Tiché ústranie dediny pod Sliačom využil na účtovanie s vlastnými citmi. V zime už je z konkrétnej ženy, „vybavenej záležitosti“, symbol lásky a z pragmatika opäť básnik. Marína sa stáva zrkadlom jeho duše. Na rozdiel od túžob väčšiny vtedajších romantických básnikov, ktoré sa upierali ku smrti a zániku, Sládkovič v nej vyhľadáva a vyvoláva život.

Všetci sme aspoň raz počuli, čo sa stalo potom: v auguste 1845 v Liptovskom Mikuláši štúrovská mládež odmietla „neslovenskú a lascívnu“ Marínu. Zastalo sa jej iba pár odvážlivcov, hlavne Turčania, medzi nimi Ján Kalinčiak. Jeho svedectvo o neprijatí diela sa však často preceňuje.

Názor pár mládencov ani vtedy nepredstavoval verejnú mienku, od Ľudovíta Štúra napríklad nejestvuje jediné vyjadrenie proti Sládkovičovej poézii. Skôr sa potvrdila stará pravda, že prihorliví žiaci príliš upäto plnia zásady váženého učiteľa.

Sládkovič však nebol schopný pre Marínu nájsť vydavateľa a úplne stroskotal, keď sa ju pokúsil vydať sám. Sľúbených odberateľov sa nazbieralo málo, ktorýsi poznamenal, že to je aj „drahô“. Marínu však nakoniec zachránil Čech Jan Kadavý, v októbri 1846 Štúrove Slovenské národne noviny v literárnej prílohe Orol tatránsky inzerujú jej vydanie: „Výborná táto báseň zasluhuje, aby sme pozornosť veľacteného slovenského obecenstva na ňu obrátili.“

Osudová žena prišla až po Maríne

Čo však medzitým robil básnik? Vzápätí po Maríne vytvoril i básnickú skladbu Detvan, no potom mu umelecké plány skrížila nová láska. Zaľúbil sa do Tonky Sekovičovej, dcéry úradníka.

Prostredníctvom jeho listov môžeme nakuknúť do skutočných vzťahov štúrovcov k ženám: „Viem, že v náručí mojom studenou si nezostala.“ „Zamĺklo všetko okolo nás, … ruka od ruky, ústa od úst nedali sa polnocou rozlúčiť: pamätáš ešte, drahá duša moja?! … Pri Tebe ja nič neviem rozprávať: ale bárs mlčia ústa, vraví oko moje, objatie moje aj samo mlčanie moje.“
Svojej ďalšej milej neprezieravo daroval Marínu aj s básnickým Venovaním, ktoré sa dostalo do jej neskorších vydaní. Tonka nemohla veľmi prívetivo reagovať na to, že báseň pôvodne Sládkovič napísal pre inú.

Situáciu básnik zachraňoval takto: „Že ľúbosť tvoja ideál Maríny mojej nedočahuje, to si ešte ani sama skúsiť nemohla: ale skúsiš to, drahá, na prsiach mojich, že som to z tvojho srdca napísal.“

Keďže sa nablízku neobjavil žiadny zámožnejší nápadník a rodičia so svadbou tiež súhlasili, Andrej Braxatoris – Sládkovič a Antónia Sekovičová sa zosobášili 15. septembra 1847. Rok po vyjdení Maríny a tri roky po rozchode básnika s reálnou Marínou.

Použitá literatúra:

Cyril Kraus: Andrej Sládkovič. Životná púť pohronského slávika. Martin: Osveta, 1980.
Cyril Kraus: Andrej Sládkovič. Martin: Osveta, 1972.
Cyril Kraus: Korešpondencia Andreja Sládkoviča. Martin: Matica slovenská, 1970.


12.1.2007, MARTIN ODLER




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.