ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpusťte čierne vlasy, dcérky mojich Karpatov,
a zachoďte sa v prehorkom plači!
Synovia hôr tých mojich, zavolajte bratov,
žalujte nebu, čo hrdlo dostačí,
vybehnúc na hôr tých najvyššie temä:
že mal mater Hron a Váh — už jej nemá!

Oblečte matku Slávu, dcérky mojich Karpatov,
oblečteže ju v čierne, ako noc rúcho,
nech zabolestí bolesťou svätou,
až prenikne žiaľ večnej milosti ucho:
že v hrob kypiaci slzma sa zaviera
jedna z najbližších útrobe jej dcéra!

Čo najdrahšieho na zemi biednej mala,
svoje detence, i synov, i dcéry,
dušu blahorodú rodoblahu dala,
všetko — až na dno slávoľubstva miery:
A zato, že smrti už nič nenechala,
smrť nám ju, ju nám lakomá smrť vzala. —

No, keď už nohy žiaľ nám podlamuje
tak, že k jame za ňou kloníme sa;
keď za ňou vzlietnuť dušu kosť hamuje,
načože v tomto svete oprieme sa? —
Na to, na čo sa len láska opiera,
a to je modlitba, to je svätá viera!

Ona teraz už Hron i Váh láskou spojila:
tomu tam kolísku, tomuto hrob dala,
jednak za oboje i umrela i žila,
tomu i tomuto deti vychovala:
a teraz, keď tu zžala postať svoju,
tam k večnému sa sklonila pokoju.

Srdce ju tiahlo k liptovskej milej besede,
ustískala svojeť, „zbohom“ dala Hronu,
kľukatá ju cesta strmým Šturcom vedie,
ponad Ružobrehy k Slovenstva Sionu:
ale Boh čakal ju s besedou veselou,
pristrojených chórom blažených anjelov.

Pre tak dobrú dušu pomník kdeže postaviť?
Vo všetkých srdciach šíreho nášho Okolia!
A stánok duše tej, prach drahý osláviť
mohylu, akú Slováci vďační vyvolia? —
Boh volil; — Hoľa ho nízka nespokojí,
nebonosný Kriváň nad jej kosťmi stojí!

A tryznožalm jej ktorý poet zloží? —
duch prosí za ňu nevýslovným lkaním:
Smrť jej skry k smrti svojej, Synu Boží,
a prijmi dušu obmytú pokáním, —
prijm’ ju! — Amen, hej, prijal si už — pravý,
Trojjediný, v lono svojej blahoslávy!