E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Petra Vološinová, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Ján Gula, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Dana Čajková, Lucia Trnková, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková, Martina Šimková, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 82 čitateľov

Rozpomienky

Čítal som a čítam od tridsaťosem rokov o tých našich slovenských prejavoch života všelijaké zprávy a posudky, ale len málokedy nachádzam objektívnu, chladnú, priezračnú, čistú, historickú pravdu. Nikde skvelý, skutočný obraz, ktorý by bol líčený podľa prírody. Pramene maďarské, a to nielen haraburdákov, „Glücksritterov“,[1] kdejakých Paltaufov, Šimon Zmertychov a pod., ale aj Horváthov,[2] Kossuthov atď. nevidia v pohnutí národa slovenského iné ako prsty kamarily a už potom omáčajúc pero do žlče, kopia lož na lož, prekrúcanie pravdy na prekrúcanie; na druhej ale strane vidia iba ideály slobody, túžbu po šľachetnom bohatierstve, junáctvo, víťazstvá nad víťazstvá! No ak všetko, čo popísali o nás a o sebe títo historikovia maďarstva, také je ako to, čoho som sám očitým svedkom bol a v čom kontrolovať dobrým svedomím môžem ich referáty, teda, na moju vieru, samá bieda, čistá lož je celá história, písaná Maďarmi a maďarónmi.

Pramene slovenské sú poriedku a zdá sa, že tie najbezpečnejšie ležia prachom zametené a pokryté a zostávajú od vlastných bratov slovanských nepovšimnuté. „Píšte, otcovia, preboha, píšte o udalostiach vášho života, my synovia vaši, nič nevieme, čo dialo sa za vašej doby prekrásnej, preslávenej,“ kričíte a voláte k nám! A keď vám čo napíšeme „alto supercilio“,[3] škrtáte to, prehŕňate sa v tom a tvrdú prácu starých majstrujete, odhadzujete, a to ešte len i bez udania takých alebo inakších dôvodov. Ktože má toľko trpezlivosti ako ja, ktorý ešte predsa chytám sa pera k naznačeniu rozpomienok svojich, majúc nádej, že už aspoň syn nenadužije ochotnosť otcovu v službe národa. I toto patrí k mojim rozpomienkam. Okrem toho i pramene slovenské nezriedka páchnu bojazlivosťou, osobnostkárstvom, pochlebenstvom a chybuje im tu štetec hogarthovský, tam pero Juvenalovo,[4] tu zápal za pravdu apoštola Pavla, tuto bezzištná hotovosť vydať svedectvo pravde, či sa bude komu páčiť, či zobudí nanovo ňucháčov, kopovov a chrtov najatých k honeniu bohatierov myšlienky slovenskej, zápalu slovenského. A bez tejto charakteristiky neobíde sa pravá história.

Pramene nemecké, bývalý „Wanderer“ a pod., potom konverzačné slovníky všakového druhu a farby hudlujú a extemporizujú si sami históriu našu podľa svojich okamžitých kombinácií, politických potrieb, alebo aj k rozkazu a podľa kopyta, podaného od šéfov literárnych závodov. Od tých teda nedočujete v ich spisoch, nedočítate sa pravdy.

Slováci bývali odjakživa predmetom starostí politikánov jednodenných, vždy si zmysleli na nich, keď potrebovali či ich klasickú a tak zovšad strategicky veľadôležitú pôdu a prírodu, či ich pohyblivú hruď a silné ramená a či tie smeti, akými konečne každý väčší národ obdarený je mocou prírody hriešnej, klátov „bez ducha a srdca“, a akými i Slovensko obsial nepriateľ satan. Kedykoľvek takýto materiál slovenský potrebovali politikáni, vždy boli im Slováci známi; kadenáhle ich využili ku svojim cieľom, ihneď tajili, že by jestvovalo Slovensko a národ slovenský. Úvod k mojim rozpomienkam, ako vidí môj láskavý čitateľ, sú samé rozpomienky, preto robím nároky na trpezlivosť čítajúcich tento úvod a sľubujem, že i bližšie pravdu poviem, kadenáhle dostanem sa do oného starého prúdu, aby moje vlastné proroctvo, ktoré som vyspieval r. 1840 pri lúčení sa[5] s tou oduševnenou bratislavskou junačou, pravdou dokázalo sa byť po štyridsiatich piatich rokoch:

„Nu — zapadaj, slnce blahé,
noci, zastín krásne dny;
však zpomienky budú
vzdorovať osudu
až sa v Sláve rozední!“
(Nitra, I, 173.)

Ako vtedy mne zachádzalo slnce rozkošných dní krásnej mladosti na vyvinovaní sa spoločnom a nadšenom, ideálnou mládežou slovenskou, ale živili ma a živia dosiaľ rozpomienky na ten rozvoj ducha ideálny: tak národu nášmu zastrela noc prítomnosti mnohý krásny deň prvého prebúdzania sa jeho k povedomosti národnej, prvého boja oduševnelého po tisícročnom spánku netečnosti a neuvedomelosti, ale spomienky jeho nechže vo veľku vzdorujú osudu, kým sa v Slovanstve tiež vo veľkom rozodní.

A veď skutočne už sa náležite začalo rozodnievať: „Chvalabohu, už je oje nebeského voza nad Sobotišťom,“ hovoria naši Hlbočania, ponocujúci na lúkach svojich, a berú kosy do rúk, aby sa s chuťou oddali do kosby bujnej trávy vyrastlej v susedstve boru, tichou hudbou hôrnou ráno zvestujúceho. Súhvezdie ono ligotné je im znakom, aby ich prvý zásvit červenajúcich sa bodov na východnom nebi nenašiel pod dubom lebo v senníku čakajúcich na tú chvílenku, o ktorej Janko Kráľ zaspieval, že „za rána, za rosy najlepšie sa kosí.“ Keď je Hlbočanovi voz ojom k Sobotišťu obrátený, vtedy mu je už koniec spánku, bo za chvíľu už začne obledať jagotná skvelosť jeho hviezd a žiara začne rozlievať sa po omladlých modrých nebesiach.

Rozodnieva sa! Ohromená bola celá Európa toť len pred krátkym časom sčisto-jasna vyskočeným slniečkom na Balkánoch[6] i v Zabalkánsku. Slnce to ale, ako to často i náš sedliak pozoruje na svojich lúkach a poliach, privčas, akoby pred sebou samým vyskočilo, nedočkavo sa ponáhľajúc oblažiť svet slávou zjavu svojho prevelebného. Nebolo to ešte ono pravé slnko, dôkazy toho boli tie chmúrne, zovšad nahromadené mraky a lúče škaredé, čierne, narudlé a sivasté, poprekrižované krvavými fľakmi, jagajúcimi sa bleskami, obkľúčené velikánmi potvornými i škriatkami hubenými a ďasmi naježenými. I k nám na matičku prejasnú Tatru zgúlili sa nové, desné mrákavy a šarkani kyptaví a škúľaví, kochy a kuchyne znebezpečujúci. Bulharsko a Slovensko, Balkány a Tatry, aké to paralely! A predsa, predsa svitá, zasvitáva Bulharom čo aj nie úplne, ale ukázalo sa, čo aj trochu privčas, predsa bol to obraz toho pravého od vrstvy oblačnej sa odrazivšieho slnca slobody! Po odblesku príde sám blesk slnca živého, životodarného. Moje rozpomienky voždy mi paralely kreslili, tak i nedávno, keď odohrávala sa tá tragikomédia srbsko-bulharská,[7] vždy som nevdojak prišiel na našu históriu. Sotva sa zmohol národ náš na dáky ráznejší prejav vôle a oduševnenia svojho, dávajúc neklamný, prirodzený výraz svojej vôle dobrej, svojho pochopu o prirodzenom práve a požiadavkách svojich, tužbyť už tu boli hneď falšovníci jeho histórie v podobe reportérov, žurnalistov, publicistov, encyklopedistov a historikov! Všetko bola lož, čo vraveli a písali, pravda jediná bola, keď oznamovali, ako víťazi domnelí vo svojich kongregáciách väznili, pri svojich krvesúdoch na šibenicu odsudzovali Slovákov! Keď víťazili Slováci, boli to lúpežníci z dier svojich vypadnuvší na láskou sa objímajúcich a v pokoji žijúcich občanov uhorských; vražda bratov vlastných, to bolo dielo Slovákov. Ale ktože by to opätoval, čo sa nablúznili do sveta falšovníci histórie. Poviem len jedno, aby sa videlo celé hajno skribentov, najatých proti nám Slovákom, o ktorých som ako budúcnosť maľujúc dávno pred povstaním spieval:

„Sladké zvuky král a vlasť
nami hýbají,
za ně v slavské ruce se
meče blýskají.“
(Nitra, I, 171.)

Akýsi Paltauf napísal v službe Maďarov brožúrku, v ktorej dokazuje, že som sa v Kálnici, dedinke v horách beckovských, za kráľa Slovákov dal vyhlásiť, v dedinke to, kde mi krstná mať tam v Daránskych mlyne bývala a v ktorej som od chlapčenstva svojho, hádam okolo roku 1826, keď som si krstnú mať posledne navštívil, ani až dodnes nebol. Toto faktum hovorí za všetky tie ostatné histórie maďarského glóbusu.[8]

Tak sa dialo s nami. Po revolúcii, keď som sa vrátil na svoju hlbockú faru, oddajúc sa povolaniu svojmu pokojnému a zverím víťaznému garantovi našich slobôd, vláde, spravodlivosť všetkým národom sľubujúcej, národ náš a jeho osudy, vybúšila vojna proti mne: tí, čo povstanie naše vykričali za intrigu kamarily, najmúc Wanderera a Paltaufa pre žurnalistiku a sami obľahnúc všetky náčelné moci víťaza, pozdvihli proces proti mne čo rebelovi, komunistovi — opatrne vyhli drievnejšiemu titulu mne dávanému „sluhovi kamarily“ — a ja som bol z útulku svojho vyzdvihnutý a za celých osem mesiacov (máj — december 1850) na škripci ich liberalizmu držaný.[9] Od Prešporku po Košice nebolo miesta temer, ktoré bolo Paltaufom, Wandererom a stosedemdesiatimi žalobníkmi maďarónskymi udané čo miesto rebelantských výčinov mojich, aby nebola miešaná vojensko-civilná vyšetrujúca komisia tam sa zjavila a prísne vyšetrovanie robila.

Falšovníci histórie našej liezli mi z ich starých pelechov na oči, keď som v kontemplatívnom svojom dumaní najnovšie stopoval priebeh dosiaľnych udalostí balkánskych. O tom modernom falšovaní histórie tými malotrafikantmi telegrafických kancelárií a židovských „šornalistov“[10] a „tokterov“[11] niet čo hovoriť; ale naflagrantnejší príklad falšovania histórie národov máme na oboch moderných náčelníkoch, oboch skutočne bohatierskych, šľachetných kmeňov balkánskych, bulharskom a srbskom, na Alexandrovi Battenbergovi[12] a Milanovi Obrenovičovi.[13] Oba títo náčelníci udatných kmeňov slovanských prišli milosťou velikých dvoch duchov slovanských, tamten Alexandra II. Osloboditeľa,[14] tento Michala,[15] nádeje balkánskych kresťanov, ku trónom tak dôležitým. Ich darcovia a dobrodincovia obrátili sa istotne v mučeníckych hroboch svojich. Oba pošli do včasného hrobu rukou vražedníkov a dielo ich humplujú kniežatsko-kráľovskí laktibriadkovia, piadimužíci.

Čo Milan stvára po porážkach svojich, ako čepíri sa a rozhadzuje, ako si pripína medailu zlatú za junáctvo a zbiera pole k novým výpravám vojenským, o tom niet čo hovoriť, hanebné skutky jeho ležia na dlani a naše „Národné noviny“ veľmi dobre tieto fantázie Milanove krátko odbili: „Tak hovorí Milan, ktorého vojna vyšla na posmech, v histórii dosiaľ neznámy.“ No i Battenberg vychodil nie zo základov čistých, na ktoré dobrodincom svojím postavený bol a pokúšal sa kĺzať na korčuliach iného pána[16] a dokĺzal sa skoro na tie samé chodníčky čo Milan. Battenberg falšoval históriu a Milan tiež, lenže každý svojím spôsobom. Battenberg židovským spôsobom mal dvojnú kriedu a chcel svojho, ako žid, sedliaka olúpiť; alebo, ako sa hovorí, mal dve tváre, jednou bol obrátený k Rusku a harangíroval južných Bulharov, ktorým žid Disraeli[17] dal meno Rumeliotov,[18] aby povstali, že to žiada ruský cár; druhou bol obrátený k Anglii a za hotové šterlingy poddával budúcu velikú Bulhariu kramárom anglickým. Do zahraničia ale trúbil — tak ako to činil i Milan — telegramami o svojom junáctve a udatenstve, tak nedôstojnú hru prevádzajúc i s národom bulharským i s hlavným tvorcom a darcom slobody bulharskej, konečne i s ostatným svetom. Všetko to keď vyjde na svetlo, nebárs poslúženo bude Battenbergovi ľahkomyseľnému. A vyjde istotne na svetlo histórie i toto falšovanie. Veď už teraz po málo týždňoch bývalý minister Battenbergov Cankov[19] vysvedčuje, že dňa 7. novembra (po našom kalendári 19., v ten štvrtok, v ktorom sľúbil Milan byť na hostine v Sriedci) v najnebezpečnejší deň rozhodnej bitky pri Slivnici naľakal sa tak velice Srbov, že zutekal do Sriedca[20] a čušal celý deň utajený v meste. Až keď mu doniesli zprávu, že Bulhari zvíťazili, Milana z Bulharska vyhnali, priplichtil sa k vojskám svojim odzadku, ani vtedy ešte netrúfajúc si kniežatskú kožku svoju vystaviť na dážď guličiek srbských. A predsa chce slepiť oči histórii, dávajúc maľovať a opisovať svoje junáctvo, ktoré výlučne národu náleží. Najlepšia päsť na oko histórie by ovšem bola, keby tak Battenberg vykumštoval si ešte od cára rad svätojurský za udatnosť. Svätojurský rad patrí národu.

Medzitým svetlo histórie je prenikavejšie, nad slnce jasné, svietiace z vysokého neba, a falšovníkov histórie zlovoľných odokryje i pod radmi ukrytých!

Chyby velikých panovníkov zabudnú sa ľahko, ak bona fide[21] spáchané boli vo službe naozaj velikých dobrodejství namierených k blahu velikého dielu človečenstva. Tak napr. chyba veliká cára Osloboditeľa, že diktoval mier porazenému sultánovi namiesto v Carihrade, víťaznému vojsku ruskému otvorenom, v San Stefane,[22] pred bránami stolice padišahovej,[23] a že ešte i tento mier divní diplomati ruskí dali si židovi Disraelimu, ministrovi anglickému, v Berlíne korigovať, tá chyba zabudne sa, kadenáhle donesie ovocie moskovský príhlas k národu cára Alexandra II. Ovocie to bude: úplná sloboda kresťanov, ktorú stratili konečne s pádom Carihradu r. 1453 dňa 29. mája! Muhameda II.[24] akcia mala vziať konečný svoj koniec pod údermi Alexandra Osloboditeľa a jeho jasných vojvodcov Skobeleva,[25] Gurka,[26] Totlebena.[27] A nová akcia oddania národom tuzemským celého úplného dedičstva, aspoň už zemí európskych, premoženého Osmanlica. Keď toto ovocie padne do lona národov oslobodených, vtedy zapomenutá bude chyba velikého cára Alexandra II. Kým ale to nestane sa, márne bude všetko mastičkárstvo, márne všetko falšovanie histórie, márne všetky protivami sa mámiace aliancie, márne fľakovanie a príštipkov na sandále Osmancov prišívanie, „historia magistra“[28] bude vás učiť, a nie vy ju.

Tak moje rozpomienky pri kontemplovaní[29] terajška vyhrabávajú v zamknutej komore starých upamätovaní nové paralely a nejeden raz domrzela ma otázka o tom, čo je pravá velikosť? O ktorej toľké kapitoly a knihy prečítal som. Čo je velikosť?

V histórii striedajú a zamieňajú sa doby velikosti a maličkosti, a to i pri tých samých osobách, často v krátkom priebehu času, hneď zas ako tieň za velikánmi plúžia sa laktibriadkovia, piadimužíci a dupkajú si za čas na prknách histórie. Za Augustom[30] v Ríme dupkal Augustulus,[31] za Napoleonom I. Napoleonček III.[32] vo Francii. Veliká doba Európy mala v čele Alexandra I. a povaleného velikána, hrôzu sveta, Napoleona I.; nasledovala maličká doba, v ktorej komediant viedol staré dynastie, slávne kráľovstvá Európy, previedol alianciu kresťanstva s mohamedánstvom oproti Slovanom a poškrabali všetci spolu pätu Rusovi,[33] zvaliac vežu Malachov pri Sevastopoli a zdiktoval večný mier na — dvadsať rokov!

Pravá velikosť je ideál mysle hlboko založenej, vysokoletnej, blaho ľudstva nameriavajúcej, kýženej a vyhliadanej od celých skupín ľudských plemien a národov. Ale, bohužiaľ, i táto velikosť, kadenáhle začne pratať sa do života, roztrieska sa najprv na samé caparty jednotlivých maličkostí, tu má potom prácu história, cez hroby týchto maličkostí prejdúc až potom stane prvý ideál velikosti pred žasnúcim zrakom pozorovateľa. Táto velikosť je najlepšie predstavená v kresťanstve, ale odhliadnuc od tohoto čistého ideálu velikých koncepcií a nesmiernych výsledkov, ako od Bohočloveka, s ktorým žiaden smrteľník nech sa nezrovnáva, pochádzajúceho, pozorujeme i v dielach ľudských ten istý proces. Sama velikosť bola duma oného mladuškého poručíka z Korziky, keď oslobodil Toulon od Angličanov, večných súperov Francie, a starých jakobínov,[34] postrach spoločnosti, porazil v uliciach parížskych. Velikosť samu, čistú velikosť niesla v sebe myseľ mladuškého Bonaparta. A tento opravdove veliký mladoň ako karikatúrne maličkým objavil sa, keď čo cisár na čele 500.000 mužov silnej armády smial sa z modlitieb všeobecných i súkromných národa slovanského na Rusi. Sami maličkí ľudia, špióni jeho, s úžasom a tŕpnutím zvestovali mu, že celá Rus leží na kolenách, od cára počnúc až po najposlednejšieho mužíka modlia sa k Bohu za zachovanie ich vlasti! Cisár Napoleon na vzpínajúcom sa pod ním koni rozosmial sa vtedy a ku blýskavému svojmu sprievodu riekol: „No veď ich moje kanóny naučia ešte lepšie sa modliť,“ a dal rozkaz k prechodu ruskej hranice. Stalo sa tak r. 1812. Aký maličký je tu cisár Napoleon proti poručíkovi Bonapartovi, oslobodzujúcemu národ svoj od dvojakej, vonkajšej i vnútornej biedy, pravda, o veľa ešte stupňov menší a nepatrnejší bol v minútu tú, v ktorej preobliekal sa do židovej bundy, aby ukrytý v nej bez skvelého sprievodu utekal do svojho Paríža. Polmiliónová, z celej Európy nazháňaná armáda s výnimkou pár sborov, šťastne uniknuvších z náručia smrti, našla svoj hrob v Rossii, ktorá pred niekoľko mesiacmi ležala v prachu na kolenách pred Bohom. Velikosť ležala v prachu, maličkosť smiala sa z bujného koňa!

Nie tak markantne, predsa ale dosť do očú bije velikosť s maličkosťou i pri Alexandrovi II. Bezsporná velikosť sála z celej postavy jeho, keď v Moskve z posvätného Kremľa posiela svojich Skobelevov, Gurkov, Totlebenov na vyslobodenie kresťanov spod jarma tureckého; po preslove cárskom nasledujú sťa blesk za bleskom ohlasy spásonosných slov Osloboditeľových dielami Totlebenov, Gurkov, Skobelevov, Radeckých;[35] lode velikány letia do povetria, povíchrica čiat junáckych meria sa s povíchricou snehových záchvat a ľadových rozsadlín, a víťazí, tisíce ozbrojených padajú do rúk víťazov slovanských, gule, hrádky a pevnosti stečené ležia u nôh víťazov, zvalivších sa na brehy Marice[36] a stanuvších až na brehoch Bosporu! Len jeden povel ešte, posledný, a Carihrad je zase toho, čí bol pred 29. májom 1453, kresťanského cára. Ale povel vystal, Skobelev a Gurko zaškripeli zubami, a maličkí diplomati bez dychu pracovali na zmenšení slávy a velikosti cára Osloboditeľa. Veľký knieža Nikolaj Nikolajevič,[37] veľký kancelár Gorčakov,[38] veľký mudrc Šuvalov[39] naraz stávajú sa malilinkými a veľkým stáva sa Beaconsfield, bývalý židáčik Disraeli a ešte hŕbka iných priateľov Rossie z berlínskeho kongresu. Veľký Osloboditeľ mal sa pred Totlebenom vysloviť: „Chybili sme! Moja bola chyba prvá, nebudem ju opätovať druhý raz, nezverím nikdy veľkokniežaťu vedenie velikej vojny!“ Ak je to pravda, tedy je v tom tiež velikosť. Položme ten pád, že by bol Gurkov lebo Skobelev hlavným veliteľom velikej armády býval, tí by iste neboli unovali telegraf a kurierov zo San Stefana, aby oznamovali cárovi sto bitiek víťazných, ale boli by z Carihradu krátko oznámili: „Sláva Bohu, Carihrad leží pod nohami vášho veličenstva a kríž posvätný jasá sa už z chrámu Žofie, hurá!“ Či i v tejto skromnosti a zdržanlivosti neleží semiačko velikosti? To ale rozhodne budúcnosť!

Proti tejto slovanskej krotkosti a miernosti pri víťazstvách ako inak javí sa Wilhelma[40] „Adlera“[41] a jeho spiritusa domesticusa[42] Bismarcka[43] povaha pri víťazstve nad Franciou! Tí nezvolávali kongres svojich nepriateľov, ani nezverovali výsledky bojov svojich súdu diplomatov, ale povolali do Versailles kongres[44] svojich kombatantov a vyhlásili proste jednotu ríše nemeckej s cisárom Wilhelmom Hohenzollernom v čele, pripojili si kus Francie pod titulom, že to Nemci, časť ich ríše zjednotenej, a uvalili na Franciu šesťtisíc miliónov frankov[45] dane vojenskej a držali obsadenú úbohú zem, kým sa do posledného filiera nezaplatila odškodná! I tu však čerí sa na nás karikatúrna maličkosť, taký jeden laktibriadok splodený veľkosťou cudzoložne! Maličkosť to biednej pomstychtivosti a ziskubažnosti na úkor šľachetnosti, charakteru. Wilhelm Adler vstúpiac do prvej dediny na zemi francúzskej, svätosväte prehlásil, že vedie boj len proti Napoleonovi III., a nie proti národu francúzskemu, a tento Kaisera[46] potom, keď sa mu šťastie usmialo a chabého Napoleona už lapil v Sedane, viedol i ďalej vojnu a zvíťaziac uvalil na národ, proti ktorému nebojoval, ktorému ani vojnu neopovedal, šesťtisíc miliónov frankov dane vojenskej. Nesmierne veliká to suma, ale i nesmierne maličký charakter velikých víťazov.

Keď som už pri týchto miškulanciách[47] veľkosti s maličkosťami, rozpomienky historické maľujú mi isté maličkosti laktibradské, ktoré bez najmenšieho znamenia bár i len tieňu veľkosti, v dumách pred očami. Milánok Obrenovičík, najediac sa klobások a napijúc sa negotínského vína, v pondelok rozpublikoval telegramami, že vo štvrtok vtiahne do bulharskej stolice kniežatstva, do Sriedca, a že poručil už pre seba a pre svojich vojvodcov skvelú hostinu v konaku kniežacom! Ale laktibriadok labužnícky nielenže nehodoval v Sriedci, ale i svoje vlastné pivo, ktoré ho do Bulharska sprevádzalo, tam v náhlivom úteku zabudnul k dobrej pochúťke po boji bulharských víťazov! Takým namysleným viťúzom bolo by dobre najprv mlčať, a potom zas len mlčať.

Veľkosť ostatne stáva sa často i mániou. Tá historka o tej muche, čo sediac na koči uháňajúcom po zaprášenej hradskej, volala: „Ľudia boží, majte strach, to ja robím taký prach!“ repetuje sa, nie síce muchami, bo takto hovoriaca mucha len jedna jestvovala v mysli básnika dávno už zomrelého, ale ľuďmi! Ľuďmi veru, ctení moji čitatelia!

Vidzme Maďarov. Títo už konečne ani neznajú iného pochopu, keď o svojich veciach hovoria, ako „nagy“, „nagyszerü“ a „fő“.[48] Nemajú dosť na županovi, musí byť főispán, főesperes, főszolgabíró, ba nagyhalál![49] Čo to za bombastický pochop o velikej smrti! Rozumie sa, keď Maďarovi pridá sa zomrieť, tu musí pre neho prísť nagyhálal s nagy kaszával.[50] Oni i cudziu geografiu špatia týmito šprýmami o nasnívanej veľkosti. Našu Bytču nasilu nám chcú spraviť Nagy-Bitse, a dôsledne, kde je nagy, musí vedľa stáť i kis, teda našu milú Bytčicu prekrstili na Kis-Bitse.[51] Len som veľmi zvedavý, keď povstane dakde v hlbokej, ešte neobydlenej doline tatranskej dáka kolónia, z Bytčice vysťahovavšia sa a pomenuje sa Bytčičkou, ako si potom poradí ten veľký génius velikej maďarskej reči? Snáď pomenuje ju Kisicske-Bytsitske?[52] Neviem ovšem, či by to zniesol duch maďarčiny. My na ten prípad, že by to ozaj prijal génius reči, vedeli by sme mu ešte natiahnuť veliký mozog jeho s Bytčulienkou, a tu by už i sám Hundsdorfer[53] položil prst na múdre, veľké čelo!

Ale tá mánia veľkosti nakazuje maličkých ľudí i medzi nami, národom opravdovou originalitou sa vyznačujúcim, v pomenovaní svojich miest, dedín, vrchov, planín, dolín atď. Veď už začínajú i Slováci písať Veľká Bytča. Laktibriadčok, ktorý vychodil polgárku, pomyslí si pyšne: „Hej i ja som z Veľkej Bytče.“ Ale starý poštár, človek vážny, keď mu príde pod oči list adresovaný do Nagy-Bitse, mysliac, že to dakde tam v satmárskej stolici dáka jemu neznáma Nagy-Bitse leží, napíše na bok „Szathmár megye“,[54] najmä ak znie na dákeho Bonyhady Tuhutuma,[55] o akom mene v Bytči nikto nič nevie, a pošle retour[56] na hlavnú poštu v Pešti. Starík ale slovenský, Bytčan od koreňa, stretnúc cudzinca, pýtajúceho sa „Kde tu Nagy-Bitse?“,[57] upravuje cudzinca na cestu k Hričovu a k Budatínu, že to bezpochyby bude tam dakde za horami v Sliezsku, tuná na blízku že je iba Bytča, a tá leží hen za Váhom, kam i on poberá sa, idúc zo Žiliny. Národ slovenský zná len jednu Bytču a jednu Bytčicu. Načo vtískať do úst národu hlúposť a chudobu iného národa?

Slováci by potrebovali viacej voľnosti než veľkosti. Vy, veľkí na slová, dajte nám teda pokoj s veľkosťami a vaším veľkokultúrnym, od vás len si namysleným akýmsi zástojom. Vernosť je rodičkou veľkosti, bez vernosti niet veľkosti. U nás bude dobre, dokonale dobre, keď budú verní župani, verní sudcovia, verní kňazi, verní biskupi, slovom verní ľudia, verní spisovatelia, verní umelci a vedomci, ktorí by rozum verný pôvodcovi svojmu i vedu neniesli do služby lži, klamú, podvodu, ale na úslnie pravdy, spravodlivosti a blaha národov. Potom prestanú i tie všetky sústavy k ohlupovaniu ľudí namierené, a to ako u nás, tak aj inde. —

Na to priplichtenie sa Battenbergovo zo zadku k armáde medzi tým časom, čo on sám koncentroval sa späť na Sredec, zvíťazivšej, podáva nám v poslednom čase, skoro súčasne so vzorkou bulharskou, paralelu Kossuth. Už zdalo sa, že zavesil bol na klinec svoju prvotnú myšlienku pomaďarčenia všetkých Slovanov, Rumunov a Nemcov v Uhorsku, bo nielenže dumal o konfederácii národov podunajských, ale aj Tiszovmu vladáreniu bol nebárs veľkým priateľom, kdežto predsa muselo mu byť známo, ako hrdúsi Slovákov, Srbov, Rumunov, ako zotiera z týždňa na týždeň Hungariam polyglottam[58] a hádže na Uhorsko bundu maďarskú, menuje Hungáriu maďarskou krajinou ako dáke feudum[59] národa maďarského — a predsa priplichťuje sa teraz k domnele zvíťazivším muchotrávkam, k hornouhorským maďarizujúcim spolkom.[60] V epištole svojej na šéfov kultúrnych spolkov, koncom minulého roku vydanej, ktorí ju za tepla zdelili s rozličnej farby muchotrávkami šornalistickými a v ktorej podujatie maďarských kultúrnych spolkov ako na čase a nanajvýš oprávneno vychvaľuje a odporúča. A tu zase ohrieva staré lži a upodozrievania nás Slovákov, bojovavších za svoju existenciu národnú v meruôsmom a deviatom roku. Hovorí tu, že „prvé pohnutie k nenávisti a národnej vraždebnosti padá do oného času, keď maďarská spoločnosť počala vyvinovať energickú činnosť, aby uvedená bola rovnoprávnosť pre všetky národy, jazyky a konfesie.“ Teda Slováci, Rumuni, Srbi a Chorváti len za to povstali proti Kossuthovi, lebo, ako on hovorí, „proti maďarskej spoločnosti“, že táto im udeľovala rovnoprávnosť. Blázon uverí takémuto blbému luhárstvu. Ako by národy povstávali proti tomu, kto práva ich bráni alebo uzákoňuje! „Táto národnostná revolta,“ píše Kossuth ďalej, „spadá do oného času, keď maďarská spoločnosť“ — nota bene tento titul nevynašiel Kossuth, ani ho nikdy neužíval vo svojich žurnáloch, proklamáciách a rečiach, kým viedol verejné veci v Uhorsku — „vybojovala túto rovnoprávnosť.“ Do ktorého obdobia jeho panovania padá toto vybojovanie rovnoprávnosti pre všetky národy, jazyky a vierovyznania, opatrne neudal starý pán Kossuth, a to predsa mal urobiť, aby po tisíce rokov usporil hádku o tom slávnom dni vybojovanej rovnoprávnosti všetkých národov, jazykov a vierovyznaní v Magyarországu, ako hádajú sa terajší historici o roku milenárskom[61] slávneho „honfoglalásu“.[62] Či vari rozumie ta — a len hlasno rieknuť ešte nechce — deň, v ktorom vyriekla sa v Debrecíne detronizácia habsburskej dynastie?

Kossuth s pýchou spomína patriotizmus slovenského pluku Alexandrovho, ktorý majúc, ako obyčajno, dôstojníkov Nemcov uhorských a maďarónov všelijakej rasy, celý opustil panovníka svojho a prešiel k revolučným čatám Kossuthovým. Patriotizmus dezertérov my nezávidíme ani Kossuthovi, ani Klapkovi,[63] nech by ho ochraňoval či Kossuth, či Bismarck. Prísaha je prísahou a zrušenie prísahy na svete len amnestiou býva zabudnuté, pred Bohom a históriou zostane odsúdeným na veky.

Kossuth chváli tiež najvyberanejším bombastom stav prvého renegáta srbského Damjaniča,[64] ktorý sa tak vyznačil v boji proti národu svojmu, že rúbal šabľou do žien a detí srbských, fanatizmom bratovraždy rozpálený kričiac, že „keď všetkých Srbov takto vykántri, potom nakoniec seba samého zastrelí, aby ani jedného Srba nezostalo na svete.“ Tento netvor je v očiach Kossuthových „aureólou večnej slávy ožiarený, nesmrteľný srbský bohatier Damjanics, je obeť zmierenia za hriechy a poblúdenia svojho národa!“ Také elógiá[65] spieva Kossuth Damjaničovi, srbskému odrodilcovi, odsudzujúc celý verný sebe a kráľovi svojmu národ srbský ako hriešny, a poblúdilý. Takýchto výstredností bolo treba, aby sa blud a šaľba celého fanatizmu maďarizujúcich Uhorsko patriotov zaokrylo vykumštovanou frázou a maľovkou hriechu ako ctnoty!

Ja som chcel len registrovať v rozpomienkach mojich toto čistenie sa rozumu Kossuthovho, aby, ak by všetky tie noviny, v ktorých tieto elógiá muchotrávkam, renegátom a dezertérom omáľané a opätované boli, na škarnicle a fidibusy[66] vyšli, predsa pamiatka v našich časopisoch, ktoré sa pilne schovávajú, zostala toho, aké to búchaniny šovinizmus maďarský do sveta vypúšťal, aby národ náš i o to posledné sústo práva na duchovný svoj byt pripravil.

V očiach Kossuthových, „aureolou večnej slávy Damianičovej“ omámených, museli sme my bojovníci, oduševnení láskou k národu nášmu slovenskému, vo veľmi špatnom svetle sa zjaviť; to sa už samo sebou rozumie i bez nového hodenia po nás kameňom z Itálie. „Skutok je,“ hovorí v epištole svojej Kossuth, „že národnostná revolta uzavrela zväzok s tou mocou“ — indy písaval s kamarilou — „ktorá snažila sa maďarskú vlasť zničiť, a to práve v ten deň, keď sme vybojovali rovnoprávnosť pre všetkých.“

Zasa spomína teda ten deň slávny a neudáva ho. Pomôcť bych mu rád ku dňu tomu už aspoň vo svojich rozpomienkach. Povstanie naše slovenské bolo počaté v Nitrianskej stolici dňa 17. septembra meruôsmeho roku, a to po zmarených všetkých prosbách, národných rezolúciách, zakročujúcich deputáciách národných u palatína, u Kossutha, u ministerstva, petíciách písaných i tlačených a na snem krajinský vydaných, kde všade národ náš cestou právnou nástojil o rovné právo pre reč slovenskú vo školách, pri správe verejnej, pri súdoch a jednaní súdnom. Všetky tieto prosby, rezolúcie a petície boli zodpovedané „spoločnosťou Kossuthovou“, do ktorej náležal i palatín a celé ministerstvo, dragonádami, žalármi a šibenicami súdov štatariálnych. Kráľ, ktorý vyslal arcivojvodu Jána k spravodlivému a miernemu vyrovnaniu sporov národných, medzi občanmi kráľovstva uhorského vzniklých, bol opovrhnutý a potupený. Výhľad na odpomoženie stavu tomuto neznesiteľnému bol jedine patričných utlačených a ešte viacej pre budúcnosť ohrozených kmeňov národných. Srbi povstali najsamprv, potom z prímeria s Hrabovszkým v Petrovaradíne uzavretého po druhý raz vystúpili zbrojné a zajedno s nimi i Chorváti po zmarených prostredkujúcich námahách bána Jelačića prešli hranice chorvátske.[67] Týždeň na to vybúšilo i povstanie slovenské samostatné. Kossuth síce vraví, že bolo nepatrné, predsa však musel polovicu svojej velikej armády na pravý breh Dunaja proti Jelačíćovi vypravenej obrátiť na ľavý breh proti „grupe Hurbanovej“, vlastne proti povstaniu slovenskému. Nuž nechže bolo nepatrné, veď ozaj len za štrnásť dní trvalo,[68] ale čo padá na váhu bola oná výrečná manifestácia vôle národnej, že slovenský národ nechce byť ďalej zaznávaný, utláčaný ohľadom svojej národnosti. Ale veď aj nejde otázka o to, čo nebolo, čo aj nikto netvrdil, ako by vari zvíťazil bol národ v povstaní tom z roku 1848 — ačkoľvek jednotlivými víťazstvami, odrazením vojska radového i gárd, odzbrojením riadneho vojska i gardistov vyznačili sa čaty povstalcov —, ale o to ide tu otázka, či sa toto prvé národné slovenské povstanie spojovalo „s tou mocou, ktorá snažila sa vlasť maďarskú zničiť“?

Čo sa už týče tej nepatrnosti výsledkov prvého povstania slovenského, nádobno oceniť silu na protivnej strane: vojsko proti Jelačićovi vypravené a proti slovenskému povstaniu obrátené cenili časopisy v službe Kossuthovej stojace na 25-30.000 mužov; touto čiastkou armády obsnadnené teda bolo Jelačićovo a obťažené dielo hlavné insurgovania[69] celého Slovenska. Okrem tejto sily kompaktnej stáli proti prvému samostatnému povstaniu slovenskému v Nitrianskej župe štyristo kyrysníkov Walmodenových pod majorom Vojničom, dve kompánie infanterie ceccopierovcov pod kapitánom Sossaiom a sedemsto gardistov od Nitry tiahnucich a dňa 22. septembra za Sossaiom pokračujúcich. K tomu nepriateľsky stáli proti povstalcom stoliční úradníci, židia a ešte len i zo susednej stolice Trenčianskej, až hen od Hričova komandovaná garda. Táto posledná síce na upozornenie slávneho richtára hričovského, keď prišla do Mnešíc, vzoprela sa ísť proti Starej Turej, vraviac, že oni len Trenčiansku stolicu brániť budú, ak by ju kto bantoval. Náhľad hričovského richtára tým väčšmi imponoval i dôstojníkom i mužstvu, keď videli skutočne od Starej Turej utekajúcich vojakov i gardistov.

Slovenské povstanie bolo v počiatkoch a narazilo na silu nepomerne väčšiu; do desaťtisíc kombatantov[70] narástlo v prvý tento týždeň, ale rozšíriť sa nemohlo, preto bolo skutočne vo výsledkoch svojich nepatrné. Nepatrnosť túto ešte viacej zvýšilo kráľovské ponúknutie Maďarom zo dňa 25. septembra, že povstanie slovenské udusené bude cisárskym vojskom, kadenáhle Maďari vrátia sa k povinnej vernosti. Peštianska revolúcia nosiča ratoliestky olivovej, grófa Lamberga, zavraždila na moste peštianskom a v deň nato. 30 septembra, cisárski husári zrúbali bezbranných dobrovoľníkov slovenských,[71] rozpustených z povstania, a to na pôde neutrálnej, v Morave!

Máte, pán Kossuth, pravdu, že voči toľkej moci i cisársko-kráľovského vojska i armády vašej stalo sa to prvé povstanie slovenské nepatrným, a ľahko vám je post festum[72] smiať sa z tej „Hurbanische Gruppe“[73], ale kdeže zostala tá vami spomínaná kamarila? Tá moc, spojujúca sa s tou slovenskou revoltou? Či tá moc, vás zničiť chtiaca, tak zle rozumela sa do svojho remesla kamarilovského, že svoje vlastné nástroje porúbať dala svojim husárom? „Erkläret mir, Herr Örindur, diesen Zwiespalt der Natur!“[74]

Kto v prvom povstaní slovenskom z r. 1848 vidieť domnieva sa prst akejsi kamarily, je zavedený tým večným lživým trúbením židov, Maďarov a maďarónov zlomyseľných a pritom povrchných melihubov, nechtiacich čuť hlasy a kriky národa nášho, po slobode, bratstve a rovnoprávnosti sa domáhajúceho, a oddávajúcich sa na ľahšiu prácu pomluvy a utrhačstva. Kto by chcel dôvodne presvedčiť a poučiť o celom tom prvotnom, samostatnom povstaní slovenskom, toho odkazujem na Dohnányho[75] „Históriu slovenského povstania“, kde i s mojím svedectvom, komu bude ľúbo, stretne sa, a tiež na životopis Ľudovíta Štúra dosiaľ v „Slovenských pohľadoch“ uverejnený. V oboch spisoch podané sú hodnoverné, pôvodné zprávy o dielach slovenského ducha, o povstaní národnom.

Nuž ale dosť už úvodu k rozpomienkam špeciálnym, vzťahujúcim sa na dobu povstania slovenského z rokov meruosem a deväť, v ktorej slovensko-národná rada prestala samostatne účinkovať a spojila sa s malým sborom cisársko-kráľovskej armády pod velením najprv podplukovníka Frischeisena[76] a potom generála Götza.



[1] nem. Rytierov Šťasteny

[2] Horváthov, Hurban tu cieli na maďarského historika Michala Horvátha (1809 — 1878), ktorý vydal trojzväzkové dielo o maďarskej revolúcii (Ženeva 1865, znova v Pešti r. 1871). Písal tam o Slovákoch z maďarského šovinistického stanoviska.

[3] lat. s najväčšou vážnosťou

[4] pero Juvenalovo, Decimus Junius Juvenalis (zač. 2. stor.), rímsky básnik-satirik, napísal 16 satír, v ktorých podáva veľmi tmavý obraz súvekej spoločnosti.

[5] R. 1840 pri lúčení sa. Autor tu podáva poslovenčenú časť svojej básne, majúcej nadpis Loučení.

[6] Slniečkom na Balkánoch, rozumej rusko-tureckú vojnu z r. 1877 — 78, po ktorej nasledovalo oslobodenie Bulharov a malé zväčšenie srbského a čiernohorského územia.

[7] Tragikomédia srbsko-bulharská, krátka vojna z r. 1884, ktorú prehralo Srbsko proti Bulharsku, ale na zakročenie Rakúsko-Uhorska víťazná strana musela povoliť prímerie. Bukureštský mier r. 1886 obnovil predošlé hranice obidvoch krajín.

[8] maďarského glóbusu (lat.), zemegule (výsmešné prirovnanie)

[9] Na škripci ich liberalizmu držaný. Por. k tomu Hurbanove obranné vývody z jeho Slovenských pohľadov I, 1851, 153 — 64 (Varta slovanská, Obraňuje slovenských bojovníkov).

[10] franc. novinárov

[11] doktorov (napodobenie nem.-žid. výslovnosti)

[12] Alexander Battenberg (1857 — 1893), prvý panovník Bulharska, po oslobodení v r. 1879 — 1886. Mal málo energie na dobré vedenie novej krajiny, trpiacej vnútornými rozpormi a zápasmi politických strán. Pod nátlakom ruským musel zaďakovať.

[13] Milan IV. Obrenović (1854 — 1901), v r. 1868 — 1889 knieža resp. kráľ srbský. Bol bystrý, ale veľmi vrtkavý a dôsledne chcel vládnuť absolutisticky.

[14] Alexandra II. Osloboditeľa (1818 — 1881), ruského cára od r. 1855 do násilnej smrti (zavraždili ho nihilisti). Osloboditeľom ho nazývali pre zrušenie nevoľníctva a oslobodenie Bulharov spod tureckého jarma.

[15] Michal Obrenović III., Milanov predchodca na srbskom tróne (už sme ho charakterizovali na začiatku týchto vysvetliviek)

[16] Na korčuliach iného pána, lebo dotiaľ bol v Bulharsku výrazný ruský vplyv. Battenberg sa orientoval k Anglicku, ako Hurban ďalej uvádza.

[17] Benjamin Disraeli, gróf Beaconsfield (1804 — 1881), anglický politik židovského pôvodu, vodca konzervatívnej strany a viacnásobný predseda vlády. Bol výrazným predstaviteľom anglického imperializmu.

[18] Meno Rumeliotov. Južné bulharské kraje neboli totiž pripojené k novozriadenému bulharskému kniežatstvu, ale zostali samosprávnou tureckou provinciou. Tá sa spojila prevratom z r. 1885 s Bulharskom do jedného štátu.

[19] Dragan Cankov (1830 — 1911) bulharský politik, zakladateľ liberálnej strany, r. 1880 a 1883 ministerský predseda, odporca kniežaťa Battenberga.

[20] do Sriedca, Sofie, hlavného mesta Bulharska

[21] lat. dobromyseľne

[22] V San Stefane, tento mier — pre Rusov a ich vplyv na Balkáne omnoho priaznivejší — zvrátil potom berlínsky kongres r. 1878, zvolaný na nátlak európskych veľmocí, ktoré sa naľakali dôsledkov sanstefanského mieru.

[23] Stolice padišahovej, tureckého sultána. (Pádišáh je perzské slovo a značí „veľký kráľ“.)

[24] Mohamed II. (Muhammed, 1430 — 1481), panoval od r. 1451. S veľkým vojskom uskutočnil dávny sen tureckých sultánov, dobytie Carihradu (29. mája 1453).

[25] Michail Dimitrievič Skobelev (1843 — 1882), ruský generál. Vyznamenal sa v bojoch pod Plevnom. Bol horlivým panslavistom.

[26] Osip Vladimirovič Gurko (1828 — 1901), ruský maršal. Dobyl rad víťazstiev v rusko-tureckej vojne r. 1877 — 78.

[27] Gr. Eduard Ivanovič Totleben (1818 — 1884), významný ruský vojenský inžinier. Viedol opevňovacie práce v Sevastopole (1854 — 55, za krymskej vojny), viedol obliehacie práce pred Plevnom. R. 1878 sa stal hlavným veliteľom celej ruskej armády na Balkáne.

[28] lat. dejiny učiteľka

[29] pri kontemplovaní (lat.), premietaní, rozjímaní

[30] Gaius Julius Caesar Octavianus Augustus (63 pr. n. l. — 14 n. l.), prvý rímsky cisár. Vládol od r. 27 pod čestným názvom Augustus (vznešený) do smrti. Za jeho dlhej vlády boli napravené strašné škody predchádzajúcich občianskych vojen a rozkvet rímskej literatúry zaňho dosiahol vrchol.

[31] Romulus Augustulus, posledný rímsky cisár. Bol chlapcom, takže vládol zaňho jeho otec Orestes, ale zakrátko (475 — 76), lebo germánski vojaci, keď im nedali tretinu Itálie, vyhlásili za panovníka Odoakra. Ten dal Oresta popraviť a Romula Augustula vypovedal do Campanie.

[32] Napoleon III. (1808 — 1837), francúzsky cisár v r. 1832 — 1870. Prenasledoval demokratické živly a pokúšal sa o veľmocenské postavenie Francúzska, čo sa mu neveľmi darilo. Kapitulácia pri Sedane pred Prusmi urobila koniec jeho absolutisticky zameranému panovaniu.

[33] Poškrabali všetci spolu pätu Rusovi. Výsledky spojeneckej vojny na Kryme proti Rusom boli totiž napriek veľkým stratám príliš nepatrné.

[34] Starých jakobínov, radikálov francúzskej revolúcie. Ich klubu bola zasadená smrteľná rana popravou Robespierra a jeho spoločníkov.

[35] Gr. Ján Jozef Václav Radecký (1766 — 1858), rakúsky maršal, významný vojvodca. Robil plány k bitke pri Lipsku a víťazne bojoval r. 1848 — 49 v Lombardsku a Benátsku.

[36] na brehy Marice, najväčšej bulharskej rieky

[37] Nikolaj Nikolajevič (1831 — 1891), syn cára Mikuláša I. a brat cára Alexandra II., bol hlavným veliteľom ruského vojska v Európe za rusko-tureckej vojny.

[38] Knieža Alexander MichailoviČ Gorčakov (1798 — 1883), ruský diplomat, r. 1870 ruský ríšsky kancelár. Zastupoval Rusko na berlínskom kongrese, povzniesol jeho prestíž po krymskej vojne a zanechajúc priateľstvo s Pruskom, priklonil sa ku Francúzsku.

[39] Gr. Peter Andrejevič Šuvalov (1827 — 1889), ruský štátnik, ďalší zástupca Ruska na berlínskom kongrese, ináč reakčného zmýšľania (bol ešte len i proti reformným snahám Alexandra II.).

[40] Wilhelm I. (Viliam, 1797 — 1888), od r. 1861 pruský kráľ a od r. 1871 prvý cisár obnovenej Nemeckej ríše. Vládol pod rozhodujúcim Bismarckovým vplyvom.

[41] nem. Orla

[42] domáceho ducha

[43] Knieža Otto Eduard Bismarck (1815 — 1898), nemecký štátnik, predstaviteľ reakčných pruských statkárov (junkerov), od r. 1861 pruský ministerský predseda. Pod jeho vedením sa Nemecko zjednotilo „zhora“ pod vedením Pruska.

[44] do Versailles kongres, roku 1871

[45] šesťtisíc miliónov frankov, správne päťtisíc (päť miliárd)

[46] nem. cisár

[47] miškulanciách, zmesi, miešanine

[48] maď. veľký, veľkolepý a hlavný

[49] maď. hlavný župan, hlavný senior, hlavný slúžny, veľká smrť

[50] maď. veľká smrť s veľkou kosou

[51] Nagy-Bitse, Kis-Bitse (maď.), Veľká Bytča, Malá Bytča. Správne po slovensky len Bytča a Bytčica.

[52] Kisicske-Bytsitske, Maličičká Bytčička (výsmech z netrebného prekladania slovenských miestnych mien do maďarčiny).

[53] Hundsdorfer, Ján Hunfalvy (priezvisko si takto pomaďarčil, 1820 — 1888), maďarský vedec, profesor geografie na peštianskej univerzite, zakladateľ maďarskej vedeckej geografie.

[54] maď. Satmárska stolica

[55] Bonyhady Tuhutum, vymyslené meno. (Meno Tuhutum bolo jedno z tých mien, ktoré si maďarskí patentovaní „vlastenci“ veľmi radi dávali.)

[56] franc. späť

[57] maď. Veľká Bytča

[58] lat.-gréc. mnohorečové Uhorsko

[59] ako dáke feudum (lat.), léno

[60] K hornouhorským maďarizujúcim spolkom. Najznámejší bol F. M. K. E. (Femka, Felvidéki magyar közművelődési egyesület = Horniacky maďarský kultúrny spolok), založený r. 1883 výslovne proti „panslávom“. Mal vyše sedemtisíc členov a na maďarizačné ciele vydával okolo päťdesiattisíc korún ročne.

[61] o roku milenárskom, ustálili ho na r. 1896

[62] maď. zaujatia vlasti

[63] Juraj Klapka (1820 — 1892), maďarský revolučný generál, jeden z najschopnejších vodcov r. 1848 — 49. Preslávil sa hrdinskou obranou Komárna, s ktorým kapituloval až 4. októbra 1849 za veľmi priaznivých podmienok. V emigrácii sa zaoberal zriaďovaním útvarov, ktoré mali vtrhnúť do Uhorska a podnietiť novú revolúciu, čo sa však r. 1866 nezdarilo.

[64] Ján Damjanič (1804 — 1849), maďarský revolučný generál, rodom Srb. Bol fanatickým nepriateľom vlastného národa. V jednej proklamácii k Srbom otvorene uviedol, že ich mieni všetkých vyhubiť a na hrobe posledného že sa i sám zastrelí, aby neostalo ani jedného Srba na svete. Popravili ho r. 1849 v Arade s inými dvanástimi revolučnými vojvodcami.

[65] z franc. zvelebovania

[66] Na škarnicle a fidibusy (z nem. a franc.), papierové vrecká; papierové prúžky, ktoré sa kedysi používali na pripaľovanie fajok.

[67] prešli hranice chorvátske, cez rieku Drávu (11. septembra 1848)

[68] Len za štrnásť dní trvalo, presne len jedenásť (od 18. do 28. septembra 1848)

[69] z lat. povstania

[70] do desaťtisíc kombatantov, číslo je príliš vysoké (bolo ich šesťtisíc)

[71] Zrúbali bezbranných dobrovoľníkov slovenských. Nie síce husári, ale kyrysníci (ťažká jazda s brnením na prsiach). Prípad sa stal 29. septembra 1848 večer, keď sa dobrovoľníci viezli na voze z Velkej na Uherský Brod. Pred Blatnicou ich zastavila kyrysnícka stráž, ktorá ich po odzbrojení začala bezbranných rúbať. Josef Václav Frič dostal ťažkú ranu do ľavého ramena, Jozef Ľudovít Dohnányi utrpel štrnásť rán (z toho tri ťažké) a ostatní dobrovoľníci podobne. Jedného tak dosekali, že ho do Ostrohu priviezli už mŕtveho.

[72] lat. oneskorene (po slávnosti)

[73] nem. Hurbanovská tlupa

[74] nem. Vysvetlite mi, pán diabol, toto rozpoltenie povahy.

[75] Mikuláš Dohnányi napísal Históriu povstania slovenského z r. 1848 (Skalica 1850), v ktorej hodne cituje Hurbana

[76] Karol Frischeisen bol v hodnosti c. k. podplukovníka na čele zimnej výpravy slovenskej r. 1848 — 49





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.