E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Hollý:
Svatopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov

Spev dvanástí

Obsah

Sotva ďeňňica začala vichádzať, keď Svatopluk dať kázal znameňí vojskám, abi sa do pótki chistaľi, a na bojiščo viťáhľi. Sám sa ozbrojí, a k Bohu za víťaztvo modlí. Starci, matki a chlapci do chrámu idú, a Božú Roďičku prosá. Zástupi ke hrobu Dobroslavi prichádzajú. Tu Svatopluk jich ke zmužilosťi zbudzuje. Osmeľené pokračujú do bitki, a peseň, jak zvik maľi pred pótkú, k Bohu spívajú. Ňemci též vistúpíce s tábora v radi postavení naproťi jím ťáhnú. Začňe sa krvaví boj: z obojéj strani rovním ščasťím sa potíká, až Britvald svích zbuďí; a sám najmnožších pobije; než uslišav o porážce na ľevém krídľe válčících, tam sa valí. Svatopluk též svím údatnosťi dodá. Ti sílňe bojujú. Borislav, mnohích sám napred poraziv, junákov v koži z medveďa oblečeních pusťí na báborskích koňíkov. Kone naplašené strečkujú a Báborov dole zhadzujú, i podkovami rozešlapujú. Svatopluk sám, ňeuspokojení jeďinú ľen správú nad zástupami, báborské vojsko strašľivo porážá; vodcov pobije; Radboda ľen raňí, a ke Karolmanovi oďesílá, abi mu o páďe a záhube vojska novinu doňésol. Tu od ďálšej obecních bojovňíkov vraždi prestaňe; a ľen Britvalda hľedá, i na súboj povolává. Ňebeskí Oťec hovorí ke Cirillovi, že Svatopluk víťaztvo dosáhňe, a veľké královstvo Slovákov založí. Cirill za to ďekuje. Než Britvald usľišav, že toľkí jeho vodci padľi, zahléďev Svatopluka, kričí, abi ostatné vojsko od pótki zdržal; a abi oňi ľen sami dva sa na súboj oďevzdaľi. On rozkáže svím zbroj zložiť, a prázné místo učiňiť. Dajú sa do bitki, a za dlhší čas medzi sebú ze všeckéj siľi strašľivo potíkajú, až v posľed Svatopluk Britvalda zrazí.

Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica tvárú, A trasavé z jasnéj rozeháňala oblohi svetla: Keď veloúdatní Svatopluk meď a strašňe chrapícú Káže mosadz i duté ponadúvať trúbi; a všeckím Dať znameňí vojskám, bi sa k rannéj chistaľi pótce, A v poľe čím skoršej na hrďinské ťáhľi bojiščo. Sám tehdáž pevní a rizého sa od zlata skvúcí Navléká na prsách pancír, k visokému ohromní Meč boku pristrájá; i v tom poklakňe, a vrúcné 10 K najviššému ňebes Mocnárovi prosbi vilévá: „Otče ňebovládní! čo pobožních láskavo slícháš Prosbi služebňíkov, na novích tvích zhlédňi verících! A prispej pomocú; i jakož lútého si z mesta A z visokích doprál vihoďiť ňepráťela ohrad: Tak též ve ďňešnéj ho uďel zase bitce prevíšiť! S krajni vibiť všeckéj, a do vlastních končin oďehnať! Bi sme tak, od cudzéj už visloboďíce sa vládi, Ľud volní a ňepodľehlí zostávaľi národ. Já za to nádherní tu jeden stred mesta Ďevína, 20 V Ňitre jeden, v Trenčíňe jeden, dvoma vežma sa pnúcí, A sto iních slavních ku tvéj cťi a oslave chrámov Na stálú po celéj vidvihňem krajňe památku. Aj kňazov ustanovím, abi v ňích vikonávaľi bozkú Službu a nábožnosť; i ňepoškvrneného Baranka Lúbežnú každí ďeň obeť ťebe vzdávaľi Otče!“ Sotva takú skončí Svatopluk modľitbu; i tehdáž Údi badá lahšé, smelšé biť zmerkuje srdce; O mnoho též vatšú od známéj vládu pocíťí: Neb veľkí usľišal ho ňebeskej víški Panovňík, 30 A vše, čo vrúcňe prosil, vidariť sa milosťivo doprál. V tom ze zemi stává; a sľichom strašními hrozící Chvostmi šišák, prihodlá, na ľevú kovaného preveľkí A stuha žárící, jak horícé slnka paprški, Ščíta okruh dává; i pravú svéj ťerchi a ostrím Na predu predstavené zeľezem pochmatňe dubisko. Na sňahového tedáž višvihňe sa žrebca, a prudko Štvormonohími ľeťí na ňépráťela cvalmi do pótki. Starci zatím, trúchlé manželki, i matki, i panni Už za mužov súcé, i ňevládní ešče do válki 40 Chlapci do chrámu idú, čo pobožní vistavil Oslav; A k Bozkéj takovúto ľejú modľitbu Roďičce: „Matko, milosťi plná a beze všéj poškvrni Panno! U premilého za nás mocnú veď prímluvu Sinka, (Neb ťeba rád slíchá, a čo žádáš, stať sa dopúščá) Bi prízním na naších, do hroznéj pótki idúcích, Váľečňíkov okom prehlédol, a láskavo doprál Báborského ze všéj vihnať ňepráťela krajni: Bi sme krutéj zbavení tak bázňe a skázi hrozícéj Príslušnú jemu česť, vrúcné ťebe vzdávaľi ďéki.“ 50 Tak trikrát skorením ve chráme sa modľiľi srdcem. Na zvíšné pozatím vistúpá múri, a na svích Patriľi do hroznéj sa valících bitki junákov; I mnoho jím ščasťá a dobrí boju žádaľi vípad. Než jak náhľe celé podochádzalo vojsko na místo; Kďe zložená ve svéj vipočívala hrobľe, ďevínskích Zakladaťelka ohrad, zmužilá Dobroslava panna; A krásních štvoro lip, sahajících hlavmi ku hvezdám A hrobu rovnovekích, z dávného virostnulo kopca: Tam postálo naráz, a do svého sa kládlo porádku. 60 Krídla pravého voďec je Milín a ľevého Borislav, Ohromití aľe prostredním Zemižížeň a Slavboj Predstavujú sa plukom; veľkí sám avšak i tíchto I všeľikích prednú Svatopluk má správu junákov, Než jako na vlastné každí už místo sa dostal Váľečňík: zmužilí Svatopluk pred zástupi k predku Vistúpí, a na boj takovímito zbudzuje slovmi: „Slávni víťazové, najľepšá podporo krajni! Vi sťe ňepráťelskú temer už rozlámaľi vládu; Keď toľkích vodcov, toľké sťe narúcaľi kopce 70 Kúrících dosaváď na ňebeskú oblohu mrtvin! Lahko i ostatních sťe pobiť maľi na hlavu Ňemcov; Keď bi ňebol hustí noci sťín a mrákota prišla; I špatní ňebol ochráňil jích od smrťi úťek. Včil teda tú istú zmužilosť, to ukážťe i srdce, A v hustích čo sťe včera tmách ňevládali vácej Už vikonať, dňešní toto ďeň vikonajťe za svetla: Báborov ostatné, čo pozostaľi ešče, hrďinskú Potriťe zbitki braňú a do večních zašľiťe mrákot. Vlasť, ženi, ďétki milé, i všech s cudzého rodákov 80 Vidriťe otročeňá, s cudzích viprahňite járem, I k vlastnéj a samostatnéj zase vláďe navráťťe; Ňezhinulú svoje též oslávťe si méno povesťú. Tak Krajncov, Koritancov, iních tak rovňe Slovákov Virviťe báborskéj a našéj prispojčiťe berľe; I králostva širé od hučícéj Visľi a sňažních Tatrí až za samú rozprestriťe končini Drávu.“ Tú každí sa rečú rozpálí v misľi, i vatšú Dostává zmužilosť, a prudšú odvahu cíťí; Zrakma tuhí sipe bľesk, a fučí na ňepráťela ohňem. 90 V tom sa pohnúc, jako zvik pred každú mávaľi pótkú, Jedním všecci dajú sa hlasem tak v pokroku spívať: „Otče velovládní, čo ňebeské uhľi, čo túto Zem širokú večním spravuješ mocnárstvom; a ze tvích Ruk višlé stvoreňí od každéj záhubi chráňíš! Zhľedňi na nás bídních, do krutéj včil pótki idúcích; A k vrúcním sinov otcovskú sa milosťivo nakloň Žádosťám láskú, i uďel, čo ze srdca prosíme: Stoj v boji temto pri nás, a ňebeské vojsko, i strážních Anďelov ochranních ku našéj nám obraňe zešľi; 100 Bi sme, jak on pre tvú, a pre Jednoroďencovu slávu Válčící, nadutého krutú Satanáša hrdosťú, A druhov odbojních víťazním zvíšiľi zbrojstvom, I z jasnosťi do tmí a pekelních zrúťiľi mrákot: Tak mi jejích pomocú v dňešnéj ňepráťela bitce Zmohľi, a s krajni celéj i ze všeckích vihnaľi končin. Bi sme i též časné bojováňí na sveťe vždicki Sčastľivo skončící, ňeuvadlé dostaľi vence; A s ňimi tam v ňebesách večními ťa sláviľi spevmi!“ Tak spolu do hroznéj sa berúcí pótki Slováci 110 Prospevujú; svorné ku hlasom zňá trúbi; a všecka Náramními koľem rozľehlá rovňina zvukmi Odpovedá, a bité odrážá ohlasi k uhlom. Obratní i ňeméň vistúpá s tábora Ňemci, A v radi postavajú sa, i naproťi pres poľe ťáhnú. Jak buďtož na chváľenskéj, buď ňekdi na černéj Rovňiňe ohromné búrá bez počtu sa vlnska, A stredkem nadutích sa valá mor, i strašno jačícím Jedno druhé práňím sťihajícé ku brehu blížá, Keď besní zahučí ze siberskéj končini víchor, 120 A vsťeklím porazí i vivráťí vodstvo ručáním: Tak sa hrnú, a ve štvorhranatém proťi vojsku Slovákov Šíku ženú. Úhor sa traťí a s pohľedu mizňe; Od spešních trasená dupotá zem podkov, a hustí Sa k ňebesám zdvíhá prach i mútná kúrava zmítá; Ščíti, šišáki horá, žárícé zbrojstvo sa bľiščí, A zraki obrážá, jako nočnú chvílu za jasna Keď meňavé ľigocú sa na čistéj obloze hvezdi. Než jako už sa na visitreľeňí spolu naproťi zejdú: Trúbi tedáž zahučá a ohromné hláhoľi pusťá, 130 I hrozné znameňí a ukrutné heslo do lútéj Bitki dajú; ostré viľeťá hňeď šípi, zeľezní Postaňe rázam oblak, ďeň a jasné odňese slnko, Rozľehlé povetrí hvižďícím zakrije mračnom, A streloví na mužov pusťí i zhadzuje príval. V tom do seba vbehnú; ostrími na konci jaseňmi Ze všeckéj sa vládi kolú, a ťesákami rúbú; Vraždi na vraždi množá; i krvú zem zhusta zalíčá. První ze všeckích na hrubého sa Ditricha Medňan Rozháňá, a dlhú do pravéj nohi ščápinu mikňe; 140 Nad koľenom tehdáž zlomené zapraščalo sťehno: On sa hňeď kácá, a na zem doľe ústami buchňe. Ohromní veľkého Maloň Rudberta, Adelfat Balšu, Kochan Markolfa, Girald Mokuráda, Božislav Erchenfrída, Vitold Ňezamisla a Kolboja zrážá; Sám však padňe tedáž zvaľen ostrím Ňeplacha šípem. Černookí pevné rozkálá Dúškovi lítko Sin Burcharda Medard, Un tučné Frízovi báľe Otvárá, a na zem po viťáhlém ščápe rozestre. Obratní veľkému hrotem Ňedamírovi pravšé 150 Briks oko poprepichá, jeďiné čo zbívalo ešče: Neb mu iné už dávno krutí bol vistreľil Eglof, Jak nad uhľem hore stál, a ďevínské ohradi bráňil, Keď jích údatní oblahnul ňekdi Karolman. Vurma Ňetresk, Ňetreska Erhard, Erharda Mažibrad, Otcoslav Rajnholda, Erich vládného zeťíná Víboha, pod Bílú čo Horú mal príbitek; a tri Stáda ovec, tri kozí na trnavskéj réce napájal; I v každém do štir sta matek sa nachádzalo stáďe; Trikrát pať baranov, trikrát pať kozlov u všeckích. 160 Padňe potom Volkmár, ohromní padňe Široslav. Aj ti, Hromíľe, padáš! hotovú čo si svadbu opusťil: Neb jako prám, veľkím viprovádzan práťelov hajnom, Prespaňilú védol si domov ze sobáša Maľehnu: Černobogov hrozní ozval sa vreskot, a strašná K vojňe mužov lútéj volajícá zazňela trúba; Hňeď všeľiké si ňechal veselí, a do bitki ponáhlal; Pripravenéj volaním aňi svadbi ňeodbavil hosťom. Však ňeňechal ťa zeísť a umreť bez pomstvi Hodislav, Naňho že roztočením pravicú Ratfréda pochibnú 170 Bol si ľehol šípem: poňeváč on hlasňe fičící Uzrev drín, skloňení ukrčil sa a úrazu vihnul. Než zahnal sa tedáž, i zlatú Ratfrédovi lebku Ostrím pretňe mečem; hustá hňeď víjďe a krásnú Zaškareďí braň krv; mrúcé dolu údi sa rúťá, A strnutá pod náramnú zem zatrase ťerchú. Včil zrutní Miľibor, zrutní a na vládu ňemeňší Hengesvald, tam ten Holomúčan tento Rakúšan, Naproťi sa zblížá, a jeden do druhého zamírí: Vistreľené jednú povibíhaľi oščepi chvílú; 180 Hengesvald sedmorpľeťení Holomúčana síce Na kraji ščít prepichá, i ľeví pod rebrami ostrím Bok zaškrábňe hrotem, krvavé též kapki virážá; Však smrtní mu ňedá úraz, kožu toľko prebodňe. Než Miľibor ľepším uhoďící jedľinu ščasťím, Aj ščít aj drsní v poľi Hengesvaldovi pancír Otvárá, a celé k tomu rozreže plúca; i ešče Rozťeplení viľezá ven medzi lopatkama končár. Rovňe Požár a Gebhard, veľkí dva na pótku junáci, Napráhlími ze všéj sa rozehnaľi vládi jaseňma. 190 Než Gebharda Požár, Gebhard ňezasáhňe Požára: Neb klamavé mimo ukriveních pľec ňésli sa píki. V tom z vidutéj ostré vitasá meče pošvi, a do hlav Chcú rani dať; však skór, než zatnú, techto Vladislav, Tam teho zas Frodoard britkím dolu prestre ťesákem; Však sami aj ti potom ľehnú, a zem ústami rípú. Múdroslav zatočí hrozné v Roderíka dubisko: V tom zňící usľiší streľi hvizd; aľe nežľi sa ozre, Šip sa mu blískňe v očách, a do strednéj zajďe čelusťi; Hňeď spadá krvavú dávící ustami réku; 200 Však mární jeho predca ňebol ščáp, z hrsťi čo pusťil: Neb z brucha ven tučné vivaľil Roderíkovi báľe. I všaďe už hrozná rozukrutňí bitka, a lútí Tak žúrá mužové: jak uralskí medveďi besním Dávno hladem prešlí, keď v prázném z náhodi špalku Zrázu korisť sladkích vinaléznú plástov, a každí Svú dichťí nasiťiť ščekajícú od vsťeku dršku; Odbehnutím spolu částku priňésť chce do jaskiňe ščencom, Najmnožšé brodnú i tonú v krvi mrtvini padlích, A pnúcé kúrá na ňebeskú oblohu vraždi; 210 Však ščasťí aňi k téj, aňi k téj sa ňechíľilo stránce; Než jako zaprahlí, a na zrost i na vládu i prudkosť Dva svorní volové jednak hnú z místa na rozkaz, Jednak hlavma na víš, jednak pišníma sa rohma V járme ňesú, i kladú nohi jednak ťerchu vezúcí: Tak rovní obojích v lútéj boľi pótce junáci; A stavené ze svéj víťaztvo sa ňehnulo váhi. Než jako už ten čas nastal, keď pastvi ňežádné Stádo kravár v čistéj ponapájá réce; a buďto Spátki domov, zakaváď sa dojí, žeňe, buďto na podzím 220 V chládku ľežať zaňechá, makkú bi prežúvalo trávu: Tenkrát rozkaťení tak na svích hurtuje Britvald: „Bábori údatní! ostatnú srdca ukážťe Včil zmužilosť, včil posľedné vsťeku pusťiťe uzdi, A ďňešnú všeľikému koňec boju dajťe porážkú. Ňišt ňedbajťe aňiž naše vojsko ňekoľko že v meňšém Nežľi ňepráťelské sa nachádzá mmoztve; ňe mmoztvom, Než pravicú a tuhím bojujú muži srdcem a prudkú Srdca šľechetnosťú. Jeďiní vlk, z húšča vibehlí, Stáda ovec potrhá, jeďiní za celími sa púščá 230 Hajnami škvorcov orel, jeďiná kosa lúki zeťíná. Valťe sa tehdi za mnú, a kaďež ňepráťeľi žúrá Najhustší: taďe najšíršú k víťaztvu a sláve I mnohonásobnej otvorme si lúpeži cestu.“ Tak zahučí Britvald; i v tom černému podobní Mračnu ľeťí, a naráz jak opusťen z oblohi príval, Neb jako hrom prudkí, do bojovních padňe Slovákov. Hňeď Slavopol, Mojmír a blučínskí ľehňe Bohuslav, Ľehňe krutí Poďivín, obratní ľehňe Rušizvad, A spaňilotvární bez fúzov mláďeňec Ozrak. 240 Do zrutného potom sa oďevzdá Sarbi a Vitka, Čo dvakráte seďem zmužílích sťaľi v bítce junákov; Stáľe na zem padnú a ohromné údi rozestrú. Zvrhňe po ňích Samorádovičov Lubomisla, Žalána A zdvihlého opól od oboch hlavi Troslava bratra. K tímto pridá bílého na vlas Kazimíra a hrozním Kláťícého dubem báborské vojsko Malovca: Aj Stacha aj ščastních Marovíta a Zábora lovcov. Stál tu na blízku Pobor, zmužilí nad míru bojovňík, A hroznú rúbal sekerú ňepráťela mužstvo; 250 Sin jeďiní, jeďiná ľen už úťecha Hrislava otca, Čo starší pri samém bíval Trenčíňe, a veľké Mal znovu postavené u hradskéj bidlo; a k hosťom I všeckím bol dobroťiví nad míru pocestním. Naňho sa tehdi vidá, a krutí do ľevého zabodňe Črísla ťesák; on hňeď sa na bok dolu zrúťil, a skórši Otcovi svím vlastním poprisporil úmorem úmor. Ostražití Hodislav, jak z náhodi uzre, že besní Toľko mužov znášá, toľké sťeľe mrtvini Britvald: Jak strela popriľeťí, a mohutní rozžeňe oščep; 260 Však že pre náramnú sa unáhľil vsťekloti prudkosť, A hromovú skóršej, než okom bol rádňe zamíril, Jedlu hoďil: do zlatéj, kam chcel, ňezapichla sa lebki: Roztraseních uťatú ľen časť odráňala chvostov; A zmužilému potom Sigebertovi, od zadu čo stál Najbľižší chraplavé poprechádzalo hrdlo; a ešče Do proťivého zašlá Atunajtovi bodla sa sčíta. Než veloúdatní Britvald, sám od seba lútí, A k tomu rozpáľen pre žalostní práťela úpad: Neb jajknuť za sebú a krvú usľichňe ho chrchlať: 270 Naspátek poňeváč sa ozreť ňedopúščala chvíla, Napred patrící, kďe bi dal ranu vodcovi istú, Ohromní ze všéj roztáčá vládi a zrovna Do pľeca praskňe jaseň; pravšá od kadluba tehdáž Odďeľená ruka odpádá. On stáľe na úhor Sa zrúťí, a krutím hrozné dá brinkoti zbrojstvom. Nad ňím sa Britvald honosící takto virekňe: „Čo mňe si chcel darovať, to sem už ťebe spátki navráťil. Tú za naších v boji zmordovaních druhov odplatu vezmi.“ Naproťi odpovedá, a tak ústami rekňe Hodislav: 280 „Jedno mi prítomné kedikoľvek svetlo opusťiť, Buď včil, buď pozďej; starší vek bez toho ťercha. Než ti sa veľmi ňeťeš, že si mňa včil ze sveta zňésol: Neb za mnú v krátkú sa buďeš sám chvíľu pobírať, Keď Svatopluk ťa zrazí, a do večních mrákot oďešľe.“ Tak hovorí; i v tom černá tma zaťáhňe mu svetla, A stuďené s ťela vijdúcá duša údi opusťí. Zbehnú sa druhové, a pre trúchlí vojvodi úpad Chcú sa na báborském najviššém vodcovi pomstviť, On sa do ňích púščá, a braňú prestrašľivo žúrí. 290 Jak zlobiví keď lev zmárňí pastíra, čo ostrú Bol ho raňil kopiú, a slabí dal pres kožu úraz, Naplašené pozatím dáví a pazúrami rúcá Stádo celé a ze všéj ňeunáven besnoti vsťeklí: Tak rozohňen Britvald jak ráz dolu padnul Hodislav, Ostatních, čo mu ľen blížej k rane došľi, junákov Odnášá, a hrubé pobitích ťel kopce nakládá. Než jako prám zarití v rebrách z bohatého na žrebcov Strojslava ťáhňe jaseň: chitrí na nosákovi zrázu Priklopotá Radegund, a hroznú zvestuje bídu: 300 Že vsťeklí po pravém na spósob víchora búrí Krídľe Milín, že krutím už zňésol Kučbora brvnom, Ríchlonohému raňil Mutimírovi sťehno, že padnul Od Jaromíla Salak, černí od Zbislava Borša, Že prudkému iné odolať vác útoku vojsko Ňevládá, a mislí v zufalém už srdci na ústup; Ľen jeďiní létá Ratimír a ňepráťela mešká; I špatnému vidať ňedopúščá úťeku zadki. Náramním sa tedáž rozpálí od jedu ohňem; A svím rozkázav bojovať dobre vodcom, i k veľkéj 310 Ostatních naporád núkať zmužilosťi junákov, Tam sa valí hurtem jak ríchlí krídlama jastráb, Keď na ščáve seďeť doľe v úvaľi poštrkov uzre. Iskri z očí mu idú; metané hrivi kňíše povetrí, A z jasného na ďál mihocú sa bľeskoti sčíta. Vodci zatím zbuďení, a krem toho od seba schopní, V pótce sa obracajú, i ze všeckéj násiľi žúrá. Hňeď Vinfríd Skotomíra, Ludolf Sukoráda, Madalhod Rajka zrazí, Vilbert sťeľe Návoja, Ulrich Umíra, Ohromní Čela Erchenlbert, Vato Bojšu a Ránka. 320 Včil mnohonábožní a tuhé na zbrojstvo ňemeňší Rozháňá sa Chocil Privinov sin; i Predhora znášá. Jak zre pohan Radislav, že budúcí zať mu upadnul, Doňho sa dá; a napred k Svatovítovi takto sa modlí: „Vládnúcí bože nad vojnú, Svatovíte preveľkí! Čo škaredí na naších púščáš vrahov ústrach a mocnú Jich bíjáš pravicú, mírní ríď tento mi oščep; A stredné dopraj Privinovcovi rozraziť údi. Já zato, keď sa domov jako víťaz ščastňe navráťím, Pod širokím a hlavú sa traťícím v mračne dubiskom 330 V háji našém veľkú remeselnéj práce a rezbi Obzláštnéj sochu podvihňem; z veľkého i meďmi Ozdobení ťebe roh do pravéj dám hrsťi bujáka; Než do ľevéj hibké položím to lučiščo i strelki, A z boku zláťistí Chocilov meč spusťen uvážem.“ Tak povedá; i v tom smrtonosné mikňe kopijsko; Než toho vrh zvíší, a ľevé iďe pres pľeco ďáľej. Naproťi údatní Privinov sin takto virekňe: „Otče ňebes! Čo si len jeďiní všehomíra Panovňík, Ľen jeďiní u všech najviššéj pokloni hodní! 340 Daj modlára naším poraziť končárem; a slušnú Ľen ťebe česť mrzkéj ňedopúščaj potvore zdávať.“ Takto rečúc pevnú zakláťí jedlu; ňechibná Táto do pupka ľeťí; i celé hňeď báľe i kríže Poprepichá, a tuhím viľezá pres kosťi ven ostrím. On sa tedáž prekoťí a na zem dolu ustami padňe. Ňišt Svatovít, ňišt záslubná ňepomáhala modla. V tom ražnú Zorolub strelu do Privinovca zamírí. Bol bi ho lahko raňil, nebo aj snaď ze sveta zňésol: Než jeho prespaňilí, bráňící otca, Vratislav 350 Predbíhá, a celú z márním ruku utňe mu šípem. Ďál zmužilí Bojmír znášá Tura, Dobroslav Hodka, Premnoho údatní Radbod Čudomíla, Jesutbor Ustala, vnuk Zaglav Česťislava, Dragšo Bazáka. Než Merisáv, jak meč na zeľeznéj Bodroka lebce Rozlámal, ťažkí zakopan pred nohma za medzňík Pojme kameň, čo bi včil zdvihnuť dva ňemohľi pacholci, Bár bi i najvatšéj ze všech boľi na sveťe vládi; On však sám jednú ho do najviššého rozehnal Slavka rukú, a tuhé podrúzgal na hruďe kosťi. 360 I hňevní jako keď do hroznéj kanci sa bitki Medzi sebú vidajú, a prenáramními okolné Aj vrchi aj zohnuté kormúťá úvaľi kvikmi, Zver do skríš uťeká, zachopí sa ptáctvo na úľet, Ukrívá sa pasák, a celé trňe od laku stádo. Než tito ze všeckéj zúrící besnoti vsťeklá, A skriveními kruté sekajú sa na polti zubálmi; Najmnožšá ťeče krv, lúté peni od hubi skáčú. A zlomené praščá naporád pod hrizmi čeľusťi: Tak prední bojujú z ostatnéj násiľi vodci. 370 Jak to viďí Svatopluk, hňeď svích tak začňe ponúkať: „Víťazi údatní! na vašéj to všecko je vláďe, Má-ľi Ďevín a celá ve svéj stáť volnoťe krajna. Čož teda tak veľkú meňšého ňepráťela žúriť Vsťeklosťú, a také rozmáhať vraždi trpíťe? Starci hľe ňevládní, a žalostné z matkami ďétki, Od múrov ruki pnú, i kladú vám prosbi, abi sťe Od ňích skázu krutú a ňevolnú zahnaľi bídu! Tehdi ňeohrozením odvážní srdcem a prudšú Vrazťe na báborské, čo pozostaľi, hajna tuhosťú; 380 I všeckích, čo sa vám ňebudú chceť poddať a ostrú Pred vami braň položiť, zbiťe a striťe na hlavu Ňemcov.“ Takto volá, a krikem všeľikí hluk bitki premáhá. Ti hňeď, jak víchor kalného od oblaku zbúren, Keď sa na háj vrúťí; a vsťeklím hurtem ohromné Buď dubi, buďto hlavú ňebotičné jahňadi láme, Až prázné sem i tam, kďe stávaľi, zostaňe místo: Náramní všaďe tresk na tresk, všaďe strašňe jačící Rozléhá sa hrmot; dobitá od pádu zem húká: Tak sa valá, a krútim žúrá na ňepráťela zbrojstvom; 390 I smrťi rozmnožujú, a beze všeho pohrebi počtu. Umko, poveď včil tích, čo v ukrutnéj zešľi porážce: Neb kebich aj sto mal ust, jazikov též toľko, meďenních Toľko hlasov; ňemohel bich sám dosť bez ťeba predca Všech menovať, čo buď obratní pozrážaľi vodci, Buď veloúdatní Svatopluk sťal a ze sveta zňésol. Vojvoda Krup dobrého na meč Bogdána zabíjá, Prezmužilí Sťahlav širokú do Jarohňeva ťešlu Roztáčá, a celé až do pľec pretňe hlavisko. V tom sa na dvoch rázem vichiťá Privinovcov; a tento 400 Otca raňí, tam ten sina vládňejšého od otca; Však žádnému daní ňepriňésol záhubi úraz: Neb ze sťehna Chocil, prekrásní z lokta Vratislav Skrovnú červenavéj ľen bol krvi částku vipusťil. Bor nadutého zrazí Gotprajza a Valdeka z Helfem. Obratní jeho sin Vlastoň Harbrechta a Gunda. Ohromití Slavboj Volfganga, Adelricha, Bertu, I dvoch rovnovekích Landulfa a Valda bratrancov. Už volnú ku samému preťal Vinfrídovi cestu, Čo všeckích o celé víšil pľeca Ňemcov, i ze všech 410 Báborskích najsilňejší bol u vojska junákov; Najvác též hromovú rúcal dolu zástúpi sosňú; Techto krutím do ľevého mečem sľichu mikňe, i pevní Hňeďki šišák a tuhé poprerážá na hlave kosťi; Mozgi tedáž viľeťá, ohromné údi sa zrúťá, A trasená pod náramnú zem praskoce ťerchú. Obvíšní Ludomír, veľkí nad míru bojovňík, Medzi bradú a sľichem pravšé Merisávovi líco Rozkálá; než jak smrtonosní ťáhňe ven oščep, Žarkoslav tovariš Merisávov naňho sa vháňá; 420 Však dlící bedľivá chitrím predsťihňe lučiščom Prekrasa vrh, Ľudomíra dobrá manželka; samého Čo z domu do blízkéj pusťiť muža ňechcela pótki; Než spolu s ňím sa ňeohrozenú k boju vibrala mislú; A proťi všem ho vrahom, proťi všeckím bráňila zbrojstvám. I včil, jak spatrí Žarkoslava doňho zamíriť: Ostrohubú z napatéj rúťí kuše strelku; fičícím Táto ľeťí povetrím, i zrovna do lokta idúcá Hňeď žiľi popreňiká a do silnéj pichňe sa kosťi: V tom ruka kľesla celá, a napráhlú pusťila jedlu. 430 Než veloúdatní Zemižížeň Bistroňa, Dragšu, A známích skládá Metimíra a Ďivka boháčov. Zaglava k ňím pripojí, a hrubého na postavu Bojka: Tento napred spolu aj z bratrem svím naňho dal útok; Než jak zahlédá, že milí brat Žalko upadnul: Od strachu naplašení chce milosť od vodca si pítať; Však než začňe prosiť, v traseních hrot uvázňe mu ustách. Včil ze samím potká sa Jesutborem, údov ohromních, A z ďaľeka hrozní, ze všeckéj napna sa vládi, Mikňe jaseň; ten i ščít i mosaďní rozkoľe pancír; 440 A k tomu skostnaťelú na prsách rozdrúzgňe chrupávku. On sa tedáž jako odlomená z visokosťi pahorka Spusta, na zem rúťí, a padlím zabrinkoce zbrojstvom. Ništ meňšá na ľevém Ňemcov je krídľe porážka: Kďe zmužilí prednú má správu a vládu Borislav. Rozkaťení Svojskí válá Gunihilda, Bujartúr Detľeva z Baldvínem, Rozhoň zase Ostaša lovca: Ten šípem, tam ten kopiú, aľe tento zeľezmi V šestoro obkovaním a ňelahkéj ťerchi kijákem. Veľkoduchí do krutého Ďeslav Štilfrída zaťíná; 450 S pľecma sa v tom hlava rozlúčí a skáče na úhor; Stidnúcí na plachém zostává žrebcovi kadlub. Najvác však Borislav žúrí a ňepráťela márňí; Neb jako na zvíšních padajú doľe sosňe a hladké Jedľi horách, keď jích naporád britkími oravskí Odrubujú a na zem zvalujú mláďenci sekermi: Tak pod náramním hromového Borislava ščápem Létali báborské a krutú braľi záhubu vojska. Už Boda, už srďitích Jeltislava, Častoňa, Víta, Už veľkého zrazí Budimíra a Návoja z otcem, 460 I sto iních. Než jak na samého sa Svenčara vodca Dostal a náramné poprerážal na pľeci kosťi: Príjďe mu zrázu na úm, že je už čas a chvíla pohodná V medveďov obľečeních pusťiť na koňíctvo junákov, Čo skovaní dovčil v ostatném stáľi porádku. A hľe tu ohromní zafičí, i zrázu sa v jasních Hrot zablískňe očách; a oborskí naňho sa rúťí Izbigňev Častoslavovič, remeselňe kutími Od hlaví až do samích zakrití pat meďmi: ňeváhá Predsťihnúť chitrí ho Borislav, zďála mohútnú 470 Do prostred líc sosňu hoďí; aňi túto ceľiství Ňepribaví na tvári šišák, aľe celki ho prejďe. A zrutní prebodá nos, i ven tilom ešče vibíhá. Včil teda už sa šerím vivaľiť rozkáže junákom A v čelo nastúpiť: tích jak ňepráťela žrebci Zahlédnú, tehdáž naplašá sa a od laku zbúrá: Včil predkem na visosť sa pnú, včil zadkami hádžú, Včil sem i tam skáčú, a jeden do druhého zapírá; Strašňe pritom frkajú; aňi ňechcú uzdi poslúchať. Než čím vác pilní ukroťiť jich Bábori snážá; 480 Tím prudšej každí sa metá a strečkuje vácej. Náramné zmaťeňí, náramná postaňe bída. Zhadzovaní aňi už zadržať na chrbáťe sa Ňemci Ňevládnú; i jak uzrátí z dubového opádá Hája žalud, keď s ňím hvižďící lomcuje víchor, A z hora až do saméj zhibané zemi kňíše vršáki, I trepané haluzím haluzí, sňeti sňetmi porážá: Tak ze sedel dolu Ňemci pršá; kovaními ľežících Nohmi rozešlapujú koňové: hlavi, kosťi a pevné Záhubná dupotem rozrážá podkova rebra; 490 Váľečné ruki též drúzgá a v loktoch uťíná. Než veľkí Svatopluk na tuhé svích toľko sa ďívať Ňechce potíkáňí, najviššú ňechce sa toľko Uspokojiť správú; aľe dichťí vojsko porážať, A vlastním pravicú napomáhať v bitce junákom. I vsťeklím, kďe samí najprudšéj Bábori žúrá, Tam sa valí hurtem jako Váh, keď z náhodi Morské Na zvíšném sa zemetraseňím oko pohňe Kriváňi; Nástojní k tomu déžď, z rozpuklích nasporen oblak, Ze ďňa na ďeň pluščí; hojné vod mnoztvo do ňízkích 500 Stáľe doľin hrkotá, a všecko sa doňho vilévá. On sa tedáž zdvihlí nad vlastní vímola úžlab Rozšírí, a koľem zatopící úvaľi víťaz Mosti a hrádze trhá, sáťá, stromi, chrasťini rúcá, Stáda celé i celé odnášá z ľudmi obidla; I zrobenú všaďe zem, do saméj až mrtvini zvléklú, Rozbroďení všaďe múl, a ohromnú spustu ňechává: Tak veloúdatní Svatopluk sa strašľivo rúťí, A hroznú zmužilé odporních zástupi Ňemcov Zhusta braňú znášá a ukrutné mordi vidává. 510 Zasťihlého napred porazí Helmúta, čo zrutním Vojska dubem sťíral; potom Érenberta, Urolfa A dvojo obzláštních Arimunda a Bekmama strelcov. Gerlacha jím druha dá; rovné Gothefta a Branda Núťí též okusiť ščasťí: neb techto na pupku Tam teho na stredném popreháňal gágori ščápem. Ďál Švanhilda morí, ťeba též, Markvarde, čo vždicki Pri slavních veselím spíval si a na struni hrával Ňemcom hodách; i včil do krutéj si sa vojni priňésol, Pótki abi s’ viďené a hrďinské číni hrďinskích 520 Oslavoval vodcov; než ohromnéj vládi Slovákov Král zaritím pod hrdlo mečem koňec ovšem ukrutní Dal pesňám, a ňemú ťa donúťil harfu naríkať. Na blízkého po ňem sa ochotní Ulricha vháňá, A britkím rišavú mu naráz hlavu zežňe ťesákem. V tom švizká zafičí, a na ščít zabľinkoce strelka; Obratní hibkím pusťil ju lučiščom Adelhold; Však ňeťešil sa ju aj pusťiť: neb zrázu ohromním Naňho krokem cválá Svatopluk; zahlédna bo chvátať, Veľmi sa hňeď strápí, a chrbát naspátki zavráťí. 530 Jak keď nad širokú a chladnéj od zimi stuhlú Z náhodi ňekdo choďí mlákú, a na prostredu dvakrát Neb trikrát slabší jemu lad pod nohma sa pukňe, A stuďené sa pres otvorenú hrňe ščerbinu bahno, Stáľe na zad páďí, a trnúcím od strachu srdcem Ku brehu pospíchá, i ňeverné mosti opúščá: Tak laklí uťeká a vihnuť chce skáze Adelhold; Než veloúdatní Svatopluk, dosťihna ho mocnú Jedlu hoďí, do pravéj sa zabodnula táto lopatki, A pres náproťiví zeľezom ven bomboľec išla. 540 V tom hňevní Vilbert náramním vždicki fučící Naňho jedem; k tomu vác mrzkú Adelholda zapáľen Ešče ranú, dovalí sa; napred však takto zavreščí: „Práve na mú žádosť sám ráz až ke mňe prichádzáš! Neb ze tvú dichťím pravicú už dávno sa potkať. Než blížej sa priber, blížej chod prihňi, bi ščedrá Táto ťa z báborskú zesobášila píka ňevestú; Též veno královské a novú ťi oďevzdala krajnu; Však toľikú, koľkú zvaľeními ľen údmi zasáhňeš.“ Než chitrí Svatopluk z marnú včil ňechce sa meškať 550 Odpoveďú; aľe hvižďící po predku do hlučních Praskňe mu ust končár; i tedáž zubi všecki virážá. A zlí utňe jazik; na rizí on stáľe sa písek Visťírá, a šerú hojnéj krvi réku vilévá. Až tenkrát veloúdatní jemu odreče víťaz: „Mňa z jakovú slúbiť žádal s’, Vilberte, ňevestú, Já s takovú ťa včil slubujem: veno všecko i dávám; Neb koľkú uďeliť sám od seba chcel si mi krajnu: Toľkú máš, toľkú ťebe sem dobrovolňe popusťil.“ Tak povedá; i v tom do iních sa zbrojstvom oďevzdá. 560 Bez baveňá Vato uzre koňec, koňec uzre Madalhod: Tento do líca raňen, tam ten do črísla; milostní Ňišt jím vek, ňišt jím spaňilá ňepomáhala krása. Chcel sa tu síc veľkí zmilovať sám nad ňimi víťaz, A hroznú položiť kázal braň, i od boju prestať; Však pre hrdú spurnosť a pre veľké odpreľi méno; I mnoho tím prudšej započínaľi naňho dorážať. On v hňeve rozpáľen smrtonosní naproťi oščep Zakláťí, a oboch na ďevínskí zhadzuje úhor. Jak toto Erchenbert a Ludolf ze blízka uhlédnú; 570 Neb prám jím na pomoc zbrojstvom pospíchaľi prispeť, Náramním vácej zahorící od vsťeku ohňem, Beh začatí zríchlá, a trikrát vatšími sa naňho Skokmi ženú, i svích dichťá sinov úpadi pomstviť. On však jích predsťihňe rukú; a prvého fičícím Ukládá šípem, hromoví pod líco druhému Vetňe ťesák, a ľevéj polovíc hňeď usekňe čelusťi. S predňejších jeďiní zbívá už Radbod; a techto Do smrťi ňechce zabiť, na druhí svet ňechce oďeslať; Ľen ho raní, a tuhé na pravém pľeci kosťi nabodňe: 580 Krv sa porád vivalí, a skvúcí obľeje pancír; I všeľikéj prestať ho zatím od pótki donúťí. V tom k ňemu tak povedá: „Velosilní, Radbode, vodče! Ze vešckích ti jeden ke svému sa královi navráť, A trúchlí boju vípad i pohromu vojska mu oznám: Darmo ňech ostatních ňečeká doma z bitki junákov.“ Tak hovorí; a tedáž ode ďálšéj prestaňe vraždi; Ňechce i méň zmužilích a obecné zástupi zrážať; Ľen Britvalda hľedá, stretnúť Britvalda samého, A s ňím ľen jeďiním dichťí sa do bitki oďevzdať. 590 Keď tak po všeckém obchádzá vojsku; a hrozním Báborského volá huhláňím vodca na súboj: Vševládní tenkráte Oťec, všehomíra panovňík, V nadhvezdních bidlách ku Cirillovi takto virekňe: „Nábožní sluho mój! včil tá dostúpila chvíla, V ňéjžto už ostatná viplňí tvéj prosbi sa žádosť. Včil mnohoúdatní Svatopluk Britvalda samého Vodca zrazí, a koňec všeľikéj dá vojne; i zbitki Váľečním ušlé pravicám pod vládu zaujme. Žáden aňiž sa včil s toľkéhoto vojska ňevráťí, 600 Ľen jeďiní Radbod, poraňen však ťažko; a hroznéj Pretrúchlú Ňemcom podonášá správu porážki. Tak slavné v posľed Svatopluk víťaztvo dosáhna Osloboďí sa i sám, i své od podľehi ľudstvo; A vlastnéj krvné pripojící národi berľe, Údatních veľké založí králostvo Slovákov.“ V tom pokloňí sa Cirill ďekující: „Ďéki ťi Otče Vševládní! Ti ňe ľen z ňezmernéj dobroti svého Oslavuješ sluhu sám, a ňebes jemu částku na bidlo Dopráváš; aľe aj v slušnéj ho za zemčana prosbe 610 Ešče vislícháváš, a čo žádá, stať sa dopúščáš.“ Než Britvald, jak svích uťekať zahlédňe junákov Jak zasľiší, že už ostatní poupádaľi vodci, A z horním večitú sa na noc rozlúčiľi svetlom: Toľko Chocil raňení, raňení sin techto Vratislav, A skoro pólmrtví zostává na sveťe Radbod; Sám Ratimíra viďí opretého na oščepe krívať: Náramními tedáž sa zapálí hňevmi; i besné Jak v jame vápno blčí a klokočmi na víšku sa zmítá. Keď sa hasí, a mnohú rozpúščá studňe mokrosťú: 620 Tak vre mu srdce ohňem, prsa tlá, para od hubi kúrí. Než jako vsťek zmírňí, a daná jest obľeva misľi, Tak ze sebú; „Či i já včil uťécť, a do vlasťi sa z hanbú Mám vráťiť, bi mi báborské vždi vitíkali matki, Že v márnéj toľkích utraťil sem pótce roďencov? Či v súboj sa vidať ze Slovákov kráľem, a padnuť? Ľepšej tehdi umreť, ľepšej tu z iními hrdinskí A slavní buďe ráz podstúpiť vodcami úmor! Nežľi ňenávistné krajanom dať spatrovať usta. Kdo však zná, či mojím Svatopluk ňeupadňe ťesákem? 630 Neb je i ten britkí, a na zem ví údi porážať. Stavťeže beh mužové a haňební sekňiťe úťek. Já sám ľen sa vidám na Slovákov krála; vi toľko Stojťe poďál, a našéj ňehnutí ďívajte sa bitce.“ Sotvaže tak zahučí; a tu už veľkého Slovákov Krála zočí sa vaľiť; zrutní v tom ku predu oščep Zavráťí; a hrubími také slova ustami vidre: „Pristav iních a od ukrutnéj zdrž sečbi junákov. Mi dva sa medzi sebú na hrďinskí pusťime súboj. Jestľiže ti zvíšíš, samovolní staň sa panovňík; 640 Vác aňi báborskéj ňepodléhaj vláďe slobodní; Tíchto našich aľe ostatních s krvavého bojišča Preč pusťíš a miléj navráťíš vlasťi junákov. Jestľiže já ťa zrazím a život ťi zbrojstvom oďejmem; I tvoja krajna i ľud do našéj sa podostaňe správi.“ Tak zakričí. Veľkú poťeší sa na misľi radosťú Král Svatopluk; tehdáž privolí na všecko, čo žádá; Ľen že na zad Ňemcov poprepúščať zbitki oďepre. V tom svím dá rozkaz položiť braň a od boju prestať, I prázné zaňechať pre oboch na prostredu místo. 650 Ti hňeď poslúchnú: učiňá prestranstvo, a jasné Ščíti hoďá; i na povpichané v zemi ščápi sa oprú; A z veľkím patrá ďiveňím; aňi už zrak a bistrí Pohľed, aňiž napaté ňespusťá od mužov usta. Než tito, čím súcé sa otevrelo k súboju místo, Jak v seba dva hladní levové, keď z náhodi padnuť Laňku viďá, ostrú čo chitrí na ľežisku polovňík Poprebodel strelkú a zahlédev tíchto uťékol, Náramním sa ženú rváňím, a pazúrami lútí Boj začnú; i celú každí chce v pótce dosáhnuť; 660 Částki aňiž dopráť ňedopúščá lačnoti vsťeklosť: Tak sa jeden do druhého valá, a krutíma ze ďáľi Do zrutních mírá končárama údov: i prední Ohromnú uhoďí Britvald do Svatopluka jedlu; Tá zahučí, a zlatú naraňícá u sľichu lebku Ďál zaľeťí; i krvú napojiť sa snážila darmo. Naproťi král Svatopluk ťažkí do dutého zapraskňe Sčíta jaseň; tehdáž prerazí na prostredu aj ščít Aj pancír; ťelo též po samé až kosťi rozedre. V tom z lahkéj ostré vitasá meče pošvi, a zhusta 670 Medzi sebú rúbú sa; i jak boj ňekdi vedúcí Dva vsťeklí drakové trojakími ze tlamska jazikmi Vistrelujú, a tuhíma sečú sa žihadlama do hlav: Zlí k tomu jed kidajú a sipící z gágora plápol: Tak hoňené sa v rukách mihocú, vrhi nad vrhi sem tam Rozmnožujú, a ze zbrojstva sipú mnoho ohňa ťesáki. Najmnožším i šišák i ščít zňí praskotem od ran: Jak bi hromem skaľi rozdrobené dolu s kopca ukrutní Dávaľi pád, a kameň na kameň stuha v úváľi trískal. Už hrivi rozsekané a trasúcé chvosti na vókol 680 Roznášá povetrí; ze zlatích kusi prilbic a zdvihlích Odskakujú hrebeňov; zbavené až krásoti všeckéj A množších preťaté v místách zostávaľi lebki. Už sama aj husté pres ďéri a naskrze bodlé Pres meďe krv sa tlačí, a krásné sčerňuje zbrojstvo; Kam ďál vác i praná sa ozívá obloha brinkem; Báborské zďešujú, zďešujú sa i vojska slovenské, A z veľkím čekajú trnuťím: komu s tíchto hovícé Bi ščasťí, komu bi vlastná poslúžila vláda. Než tito uznovaní a po všeckích údoch okľeslí 690 Ťažko už odfukujú; i celím ťelom od potu moknú. Dvakrát odpočinú; dvakrát sa do pótki navráťá, A strašné častími sipú rani krúpami do hlav; Zostaňe však prázná dareňá a prospechu snážnosť. Než potreťí jako ráz besní v seba pusťiľi útok, A všeľikú siľi moc, všeľikú vinakládaľi chitrosť; Ostatné vsťeku též rozvolňiľi uzdi, až horkím Srdca jedem pukajú, a ďivé zraki ohňami ľiščá: Tu stuďená už smrť k Britvaldovi začňe sa blížiť: Neb jako ze všeckéj napatí, čo zbívala ešče, 700 Vládi sa rozháňá, a tuhú ranu do hlavi dává: Obratní Svatopluk zvráťí braň ochitre a ťažkím Treskňe na meč tilcem; náramňe zapraščala tehdáž A zlomená u saméj sa ocel rozpuknula rúčki; Hňeď grňa padla na zem, prázné v ruce zostaľi črenki Mocnú v tom pravicú na noví podvihňe sa úraz; Stáľe krutí zablískňe ťesák; a pomedzi šišákem A krajním pľeca ozbrojeňím, kďe je k úmoru cesta Najbľižšá, jako hrom náramnú praskňe tuhosťú, A zvazové žiľi pretňe, celí též prespoľi hurtem 710 Pretňe hrtán, a ponakloňenú hlavu napravo schílí. On sa tedáž kácá a na zem doľe údami buchňe, Jak bi hrubí neb dub, neb ohromná padnula sosňa, Čo dva ťisíce rokov na tatranskích rostla pahorkoch: Tak veľkí na rizém rozprestren písku, a sem tam Rozťáhlí množšú zaujímá úhora částku. Krv tehdáž doťeká; i v tom duša údi opusťí, A spaňilé večná pozavírá mrákota svetla.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.