ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je začiatok leta 1644. Zubál, Chujava, zemania z Rákócziho strany, a s nimi niekoľko jazdcov z Muránskeho zámku, ku ktorým sa pridal i Kurtičkin služobník Nagy, poslaní veliteľom zámku vyšli do Rimavskej doliny na výzvedy. Mali sa prezvedieť, kde sa nachodí a ako si počína Vešelín; či ozaj, ako prichádzajú chýry, cieli proti Muráňu, či sa so svojím vojskom obrátil v inú stranu. Dážď sa lial ani z cievok. Jazdci si krátili cestu všelijakými rozhovormi, žartmi a spevom.

„Bisťusvetu!“ povedal nevrlo Chujava. „Neviem, prečo to i posielajú do takej pľušte, keď nehodno ani psa z izby von vyhnať, poriadneho zemana na výzvedy, a ešte vraj proti Vešelínovi! Ba čo by ten len dokázal proti Muráňu s hŕstkou svojho nemeckého vojska a Slovače. Veď my im ho, lánczos adta,^[49] keď na to príde, živého privedieme na Muráň. Nech sa potom tam od neho povyzvedajú, čo mieni a kam cieli.“

„Ono by to nebolo zle,“ povie Zubál, „keby sme ho teraz mohli chytiť a ako väzňa priviesť na Muráň v reťaziach! Rákóczi by sa nám za to dobre odmenil. Ba len aby nám náhle neušiel, ak mu niekto vopred prezradí náš príchod. Veď on to veľmi dobre vie, že Juraj Rákóczi, ktorý s tridsaťtisíc chlapmi vtrhol do Uhier, je teraz pánom Slovenska, pretože už zaujal Košice i banské mestá až po Prešporok a Eszterházyho porazil vo viacerých bitkách. Okrem toho má i mocných spojencov Švédov a Turkov, ktorí tlačia cisárske vojská zo všetkých strán. Lenže Turci a Švédi, ako dobre vieme, dajú sa nahovoriť na pokoj iba za veľké obete. Rákóczi však nespočinie, kým koruna svätého Štefana nebude na jeho hlave a kým sa nedostanú do jeho moci celá krajina a všetky k nej patriace čiastky.“ Dážď však nijako neprestával a premoknutí jazdci, doraziac do Hnúšte, vošli do richtárskeho domu, kde ich museli častovať, kone im nakŕmiť. Tu potom jedli a pili na rováš ako dúhy až do večera, pokiaľ neprestal dážď. Až potom vysadli na kone a spievajúc uháňali ďalej.

Pri Rimavskej Bani prišiel im v ústrety Cigán vysokého vzrastu, mocný, bez klobúka a bosý. Jeho čierne dlhé strapaté vlasy, ktoré sa v celom jeho živote nestretli s hrebeňom, boli mu dostatočnou ochranou i proti zime i proti vetru. Jeho odev boli handry a zdrapy z rozličných obnosených šiat. Musel byť podnapitý, lebo si spieval cigánsku pieseň, pričom sa mu oči blyšťali, a biele mocné zuby ako zo slonovej kosti vykúkali spod usmievajúcej sa spodnej gamby. V ruke niesol list.

Zubál ho okríkol:

„Kam ideš, more?^[50] Azda s listom od Vešelína?“

Cigán, akoby ani nebol počul, spieva:

„Čimange, čimange, šotola bockori.“^[51]

„Sto hrmených bohov,“ zahreší Zubál, „počuješ? Čo si, kto si a kam ideš?“

„Len ša tak nehnevajte, ani ša mi nedáte vyspovedať. Ja ša volám Ferko a teraž ma náš pán urodzený pošielajú k pánu urodzenému š lištom na Rimavské Brežovo.“

„Počuj, Ferko,“ povie podpitý Chujava. „Vieš ty lámať cigánske kolesá a na hlave stáť? Probuj tu na ceste. Ak si chlap, dám ti dobrý oldomáš.“

„Ale tu je blato,“ škrabe sa Cigán za ušami.

„Veď to je práve kumšt, nie na suchom, ale takto v blate sa pochlapiť.“

„Hm, a čo dáte?“

„Päták.“

„Jek, duj, trinč, štar,“^[52] číta Cigán na prstoch.

„Dosť,“ povie Chujava. „Ani zamak viac. Dostaneš teda štyri pätáky, a teraz lám kolesá, alebo ti šabľou zotnem hlavu ako hadovi. Marš!“

Cigán si napľuje na ruky, list vopchá medzi zuby a cestou robí kotrmelce. V kaluži sa postaví na hlavu a v povetrí zbíja nohami.

„Len tak stoj,“ smeje sa Chujava. „Po peniaze si príď na Muránsky zámok!“

Všetci sa rehocú a uháňajú ďalej po ceste. Tu i tu sa so smiechom obzerajúc, ako Cigánovi, postaviacemu sa z kaluže na nohy, steká z hlavy blato, že si ani oči nemohol predrapiť a len hrešil a zaťatou päsťou sa hrozil jazdcom.

„Aspoň raz za života sa učeše a umyje,“ vraví Zubál.

„To teda neurobí,“ odpiera Chujava, „len sa otrasie ako pes a svojou špinavou handrou sa poutiera, nič iné neurobí.“

„Ako ťa pekne prežehnáva ten farahún,“^[53] podpichuje Zubál.

„Robím si ja z toho dačo? Ale naši dolinskí Cigáni sa ma i tak boja ako zlého ducha.“

„Veď som počul, že si im onehdy v noci, keď spali, za šafeľ nachytaných žiab vysypal do koliby a potom dvere tŕním zatarasil.“

„Ako ti len vrešťali tie malé farahúnčatá, keď im žaby počali po bruchách skákať. Lebo Cigán sa ničoho tak nebojí ako žaby.“

„Nuž a keď si opitému Cigánovi, ktorý spal na pažiti horeznačky vystretý, zabitého hada skrútil do kolesa, na brucho položil a pritom si hadovu hlavu ešte tak obrátil, ako čo by mu dnu chcela vliezť.“

„Zďaleka som sa díval,“ povie Chujava, „ako sa môj milý Cigán prebudil, lebo mu to hadisko brucho chladilo, a zočiac hada na bruchu, začal sa od zimy triasť, kričal z plného hrdla, akoby ho páral a len potom prestal, keď druhý pribehol z koliby s veľkými kliešťami, do ktorých pochytil hlavu hada a ďaleko za plot ho mrštil.“

„Bolo vtedy preklínania — lebo dobre vedeli, že si to ty urobil a keby ťa boli dochytili, takí boli rozpajedení, že by ti ani zemianstvo nebolo nič platné, aby ťa mlatkami azda aj na smrť boli dobili.“

„Jaj braček, u nás už nemáš ani jedného Cigána, lebo vraj predo mnou nemôžu obstáť. Naposledy som im potôčik, čo tečie ponad ich koliby, narazil o polnoci na ich koliby, takže ich voda v spánku podliala, a oni domnievajúc sa, že je to opravdivá potopa, prestrašení vybehli von a nijako nemohli pochopiť, veď ani dážď nepadal, bola čistá jasná noc, kde sa berie tá povodeň. Až ráno, vidiac odrazený jarok, hneď pochopili, kto im to vykonal. Po krátkej porade zobrali svoje mechy, mlatky a kliešte, rozváľali kolibu a presťahovali sa od nás až hen na druhú dolinu.“

„Ja by som veru pristal,“ povedal Zubál, „keby sa všetci, koľko ich je, vysťahovali z krajiny naspäť do Egypta alebo až hen do Indie k svojim malajským bratom.“

„Lenže ja by som si nemal s kým zažartovať.“

„Veď sa ty napokon ešte celkom pocigánčiš, veď už i tak dokonale rozprávaš ich rečou, a ja poznám i zemanov, i vyslúžených vojakov, ktorí sa dokonale pocigánčili, takže žili v kolibách s Cigánmi a nemohol si ich od rodených Cigánov ani rozoznať, a aj akákoľvek mrcina im dobre chutila.“

Medzitým sa zmrklo a bola tma ako v rohu, keď vošli do Hrachova prosto k richtárovi, kde si podľa zvyčaje rozkazovali a museli im dať jesť a piť; pričom sa i zabudli spýtať, kde asi leží Vešelínovo vojsko. Netušili, že im je za chrbtom a že práve padli do jeho pasce. Až keď neskoro v noci Cigán Ferko vopchá z ulice hlavu do obloka a zablyšťali sa mu jeho biele zuby a iskriace oči.

„Či vám je tu dobre jesť a piť,“ vraví Cigán posmešne. „Prišiel šom ši po oldomáš ža tie čigánške kolešá.“

„Hrmen bohov,“ zahreší Chujava. „Však ti ja dám oldomáše, keď ťa chytím za tvoje strapaté špinavé vlasy.“

„Ani ša ža mnou neuštávajte. Idú váš, hľa, privítať pána čišárovi vojači, už vám i kvartíre porobili, doštanete mäkkú pošteľ, bude ša vám šladko šnívať. Ale žato, ja šom doštal od čišárských pánov, to mi verte, dobrý oldomáš.“

Vtom Cigán odstúpil od obloka a Vešelínovi vojaci, vkročiac do izby, ich odzbrojili a odviedli do Jakoffyho domu, kde ich ako zajatcov zatvorili medzi pevné múry spoločne so služobníkom Nagyom.

Na druhý deň ráno dal Vešelín zajatcov pred seba priviesť, vypytujúc sa ich na posádku Muránskeho zámku, a oni zo strachu vypovedali všetko, čo vedeli: že stará Mária Homonayová už nežije, že po jej smrti prepustili i prefekta Jakoffyho a že na jeho miesto prišiel Matej Zondy. Paňou a veliteľkou zámku je teraz Eva Illéšházyčka, ktorej zámocká posádka je teraz malá, pretože pán Illésházy odišiel s čiastkou vojska Rákóczimu na pomoc a ešte stále zbiera pre neho po Gemerskej stolici chlapov. Keď sa všetko vyzvedel, čo chcel vedieť, dal zajatých chlapov pod strážou odviesť, iba samotného Nagya k sebe priviesť.

Nagy sa roztriasol pred Vešelínom ako osika, lebo sa bál smrti.

„Nuž, chlape,“ skríkol Vešelín pánovito, „teraz sa vyspovedaj, a nič netaj. Si chytený ako špehúň a vyzvedač, ktorý sem dochodíš z Muránskeho zámku. A či vieš, aký podiel dostávajú takí ľudia, guľka do hlavy alebo šibenica! Je tak?“

„Ach, veľkomožný pán generál,“ prosí Nagy so zopätými rukami, „pre boha vás prosím, darujte mi život, majte strpenie a poľutovanie pre moje biedne siroty. Veď ja nie som špehúň, ale nevoľný sluha pani Kürtičky, ktorá ma vysiela sem v hospodárskych záležitostiach.“

„Ona ušla k nepriateľom svojho zákonitého kráľa na Muráň a je zradkyňou vlasti, preto prepadla zákonu i so svojím majetkom. Ty si však jej prisluhovač, vyzvedač a zradca, a teda ako taký hotuj sa na smrť.“

„Ach, pre milosrdenstvo božie, zmilujte sa nado mnou a nad mojimi deťmi. Moje biedne deti, ktože vás bude živiť, keď mňa zastrelia?“ prosí Nagy plačky na kolenách.

„Počuj, chlape, darujem ti život, ale pod jednou podmienkou.“

„Pán boh odplať vaše zľutovanie,“ Nagy kľakne na kolená a bozkáva Vešelínovi nohy.

„Hore vstaň. Či čuješ? Iba pod jednou podmienkou ti darujem život.“

„Pod akou, prosím pekne?“

„Keď doručíš odo mňa list vdove Márii Bethlenovej tak, aby sa o tom živá duša nedozvedela, ani tvoja vlastná žena, ani nikto v zámku, teda pod prísahou úplnej mlčanlivosti a verného odovzdania, ale ak niečo prezradíš, môžeš byť istý, že ťa moja ruka kdekoľvek dostihne, lebo ja mám všade svojich ľudí, a potom nech ti je milostivý boh!“

„Bože môj, keď sa o tom na Muráni dozvedia, zastrelia ma bez milosrdenstva. Veď tam každého príchodzieho prezerajú v zámockej bráne, prezrú aj obuv a šaty, či neprenáša od nepriateľa nejaké nebezpečné listy. Mne vrátnik obzvlášť nedôveruje, práve tak i pán Szakolczay a pán prefekt Zondy. Všetci títo mi vôbec neveria. Okrem toho pani Eva Illésházyová, ktorá odvtedy, čo umrela stará pani Homonayová, vládne na Muráni a sokolími očami strežie hrad, tej sa veru každý bojí.“

„Nuž a čo Mária Seči, vdova po Bethlenovi, ktorej Muráň patrí takým právom ako pani Eve, tá vari svojej sestre dobrovoľne prepúšťa vládu na Muráni?“

„Tá sa, prosím pekne, nemieša do nijakých vecí. Žije si veselo a bez starosti. So svojimi komorníčkami a služobníctvom poľuje na divú zver a vtákov a loví ryby.“

„Rozmysli si všetko a nájdi spôsob, ako odovzdať verne a bezpečne list tak, aby to cudzie oko nezbadalo a žiadne ucho sa o tom nič nedopočulo.“

„Rozmýšľam, rozhutujem sám v sebe, ako by som to mohol previesť, lebo ja viem, že vola za roh a človeka za jazyk chytajú.“

„Pravdu hovoríš, človeče, ale vec predsa len nie je taká ťažká, ako hovoríš. Povedz mi, čo ti rozkázali priniesť na zámok?“

„Tuto za košíček včasných uhoriek, ktoré hore na zámku nemajú, a tu v našej záhrade sú krásne až radosť.“

„No vidíš, z jednej uhorky vykrojíš striedok a vložíš dnu list. Dieru zasa tak opatrne založíš, aby v zámku nezbadali. Potom potajme vyberieš z košíka tú istú uhorku, skryješ ju u seba a odovzdáš vdove Bethlenovej, keď bude samotná v svojej izbe. Či ma dobre rozumieš?“

„Rozumiem, pán generál, tak to hádam vyjde. Každá vec má svoj spôsob.“

„No vidíš, chlape,“ povie Vešelín naradovaný, „predsa si ty len lepší človek, než som si o tebe myslel.“ Vezme zo skrine meštek s peniazmi. „Tu máš sedemdesiat tvrdých toliarov^[54] ako dar odo mňa. Vopred však musíš zložiť prísahu, že tajomstvo žiadnej živej duši neprezradíš.“

Nagy otvorí meštek a raduje sa toliarom:

„Ach, aké sú pekné ani srieň. V celom svojom živote som toľko striebra nevidel.“

„Budeš teda prisahať?“

„Veľmi vďačne odprisahám, a čo by ma to priam život stálo,“ sľubuje chytro.

„Choď teda zbohom a s rozumom. Rozumieš?“ Vešelín podáva Nagyovi zapečatený list.

„Áno, vaša milosť, veľkomožný pán generál, spoľahnite sa na mňa.“ Nagy vezme list a odíde.

Vešelín si vraví:

„Sprostý človek, ale za peniaze vykoná všetko. Uvidíme, ako Mária prijme môj list. Úfam, že nie som jej celkom ľahostajný. Aj ja som teraz ovdovel a ona už toľké roky vdovčí. Možno už zunovala vdovský život a veď pánovitosť Illésházyčkina jej nemôže byť po vôli. — Uvidím, nakoľko bude mojej junáckej smelosti priať šťastie.“

Vešelín vyskočil na osedlaného koňa a s niekoľkými jazdcami uháňal k Rimavskej Sobote.

Prefekt Zondy a vojenský veliteľ Szakolczay boli na Muránskom zámku veľmi netrpezliví, keď sa hrachovská výprava na druhý deň a ani na tretí nevrátila, a oni sa nemohli o nej nič dozvedieť, čo sa mohlo stať. Až na štvrtý deň, keď sa vrátil Nagy, ktorý rozprával, že celú výpravu v Hrachove Vešelínovi husári zajali a odviedli do Fiľakova. Potom ešte doložil, že na svoje vlastné oči videl, ako Vešelín z Hrachova odtiahol do Rimavskej Soboty. Len čo Illésházyčke oznámili túto novinu, dala si Nagya predvolať. Nagy jej všetko dopodrobna vyrozprával, čo a ako sa prihodilo, čo videl a skúsil na výprave. Predsa však neprestala ani potom napomínať k väčšej ostražitosti posádku i všetkých obyvateľov zámku.

V druhom krídle zámockej paloty, v skvostne a bohato ozdobenej svetlici prechodila sa v myšlienkach pohrúžená pani vysokej krásnej postavy, pekných, súmerných čŕt tváre a hrdého pánovitého držania. Na prvý pohľad by nikto nebol veril, že pekná pani má už štyridsaťdeväť rokov. Jej vonkajšie znaky telesné boli svieže a pekné. Nadovšetko vynikali jej iskrivé oči, ktoré spod jej vysokého čela žiarili plameňom ako ranné zore. Z nich sa dal vyčítať jej plamenný duch plný zmužilosti a hrdinskosti, i pevná, odhodlaná a nezlomná vôľa. Táto hrdinská žena bola pani Mária Seči, vdova po Bethlenovi. Pánovitej, po skvoste, zábavách, kratochvíľach, po spoločnosti túžiacej zdal sa v týchto búrlivých, nepokojných časoch jej život na Muránskom zámku veľmi smutný a zunovaný, pretože jej sestra Eva, ktorá si vedela v zámku prisvojiť v neprítomnosti svojho muža Illésházyho neobmedzenú vládu, držala zámockých obyvateľov ako vo väzení zamknutých a nerada ich púšťala von zo zámku. Ale ani cudzím nedovoľovala na zámok prichodiť, pretože sa obávala zrady. Zadumaná Mária sa konečne hodila na pohovku, keď medzitým jej komorná vyšla do záhrady a nechala svoju paniu osamote.

Vtom niekto tíško zaklopal na dvere, a ona obzrúc sa, zavolá pánovito: „Voľno!“

Nagy sa hlboko uklonil a prosiac pokorne za odpustenie svojho smelého príchodu, vyňal v kabáte ukrytú uhorku, vytiahol z nej zavinutý, čiernou pečaťou zapečatený list. Podal ho na toto všetko s prekvapením hľadiacej a tíško povedal:

„Veľkomožná pani, ráčte list osamote prečítať a spoľahnite sa na mňa. Som tvrdou prísahou zaviazaný mlčať a budem naozaj mlčať ako ryba. Jedno ľahkomyseľné slovo by ma stálo život.“

Mária zbledla, držiac neotvorený list pred sebou:

„Povedz, človeče, od koho si ten list dostal?“

„Od jeho milosti pána generála Vešelína,“ šepká Nagy bojazlivo, „pán generál je na smrť zaľúbený do vašej veľkomožnosti.“

Máriina tvár očervenela a ona odsekne:

„Teraz chytro zmizni, človeče, nech ťa tu nikto nezbadá.“

Nagy sa tíško vykradol z izby.

Mária náhle rozpečatí list a prečíta podpis Fraňo Vešelín. Vtom prichádza zvonku komorná. Mária vloží list do záňadria, vyskočí z pohovky a netrpezlivo sa prechodiac po izbe, povie komornej:

„Margita, obzri v mojej záhrade kvety a polej ich.“

„Teraz práve odtiaľ prichádzam. Ráno sme ich s Katinou spolu dobre poliali, ale slnko na ne pečie, uvädli by.“

„Tak choď opatriť moje holuby a pozri, čo robia moje sokoly, popoludní pôjdeme s nimi poľovať.“

„I tie sú, ako patrí, opatrené.“

„Nuž teda ma nechaj trochu osamote, pobolieva ma hlava. O chvíľu ťa zavolám, pôjdeme sa prejsť po zámku,“ povie Mária netrpezlivo.

„Rozumiem,“ kývne Margita a odíde.

Mária zamkne za ňou dvere. Vytiahne zo záňadria list a polohlasne číta:

„Neznámy sluha sa odporúča týmto svojou pokorou a láskou do Tvojej pozornosti. Až doteraz, hoci som veľmi netrpezlivo musel bojovať so sebou, nesmel som vyjaviť city svojho srdca; teraz sa to však osmeľujem povedať. Opusť mi to, lebo ďalej sa už nemôžem udržať. Ak ty nebudeš mať zľutovanie so mnou, musím zahynúť —“ Mária prestane čítať a povie: „Píše ako naozajstný rytier.“ Potom v čítaní pokračuje: „Tvoje srdce nemôže byť ako divej zveri, nie je ani z tvrdej ocele. Je krotké a úprimné. Ty sa nebudeš tešiť z môjho trápenia, ani sa neurazíš nad týmto listom, ktorý keď vezmeš do útlej ruky — ako sa moje srdce nad tým rozveselí a aká sladká nádej sa vo mne prebudí. Staň sa mi takou, akú mi ťa láska sľúbila, lebo už predtým, než som ťa uvidel, som ťa miloval. Máme rovnaký osud obidvaja. Ty žiješ sťa osamelá trúchlivá hrdlička a ja tiež smutno prežívam svoj život.“

Mária prestane čítať hovoriac: „Ako to on vie krásne a prenikavo napísať a ako si ctí pamiatku svojej prvej manželky. Preto teda i tento list čiernym voskom zapečatil,“ obzerá pečiatku a číta ďalej: „Ty však poznaj náklonnosť môjho srdca a vedz, že Ty jediná v ňom kotvíš, každá druhá je z neho navždy úplne vylúčená. Bleskom tvojej spanilosti je ranené moje srdce. Ach, ako len závidím tomuto môjmu lístočku. On ide k Tebe, ja nie. U mojej panej, ak sa jej bude tak ľúbiť, budem žiť, ak nie, zhyniem. Prosím Ťa, ak si celkom neostala bez milosti, čím skôr nájdi spôsob a miesto, kde by som mohol s tebou niekoľko slov prehovoriť, kde by moje túžbyplné srdce mohlo odpočinúť, kde by Ti svoje myšlienky a city úprimne a otvorene mohol vyjaviť. Ak určíš miesto, nebudem dbať na nijaké nebezpečenstvo, ale ta istotne prídem.“

Prestane čítať a rozmýšľa: ,Mnoho žiada odo mňa, všetko máme vsadiť na kocku, ja moju česť a on svoj život. Ja tu na strane Rákócziho, on na strane cisára, a to vo chvíľach zúrivej vojny. Podľa ľudského pochopu máme byť nepriateľmi na život a na smrť. Ale či aj ja nemám právo na tento zámok ako moja sestra Eva? Či len ona sama má nad otcovským majetkom vládnuť a rozkazovať? A ja mám jej byť vo všetkom povoľná, poslúchať jej rozkazy a podľa jej ľúbosti sa správať? Nie, to ja nevydržím.‘ Schová list do záňadria. ,Bože, ako mi klope srdce, hlava sa mi krúti. Musím ísť na voľné povetrie.‘ Otvorí dvere, zavolá komornú, ide s ňou na prechádzku.

Celé dni a noci žila Mária vo veľkom nepokoji a trápení. Ustavične premietala v mysli, či má a ako odpovedať Vešelínovi, a komu by mohla najbezpečnejšie zveriť svoj list. Nechať ho bez odpovede videlo sa jej neslušné — a zasa len tak odrazu vyjaviť mu svoju náklonnosť a určiť čas a miesto schôdzky, to jej ženský cit a hrdosť nedovolila. Po dlhom premýšľaní mu napokon napísala takúto odpoveď:

„Tvoje písmo ma neznámu neočakávane prekvapilo, na ktoré Ti ja teraz úprimne odpovedám. Boh Ťa žehnaj a bohato obdar Tvoje úmysly šťastlivým úspechom. Naskrze nepochybujem o Tvojej úprimnosti v správe ani o priazni, ktorou si mi naklonený. I ja by si žiadala, aby sme sa niekde stretli zoči-voči. Lenže neviem, ako by sa to dalo uskutočniť, lebo zísť sa niekde bez svedkov sotva sa budeme môcť. Z toho by pre nás mohla vzísť iba zrada. Medzitým uvidím, čo by moja myseľ o Tvojej žiadosti a náklonnosti mohla vynájsť. Po mojom služobníkovi ti dôkladnejšie oznámim, ako by sa naše veci dali započať a usporiadať, aby nám v našom vdovskom stave k stálemu potešeniu mohli slúžiť.“

Vešelín čakal netrpezlivo list na Hrachove a prijal ho od služobníka Nagya. Pečať žltej farby ho síce zarazila, ale zelená farba vo vnútri ho zasa potešila, ktorej primeraný bol i obsah tohto listu.

Napísal zasa hneď Márii druhý list, v ktorom svoje city, túžby a nádeje horúcej lásky ešte vrelejšie vyznal než v predchádzajúcom. Snažne ju prosil, aby čas a miesto schôdzky čím skôr ustanoviť ráčila, a medzitým, aby vraj nevzbudil podozrenie, utiahne sa naoko so svojím vojskom naspäť k Rimavskej Sobote, bližšie k Fiľakovu.