ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prizrelo sa mladé slnko na háj nezelený,
prizrelo sa na halúzky, na ich srieň studený;
poľúbilo jarné slnko kryštálové prútky,
na suchý list chladnej zeme kvapkali zármutky; —
Hej, čo ty slzíš, hájiku? — Háj mi len hovorí:
Za hory! za hory! —

Kukulienka vábiť ide a ľady sa taja,
už sa púčky prebúdzajú po vrcholcoch hája,
hora, horička, ty chystáš sukienku zelenú: —
Ach, zle je, zle! vrah sekeru nesie naostrenú,
a zašiel ti hájnik mladý, čo s vrahmi sa borí —
za hory! za hory! —

Na Slovensku zora svitá, a nám slnko padá,
po národe Aurorina, tu Hespera vláda:
Ach, ťažko mrieť, keď svet i rod k životu sa budí,
ťažko zúfať, keď úfaním kvitne družstvo ľudí:
Žiaľ! jasavá hviezda naša strelletmo sa morí
za hory! za hory!

Stával kňaz na horách svätých: Ararat výšina,
Oreb i Sinay a Sion s baštou Hospodina,
i zelená Olív hora aj pustá Golgata
vítavali kríža sluhu, znali kríža brata:
Ale zašiel, zaronil sa už, priateľ pokory —
za hory! za hory!

Stával brat na horách našich: snežné naše Hole,
Tatry, Krkonoše, Ural, Balkána vrchole
k nebies výškam nosievali dušu rodoľúbu,
kochávali oko, srdce doľou bohosľubu:
Zašlo srdce, oko zašlo v božích vekov dvory. —
Za hory! za hory!

Hľadá srdce, oko hľadá, — lež darmo ho hľadá, —
slnko naše zašlo ta, kde slnko nezapadá,
z tejto strany tých vekohôr druha nášho nenie,
preto srdce, oko naše ta za ním sa ženie,
kde Bohosyn vekodobu nových svetov tvorí, —
za hory! za hory!

Pukla jedna struna biedna zas na mojom stroji,
ostatný jej šum sa žiaľno dušou mojou rojí,
v nemú sa mení modlitbu chválospevu znenie; —
Štefane, tams’! — viera je to, nie temné tušenie:
Za Tebou! za Tebou k sláve! — my ešte tu chorí! —
Za hory! za hory!