E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Hollý:
Svatopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov

Spev druhí

Obsah

Jak náhľe povesť o vojňe sa rozňésla: hňeď sa krajna celá zbúrí, a na boj chistá. Karolman zatím sa ze Svatoplukem a s predňejšími na místo ustanovené k ihrám, které k virazeňú Svatopluka sa držaľi, pobírá; a každému víťazovi za odplatu duboví venec dať uríďí. V kolbe iních previšuje Britvald. Kopijú zavesenú obrúčku preháňa a odnášá Svenčar. V metáňú šípov z ruki zvíťazuje Bojmír. Na stríláňí predčí Vratislav, a v hádzaňú kameňa Merisáv.

Jak bola váľečná z veže královského paláca Rozvesená a poďál trasením sa zmítala vetrem Zástava, jak ríchlí na všeckí sa místa rozešľi Víhlasní, a duté rozdúvali ústami trúbi: Hneď sa krajna celá búrí, a na vojnu ponúká: Ten v prostred krojenéj zaňechává radľicu brázdi, Ten zoraní a už obsátí ňedozavľeče úhor; Bez baveňá každí začatú hňeď prácu opusťí. Zbroj hľedajú v príbitku, tupé meče na brusoch ostrá, 10 Hrdzu ze strel škrábú, chiťené od vlhka šišákom Pľesňe otrú, a novími zoriť jích liskami núťá. Částka pľetú široké z hibkích prútov obvodi ščítom, A z bujačích obťah dodajú kož a pospolu zetknú; Částka tuhé, verné proťi lahkím obrani šípom, Náprsňíki robá; k uďicám bez počtu hrizúcích Mnoztvo uďic pripojá a držať sa na husto donúťá. Tam drsné po lesoch toporiska a oščepi rúbú; Tam zase vistruhujú na morícé dríni lučišča, A z vlášá anebožto ze žil na ňe žinki uvážú; 20 I skusujú, zdáľiž na prví bi ňepuknuľi náťah; Buď na jakú smrťi vistreľené bi zanášaľi ďálu. Ba pluhi aj, zedraních mnoho kos, mnoho radľic a rílov, Čo kdo mohel zapopadľi, a hňeď rozpáľiľi v ohňoch, I všeľiké sebe s ňích na ňepráťela chistaľi zbrojstvo. Náramné po všech naporád zňá brinkoti vihňách; A prudkí hore dím a plameň sa komínami rúťí. Jedni peší chcú isť, jedním na chrbáťe sa bujních Ňésť žrebcov lúbí, a v ukrutnéj vojňe potíkať. Svého si hňeď každí pristrájá k válce nosáka; 30 Uzdi mu navléká i na ostré pojme zubadlo, Rozčesané po hrivách zrovnává prstami zvitki, Krk zhládzá, a dlaňú po bokoch ho a po pľeci ťapká; Sedlo pridá; i v tom višvihňe sa naňho ochotní, A v behu pospešném ďivokéj sa do pótki zanášá. Než jak náhľe sa ďeň, ke slavním ustaven ihrám, Zblížil, a jasňejšé na horách už stávalo slnko: Hňeď sa na odhodlané ke hrám bral místo Karolman, A spolu král Svatopluk, spolu prední kráčaľi starci. Prestranná, široká blíž ohrad rovňina stála, 40 Černím obtočená ze troch stran hájem, a prostred Od kopit ušlapaním belajícá zhusta sa pískem. Tam sa ľud odvšeľikáď a početné zešlo junáctvo; Jedni sa ľen ďívať, ve milích hrách jedni potíkať, A slavné učiňiť dichťící méno povesťú. Na prázní král též pahorek, do širého čo vchádzal Úvala najmnožší a samému čo královi dával Místo, povistúpí; a tu už pod dávno zabudlí Na mladšé roki dub, ze kerého sa k odplaťe vence Plétľi mužom, visokí na svój pozasedňe si prestol; 50 Vedla seďí na ľevém ucťen zase tróňe Svatopluk; Ostatní sa radem na trávné kládľi pokrovce Radci, a s téj i s téj králov pootáčaľi stránki. Jak ceri dva krásné, vístavki čo zostaľi hája, Stredním sa klíčá stromovím i hnatíma na víšku Hlavma ňesú, a širíma koľem sa vršákama kňíšú: Tak vipatí hore kráľi iních tam víšiľi predních. Keď teda už na své sa všecci osádľiľi místa: Trúbi tedáž zazňá, a dutú v ďaľekosťi hučící Zvuk rúknú mosaďú; každí sa ponadstavil ušma; 60 A král vistaveních i porádek i zákoni ihrí Oznámí, a naráz veľkími tak úsťami rekňe: „Kolba prvá a druhá buďe ihra ze žinki visícú Ve cvaľe pospešném sňať i odňésť ščápem obrúčku. Než ve treťéj metňíci budú hlavu ráňať avarskú; Bistrookí hibké pozatím ňech strelci lučišča Rozťáhnú, a do jahňadovéj tam vípuki mírá; Posľední kameňím a tuhú preukážťe sa vládú. Predňejší víťaz príslušnú chválu i slavnú Dostane česť, a milím sa okrásí na sľichu vencem. 70 Včil teda chuť kdo bi mal zakúsiť své kolbami ščasťí, Ňech blíž pristúpí, a tuhéj sa do pótki oďevzdá.“ Rozpovedá; i hňeď takovúto do bitki zapálí Srdca rečú. Tehdáž odvážní višľi koňíci Náprsňík po hrudách, po ľevém ščít lokťe ňesúce, Než hlavi zláťistú a perím i chocholmi hrozícú Ozbrojené lebkú do ňebeskéj zdvíhaľi víški, A pravicú sem tam náramné kňísaľi ščápi. Jak na Suchánce aneb na zoborskéj stráňi pahorkoch Nadvetrné sa do zamračeních pnú oblak a zhusta 80 Vistaveními na fuk sa kolíšú čelmi dubiska: Tak sa na bujňejších visokí oňi hibaľi žrebcoch, Sem tam skáčících; a do hroznéj cválaľi kolbi. Hlasné v tom znameňí ostrím dá trúba jačáňím. První rozháňa sa na prostred písku Jesutbor Váľečňík, a hrdími volá na okruhľiňe slovmi: „Kdo v sile si trúfá a na boj zmužilého je srdca, Ňech sa dlhú se mnú kopiú na koľišči potíká; Však mislím, že sa hňeď sipkém buďe na prachu válať.“ Rozpovedá; i hrubí sa virúťí naňho Agilmund; 90 A stuha rozpáľen takovú jemu odpoveď hádže: „Jestliže ti trúfáš a na svéj sebe vláďe zakládáš, Rovňe i já trúfám a ve svéj si vláďe zakládám. Včil teda viď, či skór ňebuďeš ti prach ústami hriznuť? Má údatňejších, sám než si ti, zrážala sosňa.“ Tak povedá; i hňeď penavích a zubadla hrizúcích Ten na pravú, ten zas na ľevú stranu žrebcov obráťá; Rozrózňá sa tedáž, a na vatšú od seba ďálu Odbehnú: než jak na samí okruhľini rovnéj Spešňe zasáhli koňec, preochitrích spátki nosákov 100 Zavráťá, a tuhím sa ženú sebe naproťi vpádem, Ščápama mírící a perím na šišáku trasúcí; Tak sa aňiž topené od hor dolu ze sňahu járki, Z rozpuklích aňi tak ňevalá sa prívaľi oblak, Tak streľi, tak vibehlé ňeleťá tuze krídlami šípi: Jak prudkím tito poschiťení sa zanášaľi hurtem. Od noh a dupkotavích tlčená zňí rovňina podkov; I s prachu krúťícá do visosťi sa mrákava zdvíhá. Krik ľudu nastává, a bité pere kopce, i spátki Odrážá, a po zatvorenéj sa okruhľiňe zmítá. 110 Než keď sa zblížá, a dosáhnuť mohľi sa hrotma, Náramním zrutné uďerá v seba oščepi treskem: Jak strašní kebi hrom do dutéj skaľi praskel, a hrozním Rozdrobenú lomotem ze pahorka do úvala zrúťil. V tom ťažkí z bujného na zad sa nosáka Jesutbor Vivráťí; pohnutá vókol zem trásla sa pod ňím, A ščít odskočení sa na veľkú ďálu kotúlal. Tu v nadutém píchú ponafúklí srdci Agilmund Ze smíchem povedá: „Lež a čím si sa márne vihrážal, Sám to okus prední, a na černém písku sa válaj.“ 120 Rekňe; i pospíchá, kďe své maľi víťazi místo. Než k temu pristúpá druhové, a na lokti ho vzavše Hňeď ke žrídlu ňesú; i na makkú trávu osádlá. Trúba tedáž zazňí, a mužom dá heslo do kolbi. První sa vháňá Mutimír na bojiščo kopijňík, A z veľkím zve hlasem, kdo bi chuť mal s ňím sa potíkať. Bez baveňá prudkí sa vinášá naňho Gromislav. V tom sa porozlúčá, a frčících nozdrami žrebcov Spátki od ustaveních prebehléj okruhľini končin Zavráťá, i patú rebra jím bodnúce zeľeznú 130 Rozveseníma ženú do meďenních drevcama prilbic. Než Mutimír chitrí nadvihlím jedľinu ščítem Odrážá, a daní vichváťí od hlavi úraz; Predca mu z lebki perí a hrozícé zňésla chocholce. Sám aľe jak v hladkú uďerí meď, píka na náhľe Zapraščí, a v tom na ťisíc rozkáče sa zlomkov; Zrázu ťisíc ohňivích na šišáku zaľiščalo iskrí. Meč tehdáž, zlomení jak uzrel hrot a bidlo samotné, S pošvi miká, a s ňím sa tuhí na Gromislava rúťí; Než ten už omráčení, jako hrom bi ho zblíza ofúkel, 140 Ňehňe sa ďál: hlava neb mu brňí, sľichi od vrhu cvinčá, Ščáp z ruki odpádá, a šerá tma zaťáhňe mu vička; Avšak na krotkém zachoval sa nosákovi predca. Prišľi tedáž druhové, a do chládku ho védľi žalostní. Než Mutimír cválá, kďe své mali víťazi místo. Poznovu trúba hučí, a iních zase pozve na kolbu. Údatní z radu vistúpí na okruhľinu Britvald; Uzlovatí ňésol pravicu z duba oščep, ohromní Ščít ľevicú a po ňem na znak saňu k pohľedu strašnú, Z otvoreních černé rihajícú ohňe hrtánov; 150 A z hurtem vivolá, kdo bi s ňím sa do bitki oďevzdal. V tom hore náramnú podvíhá ščápinu Radbod, Čo mnoho s ňú v častém loveňú preohavňe fučících Medveďov a hrozních poznášal ze sveta kancov; Než prudší včil boj, prudšá nastávala pótka; Však ňeprestrašenú sa pobírá naproťi mislú. Tehdi rozestúpá sa, i zas naspátek obráťá, A v tom, jak ručaví kebi váľečníma sa ňésľi Rohma bujáci na kol, zachopá sa, a prudko tuhíma Do proťi nadstaveních rozeháňaľi drevcama ščítov. 160 Od hromového ľevá ruka Radboda prasku ukrutní Dostaňe ráz: neb hňeď na zeľezní ščítem a píkú Uvrazená pancír zdreveňí, a kľesňe ze ščítem jak mrtvá; aňi vác udržať nevládňe zubadla. Nastává Britvald, a noví chce mu úraz oďeslať; Než rázem splašení, a peňistú volno popusťen Úzdú kóň; padlím uďerem k tomu do pľeca ščítem, Blúdňe sa nazdával, že chitrého sa do cvalu núká: Hňeď sa chopí, a k iním na predešlé místo nosákom, Jak strela prudko ľeťí, a svého tam odňese pána; 170 V tom rehotá; i druhí sa mu ozvú žrebci rižáňím Trúba tedáž chraplavími tuhé dá ohlasi kovmi. Veľkoduchí avšak ňevichádzá z ohradi Britvald. Poznovu začňe kričať, kdo bi chcel sa do pótki oďevzdať. V tom hibkí virazí na prostred okruhľini Hartung. Sem tam rozrózňá sa, i zas naspátek obráťá, A zrutníma ženú ríchľejší od vetra ščápma; Než jako sa zblížá, a jaseňma sa mohli zasáhnuť: Dovťipní Hartung, poňeváč bol veľmi obratní, Úrazu vihňe tedáž, a ochitre sa na pravo schílí. 180 Najprudšej zahnatá náramním ščápina hurtem Oklamanú Britvalda rukú sa povidre, a marním Stred povetrá na mnohú pospešná ďálu fičáňím Pres Hartunga ľeťí, a do písku sa ústami pichňe; I vrazená koncem za dlhú potrásala chvílu. Však na takú ňeprestrašení v misľi náhodu Britvald Jedmi sa rozpálí, a krutí meč s pošvi dobívá; I v tom nadstavené Hartungovi pretňe kopiščo; Hňeď sa i rozháňá, a ochitre ho do hlavi sekňe; I z bujného tedáž prekoťí dolu žrebca na písek; 190 Zazňela zbroj nad ňím, a hrmotní dávala brinkot. Pristúpá druhové, a ňesú ho do sťínu žalostní. Poznovu trúba hučí, a mužov na okruhľinu vábí. Však zmužilí Britvald dareňím si na misľi vedúcí, Vládi i svéj známi, ňeopúščá predca kolišča, Ačkoľvek znovaní: poňeváč bolo ťažko mu znášať, Že prudkí Mutimír, a ohromnéj vládi Agilmund Pre slavné víťazstvo na svích sa vipínaľi mislách: Povrazení tehdáž a trčící s písku viťáhňe Hurtem ščáp; a tuhím zve hlasem každého na súboj. 200 První vistúpí a do pótki vibehňe Agilmund. Keď teda odďálá sa, i zas naspátek obráťá: Sprudka naráz porozohňivení sami od seba žrebci; Núťících aňi jím dávať bolo ňetreba ostroh, Mikľi, a na spósob hromovích v behu ňésľi sa krídel. Než jako sa zblížá, a vrhem ranu mohľi dať istú: Náramním ostré zarazá do hrud oščepi hurtem. Ňeščastní prelomil hrot a krajné drevco Agilmund. Než veloúdatní Britvald nad pupkem okrúhlú Meď jemu končárem prepichá; k tomu ešče zeľezní 210 Aj nabodá pancír, vihoďí i samého ze sedla; A v tom jak hromovú naspák ze ščíta pomikňe Ščáp vládú, na predek schváťí ho, a žrebcovi ťažkí Na hlavu ráz dává, i ľevé ucho pri spodu natňe. On vrhu ňezňesní predníma na víšku sa nohma Zepňe tedáž, a od ukrutnéj sa boľesťi točící Otrásá; i svého na bok dolu zhadzuje pána. Prismeknú druhové, a do chládku ho z ohradi ňésľi. Zazňela trúba naráz a chrapící dávala ohlas. Hňeď veloúdatní Mutimír, ačkoľvek uzíral 220 Silnú už toľkích pravicú Britvalda premohlích, A zbaveních tak venca mužov sa ze kolbi oďebrať; Predca ňeprestrašením sa na súboj poznovu srdcem Oddává; a hrubú vezmúc tu Gromislava jedlu: Neb z jeho rozlomené sem i tam sa bľiščaľi kúski, Skór než začňe volať, Britvaldovi naproťi kráčá. Jak Dubina slavní, i na vládu i postavu zrutní, Ohromním do bojov hnával sa dubiskom, a lútích Buďto Kozárov aneb ňepokojních vojska Polovcov Zrážal, a náramné zaňechával kopce upadlich: 230 Tak hrozní Mutimír sa na prostred okruhľini vnášá. Keď teda odbehnú sa, a zas naspátek obráťá, Napráhlíma ženú do meďenních sosňama ščítov; Jak kebi súsedskích na horách proťi rovno ľežícé Dve skaľi náramnú rázem sa vivráťiľi búrkú, I hrozním kameňí, a všecko, čo v ústreti prijďe, Rúťícé lomotem v úzkí pospíchaľi úval; I priľeťivše na kraj veľkí do visosťi povetrá Skok daľi, a strašnú zrazené potkavše sa vládú Z ohromním na ťisíc zlomkov roztreskľi sa praskem: 240 Tak Mutimír a tuhí Britvald v seba ščápama buchľi. Ščápi sa v tom zlámú, hromovú spolu žrebci tuhosťú Hlavmi do hláv zarazá, a na černí písek upadnú. Než ti na zem skáčú; i na rovné vstavše choďidla, Do prudkéj viťahlíma ženú sa ťesákama pótki. V tom husté metajú vrhi mečma a do zbroje rúbú; Najmnožšú ranu ščít, najmnožšú dostaňe lebka; Prestrašní sa koľem rozléhá brinkot, a po všéj Odrazené ze šišáka perí okruhľiňe létá. Jak bi na chváľenskích dva proťivné ňekdi sa vetri 250 Stretľi brodoch, a do ukrutnéj sa oďevzdaľi bitki; Ten s téj, ten zase s téj pere končini hrozňe ručící: Tento ňedá aňi tento ňedá sa prevíšiť; ohromní Do dna sa otvárá vod obal, vlni v oblohu skáčú: Tak títo medzi sebú sa tlčú, a bez odtuchi veľkú Nastupujú vládú; žádní žádnému popusťiť Ňechce predek; ze celého sa pot ťela hojňe virážá, A znovaními tuhí potrásá údami odfuk. V tom druhové zdvihnú sa; i každí svého ponúká, A z veľkím snáží sa krikem zmužilosťi dodávať. 260 Náramním povetrí a celá zňí obloha vreskem. Šesť už do ščítov, šesť už do šišákov ohromních Sekľi vrhov; šesťkrát ohňivé s ňích prskaľi iskri; Toľkokrát zaťaté odskákaľi spátki ťesáki. Až v posľed Mutimír ze všeckéj napňe sa vládi, A hrozní dává Britvaldovi do hlavi úraz, I prehibá mu šišák; než jak meč spátki zanášá, A s toľkú ňedrží ho silú, rozpáľen obratní Britvald náramnú uďerí jemu doňho tuhosťú, Až z ruki hňeď viľeťí, a do písku sa pichňe fičící; 270 A v tom podvakrát rozehnan do prilbice zatňe, I všecek odnášá hrebeň; od veľkého sa tehdáž Rázu točil Mutimír, a v očách mu stávaľi svítki, I hlava obrazená sa ňerovnú kňísala váhú; Ďál aňi na kľeslích udržať sa ňemóže podešvách. V tom spadá, a v rizém na znak rozťáhňe sa písku. Zem vókol zahrmí, a ščít sa pozatrase nad ňím. Prismeknú druhové, i ňesú ke prúdu na ščíťe, A chladnú z vidutého ľejú vodu naňho šišáka. Trúba tedáž zazňí, a koňec dan kolbe ohlásí. 280 V tom švární koľem obstúpá Britvalda junáci, A pred krála vedú. On veľkú chválu mu dává, A z dubovím tehdáž okrásí na sľichu vencem, I spolu ustanoví na své jeho místo za vodca. V tom chraplavé zazňá a dutú v ďaľekosťi sa ozvú Trúbi meďú, a k inéj vábá zasa ihre junákov; I z visokého tu hňeď hovoriť král prestola začňe: „Kdo včil své okusí ščasťí, a z bresta visícú Ve cvaľe rozbehnutí ščápem dolu zejme obrúčku?“ Obratní viberú sa tedáž mláďenci, a ve stred 290 Švárňe na pristrojeních a ve všeckéj ozdobe pišních, I zdvihlími na tú i na tú stranu hlavmi sa pnúcích Vikračujú žrebcoch; nádherná čistota rúcha Skví sa na ňích; opreté na prejasních slnka paprškoch Lebki horá, a na ďál trasavími sa bľeskami žárá. Obstarní tehdáž hranaté ven kostki viťáhňe Régenbald, a radem hádzať každého ponúká. Predné v tom nad iních Vilbertovi místo vichádzá; Kučbor vezme druhé, Erchenbert techto a silní Humbold nasľedujú; posľední zostaňe Svenčar. 300 První tehdi ze všech náramních chápe sa hurtem. A dlícého patú bodnúcí žrebca zeľeznú, Dá sa na beh Vilbert, i tuhú napráhňe si jedlu, A vrúcí spolu túto, okom spolu premnoho mírním Do prostred zvesenéj sa zanášá zrovna obrúčki; Však do saméj vehnať ňevládal ščápinu ďéri: Neb na praví zňížil bok; ofúklá trásla sa predca Vetrem obrúčka hnutím; i brez víťazstva, a s prázdnú Zarmúťen kopiú na predešlé místo sa vráťil. Stáľe po ňem sa valí, a tuhí na okruhľinu dává 310 Cval Kučbor, na milích kvitnúcí rúžami ustách. Už začal aj veľkú chuť a silnú vólu na žeňbu Dostávať; preto už svatov aj nahovárať oďeslal Prekrásnú za svú Ratimírovu céru ňevestu. Než jak náhľe povesť o krutéj čul vojňe a ihrách: Hňeďki ňevestu ňechal, veselí na čas odložil inší; A z domu na slavné zachopil sa ďivadlo potíkať. Ten teda vistúpí na okruhľinu Kučbor, a rádňe Do zvesenéj ražním pozamírí ščápem obrúčki. Napred však na svú spomenul si na srdci miľenku; 320 I chcev u ňéj vencem poslaním vác prízňe a vatšú Lásku nabiť, prudšej zahorí víťazstvo dosáhnuť; I ščasťí na pomoc vzívav tak ochotňe sa ozve: „Včil ščasťí, včil, jestľi kedi s’mňe hovívalo, prispej.“ Rozpovedá; a tuhím zachopí sa do úťeku žrebcem; Chitrejší i ľeťí, sama nežľi Kozákova šípka. Než volané ščasťí, ačkoľvek slúžilo indá, Tenkrát, keď najvác žádal, jemu ňechcelo prispeť. Náchibním pľeťenéj dotkel sa ľen oščepem húžvi: Odkáď vistavená sa spúščala krúžkem obrúčka. 330 Tehdi preč ustúpí, a žalostní premnoho na zlé Ňeščasťí, i ňeposlušnú ruku začňne si sťískať. Nastaňe Erchenbert, a na beh v tom žrebca ponúká: Ten preochitre ľeťí, zemi sotvaže nohmi sa tíká; Ľen hrivi mu skáčú, a povetrí od ľetu hvižďí; Než hrot zvíšící ostrím do koľečka ňevehnal Končárem; lahkéj urazil kraj toľko obrúčki. Tá hňeď zabrinčí, a dlhú z rani kňíše sa chvílu. Včil chitrí na rizém vichiťí sa nosákovi Humbold, A zmítá sem i tam; zbehlí jak ňekdi pľesovňík 340 Na sladkí traseních zvuk strun buď harfi buď huslí Nohma porádňe mihá, a celí hibkími ochotní Už na pravú, už zas na ľevú stranu hádže sa údmi; A včil sem včil tam krepčí, jako húdba mu káže. Svorné ohlasujú sa hovících pľeski ďiváčov: Tak ňeináč veselí na svém štvoronožcovi Humbold Dropčil, a už k sebe, už zvráťen zase od seba skákal. Než keď už ukroťená prvná zazdála sa bujnosť: Zachváťí sa na cval, hučavá jako ze skaľi réka, A zdvihlú bistrí kopiú do prostredu mírí. 350 Než jako blíž sa valí, jastráb, čo z náhodi na brest, Odkáď pozvesená z útlej bola obruč haluzki, Sednul, i na množšé ikající ľudstvo sa ďíval, Prestrašní pusťí škrek; i zdvihňe ku odľetu krídla. Rozbehlí naplaší sa nosák, a chrápami frkňe; I hrivi rozpaježíc po všeckém strečkuje písku. Rozlobení sa tedáž rozpálí od hňevu Humbold, A hrozného klnuť dává sa ptáka, že preňho Pozbavení víťazstva mosí naspátki sa vráťiť. V tom hibkí na vraném sa pobírá žrebcovi Svenčar; 360 Čo hrivu mal bílú, bílím sa chvostem oháňal, Z bílím též spínal jablkom čelo; techto mu ňekdi Volgarskí daroval za štírské zbrojstvo Radoslav. Sám ho učil trpeť uzdi, učil do oblúka zanášať Nohmi a ve svorném prepľetávať krásňe porádku, Pres široké viučil též járki a vímoľi skákať, I v behu najprudšém popriseknuť zrázu choďidla. Ňetreba na spešní ho ponúkať bívalo úťek; Ľen mu tuhí kantár a zubadlo na volno popusťiť: Hňeď sa na krídlonohí zachiťil sám od seba poskok, 370 A prudšej, než vistreľená s praku ťercha sa ňésol. Tehdi chitrí na takém zachopí sa nosákovi Svenčar, Ťažkú mírící kopiú do koľečka; hovícé Prispívá ščasťí, i tuhí do prostredu končár Vetkává, a pichlú odnášá víťaz obrúčku, I pred krála beží. Ten veľkú chválu mu dává, A z dubovím ho tedáž okrásí na sľichu vencem. Trúbi hučá, a mužov na inú zase ihru vivábá. Z obvišného tu hňeď hovoriť král prestola začňe: „Včil mírnú kdo bi chcel sa rukú na ďivadľe ukázať, 380 Ňech sa do pótki vidá, a do ust šíp vetkňe avarskích.“ V tom Valtér na pripravené k téj potrebe místo Hroznú, a všeckím i na barvu i na vlas, ukrutní Též parsún rovnú a k avarskéj tvári podobnú Ustanoví a nad odrezaním hlavu stonkem upevňí. Tá jak ľen bola vistavená, a padlíma do nútra Očma i rozčapením prestrašľivo žúrila tlamskom, Tak žebi veň zmesťiť borová dosť mohla sa šiška: Vikročujú mláďenci tedáž, streľi v hrsťi ňesúcí; A stavajú sa do svích na daní cíl všecci porádkov. 390 První rozháňá sa Madalhod a šípku virúťí; Táto ochitre ľeťí, a pravého kus utňe uchála. Nastúpí mu Dipold; i trikrát napred obratní Spešňe koľem pľeca svíb zatočí a prudko ze všeckéj Vládi hoďí, i v tom do ľevého zapichňe ho líca. Podvíhá sa treťí a nadarmo sa chápe Jarohňev: Ačkoľvek prajné indá mu hovívalo ščasťí, A mnoho pozrážal ďivokích dolu šípami zvírat. Neb jako rozbehnul sa a prudkí nohma dal útok. I stuha roztočení hnal drín a z hrsťi vipúščal, 400 Potkňe sa na čmáňí, a danéj vrhu míre oďejme; I všeckéj ďaľekí chíbá hlavi z drúka hrozícéj. Odmíňá ho Ludolf, a ščasťím o mnoho ľepším Do prostred škaredého pichá čela bez bavi dríňec. Presvorní braťi nasľedujú Dobroslav a Bojmír, Na krásní parsún, a na všecku si postavu rovní; Rovnú též maľi zbroj, rovním sa oďívaľi rúchom. Tak že sa od žádného ze svích ňevládaľi známích. Často samích aňi od roďičov bez omílu rozeznať: Od maľi aj spolu šíp a tuhí sa učívaľi oščep 410 Rádňe metať. V tom Dobroslav k Bojmírovi začňe: „Bratre milí, ti na méj indá žádosťi si prestal, Já na tvéj; včil též poslúchňi a vólu mi ňezruš: Do tlami ňech si iní, do očí mi zrovna zamírme; Já do ľevého buďem, ti sa zas do pravého zanášať.“ Poslušnému taká sa zalúbila bratrovi radda. Hňeďki sa rozbehnú, a tuhé streľi zrázu vipusťá: Jednako svíbi ľeťá i povetrím jednako hvižďá, Jednako aj každí do svého sa pichňe hľeďidla. Včil sédmému dané sa uchádzá Ottovi místo. 420 Tehdi sa rozháňá, a z veľkím pochlapen hurtem Šípku hoďí, i stred hrozného ju vetkňe tlamiska. V tom pred krála beží, a venec sebe od ňeho žádá. Než braťi odporujú; i prví tak rekňe Dobroslav: „Jestľi takú víťaz dostává odmenu Otto: Pochvaľi hodňejším jakovú dáš odplatu bratrom Dankovičom, zahnaté rázem čo vipusťili šípi, Rázem i do proťivích zreňic a zlích bodľi okálov.“ Král na to odpovedá: „Veľkú sťe zaslúžiľi chválu Jak vi tak on; hádzať však poznovu ešče mosíťe; 430 A kdo vrazí do hubi dríňec (neb táto je ihri Zviklosť, tá običaj dávná) ten zostaňe víťaz.“ Tehdáž povmetané ven ze hlavi šípi viťáhnú, Každí svój; a predek ňechajú oba Ottovi hádzať. On sa porozháňá, a tuhú strelu medzi počerné Uvrážá obočí; tá od preďešlého majícá Nakrivené vrhu usta, slabú zahrizňe sa vládú; Však sa drží; a v tom na nos opre, i pres hubu kňíše; A snadní zvesená do krutéj tlami zastaňe prístup. On z hňevem odchádzá, hotového že venca sa pozbiť, 440 A slavné podarebňe mosel víťazstvo opustiť. V tom brat Dobroslav k Bojmírovi takto sa ozve: „Bratre, abi s’ ľepšej vládal ti do nútra zasáhnuť, Já napred odpornú, čo zavadzá, Ottovu šípku Ven virazím.“ Povedá; i skór, než všecko dorekňe, Prestreľení vihoďí a prespoľi roztrepe dríňec. V tom brat nastúpí, a chitrú strelu do tlami bodňe. Hňeď chraplavé zňá trúbi, k inéj mužov ihre zovúcé; I král, víťaznú pocťíc Bojmíra haluzkú, Tak zavolá: „Komu vóla je včil sa lučiščom ukázať, 450 Do prostred kola jahňadovéj ňech vípuki mírí.“ Hňeď muži vistúpá, a britké pospolu šípi S puzdra berú, i na vihlaďené oblúki ponapnú. Rozdávná pri samém až konci okruhľini stála Jahňada, a s ťemenom sa na hvezdnú spínala víšku. Tam pod sňetma na ňéj, kďe ďeliť sa počínala ve dva. Okrúhlá sa pre obľezenú pobelávala kóru Ven hrča vistavená, a u prostred zívala ďéra, Násilním čo ďaťel viďubával ňekdi zobákem; V túto sa ňésť a v ušlém strílať maľi všecci porádku. 460 Prední z ohromnéj Alfríd rozťáhňe lučiščo Vládi, a nadstavenú do povetrá šípku vipusťí; Tá zafičí, a v tom na pravém boku vípuku bodňe. Obratní mírí napotom zase Grajsa; ňe ľepším Však ščasťím, na samí ľen spod hrče strelku zapichnul. Včil si treťí, streľec obzlaštní, kušu napňe Vratislav; Najvatšú čo radosť, najvatšú oblubu mával Dvoch zvázať holubov na nohách a do vetra vipusťiť; I v leťe žinku samú a konopné prestreliť uzľi; Však žádnému ňedať najmenší ptákovi úraz. 470 Ten teda víšku okom premerá, a zrázu napráhlí Rúťí šíp, i stred ďubanéj vepraskňe ho ďéri. Nasľedujú ho iní a iní po porádku, ňerovním Však dareňím: nebo buď bľížej, buď vrážaľi ďálej Šípi tuhé; aľe vždicki samú obchádzaľi ďéru. Však sa predca ťešá, hrčové že dosáhnuľi uzki. I snážní jako predbehujú sa ve víhňi kováči, Keď veľká a neodkladná jích potreba núťí, I zhotoviť buď zbroj, buď na pluhi radľice káže: Jedni sipú uhlí, do prázdních jedni fukáčov 480 Vetri berú a dujú; žeraví ten kléščami z ohňa Kruh sňímá a na cvinčícú ho kovadľinu dává: Ten bije, ten klaďivom zdvíhá, a spátki na makkú Ze všéj vládi ocel tríská; z rudi iskri frčícím Odskakujú prskem; hrozňe zňá brinkoti vókol: Tak hibkí sa tu obracajú mláďenci, a ostré Do prostred hrče dríni perú, až všecka sa hustích Drsňala od šípov z ježového jak ihľi chrbáta. V posľed náramním zatrarákala trúba jačáňím, A strelcom veďenú skončiť rozkázala ihru. 490 Než král víťazním jak náhľe Vratislava pocťil Vencem; i ostatním slušnú dal chválu junákom, Jahňadovéj mírné čo do vípuki vehnaľi šípi: Ešče na posľednú zve mužov hru; a takto virekňe: „Včil kdo je údatní a ve svéj si vláďe zakládá, Ňech pochlapí sa rukú, i na ďál kameň hádže ňelahkí.“ V tom sa mnozí pohnú, a na prostred okruhľini rázem Vikročujú; i všem pišnú chcú vládu ukázať; Než jak náramní veľkého zahlédaľi silném Na pľeci ňésť Bogdána kameň, chuť prestala jím hňeď. 500 Toľkéj ľen Budimír a Dragšo ňelakľi sa ťerchi; Ten Krajnec, tam ten Koritan bol z mesta Želanca. K ňím sa pridá Merisáv, ohromnéj postavil Chorvát. Ľen tito tré ňeprestrašenú vistúpiľi mislú. Tehdi do ňesnadnéj Budimír sa práce oďevzdá; Hňeď do oboch zachmatňe kameň ruk a nad seba zdvíhá, I štirikrát v lahkém zatočící hibko povetrú, Ze všeckéj, čo mu ľen postáčala, vládi vipusťí; Ten chitrím do visosťi ľeťí oblúkem, a hluční Zvuk dává, na zem od vlastnéj až k posľedu zmohlí 510 Váhi padá, a celí do rizého sa písku zarívá. Údatní pozatím na prostred chápe sa Bogdán, A zrutní žilatíma kameň zapopadna ramenma Silňe poroztáčá, i ohromnú zrázu tuhosťú Praskňe, a naznačenú prehoďí Budimírovu ďálu. Dragšo treťí kráčá, ňemalí v téj pótce bojovňík; Než včil závistné víťazstva ňeprálo mu ščasťí: Neb jak náramním sa rozehnal hurtem, a skalnú Rukma na zad vácej, než potreba, ťerchu zaňésol; Tá ho prevážícá za sebú ňenadáľe pomikňe, 520 A v tom z hrsťi na zem višmekňe sa. Ledva na potklích Sám udrží sa nohách, a čo ľen dolu pľecma ňepadňe. Včil veloúdatní a dubom svéj vlasťi podobní, Ve známém spoľehlí umeňú a vláďe prepišnéj, Vistúpí Merisáv; žádní do včilka ho v téjto, Svím vlastnéj krajanom pri schádzkách, ihre ňepredčil. Pres nadutú on Sávu, kaďež vodi hnávala najšír, Od maľi hádzával skalu vatšú, vždicki i vatšú; A preto aj vlastné v Merisáva mu prezvaľi méno, Často že ohromním premerával Sávu kameňskom; 530 Keď pred tím Slavomíl sa od otca a matki volával. Však domeral ju rukú a ňevolní pres ňu dohádzal: Neb jak ráz veľkú na druhí kraj ťerchu ňemúdrí Bol pusťil, ňenadáľe zabil muža, na brehu v lúbem Chládku čo pod hustú vipočíval z náhodi jalšú; A slavní mal rod, slavních na zbrojstvo potomkov. Sám dávnú zaňechal preto vlasť, a do Krajnska uťékol, Kďežto nové založil na lublanském bidlo pomedzú. Včil teda zdvihňe kameň zrutní; i zdá sa mu lahkí; Neb jemu aj ťažším običajné bívalo hádzať; 540 I preto ľen pravicú bez príspeju sestri ho rúťí; Ten hrozním za všecki ľeťí znaki hvizdem, a strašním Húkňe buchem; pohnutá až zem sa potrásala vókol; A zhola ustrnutí na jeden ráz miknuľi Ňemci. V tom pred krála beží. On veľkú chválu mu dává, A z duba upľeťením ho okrásí na sľichu vencem. Trúbi zarúkľi tedáž, a koňec všem ukládaľi ihrám.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.