E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Hollý:
Svatopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov

Spev treťí

Obsah

Černobog rozhňevaní na Svatopluka, že jeho modlu spáľiť kázal, v pekľe usľišav o jeho zahinuťú, na svet vistúpiť si umíňí. I víjda bránami pekelními bere sa mostem pres nočnú mrákotu, až sa naposľedi na pomedzí sveta dostaňe. Odtáď pusťí sa do krajni Slovákov; a premeňiv sa na Biksu, svojého ňekdi kňaza, ľuďí zvádzá, abi mu zase sochu vidvihľi, a jeho jako boha cťiľi. Než s posmechem všaďe preč odbití preto, že ľud od Konštantína a Metóda bratrov ve pravém náboženstve viučení bol, pospíchá do Panónie nad Metódem sa spomstviť; nebo Konštantín už umrel. Tu vidí prípravu k vojňe. Pomstvu tehdi odloživ, bere se ke Karolmanovi. Tam viďí na ďivadľe Svatopluka; a doveďev sa, že Karolman vojskom na královskú hodnosť jemu dopomocť chce, aľe na ten spósob abi mu poddaní bol, ke Slavimírovi na Ďevín s tú novinú ponáhlá.

Tak slavnú veselí tenkrát pocťívaľi Ňemci Krála Slovákov ihrú; aľe zlí duch, méno mající Černobog, ukrutnú v lútém naňho srdci ňenávisť Védol sám, a tuhím sa pukal hňevem od jedu besní; Vždicki i prehroznú jemu od téj záhubu chvíľe Tajňe koval, zrúťiť jeho jak sochu kázal, a v ohňi Spáľiť, i vetru popol, keď najvác fúkal, oďevzdať: Vác abi tak žádného po ňem ňepozostalo zbitku. Neb s černích jemu už chutná sa ňeňésla do nozdrí 10 Vóňa kozlov, na obeť čo mu páľiľi ňekdi Slováci; Než v prostred hroznéj toňi pekla, a vždicki horícém Bahňe, i v sírkovatém rozbídni púchu sa válal. Až Pikulík z novinú a radostnú dojďe mu správú: Že Svatopluk jeho najvatší vzal skázu ňepráťel, Že Slavimíra si už presvorní v radďe Slováci, Ačkoľvek zdráhal sa, za svého naríďiľi pána; Úmor a prítomnú mu hrozící skázu, do vlastních Jestľi bi královskú ňevzal ruk nad ňimi berlu. Tehdi radosťi plní z ohňivéj sa zdvihňe prepasťi, 20 A k sebe sám povedá i takímito rečnuje slovmi: „Včil súcá sa mi príľežitosť a čas od seba dává Náhradu vzať strati méj, i predešlú poctu dosáhnuť! Darmo si ukrutní moju modlu Svatopluku zrúťiť A v prach uvésť kázal: ti hľe už včil ze sveta schádzáš; Já ale naň vikročím; žádnéj mi prekážki ňezavdáš: Bez všeckého buďem veľkého ľud odporu zvádzať: Ďál abi mňe slúžíval i bozkú poklonu dával. Ľudské ňestálé je a lahko sa oklame srdce. Napred však pozrem, čiľi víborného Slovákov 30 Krála ve tmách strašních a horúcém pekle ňenajďem? Jak sa buďem jemu smáť! jak z veľkú naňho radosťú Patriť, a vác žeravého mukám jeho ohňa pridávať!“ Tak hovorí: i hňeď sa ho dá vihľedávať, a vókol Peklo celé pobehá; aľe ňikďe ho predca ňenajďe. Tehdi na svet pusťí sa; i černích premnoho rovňin, Premnoho též hor a skal, rihajících dímu kotúče, Aj kaluž aj potokov smolními sa valmi točících, A preňelúbežnú páchnúcích sirki tuhosťú, Prejdúcí, k očadlím sa naposľedi dostaňe hraďbám; 40 Čo trojakími koľem smutné obkládaľi peklo Múrami, i kľenuťá strašné podpírali hrozbi; A stred ňích vrícá spoňenáhla sa krúťila réka, I švihaví hore kúr a šerední zmítala plápol. Stálo tu najširších trojo brán, že sa zástupi vojska, Pripravené k boju, pres ňe ve svém brať mohľi porádku. Jedna celá ze saméj létá meďi, jedna zeľezná, Jedna ze najtvrdších kresaná diamantov. O ňích sa Viprává: na tuhé že napred zatikáče a veľké, Jak mlínskí je kameň, privreté ostávaľi zámki. 50 Pred ňimi dve strašné a ohavné potvorí stáľi, Ňikdi že hrozňejších sa ňevídalo na špatu oblud: Mužská jedna, druhá ženská, Satanáša potomci; Tá na pravéj straňe, táto ľevéj své mávala bidlo. Tam tá ačkoľvek v ňebesách z jeho višla na svetlo Plápolavích mozgov, krásnú též od vrchu z jasna Ľiščala sa tvárú; v lupinasté od spodu predca Chvosti a zvinki tuhé, i morícé všecko žihadla Jaščerov a hnusních schádzá drakov, o mnoho vatších. Starší než čo na ňích Černokňažníci na víchod 60 Slnka do pálících v dávní čas létaľi končin, Víchor pres povetrí a hučícú búrku ženúce, Až sa ňejedni celé na koreň vivráťiľi háje. Než v prostred bachratí a prestrašními ťehotní Ščencami rozdúval sa život, k ňemilému čo vsťeklé Šklébiľi ústa viťú a ohavní dávaľi blavkot. Keď však jích hnusní zunoval šček a ustaľi hrdla; Keď besní též hlad núťil, rozlézľi sa po všech Rózno črevách, a krutím ubohé žraľi báľe trháňím. Vždi strachem aj stuďením, vždi novú ju natrásaľi hrózú. 70 Tak škaredé morskú ňetrápiľi obludi Scillu Potvornú, a také ňevidávaľi z nútra hafáňí. Krem toho náramní sa ve svéj pod ňadrami skríši Had zvíňal na kotúč, a celí morivími napúščal Jedmi život. K tomu keď besní ščekať ustaľi ščenci, On vidlatím dával jazikem sík, toľko jačící: Koľko bi ovčákov trikrát šesť mohlo zahvízdnuť; Neb mračné do dutích praľi víchori jaskiň, a vókol Prudkím rozďešené kormúťiľi bahna fičáňím. Keď zase medzi sebú šček a spolné védľi hafáňí, 80 Všecko ňechal sipeňí, a zlé hrizť srdce počínal. Tak škaredá, hnusná a ukrutná Mátoha prvná Údatnú pravicú všehubícím kňísala šípem: Než levicú kušu zvíš a smrtní zdvíhala oblúk. Hrích vlastné jéj méno; druhá aľe naproťi stála Potvora lúťejšá, a predešléj obludi céra. Mohla-ľi krásňejšá nad svého biť otca roďenka? Neb tu na ňéj spojené ľen toľko vizíraľi kosťi, Hnáti samé, rebra a škaredá nad míru korába: Mesto očí a zrakov prázné vistávaľi ďéri; 90 Predca kosú, čo ve svéj mala hrsťi, ňechíbala ňikdá; Kamkoľvek hnula s ňú, rázem podeťínala všecko. Vždicki i viškerené v najvatšú ďálu zubiska, Vždicki hrtán a prenáramní rozeďírala gágor: Neb vsťeklí bez prestáňá hlad ukrutňe ju trápil: Tak bi i hneď žírná Obohútňica zhltla žijícé Všecko, čo zem, povetrí, a čo morská rovňina dává; Ešče bi svú ukroťiť ňevládala dosťi lakotnosť. Tak mrzká súc královskú sa nadúvala predca Ozdobená korunú a skvúcím na sľichu vínkem: 100 Neb žádním ňikdá hrďinú sa ňemohla prevíšiť; Než každého malú prekonávala víťaza prácú, Smrť volaná. Dva také zavreté ostríhaľi bráni Potvori, a zverené pod moc ňepopúščaľi klúče. Než keď tam lútí, veľké sa na tento berúcí Sám svet čini konať, Satanáš pristúpil; a vlastním Záhubnú sa braňú oborícím naňho potomkom Prislúbil; s ťemného že jích na svetlo žalára Visloboďí, a na horňejšé z dola odveďe místo; Kďe v čistém a prelúbežnéj ľen vóňe povetrú 110 Bívať stáľe budú, i všéj mať lúpeže hojnosť: Hňeď prvná zubatí z veľkím uchváťila hurtem Potvora klúč, a trikrát ze všeckéj násiľi v zámku, Trikrát v klúčeňicách a dutích zakrúťila ščencoch: Všecki tedáž z ocelá a tuhích skal závori padľi; I zňícím v ďaľekosťí vrzem sa rozedreľi bráni; Strašní po sťažejách zaškrípal a treskoti hrozné Dával hrom, zďešená až všecka sa pekla na vókol Trásla prepasť, a ďivím zlochové pozahuhlaľi vreskem. Tak tenkrát lútá a ohromnéj potvora vládi 120 Vráta oďemkla pekel; však vác ňevládala zavreť. Od tích tehdi časov jak ve ďňe tak aj v noci vždicki Naskrze otvorené posaváď sú bráni pekelné, Kúrem a náramním sa kaďícé plápopa dímem. Vždicki tu zlí duchové motajú sa na rózno, i vždicki Ňeščastních vláčá zatracencov pres ňe do pekla. Pres títo tehdi višel zbavené všéj podvoja stráže Černobog ukrutní; a bral sa na cestu, čo ňekdi Po draze viznačenéj Satanáša choďidlama dávnú Pres noc a ňezmernú práznosť vidlážiľi zhubné 130 Obludi Hrích a Smrť, keď s pekla za otcem uťékľi, A zverenú u vrát naprosto opusťiľi strážu. Náramní, veľkí, ocelú a reťazmi upevňen, Od ňích viskľepení, stál most, od bráni čo pekla Sám pres všecku prepasť a bezedních práznotu sťínov Najvatšú až k techto sahal sveta končiňe dlžkú. Naň teda zloch vstúpí. I šeredná hňeďki mu vidre Zrak ťemnosť, a ďiví do uší pozabubnuje huhlot. Jak keď najprudší od Bílích ňekdi dorúťí Hor sa fuják, a krutím po lesoch dubi láme ručáním, 140 Buď visokém po Mlíči aneb po Kolosťiňe blízkéj. Hájoch roztomilích, a čelom sa na oblohu pnúcích: Tak ňeináč ďešní zvuk a strašné z nútra hučáňí Stáľe po ňezmerních sa ozívalo mrákoti víroch; Neb zmaťené tu vecí odporních búriľi živľi: Zem s povetrím, kalná s ťekutím voda pospolu ohňem, Z ostrú horko zimú, z nákaznú mokro suchosťú; Drsné ze hladkím, lahké s ťažkím jako veční Medzi sebú vrahové, ukrutnú zúriľi vojnú. Keď černí táďe cestu koná zloch: premnoho čertov 150 Potkává, z bohatú sa ženúcích v peklo korisťú; Než tmu pre ohromnú stretaních žádného ňepozná: Ľen škrekot a hrozné zlorečících kvíľe očúvá. Už za ďevať tam dňí pres pustú mrákoti krajnu A stvoreňá práznú chitrími sa krokmi a krídel Veslami bral: neb tak ďaleká s ťemného je pekla Cesta na zem, slabšé až méň sľich začňe urážať Pustoti huhláňí, a očám sa svetlo zaľiščí. Jak za celú keď noc, černéj od mrákavi hustú, Náramní hukotá a bité pere úhori príval, 160 I k svitu príjasní vstává od víchodu oblak: Tak skrovná opoďál tenkrát sa mu žára ukáže. Tam teda pospíchá a prudkú zríchluje chódzu; Až v posľed sa na vistavené sveta techto pomedzí Dostává, a iním znovaní odfúkňe povetrím. Odtáď hňeď sa na zem pusťí, a do krajni Slovákov Rozchitrením chvátá leťeňím, Hore až sa ku Bíléj Doblíží, a nad Harvaňicú doľe na skalu sadňe: Kďe pred tím zdvihlá na visosť jeho stávala modla: Čo vťipní brekového kresal ze špalku Drevoslav 170 Modranskí, a mnohím virezal prekrásňe remeslom. Od hora tá chlapskú mala tvár; aľe odpoľi spodkem Na spósob koňskích preohavňe sa končila hnátov, Prešpatních i kopit, koňskím též krúťila chvostem; Než hlavi na prostred točené sa vipínaľi rožki; S černích viplazoval jazik ust, oči púščaľi hrózu, Drápi krivé na rukách a hrozné stáľi pazúri; Údi i všecki na ňéj vlastné prednášaľi méno. Ačkoľvek bola tak škaredá, jemu bívala predca Modla milá, a ťiché za mnohí rok dávala bidlo. 180 Než keď všecko viďí tam pusté, všecko zaťáhlé Už chamraďím a samé ľen čertovo rebro virostať; Hrozních též kvákať havranov tam a na skaľe hňézďiť Rozvaľenéj, kďe božú pred tím jemu skládaľi poctu Černošerích kozlov neb rovnéj barvi kohútov, A smutnú hňevného za pól dňa kojívaľi pesňú: Zubmi pozaškrípá, a strašlivo zrázu virúkňe, Až sa koľem stromoví a bité otrásaľi kopce; I stuha ostrížská odrážala rovňina ohlas: „Preščastné, ach! místo, zakáď moje stálo tu boztvo. 190 Jak tenkrát z ďaľekích sem ťáhnuľi zástupi končin Ke slavním obetám, a pretučné páľiľi sťehna! Jak vždi milého plné mával sem zápachu nozdri, Až sa mi od veľkéj častokrát kíchalo vóňe! Než včil už ukrutní Svatopluk všeckého ma sprosťil: Modlu mi roztrískal, mňa samého do pekla oďehnal; Aj za to mal bídní, že sa já vác s techto ňevidrem. Však sa mu odslúžím, však veľkú odplatu vráťím: Jestľiže ľen do mojich bi sa dostal ňekdi pazúrov! Včil teda keď vzal skázu a s ňím vzala skázu prekážka: 200 Veľká povstává na predešlé náďeja ščasťí. Pojďem tehdi ľuďí zvádzať: bi tu na skaľe dávnú Zdvihnuľi modlu na víš, a božú mňe donášaľi poctu: Tam tehdáž zakusím, jako vec bi mi táto vipadla.“ Tak povedá; i hňeď Bíléj dolu od Hori schádzá. V tom na zešlého vekem sa premíňá postavu Biksi, Čo vlastné dostal svoje Biksád od ňeho méno. Ten pred tím jeho kňaz bíval; než dávno opusťil Svetlo milé, a zložen ve šeréj tľel kosťami hrobľe: Černí mal parsún, černí též z medveďa obľek 210 Nadhoďení; vlasi však bílé, bradu s fúzami bílú. Tak na všecko i tvár i hlas na svého podobní Aj na chod aj kroj Biksu plní chitrosťi po blízkích Černobog obchádzal ďeďinách; a takímito vábil Rečmi ľuďí: „Jak rozkošní sťe a vždicki pokojní Védľi život! jak všech veľkú oplívaľi úrod Hojnosťú, dokaváď bohu sťe slúžívaľi mému! On všeľikí prístrach, všeľiké zlé zavracal od vás. Od tedi však, jeho čo sťe opusťiľi poctu ňemúdrí, K nábožnosťi novéj a inému popristaľi boztvu: 220 Zmizla celá rozkoš, starodávné zmizľi radosťi. Koľkí už ňepokoj, koľká už nastala bída! Vojna krutá žúrí a strašné brinkoce zbrojstvo. Hrom pere, príval hučí a zlaté bere záhubu sáťí: Každí v ujme na všem prítomnú spatruje pomstvu. Ešče i vác za to núdz a pokut čekať od ňeho máťe. Sám ano král Svatopluk hodnú svím odplatu čínom Dostal, a záslužním je pokarhan Černocha trestem: Keď, jak víťe, mosel zemreť, a svet náhľe opusťiť. Aj Mach a Zrost, že sa bezbožnú opovážiľi v techto 230 Modlu zahnať sekerú, slušného ňeušľi karháňá: Neb jako zešľi sa ráz, a o téj reč náhoďe védľi Medzi sebú, v černém spusťil sa mračňe; i jednú Za ščicu vzal každého rukú, a do pekla zavlékol. Otvorená dosaváď, kaďe šel s ňimi, ešče je ďéra. Nuž teda včil se mnú cudzé odvrhňiťe bozstvo, Ňeznámé otcom: na predešlú dajťe sa radšej Nábožnosť, a na svém sochu zas podvihňiťe mísťe; I zmerení poctú a mnohími ju kroťťe obetmi. Tak pod Černobogem všeobecná prestaňe bída: 240 Navráťí sa pokoj, všeľikéj buďe úrodi hojnosť: Vi pľesať a stálími život radovánkami tráviť.“ Tak černí zloch pretváren klamavími sa píľil Rečmi ľuďí podvésť, a na svú jích stránku privábiť; Než dareňá prázná všeľiká zostávala snážnosť: Neb všaďe ľen posmech, škaredú všaďe hanbu vizískal; I s takovími ho preč naporád odbíjaľi slovmi: „Zvodče a ňestidatí bez všeckéj hanbi luháru! Jak sa ti smíš tenkrát opovážiť pred nami zjevňe Tak hroznú tlápať reč, a ke hnusnému zavádzať 250 Špalku ľuďí; i také slubovať jim od ňeho ščasťí? Jak ten iním vlastnú svú prispeje v potrebe vládú, V ňeščasťú kdo ňijak si ňevi a ňemóže pomáhať? I prečo víborní ten tvój boh sám sa ňebráňil; Než sekerú seba dal roztrískať, a v ohni upáľiť? Jak bi sa Boh, zasľepenče, mohel roztrískať a páľiť! Inší Boh je živí, o kerém nás ňekdi pobožní Konštantín a Metód, vlastní dva učívaľi bratri: Boh, čo ňebom, čo i túto zemú, čo vládňe i peklom: Čo slovo jedno rekel; v tom hňeď zem a obloha stála, 260 Schádzalo slnko, mesác a ňebeské svíťiľi hvezdi. Ľiščalo sa stromoví, poveterné létalo ptáctvo, Skákala zver veselá, a hrčícé ťékli potóčki. Bol človek. On ríďí a živí i opatruje všecko: Zháňá mračna, hromem pere a zlú hurtuje búrkú. Než ti, sľepí blúdňíku, a mární podvodu strojče, Jestľi sa tak mocnému klaňať s nami Pánovi ňechceš, Za tvú skór ohavú do pekelních mrákoti sťínov Uskoč, a svému dodaj chitrejších pospechu krídel; Než sa naši zbehnú psi a strážní pospolu ščenci, 270 I vsťeklími trhať na drobno ťa hrizmi započnú: Neb zakaváď Mach a Zrost, o kerích ti, ňehanbo, ohavnú Roztrásať smíš lež, ňepriťáhnú, veľmi paterňe Svíma ťa na vlastném presvedčiť zadku obuchma, Ešče živí že tu sú a milé ňeopusťiľi svetlo.“ Keď zlostní takovú slíchá reč ľudstva ohavňík, Náramním sa na srdci puká hňevem od jedu besní. Pred seba vezme si hňeď, že sa aj nad bratrama pomství. Tehdi preč ustúpí z hanbú a na tíchto sa pítá. Než vidoví sa naráz, že trikrát s pola žatva oďešla, 280 Konštantín v dávném čo sa ze sveta Ríme oďebral: Ľen jeďiní že Metód zostává ešče, a tento U zbožného sa včil Chocila ve Panónii mešká; V nábožnosťi učí ľud a dobré zvestuje nauki. Tam teda pospíchá; aľe jak sa preveľmi zarážá, Keď silné hotoviť zhlédá všaďe zbrojstvo; a všecko Naproťi údatním chistať sa na vojnu Slovákom. Z misľi tedáž pusťil hňev, a k pomstve čas odložil inší; I skór než do nového zloboh sa veľehradu dostal, Nábožní čo oťec Chocilov bol ňekdi zakládal 290 Sám Privina, zrutním i na vókol múrem obehnal, (Mosburkem v reči svéj tenkrát ho nazívaľi Ňemci) Pospešním sa letem do Karolmana mesta obráťil; Tam dovedal bi sa póvod a istú príčinu vojni. Keď k ňemu sa blíží, husté tu beze všeho počtu Ľudstvo a v najvatšém spolu zešlích mnoztve ďiváčov, I slavné sa konať na okruhliňe spatruje ihri. Než jak náramnú sa ďeší a pozatrase hrózú! Keď na ďivadľe seďeť ze Karolmanem uzre Slovákov Krála naráz a na obvíšném sa prestoľe zdúvať. 300 Lútím tehdi jedem zašlí tak sotva zareptá: „Aj ďivná toto vec! hrozní stal poznovu z mrtvích Král Svatopluk! Než jak semká dostal sa do končin Báborskích? jaková ho u Ňemcov náhoda mešká?“ Tak povedá; i ňemerkovaní sa do húšča zanášá. Starca na tvár zameňí sa; pocestné vezme si rúcho. Vezme uzel na chrbát; a posilňuje chódzu paľičkú. Jak bi sa nábožní pod horúcím prúhami slnkom Bral pútňík, a na posvatnéj pospíchaja cesťe Buďto ke Záhrušicám, buďtož k Šaščínu ponáhlal: 310 Tak zadišan kráčá, a celí prachem husto zapadlí Zachríplími dlhú si ulahčuje pesňami cestu. Jak prišel už ke ďivadlu, malú stáť zostaňe chvílu; A z veľkím ďiveňím prítomních takto sa táže: „Rekňiťe, roztomilí sinkovci, tu, pospolu zešlí, Čo znamená veľkí zbeh a toľké mnoztvo to ľudstva? Čož je to za slavnosť? pre jakú sa príčinu stává?“ V tom jemu obstární takovú dá odpoveď Unvert, Najbľižší čo seďel na meňistém trávi pokrovci: „Otče, ti sám ňeznáš, čo po všeckéj túto sa chvílu 320 Krajňe robí! Zdáľiž ňepočul si kováčov obratních Zbroj noviť, a strašné v ohňivích zňeť brinkoti víhňách? Zdáľiž též ňeviďel si mužov hurtovňe sa búriť, A pred rozvinuté sa odevšáď zástavi zbíhať Vojňe ku najvatšéj, náš čo proťi vodcu Slovákov Má zmužilí vésť král? abi tímto na úplňe zmohlím, V královskí Svatopluk bol postaven od neho prestol. Však za to vládu mosí našu uznať i dáňe viplácať. A včil ti slavné sa vedú jemu ihri ku pocťe: Bi s nimi rozveseľil sa, a ťažkú krivdu zabudnul, 330 Čo spravená mu šerím od nás bola darmo žalárem. Než ti prisadňi si blíž, a na krásné patri ďivadlo: Asnaď vác jak živ takovéhoto ňikdi ňeuzreš!“ Tak starší hovorí Unvert. Jak náhľe takúto Zvodní v pútňíckém pretváren rúchu pekelňík Reč zasľiší, a doví sa tu od ňeho všecko, čo žádal: Hňeď zapľesá a novú poťeší sa na misľi radosťú; I v posľed luhavími luhár jemu odreče slovmi: „Tam v pustích kďe horách bidlím já vždicki samotní: Žáden hlas ľudskí, žáden kovaného jačící 340 Zbrojstva do méj ňikdá ňeprichádzá jaskiňe brinkot. Já sem též, zakaváď čerstvá mi dopúščala vláda, A hlava má sňahovú kvitnúť ňezačínala barvú, Bíval váľečňík, a Slovákov zhusta porážal. Dosťi o tom svedčí mňe oborskí údami Kraslav, Čo vtedi, keď sme tuhú Mojmíra poťíraľi bitkú, Ohromním klaďivom, jakové s vás ňikdo bi mocnú Ňezdvihnul pravicú, kľeslé naše hrozňe porážal Zástupi, a množšé zaňechával kopce upadlích, Až sem já prismeknul, a v tom ho do pekla oďeslal. 350 Dosťi sem aj v lútéj napotíkal ňekdi sa kolbe, V ostatních též hrách; a šedú hlavu túto ňejedni Víťazné, k závisťi iních, okrásiľi vence. Než tenkrát ňemilé mňa všecko omrznulo zbrojstvo; Ľen ťicho už mňa ťeší a pokojná hája samotnosť. Ňech to buď údatní Svatopluk má správu Slovákov, Buď kdo iní koľvek súcí: mňe všecko tu jedno; Ňech toto ľen ku našéj slúžívá prospechu vlasťi. Tehdi vi ľen ďívajťe sa včil, já dosťi naďíval Sem sa ihrám: ňepatrí mňe takími sa vecmi zanášať, 360 Pred seba nábožnú keď sem vzal cestu, čo ročňe Ráz vikonať ku Božéj zvik mám už dávno Roďičce.“ Tak povedá; i v tom chitrí z oka potmeluch ujďe; A s takovú pílí na Ďevín k Slavimírovi správú.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.