ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostatní po dokoncovaném sňeme všecci, ve pevních Bezpeční hraďbách, sa oďebraľi vodci na spáňí, A sladkého kľeslím vipočinku doprávaľi údom; Ľen Svatopluk bedlí a strážné vička ňezavre; I všeľikím sem tam zavracá sa na misľi badáňím: Či s pokojem sa posel, čiľi z vojnú spátki navráťí? Ešče milú sa na zem višlé ňezačínalo slnko Usmívať tvárú, visoké ľen zláťilo kopce: Keď chitrí sa naráz dovalí od tábora Zvestoň, 10 A hlásí: Britvald že si vibral pótku; že hrozním Jármom a otrockú sa vihrážá spať šije vazbú. Údatní Svatopluk na takéto sa pótki vibráňí Veľmi na srdci ťeší; na hrdé aľe pohňe sa veľkím Aj hňevem aj smíchem hrozeňí; a tak ustami rekňe: „Ňech ľen sám pišní ňezaňedbá víťaz o vlastnú Peč hlavu mať Britvald: bi celú naspátki doňésol. Však ľepšej ňemohel si voľiť než vojnu: tak aspoň Skór mu koňec, nám skór aľe nastane slávi počátek.“ Sotvaže tak dopoví a také slova ustami pusťí, 20 Ejhľe prenáramní hroznéj zvuk trúbi sa zrázu Ohlásí, a tuhím do uší pere zhusta jačáňím. V tom zmaťení rozľehňe sa krik: že s tábora lútí Ňemci idú, a celím rúťá sa na ohradi vojskom. Najvatšé ku dobíváňú též mesta rebríkov, Najvatšé baranov, najvatšé aj prakov aj ďel Mnoztvo ňesú, a po svích hoďené krkoch húžvami ťáhnú. Tu Svatopluk hrozné zapopádá zbrojstvo; i napred Ňezlomní a zlatím spojení ve trojnako útkem Obléká na prsách pancír, visokími hrozící 30 Chvostmi šišák hlave dá, ostrím a na krásu poďivním Bok si opáše mečem; na ľevú potom hádže zorící Ščít ruku, a pravicú zrutné zachmatňe dubisko. Keď bol už ozbrojení, z veľkím hňeď viskočil hurtem. Jak hladní v rannéj dobe lev, keď z náhodi uzre Od psov naplašenú uťekať mimo jaskiňe laňku; Tak viľeťí, a porád na veternú zdvihňe sa víšku; A hľe tu ozbrojeních k pevnéj sa už ohraďe Ňemcov Pribľižovať zhlédá; a malú biť v prostredu ďálu Náramními tedáž sa zapálí od jedu hňevmi: 40 Vojsko že z mesta vivésť, a do rovních postavať už vác Ňevládá ho radov: poňeváč ňedopúščala chvíla. Náhlí tehdi vidá rozkaz; bi na násipi višľi, Lézľi ochitro na múr; a samé ľen už hájiľi mesto; Ňešľi do pol. Každému tedáž aj vodcovi stálé, Ze vlastním kďe bi mal vojskom stáť, místo naríďí. Tehdi ho, ačkoľvek zmužilé jích núkalo srdce Z nútra viíť, a širéj sa na rovňiňe z Ňemcami potkať, Všecci uposlúchnú, a zrázu na víški vibehnú. Časť ťažké znášá kameňí, skaľi na pľeca hádže; 50 Časť kladi a hrozné hore válá drúhami špalki. Než veloúdatní Britvald k visokému ze všeckím A v radi postavením sa dorúťí násipu vojskom. Jak na novú keď jar černá a ku pohľedu smutná Pres jasní sa valí od pólnoci húlava oblak: Vetri tedáž zafučá, mraki zastrú slnko, a chladní Sňah létá, i koľem zeľené už lúki zabílí: Tak prudkí žeňe sa Britvald; každému i prísní Vodcovi dá rozkaz: kďe bi mal po porádku sa ze svím Postaviť a skazenú zrovnávať príkopu hajnom; 60 Násipi snážňe prelézť, a tuhí na hraďbi dať útok; I pres prekročené sa pobírať víški do mesta. Tehdi ze svím každí sa valí a dre k predku vojákem. První z odvážním rozbehňe sa mnoztvom Agilmund; Naproťi v tom husté zafičí strel mračno; zeľezní Do hlav a do ščítov sa valí a treskoce príval. Hňeď Levigild, Fridrich, a ohromnéj postavi Luitbert, I zmužilí Ajstolf i obratní padňe Egerhard, Aj Sind aj Heribert, po samém čo kráčaľi predku. Než druhové, toľkú pohnutí náramňe porážkú: 70 Tím prudší uďerá a na násip zhurta sa rúťá. Tu mnohoúdatní porazí Branimíra Deorpald, Engelgast Velomisla, Ruprecht Slavihosťa a Leska, Odvážní Manhart Luba, Ukrota, Poslava, Hňevsu, A dvoch prezmužilích bratrov Miľeusta a Darka, Aj na hlas aj na tvár, i na krásné zbrojstvo podobních: Techto Koľislav oťec rád mal, teho Žížňava matka. Premnoho ostatních dává smrťi ešče junákov. Jak na jaseň padajú vizráté z jahnadi listí, Keď prudké uďerá a lesom ščice mrázi opálá: 80 Tak husté naporád aňi ve svém počťe ňemeňšé Pod zmužilú Manharta rukú hlavi létaľi vojska. Už krajné ze všéj sa dajú siľi násipi rúcať; Zem zvalujú, a čiňá rovnú pres príkopi cestu. Jak toto uhlédá spaňilí nad míru Luboslav, Čo mmohoúdatné ze Veľehradu zástupi védol: Na svích pokríká, a takímito zbudzuje slovmi: „Údatní druhové! zdáľiž bez pomstvi ňecháťe Obratních visoké rozhádzať násipi Ňemcov, A snadní urobiť pres príkopu k ohraďe dostup? 90 Kam veľká zmužilosť, kam veľké zmizlo sa srdce, Čo v krvavích indá sťe ochotní mávaľi pótkách?“ Tak povedá; i hňeď mírnú do hrubého vipúščá Šíp Manharta rukú, jak prám z Načiráda mohútní Ven ťáhnul končár, a pravú stranu úrazu vistrel: Z náramním chitrá doľeťí strela hvizdem, a súcé K prístupu najdúca pod krajnú místo čelusťú, Tam vbíhá, a celí ocelú zvaz rozreže ostrú. Hňeďki pres otvorenú peňitá krv hurtuje ďéru; A blúdné večitá zapopádá mrákota svetla. 100 V tom sa točí, a hrubími na zem doľe údami buchňe: Jak zrazená pri dobíváňú od nástroja bašta. Na zmužilého potom sa Gerolda a Fusta mohútnú Rozháňá kopiú: teho do brucha, techto do prostred Hnáta pichá, a dutú nad článkem píščalu zláme; Tento na zem tvárú, tam ten hore na znak upádá. K ňím doloží vrstovňíkov Rajnfrída, Liperta, A klamavého rečú i mnohími chitrosťami Hajnca. V tom prudkí jako hrom dovalí sa tu naňho Madulfat, Ohromní veľikán; a plamenním napred okálom 110 Rádňe zamírící náramné mikňe dubisko. On sa tedáž schílí; hoďené iďe pres ňeho brvno, I zmužilému na braň Horomislovi kadlub a strední Prejďe život krvavé, a do písku sa ešče zarívá. V tom Luboslav ražnú porozháňá píku; i rekňe: „Pozri či mírňejší pravicú mú hádže sa oščep? Zná-ľi raniť ľepšéj? bár lahší o mnoho než tvój.“ Hlasnul; i vistreľenú púščá do Madulfata sosňu; Táto fičí a kraj sedmorpľeťeného u spodku Ščíta prepichnúcá do pravého sa uvrije sťehna, 120 A zrutnú tehdáž prelomí kosť všecku; na konci Však sama též veľkú hoďená sa zláme tuhosťú. On léhá, jak holím zmetajíca hvezdi vršákem, Buď zrazená ocelú, dávného buď od veku trúchlá, Jedla padá, a širím porazen bor láme chrbátem. V tom hrozné púščá na ňebeskú víšku bučáňí. Jak ďivokí náramňe ručí bulo, jatce uťéklí: Keď chiťeného vedú za provaz mláďenci a zlí psí; Ten za pravé, tam ten za ľevé ucho, tento za chrápi. Tento za viplazení ostrími ho pevňe držící 130 Hrizmi jazik, ťáhnú, a popusťiť už od hubi ňechcú: Takto mučí, nadutého zakáď ducha z hrdla ňefúkňe Než víťaz Luboslav, z ražného jak oščepa celki Odrazení končár a samé ľen bidlo zahlédňe: Bľiščící tehdáž ze zlatéj meč pošvi dobívá, Čo slavní daroval, keď ho ucťil, ňekdi Veľepluk; Než tému ňitranskí urobil zas ho nápoki Zácslav, Najvatší tenkrát na kováčskú prácu remesňík. Tím teda rozháňá sa mečem: Volhartovi napred Utňe pravé, krásnému ľevé Malchingovi sťehno, 140 Firtovi škraň, ruku v nadstaveném Arfrídovi lokťe. Trost oka, Hildebrand švárného sa pozbude líca, Ohromitému na zem veľká hlava Márovi padňe, A v meďeném najďál zaľeťí od pána šišáku. Údatní sa ňeméň, na hrďinskú vodca patrící Mužnosť, obracajú druhové, a ňepráťela márňá: Cudzikraj Venemára, Uťech Lenharta zabíjá, Múdrohlav Rajnberta, Miluch Vitichinda, Poľihrad Tunmana, obratní černého ve tvári Lupolda Dobrochvál, Ňebihosť Valberta, Ekarda a Humla, 150 Čo pred svím opilí honosíval ňekdi sa vodcem, Ze všeckích že prví na ďevínské ohradi víjďe, A zjašené lúčem neb sirkú mesto zapálí. Bár takovúto berú údatní Ňemci porážku; Predca ňeustúpá, a Slovákom chrbti ňevistrú; Než prudšéj bojujú; lúťejšá zmohňe sa vražda Tíchto i tích. Jako keď vsťeklí sa bujáci, a lační Medzi sebú zejdú levové, i do bitki zapálá: Tam ti kolú, tito zubmi hrizú a pazúrami drápú; Uhnúť jedni druhím ňechcú a predku dopusťiť: 160 Tích bráňiť sa život, núťí hlad tíchto ho odňať: Najmnožšú tenkrát sa krvú zem šírki zalévá, A rváňím i ďivím ďaleké zňá háje ručáňím, Úvaľi ohlasujú sa koľem; náramňe trnúcí Pristúpiť ňesmá a pomoc dať stádu pasáci: Tak hroznú tu vedú bojující pótku, a mordi Rozmnožujú; ostrím kľesajícé mrtvini zbrojstvom Zhusta na zem padajú: rosná jak bujňe urostlá Tráva na rozľehlích po moravskéj rovňiňe lúkách, Keď predlhé ju sečú obratních zastúpi koscov, 170 I v rovnéj sťihajú a kladú radi od seba ďáľi; Až v posľed zlomení odpornú Ňemci porážkú Ustupovať začnú a krok naspátki zanášať: Keď lútí, z veľkím sa ženúcí hurtem, Agilmund Sprudka volá; i na zad ňedopúščá chrbti nachíľiť. V tom sa pozavráťá a haňební úskok opusťá. Sám zrutním sa valí na krutého Luboslava ščápem. Skór však, než rovnú urobí k ňemu cestu a bľižší Dostává prístup, Vidu, Jaslava, Zrína, Omisla, Obratného mečem Hosťikraja, Blúda a Laska, 180 Čo vládním z obojéj zná val ruki oščepem hádzať, Zachváťí, i krutú odnášá ze sveta jedlú. Než jako sa zblíží, a smrtní móže dať úraz, Náramnú sa tedáž ze všéj do Luboslava vládi Rozháňá kopiú a dutého ju do sľichu mikňe. Rozbodená, s čistého kutá zlata, lebka fičící Ňeprichiťí končár, aľe núter do hlavi púščá. Hňeď černá hustím vivalí sa cicorkem i jasnú Braň krv poškareďí, a drahé zaohizďuje rúcho. V tom léhá, i na ďiv švárné sťeľe do prachu údi. 190 A mrúcí špatnú spaňilími zem ustami rípe. Nad ňím aj Veľehrad, nad ňím aj kvíľiľa Ňitra, Nad ňím sám i Ďevín truchľil, sami truchľiľi panni Trenčanské, a celá naporád oplakávala krajna; Sám ano aj nad ňím zažalostňil víťaz Agilmund. Jak zhlédnú druhové, toľkého že vodca Slováci Sú zbavení, smelšé nadopadnú srdce, a prudší Na kľeslého tedáž pusťá nepráťela útok: Najmnožších márňá; sami však též v odpori lútém Ze sveta zhusta idú; najdlžšú predca ňeisté 200 Chvílu na tú i na tú víťaztvo sa kláťilo stránku. Až v posľed strední prelomá ňepráťela zástup, A z hrozním sa ku hrádzi sipú a ku príkope viskem. Príkrí hňeď zvalujú bez všeckéj odtuchi násip, Zvléklú zem sťahujú a do úvala k zestupu hádžú. V tom hore obranné položící nad hlavi ščíti Pres širokú v hustém sa ženú roji k ohraďe cestu. Stáľe na ňích sa valí a hučí od zábradel oblak: Údatnú točené pravicú a lučiščami šípi I streľené létá kameňí, a pľeskoce na krit. 210 Jak keď vetri sivé doženú od západu mračno, A zhubné padajú hurtem buď na strechi krúpi, Buďto na zem hukocú, i do víški zas od zemi skáču; Rozkvitlé sáťá, rozkvitlé trávi a bujné Ešče ňeobhoľenéj potrepú scela dúbrave mláďí: Tak streľi, tak sa tuhé od pevnéj rúťiľi hraďbi Zlomki, a na kľenuťí podvihlích trískaľi ščítov. Ňišt oňi na pleskot, na krutí ňišt nedbali príval, Ňišt na smrť blízkú a idúci od hora úmor; Zrovna poobracanú k múrom sa zanášali tvárú. 220 Než jako sa zblížá a ščastní k hraďbe dosáhnú Už prístup: veľké najdlžších mnoztvo rebríkov Pristavujú, a na ohromnú hňeď víšku sa drápú. Už polovic vetrnéj popremáhaľi cesti; a práve Napráhlími samích sa dotíkaľi ščápami cimbor: Keď veľké, borové zhora pusťiľi brvno Slováci; Brvno, čo zaprahlích dvakrát šesť ľedva doťáhlo Z hája volov. To ľeťí a krutú ňese záhubu vojsku. Jak visokí strmnéj horí vrch, keď z náhodi ňekdi Hrozním vivráťen traseňím od základu pukňe, 230 A strašním sa valí hrmotem: v stret v úboči prišlé Najmnožšé kameňí, najmnožšé láme dubiska; Až v posľed hromovím ňízkého do údola praskem Sa zrúťí a celí náramnú zakrije spustú: Tak ňeináč zhoďené rúcá sa z hraďbi klaďisko; V páďe mužov zachiťí, braň a krov ze ščítov, i celki Najdlžším stavané drúzgá rebríki porádkem; Strašľivo húkňe potom; strnuté až trásľi sa múri, A hrozním zďešené poozívalo mesto jačáňím. V tom na zad odrazené vihoďí sa a od zemi naspák 240 Veľkí dá odskok; pozatím pres vojsko na ďálšú Ešče sa cestu valí, a proťivné zástupi naskrz Rozťírá, mačgá, i na černé bahno uvádzá. Toľkú prestrašení krajanov svích Bábori vraždú Ustupovať začnú a krok naspátki zanášať: Keď hňevní dovalí sa, i tak zakríkňe Agilmund: „Kam laklí zavracáťe chrbát a bez hanbi na špatní I všem ňeznámí Ňemcom dávaťe sa úťek? Od mis však masních a prelétích vínami konvic I slavních od hodov ňeprám tak lahko bočíťe. 250 Skočťe na zad, rovními na múr sa tvárami ňesťe. Včil mnoho snadňejší do prostred mesta je prístup, Keď najhrozňejšá už prestala pohroma žúriť, A zvaľené, v ňomž najvatšú zakládaľi náďej, Brvno ľeží; rovnéj ňemajú aňi obrani vácej.“ Takto volá. Oňi hňeď si nové poberúce rebríki, Pres krvaví chodňík, pres upadlích mrtvini bratrov Zhusta na múr sa ženú a snážá víšku dosáhnuť. Tehdáž náramní, hrozní rozľehňe sa treskot: Zhadzované kameňí a skalné od hora ťerchi 260 Na kľenuťí ščítov, na šišáki a na hlavi Ňemcov Praskotajú, medzíre čiňá a vraždi ukrutné. Dvakrát ustúpá; dvakrát naspátki sa vráťá: Neb lútí ďivokím od násipu vreskem Agilmund Strašno ručí, a na zad ňedopúščá chrbti obráťiť. Než potreťí jak ráz uďerá: k vrchnému sa múru Priblížá, a hrdé pravicú zábradla dopadnú. Rozkaťení ostré vitasá meče hňeďki Slováci, I predním znažené utnú ruki; takto podobňe Též i druhím, tak též i treťím, sa na víšku valícím 270 Stáľe čiňá; potom ostatních ražními do pevních Kolmi tlčú hrud a od visokéj dolu ohradi sáčú. Najmnožšú vibehlé do ňebeskéj oblohi múri Červeňajú sa krvú, a zalété úvaľi brodnú; Od pari kúrícéj okoľičné vlhňe povetrí. Hrozní válčících z obojéj strani pokrik a mrúcích Nárek sa zdvíhá a zlaté až hvezdi porážá. Chitrí stál na dobroslavskéj veži mláďenec Ohroz, A streľi stáľe kušú i ňechibné šípi vipúščal. Od ňeho súcejší sa ňevídal ňikďe polovňík; 280 Ľepšej buďto okom míriť trsť, buďto na vatšú Ďálu hoďiť ňeveďel ze všeckích ňikdo Slovákov. Ľen túľem, jeďiním obracal sa ľen od maľi lúkem. Nad Rudavú on často celí bor, často Suchánku, Často celú i za deň poprechádzal Čertovu Brázdu. Žádní pták, žádné jeho šípom zvíra ňeušlo. Skór srna, skór i jeľeň padel od vrchu, nežľi fičícé V hrsťi lučiščo brňať, než hvižďať prestala šípka. On z Babi vácejkrát na samí až dostreľil Ostríž. Lúkem i včil zbrojení a visícím od pľeca túľem 290 Najďál obratné rúcal na ňepráťela šípi. Už Rufa, už zrutních Edmunda a Krištofa údov, Už na pravém bílého, ľevém černého na líci Rajnera, a z rapavú až príľiš Gotliba tvárú, Už zrelšého vekem porazí též Sigmara veščca, Čo svím hádával krajanom, čo vždicki budúcé Oznamoval; svój však ňevládal predviďeť úmor. Už sto iních víťaz na druhí svet zešľe junákov. Žádní šíp ňechibí, žádní sa nadarmo ňepusťí. V tom spatriv, jak svích na tuhí žeňe útok Agilmund: 300 Ačkoľvek ňemalá v prostred zostávala ďálka, Posľedné dve, ňebož bi ňebol vzal skázi na jednu, (Tak pevních kosťí, tak ohromnéj vládi bol ovšem) Najvíborňejšé streľi ven z lahkého premírnú Puzdra viťáhňe rukú, a na veľké napňe lučiščo. Napred však takovú dává k ňebu prosbu, i rekňe: „Otče ňebes! dopraj, bi mojím též lúkem upadnul A k toľkému iních doložen bol počtu Agilmund; Čo včil tak prudkím rúťí sa na ohradi vpádem, I všeľiké dichťí a snáží mesto vivráťiť; 310 Nás do otroctva uvésť a krutého do járma zaprahnuť.“ Tak povedá. Veční ho sľišal všehomíra Panovňík: Neb k smrťi ustavenéj sa doblížil chvíľi Agilmund. V tom najďál skrivení ze všeckéj vládi náťáhňe Mocnú lúk pravicú, ohnuté až dotkľi sa konce; A streľi jednu tedáž za druhú na ňepráťela pusťí: Náramné v sekaném ozvú sa hvizdi povetrú; I predná do hrtána, druhá do pravého sa líca Bodňe a úmornú podonášá záhubu šípka. Ohromní sa na bok potočící kľesňe Agilmund; 320 Zem pod ňím zahrmí, padlé zabrinkoce zbrojstvo, A trúchlá duša ze stuďeních ven vidre sa údov. Naplašení tehdáž druhové náramňe sa laknú, Srdce traťá, a naráz ďálšého od útoku pusťá. Než na druhéj straňe tam, náhlí kďe sa Štíri zeľeznú Náramním baranem roztrískať snážiľi bránu: První vistúpi a na múr sa vidrápe Gromislav: I hrozného tedáž zachváťí Bľizkoňa vodca, Čo dvakrát seďem už višľích na hraďbu junákov Ohromnú rozťal sekerú, a do sťínov oďeslal; 330 I stredného krutú na čríslách rozbode píkú. Hňeď sa hlavú zrúťí a na zem dolu ustami buchňe. V tom najsilňejší pribehnú k ňemu vodci: obratní Aj Kraič, aj Pačemíl aj ščastní Grajsa kopijňík; Sám veľkí sa pridá Humbold, sám údov oborskích Irmengard, i Sigurd, i strašní k pohľedu Valtér; A své sa zmužilosťi plné sipe vojsko za každím. Sám ano aj zrutmí Britvald, čo zhusta zaľehlé Na spešném dosaváď obchádzal žrebcovi mesto, Snadňejší prístup, snadňejšú cestu do nútra 340 Skúmal, a na prudkí všeckích bol zbudzoval útok, Tam sa valí, jasné ze zlatého až išľi šišáka Bľeski, a rozježené úvetrím zmítaľi chvosti: Jak spadlá keď ľeťí dolu od ňeba hvezda, I množšé ocasem prská a rozhadzuje iskri. Obzláštného tedáž, jak najblíž válčil, a náhlím K útoku hnal hurtem ze sebú Hartunga pojímá, Víborních i druhov jeho Unhata, Ottu, Vanincha A strašného dlhú kopiju Ernesta, čo pod svú Mal zverené správu salcpurskích zástupi Ňemcov: 350 Neb vekem už zešlí a na ťažkích oslaben údoch Vlastné vác ríďiť ňemohel sám vojsko Adelvín: Bár kiselosť a tuhí na Metóda hňev ešče ňepusťil; Bozkích ve službách že slovenskí nadstavil obrad. V tom chraplavá strašním rozľehňe sa trúba jačáňím, Ohromití najďál i pokrik rozľehňe; a zrázu Báborská s chiťenéj zakňíše sa zástava hraďbi. Jedni do odporních drsné a pravicmi ze silních Odrapené múrov hádžú skaľi; jedni čaďícú Nasmoľené živicú a smutnú povrazi sirkú, 360 I plameňem tlícé metajú hore na strechi lúče; Mečmi iní a dlhími perú ňepráťela ščápmi. Tu pre hrdé nadutí mislú víťaztvo Gromislav, „Za mnú,“ kríkňe, „za mnú údatní berťe sa vodci. Jak sem vás na ňeprístupné ráz múri vivédol: Tak vás aj na samí viveďem hrad a zámek ochotních.“ Rozpovedá; i Omíla tedáž, jak naňho sa veľkú Rozháňal kopiú, a chcel smrť Bľizkoňa pomstviť, (Neb spaňilotvárnú jeho vzal sebe céru ňedávno) Predchádzá a krutím na druhí svet zešľe dubiskom. 370 Obratného po ňem znáša Ďivu, Žňislava sinka, V najstarodávňejšém a hrdém čo Novohraďe ňekdi Najvatšého prví bíval kňaz chrámu Perúna; I pre život prísní, i pre múdré raddi a známú Nábožnosť rovnú u všech mal královi poctu. Ostatní prudkú na hrďinskích vodci tu mislách Rozhorení hanbú, že takú jím slávu Gromislav Predchiťil a prední na ďevínské ohradi stúpil, Tím prudšéj bojujú, a ze všeckéj besnoti žúrá. Rozkaťení tehdáž Pačemíl Bratroslava znášá. 380 Irmengard Lutomíra, Sigurd Ňebovíta, ďivého Pozdrava zas Humbold, obratní Loskota Valtér, Kraič na vraních bohatého koňov Hájislava skládá. Grajsa preohromnú zlobivému Ňerádovi píku Stred čela povrážá; zlomené zapraščaľi kosťi, A prebití ostrím vibehol ven pres tilo končár. Veľkoduchí i ňeméň vsťeklí Unhat, Otto a Ernest; Ten Lika, ten svorních bratov Opruda, Míra a Lučka, Tento dobrého na lúk a ňechibné ustami šípi Vojťecha presťírá i do večních drímot ukládá. 390 Hvezdichvála Vaninch, ohromní Svojslava černím Dává tmám Hartung, i samého naposľedi Unku; Unku, čo nad prišlím z novohradskéj končini vojskom Od padlého druhú honosil sa Bľizkoňa vládú. Než Britvald, ohňivé z bistrích zrakov iskri sipúcí, Jakto orel, keď nad vischlú zňenadála hovorních Stádo husí barinú spatrí, dole zrázu sa púščá; A kriklavého lapí i pazúrami húsera dáví: Tak s chiťeních múrov k visokéj sa bráne zaháňá, A pred ňím bledaví strach i černá ťiskňe sa hróza. 400 Postretané ohňivím znášá mečem hajna, a prostred Valčících širokú presekává cestu junákov. I strašní jako keď puklím nad kopcami mračnom Ze všeľikích najďál hrkotá stran príval, a v ňízkém Úvaľi najmnožšú spolu aj s pastírami ľichvu Zachváťí, i sebú do ňevolních odňese končin: Tak zmužilí Britvald všeckích, čo mu pod ruku prišľi, Zhusta na zem rúcá, a do večních zhadzuje mrákot. Už Boľech, už Vitomír, i ohibkí údami Krislav, Už Ňekol, už krásní Voďerád, i Slavozvuk i Rodboj, 410 Aj Strelut aj Trebihosť aj veľkí padňe Boľeslav. Toľkú rozlobení vraždú privalí sa Nosistrach Váľečňík a voďec metajících šípi Sľezákov; I zrutní do krutého tedáž Britvalda ze všeckéj Vládi hoďí oščep; než v drsném od vrchu praskňe Uzgu jaseň; pichlí v prebitém na prostredu ščíťe Zostával končár, zlomená dolu padnula rúčka, V tom Britvald ohromňejšé zakňíše dubisko, A z vatšú uďerí do Nosistracha vodca tuhosťú; I vsedmorpľeťení hňeď ščít spolu od zlata jasní 420 Aj pancír, spolu aj chlpaté rozbodňe prsiska. On hňeď, jak zrazená hromovím skala z náhodi treskem Sa zrúťí, a krvú švárné zaohizďuje zbrojstvo. Tu mnohoúdatní ze smíchem rekňe mu Britvald: „Tak ľež, tak veľkí nos iním strach a hrózu naháňaj.“ Rozpovedá; i hňeď uzlovatú z hrudi píku viťáhna K oslabenéj častím baranem rozbehňe sa bráňe; I dvakrát ohňiví náramné závori silnú Mikňe rukú; dvakrát vídaná bola práca nadarmo; Než potreťí jak ráz mnohotužšú napňe sa vládú: 430 Rozlomené tehdáž prasknú zatikáče; i v pevních Obracané sťažejách zaškrípnú zrázu behúľe; V tom sa našír vrzavé rozchílá vráta, i každá Otvorená polovic na svú stranu pľeskňe do múra, Až zvukem a hrozním sa ozívalo všecko jačáňím. Tu hromovími ručí Britvald vreskotmi na Ňemcov: „Sipťe sa už núter; zjašeních biťe vojsko Slovákov; Mesto zapálťe celé, a na horní berťe sa zámek.“ Tak víská. Oňi, jak metaná od víchora búrka, Hňeď sa valá; a dané viplňiť chcú rozkazi vodca. 440 Než veloúdatní Svatopluk, jak zazre na hraďbe Báborskú sem i tam sa povetrím zástavu kňísať: Tam chvátá, jako kaukazkí keď z ďálki tuhíma Zhlédňe okálma tiger, že na donském žrebci tereckí Odnáša mu Kozák vivléklé z jaskiňe ščence: Z mordárskích lovenú tu korisť buď kozla buď hibkú Laňku zubov pusťí; a pres pola, kopce a réki Náramními valí sa po lúpežňíkovi skokmi: Tak chitrí Svatopluk, prudkím jedu ohňem horící, Pospíchá, a zlatím zježeními sa hrivmi trasúcím 450 Najďál ukrutní púščá strach a hrózu šišákem. Tam sa hrnú ohňiví Zemižížeň, Rozhoň a Slavboj, Tam prismekňe Milín a ohromnéj vládi Borislav, Najvíborňejší ze všeckích vodci Slovákov; I k ňemu sa pripojá. On v tom náramňe hučící, Jak bi iních jedním dvakrát šesť vreščalo rázem, Na svích pokríká, a takímito hurtuje slovmi: „Zdáľiž ruk, zdáľiž siľi vác a zbrojstva ňemáťe, Keď do vaších núter púščáťe ňepráťelov ohrad? Kďežtože už, na jakém chistáťe sa mísťe obráňiť, 460 Jestľiže včil zmužilú sa ňeobráňíťe tuhosťú? Včil teda z ostatnéj pochlapťe sa vládi; do hustích Skočťe radov; zlobivích biťe Ňemcov, a z mesta vižeňťe.“ Rozpovedá. Oňi, podbuďení takovúto na vrúcích Krála rečú srdcách, nohu v tom k noze, sťehno ku sťehnu, Bok k boku, ščít ke ščítu, šišák ke šišáku, hrozícé Chvosti ku roztrasením pripojá též chvostom; a v odpor Nadstaveními tuhí učiňá múr bez bavi prsmi, I všeckú uďerá na krutého ňepráťela vládú. Sám aľe náramné, hrozné zachmatňe mohútnú 470 Skalsko rukú; z visokéj báborskú zástavu hraďbi Stáľe zrazí; i hňeď mírnú do Gromislava píku Rozháňá, a celú tehdáž na prostredu ostrím Rozkálá hlavu končárem; skór z ďéri vibehlé Mozgi na zem doľeťá, než ohromné padnuľi údi. V tom nad ňím zavolá, a takímito ozve sa slovmi: „První ze všeckích na ďevínské múri vilézel s’, První uzgovatím zrazení ľež drevcom, a silné K horňejšéj už vésť ňezabívaj zástupi hraďbe.“ Tak povedá; i v tom do krutého sa Grajsi oďevzdá. 480 Hňeď ruka a hromoví mu na zem dolu odľeťel oščep; I blízkému ľevú Zemižížňovi škorňu ubodnul. Irmengarda potom zrážá a tuhého Sigurda: Techto do nadstaveních črísel, teho mikňe do pupka: Ňišt ščít, ništ pľeťení ňeprospel krúžkami pancír; Čo starší bol stríc daroval jemu ňekdi Adelfríd, Keď sám na trasavé ňevládal už údi ho vácej Navlékať. Na samého sa včil Humbolda pobírá; I pravším nad uchom žarními na ďálku horící Meďmi šišák rozdrúzgňe, duté rozdrúzgňe i kosťi. 490 Krv sa tedáž hustá vivalí; on zrázu vivráťen Z noh na ľeví sa točí bok, a do prachu znački upadňe; I spaňilé černá tma zaťáhňe mu svetla na večnosť. Jak to viďí Hartung, že je prestren vojvoda Humbold, Náramním chvátá na Slovákov krála fučáňím; I zrutnú uhoďí ze všeckéj násiľi píku; Tá zaškrípe na ščít, a ochitrím spátki sa hurtem Odskočená vráťí, i pred jeho brinkoce nohma. Naproťi král Svatopluk záhubnú do bradi jedlu Rozháňá, i tuhé preďelí na dvojno čelusťi; 500 Krem toho ešče dlhím bodenú šiju prejďe hroťiskom. On sa motá; a hlavú dolu skór, než lítkama buchňe; Zem pod ňím zahrmí, a padlé dá brinkoti zbrojstvo. Rozlobení tehdáž báborskí od jedu vodci Prismeknú, a chcú sa pre smrť Humboldovu pomstviť. Tu Svatopluk z jasnéj hromoví meč pošvi dobívá; I hladní jako lev po plném keď ňekdi košári Ovce trhá, a krutú ukroťiť črev besnotu žádá; Jestľiže ozbrojení sa dorúťá naňho pasáci, Hňeď hrivi rozpaježíc hrozné porozedre tlamisko, 510 Chvost zavrťí, zubi višklébí a pazúri napráhňe; I v boj z mužmi sa dá, a strašľivo mordami žúrí; Až buď všem pooďejme život, sám buďto upadňe: Tak Svatopluk vsťeklí; i napred veľkému nabehlé Rozťíná i na téj i na téj strane Ottovi líca. Unhata zachváťí; i ľevá hňeď s pľecma sa večňe Rozlúčí a na zem doľeťí ruka; i spolu táto, Odrazení spolu ščít sa na veľkú ďálu kotúlá. Na zrutného potom sa točí Ernesta; a jedním Chvostami podvihlú na visosť hlavu odňese rázem. 520 Ostatních pozatím ráňá, a do pekla zesílá. Jak keď na znosené od opéklích sparnami žencov, Buď na topolčanském, buďtož na chotári trnavském, Kríže pranáramní zahučí od pólnoci víchor, A zložené prudkím rúcá snopi hurtem, i z místa Chváče a pres kosení sem i tam rozhadzuje úhor: Tak besní Svatopluk Ňemcov, čo mu pod ruku prišľi, Rozhorenú válá ocelú; a vraždi na vraždi Rozmáhá, i kruté mrtvích ťel kopce nakládá. Vodci ňeméň tu braňú žúrá, a ňepráťela márňá: 530 Obratného chitrí Zemižížeň prestre Vanincha, Kraiča Rozhoň, Pačemíla Milín, Valtéra Borislav. Ohromití Slavboj porazí Alfrída, tirolské Po stopeném ve vodách čo Dipoldovi zástupi védol; Ňezňese též chraplavú skriveními duť ustami trúbu, A svím ohňa do srdc a tuhéj zmužilosťi naháňať Ditmara; záhubní pod okom dá úraz; i ťeplú Hňeď zacpá sa krvú meď a hláhoľi ustaňe púščať. Než Zobor ešče mladí veľkého prebodňe Luprechta; On sa tedáž zrúťí, a padlím zabrinkoce zbrojstvom: 540 Jak zrazená bľeskem na fatranskích jedla pahorkoch. Ostatní i ňeméň z bojujících príkladu vodcov Podbuďení a plní sami od seha srdca junáci, Jak skala nad hľaďinú morskú do visosťi bežícá; Čo všeľiké strašnohvižďících útoki vetrov Ňepremohlá znášá, a vsťekľe do lóna perúcích Besnotu vln zrážá i do rovňini spátki zaháňá: Tak v hrozních trvajú pótkách, a krutého napráhlím Stáľe bijú a z mesta perú ňepráťela zbrojstvom. I všaďe už husté sa na víš pnú kopce upadlích, 550 Krv teče najmnožšá, a parú sa na oblohu kúrí. Tak bojujú až noc černé rozprestrela krídla, A tmú báborské i slovenské zastrela vojsko. Tu Britvald na druhém válčící mísťe ve vláďe Oslabení, a hrdím zaklíčen zbrojstvem odevšáď, Jak zhlédá, na inú že sa už stranu schíľilo ščasťí, Ňemci na zad sa hrnú, a vsťeklí naňho ze kráľem Vodci idú; i že už ve sľepéj ňišt ňezveďe pótce, Rozloben ustúpí, a do tábora spátki sa vráťí.