E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prvá zvada

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Karol Šefranko, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 104 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • Zmenšiť
 

1

Naša ,obćina‘, mestský dom, je budova o jednom poschodí, veľmi, veľmi jednoduchá. Tichá a mŕtva, ešte i ,škure‘, okenice sú privreté, aby septembrové slnce, dosť horúce ešte, neprebíjalo dnuka. Ale dnuka je dosť živo. ,Načelnikova‘[2] je síce zatvorená, bo náčelník neúraduje na túto hodinu, o piatej totiž: zato v zasadacej sieni je plno sveta. Stoly piatich radných, ,ašešurské‘, všetko sú obsadené, bárs z pánov ašešurov je tu jediný šor[3] Miće, ktorý tiež nesedí za svojím stolom ,pre poľné záležitosti‘, ale utiahol sa skromne k obloku a oprel sa oň.

Asesorské stoly uzurpovali mešťania, pravda, poprední, v svojich čiernych čiapočkách hodvábnych i súkenných. Nepíšu, ani sa nepreberajú v stôsoch aktov, pokladených do priehradok, alebo jednoducho nakopených na kraji stola. Opierajú sa chrbtom o stôl, preložiac nohy a kúria svoje ,špaňolety‘, cigarety. Iným sa už nedostalo miesta pri stoloch — uspokojili sa stoličkami, ktorých sa tiahne dlhočizný rad popri stene od samých dverí až k proťajšej stene. I títo i tamtí za stolmi, všetci sú oblečení v šatách robotných, strašne doriadených. Len sa tak ligocú a pestrejú od fľakov, čo narobil mušt. I osy sa oklamali, že bude tu dakde kaďa ,mastu‘: zatárali sa s dakoľkými včelami a obletujú protivne od jedného mešťana k druhému, hľadajúc, kde je to tá sladkosť.

Nuž, ako o ,jematve‘ — oberačke. Ináč to nemôže byť. A mešťan veru nejde sa preto okúňať. Hrdý je, že je v takých šatách i bude sa ti vyhovárať nie bez koketérie:

„Odpusťte, že som takto ,deštruto‘.[4] Je doba ,jematve‘ a úbohý ,pošident‘ musí sa o všeličo otrieť i všade sa prilepí čo-to na ,veštit‘…“

Takýto úbohý pošident, statkár, nenie tak celkom na poľutovanie. Má sto hektolitrov vína a možno dve-tri i päťsto — kto mu tam vidí do jeho ,konbe‘, pivnice! ,Veštit‘ je síce ,deštrut‘ — nie po najnovšej móde, ani nie vykefovaný: ale tvár od jedného do druhého okrúhla, plná, rumenná — žiari zdravím i blahobytom. Ba zdá sa, čím je oblek zafúľanejší, tým je vína v pivnici viacej. Preto mu never, keď ti povie: „Šťastní vy ľudia od ,kvietance‘, vy neznáte o našich biedach!“ On sa ti posmieva, že ty poťahuješ síce na kvitanciu, i šaty máš po móde, ale ináč vo vrecku pustá sahara.

Na toto zhromaždenie v oberačkovej paráde akoby s podivením sa díva Franjo Josip I.[5] z obrazu na čele dvorany, nad stolíkom ,podeštata‘, čili náčelníka. Na pravom boku svojho vladára umiestený je miestodržiteľ v generálskej uniforme i díva sa tvrdo, vojensky kamsi do diaľky. Naľavo od monarchu je obraz čestného mešťana Josipa J. Strossmajera[6] v biskupskom plášti. Hľadí odhodlane, akoby bol práve vyriekol slová, pod obrazom napísané: „Sve za vjeru i za domovinu.“[7]

„No — nikto sa nehlási?“ ozval sa šor Miće, asesor. „Bude päť, zatvoríme ,inkanat‘.[8] Nedá nikto viac? Teda Andre trinásť…“

Šor Andre Odrić sklopil oči k zemi ponad okrúhle bruško. Akosi mu je ,mučno‘.[9] Všetky oči obracajú sa k nemu. Po troch rokoch sa dal na licitáciu obecného ,masta‘, bárs má svojho dosť a nenie vínokupec. Tak, aby dačo podujal.

Zane[10] Rosilini, ktorý sedí v pruhovanom kabátku neďaleko dverí, tiež sa zadíval na pána Andreho. Pohladil si vlasy v tyle, vydýchol odhodlane a preriekol:

„Trinásť i dvadsať.“

Chcel to preriecť ľahostajne, chladnokrvne. No čierne oko sa zapálilo zvláštnym ohňom, na tvár naskočila živá červeň, sťa dievčaťu, keď musí vyriecť osudné: ,šor, ši‘[11] (áno). I hlas sa mu zatriasol o poznanie.

„Dobre, dobre,“ pristáva šor Miće,[12] „trinásť i dvadsať. Nech sa činia mladí ,gospodari‘,[13] ,evala ti, meštre Zane!‘“[14] Tak dobromyseľne posmeľuje Ivana Rosoliniho, ktorý, vidno, cíti sa tu dáko nedomácky. Možno banuje, že nadhodil nad Andreho Odrića, ktorý má z čoho utratiť, ak utratí. „Za mladi sa treba mať k dačomu, ak sa chceš zmôcť. Kto čaká, že mu zrelé smokvy (figy) budú padať do úst — darmo čaká veru…“

„Eh, ku každej veci treba podsúkať rukávy,“ ozval sa starý Zore[15] Janušić, ktorý sa dostavil viac z ,kuriožitadu‘,[16] ako kvôli kupovačke. „A hlavná vec je kuraj!“ doložil, pohodiac šedivou hlavou vzdorovite a máchnuc rukou pri slove ,kuraj‘ veľkou silou. „Bez kuraja nepôjdeš ani do pivnice si vypiť a s kurajom ti je ľahko i na Terra di Fuogo.“[17]

Prikývli všetci, že svätá je pravda. Starý Zore bol skutočne kopať zlato na Terra di Fuogo, i vystál mnoho od sychravého podnebia i divokých domorodcov. Zlata síce nedoniesol, ale podal nezvratné dôkazy kuraja — odhodlanosti.

Tu ,čauš‘, mestský sluha odchýlil okenicu a volá spod nej na ,piacu‘:

„Nech kričí trinásť i dvadsať! Kde je Bore?“[18]

„Tam kdesi dolu,“ odpovedajú starci, usadení na dlhom múriku pred ,obćinou‘, kde vyhrievajú staré kosti na podzimnom slniečku, a zase stopujú, čo sa na ,piaci‘ (námestí) robí.

„Zabehni malý,“ zvolal starý Luka[19] vysokou fistulou na chlapca, ktorý tu stojí rozkročený a díva sa kamsi, sám nevie kde. „Zabehni, čuješ, malý, akože ťa volajú… Nevidím nič na slnci, iba taký oblak… Ach, nevôľa i žalosť! Vieš, povedz Bartulovi,[20] nech kričí po trinásť… Trinásť i — i…“

„… i dvadsať,“ doložil čauš z obloka. „Trinásť i dvadsať.“

„Veď!“ pristal šuhaj bez odkladu a rozbehol sa v dolinu.

Neminulo päť minút, a hore mestom hrnie sa človek v popolavých šatách, ktoré visia na ňom ako na kolíku. Menovite nohavice sú široké, snáď aby zakryli, že nohy idú do venca, že sú akési rozhegané, hojdavé. A veru nemajú toľme čo nosiť. Bore nenie obor. I prsia sú iba rozfúkané akosi dýchavicou a nie od prírody tak široké. Tvár je široká, popolavá, vodou akosi podbehnutá.

Príduc na piacu, zastal pred obćinou, rozkročil sa, zaklátil v nohách, dal dlaň k ústam, vdýchol hlboko a spustil:

„Eno masta po trinajst i dvadeset kaca-á-a! Do pet i pó dura inkanat na obćine-e-e!“

Čo toľko znamená, že kaďa rozdrveného hrozna je po trinásť zlatých i dvadsať grajciarov a že licitácia potrvá do pol šiestej na mestskom dome.

Jeho hlas roznáša sa mestom, nápadne zatíchnutým. Čeľaď je všetka ,u polju‘,[21] na oberačke. Po domoch sú len gazdiné, zaujaté varením pre mnohú čeľaď, a gazdovia dohliadajúci pri preši. Na piaci pozostali iba samí starci, nevládni a lazári. Schodia sa tu ráno a rozchodia na dnie a večer. Zhovárajú sa alebo v tôni, ak je horúčava, alebo na slniečku, ak je zima. Znášajú sa ako bratia, bárs nie sú všetci ,jednake ruke‘.[22] Sú totiž tu majetní, čo majú čo zjesť a čo vypiť, ba i zafajčiť — a zas takí, čo každú sobotu idú z domu do domu pýtať ,karitad‘, almužnu. Nájdu sa takí, ktorí sa zodrali alebo okaličili v ťažkej robote, a zas takí, čo sa nikdy v nej nepretrhávali. A predsa nažívajú svorne, v príkladnej zhode, ako rovný s rovným. A kto prejde popri nich, každý sníme pred nimi čiapku.

V tomto spolku ,penzistov‘ hospituje náš Bore. Nenie ešte toľme starý, ale dýchavica ho každej zimy raz-dva — dakedy i v lete, ak sa náhle premení čas — pochytí a neraz ,na smrt‘ donesie. Preto sa musí vystríhať ťažšej práce. Od ľahšej sa neodhŕňa, obslúži kohokoľvek darmo alebo za pletku.

A dnes je hrdý — stojí v službách obćiny, ako vyvolávač licitácie! Obec má svoje pozemky a vinice — tohoročná úroda predáva sa cestou licitácie, ale nie na koreni, lež rozdegvená v kadiach. Na jednu kaďu istej určitej veľkosti sľúbil Zane Rosolini trinásť zlatých i toľko grajciarov.

Na ten spôsob, idúc mestom, prišlo mu kričať i pred domom šora Piera[23] Prozoretića.

Dom neveľký, s dvoma oblokmi na ulicu — ale vystavený zo solídnych kvádrov. Pod ním pivnica dosť priestranná, v nej ohromné sudiská. Iba v jednom kúte ich niet — tam je veľká kamenná nádržka na olej olivový. Teraz je prázdna, ale vlani o Lucii[24] bola plná. Jeden Vlach[25] len-len že sa neutopil v čistom oleji, keď do nádržky padol. Teraz vyčistená, vysušená čaká tohoročnú úrodu, ktorá tiež veľmi nebude meškať.

Pred pivnicou na hladkej dlažbe z bieleho kameňa stojí ,turaň‘[26] — na ňom sa tlačí a prešuje hrozno. — Okrúhla furma, ako sud bez dna — ibaže miesto dúh sú paličky jedna pri druhej pozväzované — stojí hore koncom. Do nich sa nosí v kožených ,mišinách‘ mast. Mechy či už mišiny nosia ,Vlasi‘, obyvatelia Prímoria, ktorí dochádzajú na oberačky. Plný mech vyzerá sťa nafúkané gajdy, ibaže kde mala koza nohy, tu nevložili píšťaly, ale nechali kýpte podviazané špagátom. Keď sa táto polievka vleje do furmy — jeden Vlach stojí v nej ako v sude a tlačí — tu čistý mušt cedí sa pomedzi tyčky a vteká sťa krvavý jarok do kamennej nádržky, vsadenej v zemi. Stadiaľto už prenášajú víno do velikánskych ,bačiev‘, sudov. Stlačené hrozno ešte príde pod preš.

Šor Piero Prozoretić v zamazanej košeli kanafasovej stojí pri turni a pozoruje robotu, či je všetko v poriadku. Je až napodiv, ako zručne sa obhadzuje so svojím požehnaným bruškom, na ktorom dobre že nepukne kanafasová košeľa. Keď začul, že kričí Bore, pomyslel si:

,No tí inkantovali dokonale. Vari myslia, že ide mať víno „duple“ ceny!‘ I ráta si, koľko vína môže vyjsť z jednej „kace“[27] mastu. ,In ordine ho zakantal,[28] — trinásť i dvadsať — dosť veru i „predost“…‘

Dvere z domu šora Pierovho vedú na ,teracu‘.[29] Priestor sťa dvorana, vydláždený krásnou bielou dlažbou. Pod teracou je ,gustirna‘, cisterna. Na túto teracu vykročila šora Kleme, manželka šora Piera. Prestiera a vešia na žinky, po teraci popreťahované, svoju skvelú ,biankariju‘, bielizeň. Plachty, prestieradlá, obrusy i ručníky — všetkého po troche. Na každom kuse cifrované P. P. z červeného saténu a s modrým šatírovaním: takže vyzerá z toho na bielom grunte hotová demonštrácia chorvátska.[30] Ach, ktože vypíše všetky krásy tejto biankarije! Veru neviem, ktorá pani tu ju má belšiu i vôbec poriadnejšiu.

,Netreba vody šanovať,‘ to je zásada šory Klementíny. „Nebojte sa, dico!“[31] teší dievky, čo u nej právajú, „keď sa minie z gustirne — máme ešte dve gustirne v poli — i do Božića[32] môžme ,predurat‘[33] bez dažďa…“

A ako jej biankarija, tak i jej ctená osoba, i izby sú vtelený poriadok a čistota. Až sa bojíš stúpiť u nej na podlahu, že ju zavláčiš, alebo postaviť klobúk na skvúce prestieradlo na posteli.

Šora Kleme čula, že vykrikuje Bore inkanat. Nahla sa na múrik, ktorým je obohnatá teraca, a z tejto výšky hľadí na ulicu. Bore ju zazrel i pozdravil pokorne:

„Falen Isus!“[34]

„Vazda Isus i Maria!“ ďakuje šora Kleme a pýta sa: „Nože mi povedz, Bore, kto to dáva tých trinásť i dvadsať?“

„A veru vás pekne prosím, šora Kleme moja, i s družbou,“[35] lebo i šor Piero sa bol od turňa obrátil k nemu: musel teda doložiť ,s družbou‘, ak nechcel ostať grobian, „to dáva meštar Zane Rosolini.“

„Vari môj zať, Bore!“

„Istý váš zať, ak smiem prosiť.“

„Aboj meni!“[36] zvolala prudko, chytiac sa za hlavu oboma rukami. „Či ste čuli, šor Piero?“ obracia sa k mužovi, ktorý sa už zabáva okolo turňa. „Či ste čuli, čo robí váš zať? Ajme meni![37] Trinásť i dvadsať! Veď je to sila peňazí, mne sa vidí.“

„Dosť hodne, Kleme, dosť hodne.“

„A vy to necháte!?“ kričí zúfale.

„A čo sa ty ,intrigaješ‘[38] do cudzích záležitostí!“ zahriakol ju šor Piero dôstojne. „Jemu je hodno toľko, nech si má. Nie naša starosť. Keď dáva toľko, nebodaj ,kontá‘,[39] že mu je toľko hodno. Ak utratí — z tvojho neutratí. Utratí zo svojho.“

„Ale či už nič nesmiem povedať?“ vyčituje mužovi.

„Slovo dá slovo. Ty si ,gospodarica‘ svojho, čo máš,“ vysvetľuje šor Piero vážne, „on zas gospodar svojho. Čo za osoh, keď budeš hovoriť? Slovo dá slovo, — ani nezvieš, len keď sa navarí čertova ,pulenta‘.[40] A kto ju bude chlípať?“

„Veď už nech ide na vaše, ja nedbám,“ vzdáva sa šora Kleme, ale nesmierne rozjedovaná, „ale ten inkanat mu dá veľkú ,botu‘ (úder). Trinásť i dvadsať!“ A začala zase rozvešiavať biankariju.

Ale čo ako — ani šor Piero nenie celkom ,indiferenat‘[41] proti zaťovej kúpe. Ženino bedákanie veľmi ho znepokojilo. Nie že by chcel ísť zaťa hamovať — ó nie: to je vec riskantná. On sa najedoval na ženu.

,Nešťastné baby!‘ nadáva jej v duši, ,musí všetko čuť, čo sa robí… Na každý prípad nadhodil veľa, bez spôsobu.‘ A potriasal vážne okrúhlou hlavou, krátko striženou i dobre šedivou, ktorá sedí akosi tuho na krátkom, vykŕmenom krku. ,Mladí gazdovia — myslí, že to takto… Mladí gazdovia! Myslí, že „cekíne“[42] nájde hockde na ulici…‘

A rozvažoval na aký spôsob on nazbieral tých cekínov, dukátov, ktorých vraj má plný ,sić‘, mericu — kdesi v komore. Celkom jednoducho! Keď umrel otec, chytil sa roboty a ako teraz, tak prísne dohliadal, aby ho svet neukrátil. ,Cudzie neber, svoje si nedaj, boha sa boj a druhého nikoho, okrem krúpy,‘ to bola jeho regula žitia. Čo mu raz príde do ruky, to brate, drží tuho, ani v kliešťach. Preto kadejaký svet nejde sa k nemu dlžiť. A ani nešomre naň, ako by na iného, keby chcel byť ,tvrd‘.[43] Zato kedy-tedy i zratuje dakoho dačím: a to sa mu ráta desaťnásobne. „No hľa, nie je skupáň, ako ho vykričali… Ach, či je mrcha ten svet! Ľaľa, neopustí biedneho, ak je spravodlivý…“

Má veľkú vážnosť v meste. Najviac pre ten sić s cekínmi. Je ,konžilier‘, t. j. člen mestského výboru. Chceli ho spraviť ašešurom, ale ho nespravili, neviem prečo. Je člen ,crkovinarstva‘, výboru, ktorý manipuluje kostolné grunty i fundácie. A kto by vedel vyrátať ,kariky‘, hodnosti, ktoré sa mu mohli dostať, keby sa dotískal. Ale už ten objem v páse nedovoľuje mu, aby šiel do toho stisku, ktorý najviac bývava okolo takých karík… On radšej je pre seba: ,atendi‘ (má sa) okolo svojho — o druhé nerád sa trápi: vynímajúc kostolné majetky. Kostol je už iná vec: ak nedonesie osoh časný, ale zaopatrí slávu nebeskú.



[2] načelnikova (chorv.) — kancelária mešťanostu, starostu

[3] šor, šora (z tal.) — pán, pani

[4] deštruto (z tal.) — neupravený

[5] Franjo Josip I. — František Jozef I. (1830 — 1916), rakúsky cisár a uhorský kráľ, ktorý okupoval a pripojil k svojmu cisárstvu Bosnu a Hercegovinu

[6] Josip J. Strossmayer — Josip Juraj Strossmayer (1815 — 1905), biskup, priateľ slovanských národných snáh, zástanca a vodca chorvátskeho národa, podporovateľ literatúry a umenia, zakladateľ záhrebskej Akadémie, múzeí, chrámov ap. Mal zásluhu na vydávaní kníh, zbieraní rukopisov atď. Ako člen ríšskej rady vo Viedni domáhal sa rovnoprávnosti slovanských jazykov na školách a v úradoch a bol zástancom nezávislosti Chorvátska. Bol proti maďarskému a viedenskému centralizmu a bránil i práva Slovákov a Rumunov. Jeho verejná činnosť sa niesla v znamení úsilia o zjednotenie juhoslovanských národov.

[7] Sve za vjeru i domovinu (chorv.) — Všetko za vieru a vlasť.

[8] inkanat (z tal.) — licitácia, verejný odpredaj, dražba

[9] mučno (chorv.) — ťažko, nepríjemne

[10] Zane — Ivan (domáca forma krstného mena; podobne je to aj pri ostatných vysvetľovaných menách)

[11] šor ši (z tal.) — pane, áno (slová obradnej formuly na svadbe)

[12] Miće — Michal

[13] gospodar (chorv.) — gazda

[14] evala ti meštre Zane (chorv.) — chvála ti, majster Ivan

[15] Zore — Juro

[16] kuriožitad (z tal.) — zvedavosť

[17] Terra di Fuogo — Ohňová zem, súostrovie pri južnom výbežku Južnej Ameriky s drsným podnebím. Východná polovica patrí Argentíne, západná Chile. Je tam rozšírený chov oviec a dobývanie zlata. Žilo tam mnoho chorvátskych vysťahovalcov.

[18] Bore — Boris

[19] Luka — Lukáš

[20] Bartule — Bartolomej

[21] u poľu (chorv.) — na poli

[22] jednake ruke (chorv.) — rovní, jednakí

[23] Piero — Peter

[24] o Lucii — 13. decembra

[25] Vlach — Vlachmi volajú Prímorci Zágorčanov a Ostrovania Zágorčanov i Prímorcov. Zagorie je hornatá krajina na sever od Záhrebu. Prímorie je jadranská časť Juhoslávie. V Chorvátsku sa tak volá celá oblasť medzi Slovinskom a Bosnou.

[26] turaň (chorv.) — preš

[27] kaca (chorv.) — kaďa, sud

[28] In ordine ho zakantal (lat., z tal.) — poriadne ho zacenil

[29] teraca (z tal.) — terasa

[30] z červeného… s modrým… na bielom… hotová demonštrácia chorvátska — chorvátske národné farby sú modrá, biela a červená

[31] dico (chorv.) — dieťa, deti

[32] do Božića (chorv.) — do Božieho narodenia, do Vianoc

[33] predurati (z tal.) — pretrvať, vydržať

[34] „Falen Isus?!“… „Vazda Isus i Maria!“ (chorv.) — „Pochválen buď Ježiš!“… „Naveky Ježiš i Mária!“

[35] s družbou (chorv.) — vospolok

[36] Aboj meni! (chorv.) — beda mi

[37] Ajme meni! (chorv.) — ach beda mi!

[38] intrigati (z tal.) — miešať, pliesť

[39] kontati (z tal.) — počítať

[40] pulenta (z tal.) — polenta, kukuričná kaša

[41] indiferenat (z tal.) — ľahostajný

[42] cekín (z tal.) — zlatý peniaz, pôvodne benátsky

[43] tvrd (chorv.) — tvrdý, skúpy




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.