E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Hollý:
Svatopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov

Spev ďevátí

Obsah

Svatopluk zahnav Slavimíra zástupi, káže tábor pripraviť; a mnozstvo rebríkov ku dobíváňú mesta nachistať. Prednášá vodcom, žebi míňil ke Slovákom rečňíka oďeslať, zdaľiž bi ho pod víminkami od Karolmana uloženími bez boju za krála prijať chceľi. Sám tú vec na seba vezme; a na Ďevín pospíchá. Slavimír privolí, abi ho núter pusťiľi; a spolu starších, a predňejších nad vojskami správcov na sňem povolá. Svatopluk zľe privítaní oznamuje svoju ňeščastnú príhodu, a víminki, pod kterími nad ňimi panovať má; i preto že sám na Ďevín prišel, abi jích ku prijaťú tíchto nakloňil. Slavimír preč ho odbíjá, abi z daním sebe báborskím vojskom proťi ňím bojoval, že na poľi mu berlu podajú. Milín schvaľuje radu jeho; a dosvedčuje, že radšej chcú všeci v boji padnuť, nežľi bi si maľi takého krála prijať. Naproti Všeslav ho vihovárá; a dokládá, kebi báborské vojsko opusťil, a ku vlastním bratrom Slovákom sa navráťil: žebi podla jeho domňeňá Slavimír najviššú správu mu popusťil; ostatní též otcové ňeboli tomu na odpor. Privolá na to všecci, Milín sám, ano aj Slavimír; a ponúkajú ho, abi nad ňimi vzal královskú správu, i z jejích vojskom naproti Báborom bojoval; a stal sa ňepodľehlí panovňík. On po veľmi dlhém rozpakováňú privolí. Všecci z radosťú za nového krála ho prijímajú. On hňed po Zvestoňovi odkazuje Britvaldovi: ustúpi-li domov s pokojem, či vojnu ďál poveďe, a zbrojnú rukú k báborskéj vláde naháňať jích buďe. Ten rozhňevaní strašlivo sa jemu a všem Slovákom vihrážá; i s celím, napred k údatnosťi zbuďením, vojskom žeňe sa na Ďevín.

Jak veloúdatní zmaťeních Slavimíra vojákov Zahnal a žádostné Svatopluk víťazstvo dosáhel, Káže na rozľehléj hňeď rovňiňe u brehu réki Obranní pripraviť tábor; spolu mnoztvo nachistať Rebríkov ku dobíváňú. Tedi všecci bojovné Zbrojstvo na zem položá, a dajú sa do práce ochotní. Najhlbšú kopajú rozťáhléj príkopu šírki Ze troch strán: poňeváč ostatnú réka zatáčá. Najmnožšú hore zem nahrnú, a do víški na násip 10 Udvihnú; koľi též uďerá a príčki upevňá. Tak sa ti obracajú, aňi dať sebe odtuchi ňechcú: Jak včeľi keď hojné madovéj rosi mnozstvo nakapká. Než Svatopluk predním obzlášť Britvaldovi rekňe: „Vojvodo údatní a vi též nad vojskami správci! Prvné Vševládní na ňebeskéj víšce panovňík Nám víťaztvo doprál a ňepráťela s pótki oďehnať. Včil na hrdí sa Ďevín beze všéj brať zábavi máme: Všecci zakáď na svích zďešení sú od strachu mislách. Pevné síc a temer ňedobitné hraďbi Ďevína; 20 Než vaša údatnosť a tuhá sila všecko premóže. Predca bi sem napred verních ke Slovákom oďeslať Míňil rečňíkov; zdáľiž dobrovolňe bi asnaď Mňa s tú víminkú, jakovú z radními Karolman Ustanovil, za svého prijať chceľi bez boju krála? Tak bi sa ten, za kerím veľkú sme zanášaľi náďej, Bez krvi a strati vojsk zámer náš predca dosáhel. Než koho máme poslať? Já sám chcem pred seba túto Na známí vzať cestu Ďevín; mňe samému sa najskór Poščasťí dokonať vec, a dávnú lásku vizískať. 30 Než vi zatáď mocní poupevňiťe tábor; a až bi Zlá asnaď ňejaká se mnú sa príhoda zbehla: Tenkrát zbroj polapajťe a mužskú braňťe ma pôtkú.“ Tak povedá; i v tom na chitrého sa švihňe nosáka, A spešními ľeťí na ďevínské ohradi cvalmi. Sotva na rozľehlú sa ven od svích rovňinu dostal: I hňeď veľkookí zňátrí a zhlédňe ho Obzor: Čo všeckích na tuhú zraku bistrosť víšil; a tenkrát Na zvíšnéj hore stál bedlící z rozkazu hlédce; I blízkému tedáž Poľemírovi takto virekňe: 40 „Pozri, jakí spaňilí v nádhernej ozdobe víťaz Na sňahovém sa valí od tábora žrebci! takého Mával král Svatopluk, takové on poskoki dával, Tak sa na ňem ňésol; takovéj sám postavi bíval.“ V tom Poľemír bistrého i sám hľedu naproťi hlasňe: „Aj mňe sa všecko víďí tak biť; než tento prekrásní Hrivmi šišák, a celí jako hvezda sa od zlata najďál Bľiščící, dozaista ňebol jeho ňekdi šišákem; Aj skvúcí ten ščít predešlím ňezdá sa mi ščítem; Však jeho tímto i tím za hroznú krivdu poucťiť 50 Bábori zavďační a jejích král mohľi darunkem. Než zhoveňí ľen majme, a hňeď vidovíme sa všecko.“ Tak tito medzi sebú. Z veľkú nad míru chitrosťú Král Svatopluk cválá, a zrázu sa k bráňe doblíží; I zvoľeních žádá strážcov, bi ho pusťiľi núter Vec pokonať veľkú. Obratní stáľe Vitoslav, Čo všeckích na chitrú predčíval chódzu, mohútní Vezmúcí pravicú oščep k Slavimírovi náhlí; I hňeď prednášá, jaková je Svatopluka prosba. On privolí, a hrubú rozkáže mu bránu otevreť; 60 V tom též bez baveňá víhlasních pošľe i starších, I predních na sňem zavolať nad vojskami spravcov. Všecci sa hňeď zejdú a do veľkéj raddi zasednú. Než veloúdatní Svatopluk do prostredu mesta Otvorenú vchádzá bránú a k radňici pílí; Neb veľké ľudu tam sa pobírať spatruje mnoztvo. Nad ňím veľmi ďivá sa vibehlé meščanov hajna, Starci ďivá a ďivá sa bojovní veľmi junáci, Z množším patrící jašeňím: jak na hlave zláťen Skví sa šišák, a začerveňalé na šišáku chocholce, 70 Jak ščít, jak splétlí na prsách ve trojnako pancír, Jak též ostatné ľigotá sa mu zbrojstvo, čo dostal; Mlčki ho predca klnú, a majú naňho v srdci ňenávisť. Než jako pred veľkí a hrdí sto slúpami pitvor, I k meďením sa prahom náramnéj radňice dostal, Z vetronohého tedáž zestúpí žrebca; ochotní Hňeď Milhosť a Privol zavedú ho do nútra ku radcom. Tu zhlédá, škaredím prední jak-všecci ze starcov Naňho okom patrá, a pošuški zľe ustami škamrú. V tom kiselú tvárú a ňepríveťivími ho slovmi 80 Predstavení vítá Slavimír; i tak od seba rekňe: „Dávní králu, poveď, čo u zapredaného vikúšáš Národu? Čož sem iďeš? jaková tvéj príčina cesti?“ Tak povedá. Trúchlí Svatopluk na to hlasňe pravící: „Vodče preúdatní, i vi zešlí na sňeme radci! Známo je vám, koľká se mnú sa príhoda zbehla, Koľké ňeščasťí. Neb keď mňa donúťila hrozná Úzkosť báborskím sa pod ochranu Ňemcom oďevzdať: Zostal sem podezren; preto aj do sľepého ňevolňe Bez všeckéj vlastnéj mňa uvrhnuľi vinni žalára. 90 Než keď mú ňemohel mi ňevernosť ňikdo ukázať, S ťemňice a z bídnéj mňa prepusťiľi vazbi na svetlo; Ďál též i vlastnú i celú Rastislava krajnu, Včil držanú od vás, na takí postúpiľi spósob: Bich vždi jejích viššéj podléhal vláďe; i každí Rok sto koňí, dvakrát sto volov, též stríbra oďeslal Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela dával. Krem toho ešče mi aj premilú svú céru Karolman Za vlastnú pripojiť slúbil manželku; abi sme Takto si verňejší v práťelském zostaľi zvazku. 100 Vojsko dodal též údatné a v počťe prehojné, Naproťi vám boj vésť; i mocú násilňe donúťiť: Jestľiže pod takovú sami bi sťe sa zdráhaľi spurní Víminkú mňa prijať za krála a berlu popusťiť, Správu i najviššú dobrovolňe mi ňechceli oddať. A preto včil do hrdích sám sem sa podostavil ohrad: Bich nakloňil k tomu vás a k radďe Karolmana nahnul: Neb toľkích načo máme ľuďí krv darmo vilévať?“ Ešče ňebol skončil; po celéj už radňici veľkí Rozléhal sa hrmot: jako keď do siného a najďál 110 Roztopením vibehlého sňahem Donu hurtuje víchor, I zľevi udvíhá, a tuhí zvuk a pľeskoti dává. Než Slavimír vsťáhlú, abi už ďál prestaľi reptať, Znak pravicú dává; a takímito odreče slovmi: „Dávno je nám vedomé, čo za jedno ťa potkalo ščasťí, Od tích hňeďki časov, nás jak si opusťil; i radšej Pristúpil k cudzím, a do vládi sa Ňemcom oďevzdal. I včil též malo biť pre tvú česť o mnoho ľepšé, Keď bi si až dosaváď v černéj bol mrákoťe zostal: Nežľi si mal toľkú, tak haňebnú spáchať ohavnosť; 120 Vlasť zapredať sladkú a krásnéj volnoti zlúpiť; Do hrozného i svój pouvádzať národ otroctva: Toľkú dáň, toľkú prislúbiť ľichvu, i toľko Stríbra hriven, k tomu aj veľké na ňepráťela vojsko. I smeľe aj včil k nám do naších smíš vekročiť ohrad, A k zraďe i k rovnéj nahovárať mrzkoťe otcov: Jak bi sa hňeď toľkéj hotoví boľi vinni dopusťiť? Ber sa raďej po svích: z dodaním v poľe ťáhňi do bitki Naproťi nám vojskom; hľedanú tu ťi berlu podáme, Ščastľivo z báborskú panoval bi si nad nami ženskú.“ 130 Tak Slavimír. I po ňem sa tedáž nad míru bojovní Zdvihňe Milín, ze sinem čo ňitranské zástupi ríďil, A stuha rozpáľen takovímito rečnuje slovmi: „Vodče prevíborní, a na srdce i raddu preveľkí! Dobre tak odbíjáš, dobre naspák zradca zaháňáš! Vlastní do hroznéj čo uvádza záhubi národ. Mi hľe miléj zbavení volnosťi a práva našého, V ľudskú zaprahnuť dobrovolňe sa máme služebnosť: Ňemcom ľichvu chovať, Ňemcom též stríbro dobívať, Zbrojstva za ňích uchopiť sa a krv na bojišči vilévať: 140 Otrockím abi ľen zostával nad nami pánem. Radšej boj krvaví, radšej chceme v pótce upadnuť, Radšej pod černú zahrabať zem a hroblu sa dáme; Nežľi takého prijať maľi bi sme si nad seba krála!“ Takto virekňe Milín; starší v tom postaňe Všeslav, Ctní Zemižížňa oťec, víborní ňekdi bojovňík, A vždi temer víťaz: čo Svatopluka dávno učíval: Jak bi kušú míriť, jak bistrím v pótce zatáčať Mal bi mečem, jak šíp a obratní zavracať oščep; Než včil zestaraní a po kľeslích oslaben údoch 150 Ňevládal k boju íť, i mosel doma naproťi vóľi Zostávať; dobrím aľe bol rečňíkem, a v každéj Prospešnú všeckím uďeľiť znal príhoďe raddu. Ten hore sa zdvihnúc takovímito rečnuje slovmi: „Víborní Slavimíre, zešlí i vi na sňeme otci! Všecko ňe tak za zlé tu Svatopluku má sa pokládať, Keď premiléj sám aj ze svím odrekna sa ľudstvom Volnoti, báborskéj podľehlosť vláďe prislúbil: Bi z dávného sa ľen pod jasné slnko žalára Dostal, a královskú naspák zase berlu dosáhel. 160 I kdo je s prítomních, v rovnéj čo bi náhoďe takto Sám ňečiňil, že bi on radšej v ťemnosťi a hroznéj Vazbe sa chcel trápiť, radšej svú potraťiť hodnosť. A vlastného celí zbavení biť do smrťi statku; Než na slobodno viísť, a milostné svetlo požívať; I svoju česť, svoju též udržať bezpečňe majetnosť, Bár bi iného mosel viššéj biť vláďe poslušní? Než kebi báborské Svatopluk včil vojsko opusťil, A k nám, jak vlastním sa navráťil zavčasu bratrom: Nazdávam sa, že bi s’, nábožní vodče Slovákov, 170 Najviššú, z veľkéj čo si násilnosťi donúťen Ťažko prijal, naspátki do ruk jemu správu oďevzdal; Aj žebi ostatní sa takú ňezdráhali z otcov Uznať vec za dobrú, a svím ňezavrhnuľi zdáňím; Než jednú mislú, jedním k ňéj pristaľi srdcem: Tak bi našel, čo hľedá: ano aj vác nad svoju žádosť Obsáhel: nebo aj bi naším bol nad nami kráľem, Aj bi sa visloboďil s poddanstva Karolmana mocnú Vojska našého braňú; a vlastní stal sa panovňík.“ Tak povedá. I hňeď, škaredím čo záhlédaľi pred tím 180 Naňho okom, premeňá sa na srdci, a od hňevu pusťá: Neb takovú za prospešnú uznávaľi raddu. Všecci ba aj začnú, i Milín sám, ešče ho núkať, Královskú abi vzať sa ňemeškal nad ňimi správu: Jestľiže ľen privolí Slavimír a vládu popusťí. Než velonábožní Slavimír tak poznovu začňe: „Údatní svorné si očul tu Svatopluku otcov Ze strani tvéj zdáňí, a v čom svú zňésľi sa mislú. Jestľiže tehdi jejích ňebuďeš stáť vóľi na odpor, Jestľi ňepríjemnú, čo si v potrebe ňekdi prislúbil, 190 Odvislosť zaňecháš, a bojovních Ňemcov opusťíš; K nám sa pridáš, i buďeš vihľedávať národu ščasťí: Najviššú ťi porád odvádzám nad nami vládu. Vezmi si berlu do ruk, národné vezmi si vojsko, A proťi báborskím zmužilé veď zástupi hajnám: Stri zmaťeních; a ňepodľehlí tak staň sa panovňík. Než čo dlíš? čo sa rozpakuješ? Či ťi Ňemci miľejší, Nežľi je vlasť, než sú krajané a krajni rodáci? Či snad chceš mrzuté vácej poddanstvo si vážiť, Nežľi drahú volnosť, a slobodnú nad nami vládu?“ 200 Tak hlasními ťichí Slavimír bol rečnoval ustmi. Než Svatopluk mešká, a na svéj mnoho misľi premítá. Jak behavá keď pres jarné lastovka povetrí Nad barinú létá, a včil sem, včil tam obratná Bez baveňá sa točí i ochitrím klučkuje krídlom: Tak Svatopluk sa na tú i na tú stranu v srdci zanášal. Až v posľed hovorí i takímito odreče slovmi: „Ňesnadná je to vec, ňesnadná rozvaha veľmi: Zdáľi sa popridržať Ňemcov, čo ma najprve síce Ve svích oklamaní mislách zlú trápiľi vazbú; 210 Než pozatím ze cťú a z veľkím zaslaľi vojskom, Bich vlastnú i celú Rastislava krajnu dosáhel? Však za to mám viššéj zostať jich vláďe povolní. Zdáľi raďej sa k vám a k národu svému navráťiť Zas naspák; i vašéj učiňiť žádosťi po vóľi? Tam to mi víra daná, ku miléj toto káže mi vlasťi Láska robiť. Poňeváč aľe každí túžňe za sladkú Dichťívá slobodú, a hľeďí poddanstva sa pozbiť: K vám radšej sa pridám: Královskú nad vami berlu Vezmem, a údatné poveďem na Karolmana vojsko. 220 Tak mislím, že mu dosť úzkéj nahoďíme žalosťi.“ Rozpovedá. Z veľkú sa tedáž hluk zdvihňe radosťú. Zástupi jak plavcov, čo po morskích bez dna prepasťách Odporním sťihaní sem tam blúďívaľi vetrem, A vždi sa od vlastních naspák oďeháňaľi končin, Zrázu keď otcovskú spatrá zem; dávno oďešlé Kďež manželki na ňích a milé očekávaľi ďétki, Náramní pusťá na nebeskú oblohu viskot, A z veselími ľeťá na prístav i na brehi pľesmi: Tak sa novému hrubá rozléhala královi chvála. 230 Než Svatopluk ďál nastává, a tak ustami rekňe: „Včil poňeváč sem ujal královskú nad vami berlu, Uznávám za dobré, abi sa Britvaldovi táto Vec dala na známosť: nebo po mňe mu práve ňevládní Najviššú uďeľil nad vojskami správu Karolman. Zdáž domov ustúpí s pokojem? Čiľi naproťi vojnu Zdvihňe, a k báborskéj chce braňú nás vláďe naháňať? Kdož teda s prítomních do takéj rád vezme sa cesti, A k Ňemcom z ňemilím i k vodcovi zajďe poselstvom?“ Takto poví Svatopluk. Chitrí v tom postane Zvestoň, 240 A mnohopospešním zachopí sa do tábora, žrebcem. Ešče potom včasné, jestľiž bi sa lúbila asnaď Vojna raďej Ňemcom, jako predkem hádaľi na svích Všecci mislách; a za čím náramnú dichťiľi túžbú, Raddi vedú, a porádki čiňá, i stráže naríďá, Až sa noc obratná s polovičnéj zvráťila cesti, A všech na sladké oďebrať sa ponúkala spáňí. V tom sňem rozpusťá, i do svého sa bidla navráťá. Než zmorení Britvald po dovédléj práci ke koncu Jak ľen pozdňejšé uložil sa na lehno a zasnul: 250 Ďivné mal viďeňí a plné úzkosťi lakáňí. Neb sa mu zdálo ve snách: za ťichého že háje povetrá Od vrchu nakloňené do samého sa kňísaľi spodku; Déžď krvaví, krvavé po celéj išľi obloze šípi; Vreščalo ptáctvo dravé, a hnutá zbroj dávala brinkot; Že trikrát sem i tam nočná sova létala nad ňím: Trikrát zešla na ňíž, a pléskala na hlavu krídlom: Až v posľed mu na váľeční povisadnula oščep: Trúchlé húkáňí a dlhé k plaču ťáhnula viski. Ďál sa mu zdálo potom: že na prostred tábora hlasní 260 Zrázu fuják zahučal, jako keď zlí ňekdi Rarášek Od zemi sa zdvíhá, a na horné ťáhňe povetrí: Tak že tuhoprudkí zbúril sa z náhodi víchor: Prach, metané lisťí, i, čo lahké, všecko zachítal, A v koľe zhusta točil: hrozní až zrázu na pohľed Vismeknul s ňeho vlk; na jeden skok násip, a všecko Popreľeťel baveňí i do ťemních uzmizel húščov. Tam strašné započal si viťí, až na zvuk odevšáď Veľké lúpežních sa bratov k ňemu dohnalo mnoztvo; Mnoztvo, jaké žádní posaváď človek ešče ňevídal. 270 V tom zachopá sa naráz a k táboru mlčki zakradnú. Napred ňezveďeních o takéj sa príhoďe strážcov Roztrhajú, potom ostatné, čo ňebedľilo, vojsko. Sám aľe stáda voďec lútí ke samému sa dostal; Naňho tedáž chitrím bol viskočil hurtem, a silné Drápi veťal do očí, mocné do hrtána zubiska; V tom krk rozkmasnúc širokích hlavu odďeľil od plec: Všecki na drobno potom (hrozná vec) roztrhal údi, A hnusním trasené pochovával do brucha mlaskem. Ukrutnú Britvald na také ve drímoťe zdáňí 280 Naplašení hrózú, i po všem ťeľe od potu mokrí, Ze sna sa hňeď vichopí a na rovné zdvihňe choďidla. Jak jeľeň obratní, pod brestem v háji ľežící, Keď čihaví ostrím poraňí ho z náhodi šípem V rebra lovec, ze svého naráz vismekňe ležiska, A spešními celú prebehává dúbravu skokmi: Tak sa miká Britvald, a rukú meč s pošvi dobívá; I skúmá, zdáľiž nočného bi ňekďe ve sťíňe Lúpežníka ovec z družinú ňespatril ohavnú? Zdáľi ňeňí též pravda iné, čo zdálo sa ve sňe? 290 Lúpežníka ovec ňeviďí nočného; i všecko Ostatné též pravda ňeňí, čo zdálo sa ve sňe. Jak takovú sa na rozpačitéj bol misľi zanášal Ešče pečú, hľe tuhí dostúpí pred neho Vilfríd, A hlásí, že chitrí ze ďevínskích vislanec ohrad K táboru priklopotal; pred vodca sa pusťiť, a veľkú Oznámiť jemu vec žádá. On ho pred seba káže Hňeď povolať. Všeľiké mu za tím ponapadňe do srdca Nazdáňí: prečo ľen do ležáňá toľko samotní Vistrájá sa posel? prečo král naspátki sa radšej 300 Ňevráťí Svatopluk? jakovú má príčinu meškať? Keď tak rozmíšlá, i darebné láme si mozgi: Zvestoň dospíší; a takímito rečnuje slovmi: „Údatní Britvalde, prví nad vojskami správče! Poslal mňa Svatopluk ťebe ovšem skázať: ode všech Jednú že prijatí za Slovákov krála je mislú; S tú však víminkú: abi báborského sa járma Odreknul, smutné zaňechal poddanstvo, a vlastní Vlastních zostával krajanov na budúcňe panovňík. On, veľkú nahnutí ku vlasťi a národu láskú, 310 Dal sa navésť; i královskú vzal nad nami berlu. Včil teda už na svém rozhoď sebe srdci, a odkáž: Či s pokojem domov ustúpíš? Čiľi naproťi vojnu Zdvihňeš, a chceš zbrojstvom ku vašéj nás vláďe donúkať?“ Tak povedá Zvestoň. Britvald náramňe ukrutním Rozpálí sa hňevem. Jako keď z ďaľekého ňekrotkí Navráťí sa tiger loveňá, a s Kaukazu lúpež, Buď srnu, buď veľkého malím v hube kanca donášá; I schiťeních v pustéj ňenachádzá jaskiňi ščencov: Tak sa metá, tak prehrozním vsťekem hádže sa Britvald: 320 Až z ohňivích mu očí bľiščícé létaľi iskri. V tom hovorí, a takú dá poslovi odpoveď istú: „Iď na Ďevín, odkáď si prišel sem, a tento ňes odkaz: Váš poňeváč toľkéj sa dopusťil vinni panovňík: Víru danú a slub ňedržal; dobroďincov opusťil: Skór že neustúpím, do miléj naspátki sa vlasťi Ňevráťím: zakaváďkoľvek vás pod naše pánstvo Ňevzdám odbojních; a do otrockého na hanbu Járma ňezaprahňem; puta odbehlému za úskok Králu na krk ňehoďím, a Karolmana vláďe ňeoddám. 330 Tak slub a víru plňiť naučím ho, a právo ňelámať!“ Rozpovedá, a takú odbíjá Zvestoňa hrozbú. I hňeď jak sa milú zarďívala ďeňňica žárú, A pľesavé uhlom započínala hvezdi uhášať: Rozkazi dá vojskám: ostré bi dopadnuľi zbrojstvo Bez baveňá, a do ukrutnéj sa pobíraľi bitki. Napred však stavené takovímito zbudzuje slovmi: „Zástupi údatné, a mojéj už vláďe patrícé! Ňevďační Svatopluk vidaní slub a víru polámal, Od nás ustúpil, ke svím prirazil sa Slovákom; 340 A svornú zvoľení mislú na Ďevíňe za krála, (Tak hľe veďel svú dobre konať vec a lásku si získať!) Už chce ňepodľehlím zostávať nad ňimi pánem. I včil po vlastném smí nám rečňíkovi skázať: Či s pokojem lúbí sa odísť, čiľi naproťi vésť boj, A hroznú do našého braňú poddanstva ho núťiť. Jak na to bi sme sem až toľkú premerávaľi cestu, Toľkí prešľi potok, toľké na breztve zalétém Védľi potíkáňí, a ňečestné striskaľi vojska, I zbitek ostatní do ďevínskích zahnaľi ohrad: 350 Bi sme sa do vlastních bez prospechu vráťiľi končin; A špatnú ňepočesť i ohavnú ňésľi si hanbu. On sa zatím, od báborskéj už vládi slobodní, Víški na královském rozesádľen prestoľe zdúval; Úťechu a hnusní ze našého mal úskoku posmech. Čož na to veľkoduchí náš král povedal bi Karolman? Čo krájané? Jakovú tu bi nás oni vítaľi tvárú? Jestľiže bi sme na pól dobité víťaztvo zavrhľi, I prajné v boji aj ďáľej ňeužívaľi ščasťí, Prospech též zdarní; a krutím ňezaprahľi Slovákom 360 Jarma kruté; i samého ňekarhaľi úskoka slušňe, A v hrozních zevreného putách i ve vazbe ohavnéj Spátki sebú na smrť krvavú ňezavlékľi do krajni? Tehdi takú porušiť našu česť ňedopusťime hanbú. Odvažitím srdcem, ze všeckéj vládi a tužšú Od hromu prudkosťú na ďevínské vpadňime hraďbi; Potrime obrancov; smolu hádžme i sirku i lúče; Mesto zapálme celé, na popel ho a na prach obráťme: Ňech s ňeho vác ňejaké aňi ľen ňepozostaňe méno. Odbojnú poddajme našéj zem vláďe; a v ťažkích 370 Obkovaného putách ke Karolmanu ťáhňime krála.“ Tak hňevní povedá Britvald; i hňeďki ze všeckím A zmužilosťi plním zachopí sa na ohradi vojskom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.