E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Hollý:
Svatopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov

Spev jedenástí

Obsah

Černobog s tovarišami na horu Kobilu, nad Ďevínem ľežícú, vistúpí. Odtáď spatriv, že Svatopluk ze Slovácí proťi Báborom boj veďe, rozbesňení ke druhom reč drží, ve kteréj sa i jemu i Slavimírovi záhubú vihrážá. Cirill, pred tím Konštantín, Boha prosí, abi zlích duchov do pekla zahnal; Boh zešľe Michala, abi jích do prepasťi uvrhnul. Slováci ve chráme ďekujú Bohu za dopráté víťazstvo. Ojda sina Miloslava naríká. Svatopluk na hlédku višev prednášá vodcom, žebi prospešná vec bola vizdovedať sa, čo Bábori čiňá. Vezme sa na to Zemižížeň s tovarišem Slavbojem. Svatopluk rozkaz dává, abi všecki veselosťi prestaľi, vojsko na odpočinuťí sa oďebralo; a k rannéj pótce zavčasu hotové bolo. Zemižížeň a Slavboj tábor ze dvoch strán obejdú. Tam koňov svojích, čo jim ve predešléj vojňe odjaľi Ňemci, naléznú. Zemižížeň káže na brehu Moravi s ňima čekať. Sám do ležáňá vekročí; a tu z naríkáňá kohosi zdovedá sa všecko, čo žádal. Navráťi sa ke Slavbojovi. Ňemci pasúcí koňe sa zbúrá. Oňi do réki skočá; a druhú stranú k prívozu pospíchajú. Tovariši na plťi pre ňích príjdú, a naspák prevezú. Oňi ke královi ponáhlajú; a oznamujú, že Ňemci ve stánoch ľežá, i z rozkazu vodca, k pótce hotoví, v čas ráno na bojiščo viťáhnuť majú.

Takto sa védlo u vojsk a takím sa potíkalo ščasťím, Než zlobiví Černoch ňešľechetním zňátriv okálom, Že všeľiká snážnosť a krutá ňeprospela búrka, Že vsťeklí naduté poprechádzaľi Bábori vodstvo, A Slavimírovcov do ďevínskích zahnaľi ohrad, I v pevné ležeňí a obranní vťáhľi sa tábor: Ňeskroťeními celí sa zapálí hňevmi; i špatní Jak medveď prehrozňe fučí a strašľivo mumľe, Keď z madovú naspák z ďaľekého sa hája korisťú 10 Navráťí, a malé údatním buďto Polákem Buď Rusem odňesené a práznú ďéru nachádzá: Tak žúrí a takím sa metá vsťekem od jedu Černoch. I s prešlími ňeméň od besnoti druhmi na blízkú A množším na zlaté sahajícú hvezdi chrbátem Hňeď horu vistúpí: (Kobilú ju nazívaľi tenkrát) Odkáď prekrásní ďaľekého je do sveta víhľed; I všeľikí sa Ďevín, všeľiké sa podobňe i stáni Ze všeckím Ňemcov zahlédať dávaľi vojskom. Odtáď jak patrí: nadutí že sa v nútri ve pišnéj 20 Hraďbe motá Svatopluk, že Slovákov zástupi ríďí, A proťi báborskím lútú veďe pótku junákom: Vácej sa zbúrí; černá až zhusta kipícá Žlč sa puká, a celé ponadímá srdce, horúcá Krv po všech vre žilách, po všech tlá plápoľi kosťách, Srsť dubkem sa ježí, hromovími zrak iskrami strílá, Na prostred čela mračno sedá, jazik ohňami blíská. Údi trasú i krivé sa trasú rohi; krem toho najďál Z rozdrapeného šerí na kotúč dím hrdla vichádzá, A zhubními duté kormúťí jedmi povetrí; 30 Z rozčapenéj tlami najmnožšé, jako kancovi, chitrí Keď sklíčá, a krutími raňá ho ščápami lovci, Ven peni viskakujú, a ďivé hnusními braďisko Aj prsa aj chlpaté zaohizďá prskami sťehna. Trikrát chcel hovoriť; trikrát hubu darmo nadúval; Toľkokrát stuhlí sa ňedal jazik od vsťeku pohnuť. Tehdi prenáramné zaťatími do pospolu zubmi Dává škrípáňí; hora až sa ozívala všecka, Ozval nakloňení a metal na zad ohlási údol; Slíchaľi báborské, zvuki slíchaľi vojska slovenské, 40 Mesto sa tráslo celé, a pekelní strpnuľi bratri. Než jako už predné zmírňá vsťeku ohňe, a besnú Rozvolňá prudkosť, i danú hlasu cestu otevrú: K osmuďením tehdáž, skalné jako na prahi došlá Dňeprova réka hučí, timi hurtuje slovmi roháčom: „Aj, hrozné viďeňí! aj, hrozní k pohľedu úkaz! (Až skoro svím ňeveril bich očám, kebi mohli ošáľiť.) Rozkaťení Svatopluk ve Slovákov mesťe sa zmítá, A proťi báborskím podbúdzá útokom hajna! Jak ščít, jak paincír, a hrozícá chvostami lebka, 50 Jak strašní v ruce meč blíská, čo na misľi ňemúdrí Ku vlastnéj daroval jemu záhube ňekdi Karolman! Čo platné bolo nám, že sľepé sme zhromážďiľi mračna! Toľkú lej, toľkí pospúščaľi z oblaku príval, I všeľiké snadnéj ukládaľi cesťe prekážki? Najďál rozlétú bez všeckéj pohromi réku, Najďál rozbroďené poprechádzal vodstvo; i tábor Ňemcov opusťící do ďevínskích uskočil ohrad. Stálí slub ňedržal, vianú jím víru polámal; Predňejších oklamať vládal ze Slovákov; a práté 60 Naproťi svím zlostňík dobroďincom zbrojstvo obráťil Čo platné, že celú sme preblúďiľi krajnu, ochotních Zbúriľi k válce mužov, tak veľké zehnaľi vojsko, A hroznú dodaľi vsťeklosť, abi válčilo naňho? Včil (špata) údatné všeľikích to mnozstvo junákov Najviššú skorené poslúchá úskoka vládu. Zaňho tuhí veďe boj, podlú krv zaňho vilévá; Berlu hrdú a královskí mu upevňuje prestol. Čož teda nám vácej naša už ňeprospeje vláda? Zamraženého tak už zanechať zlostňíka mosíme? 70 Z hanbú a s potupú bez všeckéj pomstvi, a celki Ňišt ňeviríďící ve našém úmislu, do pekla, Do strašľivích mrákot naspátki sa máme navráťiť? Tam zase sa trápiť, tam iním biť k posmechu bratrom. Buď teda bezpeční a bojuj zdrav králu Slovákov, Báborské potri vojska, zahlaď Britvalda samého: Všecko milé toto nám z veľkú uvidíme radosťú. Však napred prisahám skrze peklo a bahna pekelné, Skrz plameň a v smolních sa kaďícé ohňe prepasťách, Odtuchi skór že ňedám si, dokáď zlostňíku ňepadňeš. 80 Krv ňevidáš, a hňilém ňebuďeš sa mi na prachu válať. Jestľi bi však na iní to dovésť sa ňedávalo spósob, A v ďivokéj zbrojstvom ňezešol bi si ze sveta pótce: Sám ťa lapím a duté vikrúťím drápami hrdlo; I zrádnú dušu tvú do pekelních zavľečem ohrad. Tam dolních učiňím ťeba účastného radosťí; Tam sa vesel, na hrdém pišní tam tróňe nadúvaj. Aj ti naších dobrí ňemiňeš Slavimíre pazúrov, Aj ti mosíš odeíť, a horejšé svetlo opusťiť. Ostatné pozatím lahkú nakloňíme si prácú 90 Mnoztvo ľuďí, abi najviššú nad hvezdami Pána Službu opusťícé ku našéj sa navráťilo pocťe. Tak zase s nás každí buďe poklonu mávať; a s častích Lúbežnú chuť obet, lúbežnú vóňu požívať.“ Tak besními hučí ňešlechetní slovmi pekelňík. V tom pišné černím povidává rozkazi bratrom, V čom bi sa mal každí obracať, jak skázu prinášať; A k ščastnému dovésť zabranú vec pred seba koncu. Jak zasľiší to Cirill, vlastné prv méno mající Konštantín, čo pravú zmužilích bol ňekdi Slovákov 100 Nábožnosť i praví ostríhať zákon učíval; A včil v nadhvezdném panující bidľe, a verné Mesto Ďevín, i celú hájící krajnu, takéto K najviššému ňebes Mocnárovi prosbi vilévá: „Otče velovládní! čo svú ňebe aj zem i peklo Ríďíš mocnosťú! zhlédáš jak podvodu zmíšlač, Černobog, aj z vlastnú z dolních na svetlo sa mrákot Vidrúcí družinú, vsťeklí! jak prísahu skládá, Keď nevládňe ináč, že Svatopluka krála zadáví, Uchváťí a do černošerích dušu odňese ťemnot! 110 Jak vrúcnému sa aj hroznú Slavimírovi skázú Vihrážá! jako už veľkú si uisťuje náďej, Lahko že ostatní po všem kraji od ťeba národ Odvráťí, a ke svéj nakloňí zase pocťe ohavňík! Toľkú zlosť, toľkú ňešľechetních pišnotu smelcov, Otče, poňíž, a slušňejším potresťi karháňím; I zlocha a všeľikú odbojnú zberbu do pekla, Do smolních bahňišč a bezednéj zvrhňi prepasťi. Ňech dolu tam búrá; a Slovákom jakžto novotním Viznavačom stálé ve pravéj daj víre trváňí; 120 A všeľiké od nich strojené klami, podvodi, šálbi, I všeľiké tajné i zjevné úkladi odvráť. Prispej též na pomoc hroznú včil pótku vedúcím, A slavné premilostňe uďel víťaztvo; i takto Od cudzého učiň nazatím poddanstva slobodních.“ Tak verní za svích sa Cirill viučencov u Otca Primlúvá. Usľiší ho nebeskéj víški Panovňík; I z jasného takú jemu odpoveď oblaku dává: „Prevrúcní sluho mój! naplňí tvéj prosbi sa žádosť: Mární vsťek, márná všeľiká buďe násila zlobcov; 130 A k vlastnéj póvodňíkom ľen skáze poslúží. Ňišt klam, ňišt ukrití podvod, ňišt šálba, verejná Ništ aňi nábožním ňeublíží vláda Slovákom; Sám čo bi aj ďivokí z dolnéj ťemnosťi na svetlo Pekla voďec vidrel sa, a k odpadu tíchto pokúšal: Stálí vždicki budú bez rozpaku zákon i stálú Nábožnosť, čo si jích ti učíval ňekdi, chovávať; A mňe samému koriť sa a slušnú poklonu dávať. I včil jím slavné darujem víťaztvo; hrďinskí Král Svatopluk v hroznéj zvíší ňepráťela pótce, 140 Vodca samého zrazí; vlastních s cudzého vitrhňe Járma ľuďí; ďaľeké rozešírí končini krajni, A svéj pokrevné pripojící národi berľe Údatních veľké založí králostvo Slovákov; Avšak rozľičním, jako bívá na sveťe všecko, Vistavené premenám a smutním zostaňe pádom.“ Vševládní takovúto Oťec ze zlatého vidává Oblaku reč; najpredňejšé i stáľe ňebeskích Kňíža plukov na zem odsílá, bi zlobivca i černú Zberbu do ťemmosťí a do večních zahnalo mrákot. 150 Tehdi Michal jasním skvúcí v ďalekosťi šišákem Náramní okruhlí na ľevém ščít lokťe ňesúcí, Zrutnú ozbrojení kopiú, a plameňmi horícím Sprudka mečem, sa na cestu vidá, a ze víški na krídlách Pres veľkú sa na zem preochitrí oblohu púščá, I švihavími duté presekává brkmi povetrí; A pred ňím smrtní sa valí strach a hróza ukrutná. Než jako sa zňíží a ďevínskích blízo je ohrad: Zrázu ňenávistné osmahlím svetlo roháčom Zabľiščí sa v očách; náramních krúhi okálov 160 Zakrúťá na visosť, a preveľké z oblohi kňíža Zástupov anďelskích, i plamenní v hrsťi meč uzrú Zestupovať, jako odpadlá ze svého keď uhla Hvezda ľeťí, a mnohú zanechává prúhami žáru. Náramními tedáž zatrasú sa strachmi, a hrozné Z rozčapeních najďál virihnú tlam všecci huhláňí, Jak bi ťisíc ďivokích a zešlích spolu rúklo bujákov. Ňevládnú aňi už prudkí ohňivého idúcí Od meča bľesk znášať: nebo kam ďál na zraku vácej Osľepajú; i raďej bi sa v černém zhlédaľi pekľe. 170 V tom hľe puklá zahučí zem a veľkú z nútra otevre Ustami až do saméj sahajícú ďéru prepasťi. Tam zvodní uťeká Černoch, tam Chásoň, ohromní Tam Svatovít, a iních ňešľechetné hajna zločincov Poskáčú; i do pekla bežá, do svého obidla; Kďe prikutí hroznú boľi hňeď za chrbátami vazbú Ke skaľinám, abi vác na horejšé svetlo ňevišľi, A pravonábožné ňepokúšaľi k odpadu ľudstvo. Rozdvojená zacelí sa po ňích jama; sirka ľen ešče A preňelúbežnú páchnúcá vóňa tuhosťú 180 Horňejšé za dlhú kormúťiľi chvíľu povetrí. Tento koňec všeľiká snážnosť a práca zločincov, Tento celé jích stváráňí malo vípad: i k horšim Toľko mukám, k horšéj pre samích ľen slúžilo bíďe. Než vrúcní do zlatého berú sa chrámu Slováci; Chrámu, čo najvatší, ze samích ľen toľko povíšen Štvorhranatích kameňov, na prostredu mesta sa pišňal, A zdvihlími išel nad hvezdnú oblohu vežmi. Tam klaknú, a tedáž Najmocňejšému srdečné Otcovi ďéki čiňá, že doprál hrozného prevíšiť 190 A z vlastních oďehnať naspák ňepráťela ohrad. Pres to nové aj prosbi kladú, abi ešče milostnú V ostatnéj pomocú prispel jím vojňe, a ščastní Dal vípad, ščastné v boji zas víťaztvo dosáhnuť; I všeľikí na budúcňe život vésť vždicki pokojní. Než jako ďéki dajú, a vrúcné prosbi dokončá: Do vlastného potom každí príbitku sa vráťí. Po všeckém sa zatím preskvostné hosťini mesťe Pripravujú, po všech veselosť, radovánki, pľesáňí Ohlasujú sa domoch; slavné všaďe pesňe a zvučné 200 Huďbi zuňá, i mecú na ňebeské uhľi jačáňí: Jak bi celéj už bol posľednéj válki a hroznéj Vojni koňec, žádná aňi vác ňevihrážala pótka. Nad vrch však Svatopluk v každích zňí pri stoľe ustách: Víťaza všecci kričá a milími ho pesňami slává. Keď sa tak ostatní radujú a pri speve sladkích Premnoho vína sudov prázňá: sama toľko žalostné Ľen hodi má, a tuhú zvirá sa na srdci boľesťú Ojda milá, veľkého dobrá manželka Namíra, Ňekdi čo údatné Belohorcov zástupi ríďil; 210 A z dvoma sinma zešel v krvavéj proťi Karlovi bitce. Tá jak iní sa berú, a z veľkím pospoľe ťáhnú Vískáňím, a mladí ňeprichádzá spátki Miloslav, Sin jeďiní, jeďiná trúchléj ľen už úťecha matki: Náramním sa celá skormúťí žáľem; a naňho Najmnožšú pítá sa rečú všech vedla idúcích. Než tito buď ňeveďá, jakovú mal náhodu v pótce; Buď čo veďá, zatajá vec, a rovnéj pravdi ňereknú, Hrozňejšú bi ju vác ňezbúriľi ešče žalosťú. A hľe tu uplakaní dovalí sa zrázu Paľislav; 220 Druh čo bol a vzácní padlého Miloslava zbrojnos. Sotvaže ľen ho zočí, strnutá hňeď takto virekňe: „Kďežto si pána ňechal? prečo sám ľen toľko prichádzáš? Zdáľi je živ, čiľi snaď v lútéj tam válce upadnul?“ On sa bojí récť zrovna a pád sina matce ohlásiť; Toľko iká, a višlími celú tvár slzmi polévá. Ňeščastnú tehdáž stuďení mráz prejďe roďičku; Dlaňma do prs ráňá sa, šedé vlasi na hlave kmáše; A smutním všeľikí naplňí dom naskrze kvíľem. V tom sa chopí, vzácné ze sebú tovariški a svetla 230 Vezmúcá k ubohéj pospíchá mrtviňe sinka. Darmo ťešá ju družki, ťeší ju nadarmo Paľislav; I chválí zmužilosť i hrďinské číni viprává: Koľkích v bitce raňil, koľkích bol ze sveta zňésol Báborov údatních, až sám do prostredu hrdla Víťazním Britvalda boden končárem upadnul. Než jako pres mrtvích, pres rózné kopce ľežících Ťažko sa predrápú, a Miloslava zbrojnos ukáže, (Lahko ho aj v nočném vinalézel po znaku sťíňe: Neb skvúcí povesil ščít na vrazen u hlavi oščep.) 240 Matka tedáž ubohá zamdlí a na mrtvinu padňe, I stuďená jak lad za dlhú ňehňe údami chvílu: Až v posľed prebraná takovímito slovmi naríká: „Tak sa mi roztomilí, jeďiná má úťecha, sinku! Ščastňe domov navracáš, a na matčino lóno upádáš? Tak ťeba já vítám, spaňilé tak hrdlo radostná Objímám, tvár božkávám; i na líca hlaďícá Tvé s tvích ust voďeňí a hrďinské chváľi očúvám? Dosťi ňeňí, že pádel veľkí nad míru bojovňík Ďed Svatobor; keď však napred v téj pótce ňezadních 250 Sám dvakrát paďesát na druhí svet Ňemcov oďeslal; Dosťi ňeňí, že oťec najtužšá podpora mesta; Dosťi ňeňí, že ze tvích silní dva bratri, Ňebochvál A spaňilí Rodmíl, na moravském ľehľi pomedzú; Aj ti si, ostatná už ľen moja rozkoš a vóla, Aj ti si ešče mosel v ukrutnéj bitce podobnú Ze sveta íť skázú a dlžen k jích počtu sa dostať. Údatnosť, zmužilosť a prudkéj odvahi srdce Vždicki našému temer záhubné bívaľi rodstvu. Já sama ze všeckích sem zostala medzi živími 260 Ku vlastním otrapám a ku horkím toľko bolesťám. Ach, čo si už počňem! kam trúchlá mám sa obráťiť? Čo mňa ťešiť, čo milé biť móže mi bez ťeba sinku? Ó trikrát ščastné bez ďétek všecki roďički! Ňišt poňeváč o tak ukrutních ňeznáťe boľesťách. Já sem ňeščastná! ku vlastním toľko žalosťám, Ku vlastním kvílom zmužilích dala pod ňebe sinkov. Ach, čo mi už zbívá ubohéj, smrť nežľi jeďinká! Ach, veľkí ti zlutuj sa ňebeskí Otče nade mnú! A k sebe též povolaj mňa, a s toľkích vidri boľesťí; 270 I v jedném dopraj vipočívať kopci ze sinkem.“ Tak trúchlí veďe plač, tak bídná horce naríká; Od padléj aňi už sa ňedá vác mrtvini odjať. Vševládní usľišal ju ňebeskéj víški Panovňík, I zmiloval sa tedáž. V tom z hvezdních anďela uhlov Odsílá, čistú abi vzal dušu Ojdi, a k horním Doprovoďil bidlám. On hňeď dolu chitro na spešních Sa znášá krídlách, a ku bídnéj pristaňe matce. Téj aľe, jak v prudkích zetrvává žáloch, a kam ďál Vác kvílí, až na sňahovém ranu hrdľe ťeplími 280 Slzmi celú naplňí, od veľkéj srdce boľesťi Pukňe naráz. Duša v tom s krehnutími sa údmi na večnosť Rozlúčí; zeslaní hňeď pojme ju anďel, a k uhlom Do vždi blahoslaveních ve svém ňese lóňe radosťí; Mrtvina na stuďenéj zostává mrtviňe sinka Rozvaľená a tuhím spojená ruk zvazkem u hrdla; Jak ňeuvadnúcí na šerém dube breštan; a v jedném Tak hrobe aj zložené, v jedném vipočívaľi kopci. Než keď iní hlučné po celém radovánki Ďevíňe Ešče vedú: múdrí Svatopluk z veselími sa hodmi 290 Ňechce dlhí meškať čas a vlastné chváľi očúvať; S predňejšími tedáž pospíchá vodcami k hlédce, S ňéjžto sa ve dňe celí vídal ňepráťela tábor. V tom hore vistúpí; a tu bedlícého nachádzá Vojvodu stáť Zemižížňa, čo mal nad strážami správu. Stáľe na báborské pres nočnú mrákotu stáni Bistrí zakrúťí zrak a najďál svetlama patrí: Zdáľi bi usnúcích tu mohel snaď Ňemcov uhlédnuť? Spících ňevládá pre šerú tmu ňepráťelov uzreť; Ľen rídké dohorávať a sem tam rózno sa ľiščať 300 Ohňe viďí; ostríma ťichí též ušma načúvá: Zdáľi bi hlas ňejakí a hrmot ľudu ke sľichu dostal? Žádní zvuk, žádné od stanov ňejďe jačáňí: Chvílami ačkoľvek preťiché od tábora k mestu Ťáhlo povíváňí; a rosú pola vlhnuľi nočnú. Tehdi ku prítomním tak ochotní rečnuje vodcom: „Vec bi to nám bola prospešná o ňepráťeloch istéj Správi nabiť: čo robá a v čom svú zňésľi sa raddú? Zdáľi bi po vlastních pres noc vipočívaľi stánoch Uznovaní, a na zajtrešnú očekávaľi pótku? 310 Neb snaď prestrašení poopúščaľi tábor, i spátki Odťahujú a do báborskích ríchlími sa behmi Navracajú končin? Tito však pozakládaľi ohňe, Oklamaních abi nás podvésť, sami naproťi v cesťe Ňestíhaní uťekať bez všeckéj mohľi prekážki. Kdož teda už včil s vás, údatní vodci Slovákov! Na svú uspoľehlí prítomnosť srdca a vládu, Odváží sa do báborskích íť stánov, a ďalšé Všecko počínáňí i všecku ňepráťela raddu Viskúmá, a o ňéj istú nám predňese správu?“ 320 Tak povedá. I hňeď Zemižížeň takto sa ozve: „Mňe prednému ze všech patrí na takúto sa k Ňemcom Cestu vidať: poňeváč jak včil tak vždicki ďevínské Naproťi báborskím zverené mám ohradi vpádom. Tehdi ňepráťelskí naščívím tábor, a odtáď Skór sa ňenavráťím, (čo bich aj do samého sa vedrať Stánu mosel Britvalda) zakáď opaterňe sa všecko Ňezvidovím: zdáľiž ku novéj bi sa chistaľi pótce? Neb toľkú strnutí na opadléj misľi porážkú Chuť maľi spátki úťécť a do vlastních končin ubehnuť? 330 Jestliže už dosaváď ňeobráťiľi chrbti na úskok. Než kdo iní se mnú vichiťí sa i za druha vezme? Dvom buďe rúčejšá a smelšá o mnoho cesta; I skoršú si dajú v ňenadáléj náhoďe raddu.“ Tak povedá. Množší s prítomních hňeďki tu vodcov Chcel tovariš jemu biť: chcel chitrí ve vťipe Vlastoň, Chcel Jaromíl, i Milin, i ohromnéj vládi Borislav, Aj Sťahlav aj Rozhoň, veľkí též údami Slavboj. Jak to viďí múdrí Zemižížeň, takto virekňe: „Vodci prevíborní! keď toľkí máťe ma vólu 340 Nasľedovať: bi sa buď ňepohnul k hňevu, buďto si ňekdo Ňesťažoval: prečo techto berem, prečo techto pomíňám? Najľepšé súďím, takovú metaními rozhodnuť Kostkami vec. Komu tam bi hovícé sadnulo ščasťí: Ten k boku sa pripojí druh a se mnú na zvedi pojďe.“ Rozpovedá; i všem sa taká hňeď zlúbila radda; Sám zmužilí veľkú dal jéj též chválu panovňik. Kostki tedáž viňaté každí svím hádže porádkem, A ščasťí vzívá; i prvé na Slavboja ze všech Místo padá a druhem sa stať Zemižížňovi dává. 350 V tom veloúdatní Svatopluk jím takto virekňe: „Tehdi sa berťe chitrí, a doveďťe sa všecko, čo žádám; I z dobrím čo skór naspátki sa vráťťe poselstvom. Však žádnému život ve ťichém ňeoďejmiťe spáňú; Krem bi na vás oboril sa a prední zbrojstvo dopadnul.“ Tak hovorí. V tom na prázné Zemižížňovo místo Obratného plukov ňitranskích vodca Milína Ustanoví, a na čas mu vidá nad strážami správu. Z vistrmenéj napotom zestúpí hlédki; i tehdáž Ohlásiť poručí, abi zvučná prestala húdba, 360 A všeľiká veselosť; na pokoj sa oďebraľi vojska, I sladkím znované občerstvili údi ľežaňím, A k rannéj hotové sa nachádzaľi zavčasu pótce. Než veloúdatní srdcem Zemižížeň a Slavboj Černí ščít, černú každí vezmúce si lebku: Tento z Ubalda korisť, tam ten zase Gotloba, Ňemcov: Neb súcé boľi jím a na slich pristávaľi rúčo, Bez všeho ozbrojení sa na nočnú pohnuľi cestu Meškáňá, a ku báborskím išľi na zvedi stánom. Napred však strážného dajú sa tak anďela vzívať: 370 „Anďeľe, čo zvláštním si daní nám od Boha strážcem! Čo vždi na nás bedlíš a vždicki pred úrazem hájíš! Aj včil pred náhlím ochraňuj nás pádem, abi sme Ščastľivo mohľi konať vec, a ščastľivo spátki sa vráťiť.“ Takto sa vrúcňe modlá. I prosících usľišal anďel, A všeľikú v nočnéj odďáľil cesťe ňebezpeč. V tom chitrí zmužilému poví Zemižížňovi Slavboj: „Tam, kďe ti najbližšé mihocú sa ťi ohňe a rovno Naproťi nám svíťá, tam napred chódzu zaňesme: Zvíme sa hňeď, či u ňích bedlícá merkuje mláďež? 380 Neb či naprázno horá, a za nástroj podvodu slúžá? Bi sme koľem stánov márnú sa ňemeškaľi cestú; Až bi ušel Britvald a ňečestní tábor opusťil.“ Tak povedá. Svorní privolí Zemižížeň; i zrovna Pokračujú a chitrími ženú sa cvalmi ke svetlu. Než jako ďál zajdú, a ku ohňu sa toľko priblížá, Koľko bi potrikrát streľení šíp z lúka doňésol: Zastavujú sa tedáž a priseknú zrázu choďidla; I z bistríma dajú sa pozorní merkovať ušma: Zdáľi bi na straťenéj uslíchaľi stráži junákov? 390 A hľe ťichí začujú ohlas; však predca ňevládnú Uzrozumeť, jakoví bi jejích bol rozpravi zámer. V tom veloúdatní Zemižížeň takto pošuški Obratnému plukov trenčanskích vodcovi rekňe: „Tehdi ve svích sa bavá ňepráťeľi stánoch, a ešče Spátki neušľi domov, keď naproťi mestu pozorné Stráže majú. Než abi sme jejích viskúmaľi raddu: Poďme na ďál, a celí ze dvoch stran obejďime tábor; I snadnú núter vekročíme tak od zadu prácú. Dosť času nám zbívá; poňeváč do včilka ňebeskí 400 Ešče treťú hvezdnéj ňeušel Vóz oblohi částku.“ Tak šušká; i koľem sa berú a chitrími na pospech Krokmi ňesú; jak dva hrozní levi, od hladu besní, Keď visokú opľeťen hraďbú ňejakého boháča Ovčinec obskakujú, a na vókol zhusta choďíce Snadňejší hľedajú prístup, kaďe vlézť bi do nútra, A vsťeklú prázních udusiť črev lačnotu mohľi: Tak tito ňezbadaní konajú mimo tábora obchod. Než jako ustúpá a bedlících snážňe junákov Stráže minú, i dlhí ze dvoch stran tábor obejdú: Mnoztvo koňov zňátrá; tehdáž sa do prostredu pusťá; I hľedajú: zdáľiž bi sa tam Britvaldovo zdáňí Mohľi ňejak dovedať? dovedať tam ňišt sa ňemóžú: Neb všaďe rozvaľení v najtužšém spánku junáci 410 Veľké bez všeckéj sa tu pásť bedľivosti na lúkách Rózno ľežá, a celími fučící hrdlami chrápú. Keď spolu tak blúďá a chitrí za bránu, čo stála Od zadu, krok zatočá: krásní dva z náhodi žrebci Padnú jím do očí; ďalšú hňeď chódzu priseknú, A z veľkím patrá ďiveňím: neb zdá sa na misľi, 420 Ríchlonohí že jejích tito bívaľi ňekdi nosáci. V tom veloúdatní Zemižížeň takto pošuški: „Či mňa tupí v noci zrak šálí? či to žrebci ti istí, Ňemci čo nám lútí ve predešléj odjaľi vojňe, Keď sme sa už raňení vácej ňevládaľi bráňiť? Neb snaď iní ňejakí a naším sú toľko podobní?“ Naproťi bistrookí šuškem též odreče Slavboj: „Aj mňe sa všecko na méj pozdává misľi, že z bílú Tento hrivú, z bílíma samém též na predu nohma Mój bi nosák mal biť; tam ten však z barvi podobnéj 430 Aj čelom aj ohvostem zase tvój. Než viďme tu pravdu.“ Tak povedá; i v tom každí na svého sa dává Žrebca volať ménom, jakovím bol ňekdi volával, Keď mu sedal na chrbát, a tuhú kroťil uzdami bujnosť. Než ti hňeď oblúčné rázem šije zdvihľi, a ušma Strihnúcí ostré povipúščaľi z hrdla rižáňí; I hlav a šij ďivním starodávních vítaľi pánov Kíváňím. Tu chitrí Zemižížeň takíto sa ozve: „Keď tito hlásící sa k nám sami od seba žrebci Bívaľi ňekdi naší: jako nám jích odjaľi Ňemci, 440 Tak mi ňepráťelskím zase jích včil oďejmime Ňemcom. Tehdi na ríchlonohích povisadňi nosákov; a k ňeprám Od nás tak ďaľekéj opaterňe sa rece ponáhlaj, A mňa čekaj: dokaváď sa s tábora spátki navráťím. Tam lahšú a snadňejšú skór na brehu najďem Ťa prácú; i to súcejšé buďe k ochraňe místo; Jestľiže báborské proťi nám bi sa búriľi hajna.“ Tak povedá: svorní, ačkoľvek rád bi do pevních Sám též pokračoval stánov, poslúchňe ho Slavboj; I pľeťené ostrím tehdáž mečem utňe ohlávki, 450 A krásních zachopí žrebcov. Ňezmerkuje žádní; Bár bi i bol kdo viďel, ten bol bi zaisťe sa nazdál, Že smadních ku vodám ze sitéj veďe trávi napájať. Než veloúdatní Zemižížeň príkopi ťažkú Prestúpí chódzú, a do prostred vejďe ležiska: Kďe mnohouznované hroznú minulého ďňa pótkú Na ščítoch v hlbokéj vipočívalo drímoťe vojsko. Ňišt aňi nejmeňší tu ňečuť hlas; toľko samotné Chrápáňí a tuhé opilích zňá odfuki Ňemcov; I v zemi povpichané jako dúbrava oščepi ľiščá. 460 Až v posľed sem i tam ďál blúďícému žalostní Príjďe k ušám ohlas; tam tehdi sa zrázu obráťí, A staveníma také zaslíchá náreki ušma: „Ach, jako mám sa domov sám bez ťeba, bratre, navráťiť! Jak smutnú i povesť a trúchlú úpadu správu Matce doňésť! Zdáľiž sa na jéj slzi ďívať a stálé Bez všeho prestáňá buďem už mocť kvíľe očúvať? Sám aj bez ďalších zostávať na sveťe úťech? Ach! prečo som ňepadel, prečo též ducha v bitce ňepusťil? Však pusťím, a pre tvój sa vipomstvím nad vrahem úmor. 470 Ľen skôr víjďi zlatím premilostná ďeňňico svetlom! Já od včil, jako nám vídaní od vodca je rozkaz, Už hotoví rannú očekávám pótku bezesní.“ Jak to sľiší múdrí Zemižížeň, ňechce podálších Čuť kvílov: poňeváč z ostatních všecko, čo žádal, Vizdovedal sa slov. Pevní v tom tábor opusťí; A spešními ľeťí na moravské zábrehi skokmi: Kďe zmužilí s chiťeníma čekal naňho žrebcama Slavboj. A hľe tu, jak zveďenú mu jeví Britvaldovu raddu: Veľkí ozve sa hluk, neb ochotní zrázu junáci, 480 Čo spaňilích dvoch pásľi koňov, ze tuhého sa jaksi Poprebuďá spáňá, a chitrích hľedajíce nosákov Ňespatrá; uťaté najdú ľen toľko držadla: Náramní pusťá na ňebeskú oblohu vreskot. Ze sna sa v tom chápú druhové, a zbrojstvo dopadnú. Než kďe, za kím sa majú pohnuť? kam na drahu pusťiť? Keď ňeveďá, kdo bi ríchlonohích bol žrebcov oďehnal. Tu mnohoúdatní belohorskéj mláďeže správec, Ačkoľvek blízká vihrážala veľmi ňebezpeč, Predca sa ňevládal zadržať; než takto, vireknul: 490 „Bábori údatní, bedľiví nad míru pasáci! Jestľi vaší tázať sa budú vás v tábore páňi, Kdo prudkích ze sitéj odvédol trávi nosákov: Rekňite pravdu čirú, že ti, čo s ňima vládaľi pred tím Vodci ňeposlední v pótkách Zemižížeň a Slavboj. Však že na rozľehlí vivedú jích ráno zas úhor: Tam ňech jích hľedajú, a nalézlích spátki si vezmú.“ Tak povedá; i v tom ňeulaklím srdcem obadva Z breztva na vetronohích zachopá sa do réki nosákoch, A spešnú sa berú na druhí kraj pres vodi plavbú. 500 Rozlobení tehdáž napnú kuše Ňemci, a husté Strelki do ňích metajú; žádného však úrazu šípi Ňepriňesú: poňeváč strážec jích odvracal anďel. Predstavení tenkrát vibraním bol u réki junákom, Čo blízkí od mesta braňú ostríhaľi prívoz, Bistrookí Javiboj, sin dúbravského Zamisla. Ten, jak iní ve svém nastúpiľi strážu porádku, Na trávní sa breh položí, a zadrímňe; i v predném Ďivné mal viďení spáňú; v tom zrázu sa mikňe, A k druhom ostatním takovímito rečnuje slovmi: 510 „Čujťe milí strážní! čo sa mi včil zdálo ve krátkém Drímáňú: že preúdatní Zemižížeň a Slavboj Z báborovích stánov, nočné kam na zvedi išľi, Spátki sa navracajíc hlučnú poprechádzaľi réku, A spešníma ľeťá po druhéj straňe k prívozu koňma.“ Sotva celú Javiboj skončí reč: zrázu keď odtáď Štvormonohé cvalovích dupotáňí podkov usľichnú. Tehdi radosťi plní chitrú do sivého tu vodstva Loď pusťá, a k inému pre ňích brehu veslami pílá. Než ti jak už na oné popribíhaľi místo: ochotná 520 Kam pristať mala plť, z ríchlích zejdúce nosákov Poklaknú; a takí zepatíma na oblohu rukma Hlas vidajú: „Veľké ťebe, strážní anďeľe, vďačních Ďéki čiňíme ze srdc, že si vrúcních prosbi očúval; A pres báborské ve šeréj noci tábori védol; I všeľikí úpad, všeľiké též odvracal od nás Ňeščasťí, a sem až sprovoďil. Za to vždicki ťi chválu, Vždicki ťi česť, vždi i najmnožšú preukážeme uctu; A kresanú ze skal sochu na tvú dáme památku.“ Tak ďekujú. Druhové sa za tím už ku brehu zblížá. 530 V tom ruki jím podajú; a na loď vezmúce radostních Pospešními ke svím na druhí kraj veslami náhlá. Než jako z vod bistrích a ťichéj vistúpiľi réki: Premnohoúdatních bedlící na brehu strážní Víťazov obklíčá a na vókol v prostredu zavrú, Jak keď merkovné v ratoľestném pinkavi háji Buďtož zlospevnú zbadajú sovu, buďto kuvíka, Stáľe sa tam zľetujú; a na hustém bresťe seďícé Bez všeckého vedú ščebotáňí konca, i hrozních Ňezbedními radem kormúťá ptákov ohlasmi: 540 Tak jích obskakujú; a chitrími sa rečmi na všecko Vizvedajú, i na tábor i na zlích v tábore Ňemcov: Zdáľiž uťécť míňá, zdáľiž bi sa chistaľi k pótce. Zvláštňe sa však tážú: jako vlastních dostaľi žrebcov, Jak s toľikích pádov, s toľikích jak višľi ňebezpeč. Než ti na predstavené vidající správu otázki, Bez baveňá sa na cestu pohnú, a ke královi pílá. Keď tam pristúpá a ochotní pred ňeho vejdú, Oznamujú: že koľem báborské stáni obešľi; Že v ňích Ňemci ľežá; a k rannéj z rozkazu vodca 550 Pótce majú hotoví biť, a zas na bojiščo viťáhnuť. Též dodajú, že svích starodávních našľi nosákov, A vrahom odňeseních ze sebú naspátki dovédľi. V tom na pokoj zajdú, a na máľe si do svitu pospá.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.