Zlatý fond > Články > Bendeguz – zabudnutý klenot slovenskej literatúry

Bendeguz – zabudnutý klenot slovenskej literatúry

Hra Kocúrkovo je dnes nepochybne najznámejším dielom spisovateľa Jána Chalupku. Neprávom zabudnutý je však jeho prozaický počin – román Bendeguz.

Dielo sa vysmieva falošnému národovectvu a maďarónstvu. Ide v poradí o druhý slovenský román v dejinách.

Záškodník Chalupka

V roku 1841 vyšla v nemeckom Lipsku brožúra, v ktorej neznámy autor poriadne „vymydlil“ Károlya Zaya, generálneho inšpektora uhorských evanjelikov, za výrok: „Uhorsko sa musí nevyhnutne stať maďarským, ak chce byť krajinou slobody a vzdelanosti.“

Z autorstva spisu obvinili mladého Štúra, skutočným protimaďarizačným záškodníkom bol však brezniansky evanjelický farár Ján Chalupka. A nedal si pokoj, provokoval ďalej. Ešte v tom istom roku vydal satirický román Bendeguz. Ďula Kolompoš a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy, ktorý do vzťahov Maďarom a Slovákov vnáša štipľavú satiru.


Chalupka v Bendeguzovi zachytil problémy vtedajšieho Uhorska. Na ilustračnej fotografii dobová karikatúra z časopisu Černokňažník. Kliknite - obrázok zväčšíte.

Za pravlasťou Maďarov

Pôvod svojich pomaďarčených hrdinov Chalupka umiestnil do Turca, ktorý vtedy ešte vonkoncom nebol „baštou národa“, ako sa to o ňom neskôr začalo hovoriť. Ešte aj Jozef Miloslav Hurban o Turci píše, že okrem dvoch výnimiek tu „dobre známe šeci boli ňezdarenci“.

V hornouhorských stoliciach, kde žili prevažne Slováci, prehnané maďarčenie zemianstva a kňazov vyznievalo nápadnejšie a trápnejšie, keďže horliví hungarizátori často ani poriadne nepoznali maďarčinu.

Zemani Ďula a Bendeguz, spolu so sluhom Pištom Kurtaforintom sa vydávajú hľadať pravlasť Maďarov, ktorá sa nachádza azda až v Tibete. No pretože nevedia, ako do oného Tibetu trafiť, rozhodnú sa najprv trochu pomotať po uhorskej domovine. Z Turca prejdú slovenskými krajmi, dostanú sa do Pešťbudína a cez uhorskú rovinu až do Bukurešti. Tam, v zahraničí, „objavia“ početnú maďarskú komunitu. Keďže Bukurešť je predsa tak ďaleko ako Tibet, vrátia sa späť, zadubenými Turčanmi oslavovaní ako veľkí cestovatelia.

Úpadok zemianstva

Na jednoduchú dejovú líniu navešal Ján Chalupka bohatú galériu postáv a postavičiek, smiešnych a zosmiešňujúcich príhod, vytvoriac tak pravú uhorskú donquijotiádu. V dobrodružnom románe sa nevyskytuje kladný hrdina, obraz Bendeguzovho sveta je tragikomický. Od spíjajúcich sa „vlastencov“ po prostitútky, od pomaďarčených farárov až po prefíkaných sluhov.

Pred výpraskom Bendeguza a jeho spoločníkov neraz zachráni inokedy zapieraná znalosť slovenčiny.

Chalupka je jedným z prvých autorov, ktorí predvídali úpadok zemianstva.

Kniha a jej osudy

Krátko po vydaní Bendeguza uverejnil v istom časopise autor zatajený pseudonymom Emőd článok pod názvom Tót nem ember (Slovák nie je človek), kde označil Bendeguza za „mizernú táraninu“. Lepšie ocenenie svojej práce si od „pravých vlastencov“ ani Ján Chalupka nemohol želať.

Tí istí „patrioti“ zrejme zabránili rozširovaniu románu v Uhorsku, pretože nešetril ani maďarónskych zemanov, ani maďarónsku cirkev. No v slovenskom Hornom Uhorsku sa na jeho vydanie čakalo a i preto jeho čitateľov dokonca poznáme. Čítala ho staršia i mladšia generácia, Ján Kollár i Ľudovít Štúr, ktorý písal ďalším (vtedy ešte vzornou češtinou):

„Máte-li již Bendekucza? Již vyšel. Donesl sem jej do Liptova. Bendekucz slaninou namastěný hledá na koni po světě Maďarů: budete se chutně na tom smáti!“ Jána Kalinčiaka inšpiroval pri písaní Reštavrácie.

Lenže v nemčine publikované dielo zapadalo postupne prachom, hoci z neho Chalupka uverejnil po slovensky zopár kapitol, na vydanie celého románu v rodnom jazyku asi do konca života nenašiel odvahu.

O sto rokov neskôr

O sto rokov už bol Bendeguz len pojmom bez obsahu, doslova polomýtickým výtvorom, literárni vedci o ňom dokonca písali ako o divadelnej hre. Až v štyridsiatych rokoch minulého storočia sa objavil exemplár v Evanjelickej cirkevnej knižnici v Bratislave. Zásluhu na jeho preklade do slovenčiny s pomocou autorových rukopisov má literárny historik Ján V. Ormis.

Po viac ako storočí od nemeckého vydania, v roku 1953, publikovali Bendeguza prvýkrát vcelku doma. Hoci odvtedy vyšiel ešte dva razy, málokedy býva zaraďovaný do „zlatého fondu“ slovenskej literatúry.

A pritom doňho zaslúžene patrí nielen ako druhý významný slovenský román, ale i ako svojrázna a bystrá obhajoba Slovákov proti odnárodňovaniu a šovinizmu každého (aj vlastného) národa.

Použitá literatúra:

Ormis, J. V. 1953: Bendeguz – skoro neznámy román Jána Chalupku. In: J. Chalupka, Bendeguz, Bratislava, str. 217-39.

Kde všade sú slovenské Kocúrková

Výraz kocúrkovo označujúci mesto, v ktorom vládnu obmedzení ľudia, pre literatúru vytvoril Ján Chalupka. Ktorými reálnymi mestami sa inšpiroval?

Podľa životných zastávok Jána Chalupku vieme, že predobrazmi Kocúrkova boli predovšetkým mestá Kežmarok a Brezno. Prví diváci a čitatelia jeho hier však v nich spoznávali svoje vlastné okolie, nielen kežmarské a breznianske. Celoslovenskú pôsobnosť a existenciu rôznych Kocúrkovov si uvedomoval sám pôvodca, preto nechal v siedmich hrách svoje mesto „cestovať“ po celom Slovensku.

Už v predslove k prvej hre Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali píše: „A nedávno sa boli v krčme o to krvavé pračky zviedli, keď tomu jeden pocestný tuho odporoval hovoriac, že tu i tam sa Kocúrkovo vyskytuje a že by on mohol niekoľko miest, mestečiek a dedín menovať v tejto a inej stolici.“ Kocúrkovo prvej a druhej hry je umiestnené na Horehroní, predstavuje zrejme samotné Brezno. V tretej hre sa však Kocúrkovo lokalizuje do Turca a jedna z postáv hry po návrate domov nadôvažok priznáva, že „Kocúrkovo je tu a Kocúrkovo je tam. Veru som ich počnúc od hranice až sem načítal až na desať.“ Kocúrkovo z hry Starúš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe v Kocúrkove leží pod Urpínom a titulná postava frašky Juvelír sa chystá na ženbu v Kocúrkove kdesi pri Váhu.

Životnosť Chalupkovej geniálnej myšlienky sa však ukázala v celej slovenskej literatúre. Komédia Inkognito Jána Palárika je situovaná do Kocúrkova, rovnako ako prozaická Faustiáda Jonáša Záborského. Inšpirovala i menej známych slovenských autorov Viliama Paulinyho–Tótha a jeho hru Kocúrkovský bál, prózu L. Paulinyho Výlet do Kocúrkova. Zatiaľ ostatným príspevkom do kocúrkovskej „ságy“ je kniha spisovateľa Mikuláša Zemaníka Kocúrkovo ešte žije.

(mo)

2.10.2007, MARTIN ODLER




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.