E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Svadba

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Simona Reseková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 152 čitateľov


 

1

Nemyslím, že mu kedy prišlo na um, že by sa bolo treba oženiť. Ono nieto ani veľmi času myslieť na také pletky a vôbec rozmýšľať. Hlušíš, brate, celý rok v tej čiernej zemi — vlastne horký zemi: v živej, živučičkej skale. Tu v poli, tu na svojom, tu zase na ,nadnici‘, alebo lepšie ,žurnáte‘, t. j. nádenníčiš. Nuž nesladí sa veru mrhať drahý čas daromným snením a prázdnymi dumami. A menovite keď prídu isté roky a srdce usadí sa ako vyvreté víno. A večerom? Eh, brate, prídeš domov, o večeru ani veľmi nestojíš. Vložíš dačo do úst, prežehnáš sa, preporučíš sa bohu i svojmu mocnému ,zapovjedniku‘ (patrónovi) sv. Petrovi, vyvalíš sa do kúta i odpočívaš do zory…

To je život nášho Petra Kolića!

Starý Ilija, otec Petrov nemôž’ sa povedať, že by bol toľme chudobný. Má čosi poľa svojho, vlastného i vyrobeného v súce, úrodné vinice. Ostatok poľa má v úžitku od svojho ,gospodara i parona‘ (gazdu), šora Mateho[1] Ivinho. Šor Mate Ivin je veľký ,pošidenat‘ (statkár), má všetkých vecí dostatok a poľa, že sám nevie, koľko. On mu dal teda pole, Ilija priložil naň ruky: vyrobil, vykolčoval, vybral kamenie čo hrubšie a vysadil viničom. Na ,intráde‘ (úrode) sa delia a síce spravodlivo na štvoro: Troje ťahá Ilija a jedno gospodar šor Mate Ivin. (Lepšie dačo, ako nič.) Ten istý pomer panoval i medzi otcom Ilijovým, nebohým Petrom a otcom šora Mateho, nebohým Ivanom. Ba keby sme začali vyhľadávať staré ,konty‘ (písma), iste by sme našli i do piateho kolena v starobylosti, že totiž predkovia šora Mateho boli gospodari a Iliju ich ,kmeti‘,[2] alebo, ako sa sami zovú, ,težaci‘. Preto v dome Ilijovom o biede sa nemôž’ hovoriť. Vždy bolo dostatok vína i ,ulja‘ (oleja) — a druhé veci: pšenica, strova a iné — to sa kúpilo na borg a zaplatilo o Všechsvätých z odpredanej intrády. Bieda sa uňho neusalašila ani vtedy, keď sa začala rozmnožovať ,fameja‘ (rodina). Ako dorastali deti, tak ich priberal do roboty a priberal i poľa od šora Mateho: koľko prejedlo, toľko prisporilo k intráde každé. A tie, čo boli cele malé — tie sa nemôžu ,kontať‘ (do povahy brať). Čo potrebuje taký malý škrekľúň? Vrabec na krídle unesie, čo potrebuje!

Ilijovi preto nejde hlava oplešivieť! Hľadí hrdo na svoju Jelu. Hotuje napríklad večeru a okolo nej šantujú hladné detváky. Jedno má v ruke kus ,turte‘ (bochníka), druhé poskakuje na jednej nohe, čakajúc, kým sa vo veľkom hrnci zabarí šťavnaté ,zelje‘ (kapusta). Iné sa jej drží sukne a ukazuje materi zabitého ,kosića‘ (čvíkotu), ktorého otec vo viniciach chytil a deťom doniesol. Každé má čo povedať materi, požalovať sa alebo pochváliť. A ona medzi nimi sťa kvočka, ktorá hneď z jari vyvedie kŕdeľ kuriat a o každé matersky pečuje.

Jela je bez otázky ženská ,vriedna‘,[3] t. j. súca, robotná, gazdovlivá. Preto, že má kŕdeľ detí, ona sa neodtiahne od žiadnej roboty, čo pripadne na ňu. A predsa koľko potrebuje toľká pätora na seba i do seba! Nechová ich síce pečenými bažantmi, ani neoblieka v šarlát a kment — ale tiež ich nemorí hladom (vidno im i na tvárach!) a konečne nahé nechodia ani v lete. Len koľko sa nazbiera ,biankarije‘ (bielizne), keď každý týždeň im premení košeľu! A to všetko vláčiť zabarené na more! Iná gazdiná ju môže dovliecť na jednom somáriku. Ona musí zajať somárov aspoň dvoch, alebo plane[4] ,mazge‘ (mulice).

„Ah, jadna ti je svaka majka!“ (úbohá je každá mať), vzdychne i ona neraz, menovite keď ju dajedno mnoho trápi a ,mortifika‘.[5] Ale verte, i to vzdychá viac z obyčaje, že čuje i druhé ženy tak vzdychať — než z hlbokého presvedčenia.

Ilija ešte najviac ,vidi muke‘,[6] kam to poukladať na noc…

Býva v kući[7] otcovskej a starootcovskej. Vystavená je z holého kamenia, rukou neumelou. Špáry zdnuka zapackané sú maltou. I krov po tunajšej težackej móde: na laty poprekladané tenké tľapky z kameňa. Aby pomedzi ne neprebíjala ,bura‘ (severák), alebo ,jugo‘ s dažďom, Ilija sám zapackal krov maltou, vyhladil ho i vybielil skutočne dôkladne vápnom. V kući od tých čias naozaj býva ako v škatuli: ani kvapky dnu neprebije!

Ináč kuća nenie rozparcelovaná dnukajšími stenami na bohviekoľko ,prostorijí‘ a izbičiek. Pozostáva z jedného jediného priestoru. Ten tvorí: salón, spálňu, pitvor, kuchyňu, komoru, ba i pivnicu, a všetko v jednom kuse. Odo dverí vľavo vyjdeš na pódium, stlčené z dosák. Na ňom sú dve postele, vlastne matere všetkých postelí: tak sú priestranné. Jedna pre rodičov a najdrobnejší drobizg, ktorý bol vysúdený mladším bratom z kolísky, druhá pre tých stredných a väčších. Postele tiež nespravili ,meštri od zanata‘, t. j. diplomovaní stolári: sám Ilija vlastnoručne. Na dva ,kavalete‘ (kobyliny) preložil dosky, na tie slamený strožak: a posteľ, že ,veramente‘[8] ani ,kraljević Marko‘[9] nespával na lepšej. Ostatok kuče nenie forštovaný ani mozaikou, ani dubovými forštami, ani doskami, ba ani len dilami; nenie zemou a hlinou pobíjaný, pozarovnávaný, vymazaný ako v našich chalupách… tu je podlaha z čistého, živého kameňa, povrchne vyrovnaná. Noha sa potkne tu o hrboľ, tu zas zapadne do jamy. Eh, obyčaj, brate, obyčaj! Všetko sa naučíš.

Tento priestor je zaujatý všeličím. Nájdeš tu truhlice, kasničky. Po stenách rozvešané šaty i ,mišine‘, mechy, v ktorých sa mušt i víno, i olej prenáša; cez zimu dva - tri ,pršuty‘ — šunky vyúdené. Iste i stolu čosi podobného, iba že to nemá kde zastať isto a bezpečne, keď je spodok hrboľatý. Najviac priestoru zaujímajú sudiská. Prostredný, dosť objemný, je načapovaný. Pod pipňou je misa — ale neodkvapkáva do nej nič. A na sudoch je povykladané a povešané ostatok šatstva i ,pokućstva‘ — náradia.

Odo dverí vpravo, vis-a-vis posteliam, bolo vystavené ohnisko. Ale horký vystavené, keď siaha sotva do členka: ale je priestranné. Okolo ,vatry‘ môže sa tu poľahky zmestiť celá ,fameja‘. Posadať tu na vysoké kamene, tu na lavicu a stolce. Ba i kumovi Tomemu[10] ostane miesta, ktorý býva v susedstve a prichádza dlhé zimné večery ,sprovest‘[11] u kuma Iliju. Pri malých ,lulách‘, fajočkách, tak krásne sa to spomínajú staré dobré časy! ,Dičurina‘[12] medzitým môže odfukovať v posteli, pomiešaná sťa makaróny na mise jedno cez druhé, pod teplými ,sukancami‘ — kobercami.

,Nie je ani slušno, ani svedčno, aby takto boli na jednej hŕbe,‘ pomyslel si raz Ilija, totiž tie deti. Dvoje dievčat, Katicu i Jelislavu, keď ,ulizli‘ do pätnásteho, t. j. roku, poslal do služby. Doma zostali samí chlapci, siedmi dľa počtu, okrem najstaršieho Petra a Ivana. Jeden chlapec a jedno dievča v útlom veku ,otišli u raj‘.[13]

Aby najstarší mali ,svoj komot‘ a nemuseli sa tisnúť s malými v jednej posteli, Ilija skasíroval spomenuté ohnisko. Spravil dva kavalety, preložil na ne dosky — i posteľ hotová.

„Vy dvaja budete tu spávať,“ nariadil otec, „aby vás tí druhí nekopali.“

„Ďakujeme pekne, čaće,“ vraví Petar i za Ivana s hlbokou vďakou.

„Ništa, synko, ništa,“[14] odmieta otec vďaky.

Jar sa bola práve otvorila — nebolo ťažko umiestiť ohnisko. Spravili ho jednoducho predo dvere.

Ale starý Ilija pamätal i na zimu. Konca kuće je strmý breh, Ilija s dvoma synmi dali sa doň ,maškinami‘ — čakanmi. Stará Jele sa len čuduje, čo si to zas tí traja ,stavili u glavu‘.[15] Či idú otvoriť baňu na kamenie, alebo práve — bože odpusť hriechy! — hľadajú ,cekíny‘ (dukáty)… Iba keď stvorili priestor štyri kroky dlhý a tri široký a začali na ňom vyťahovať múry.

„Aboj meni!“ zvolala. „Vari dom!“

„Nie dom, Jele moja,“ odpovedá muž vážne, „ale kuchyňa.“

I skutočne múry pokryli dachom a pred samou ,jematvou‘ (oberačkou), keď začínajú nocou poťahovať studenejšie vetríky, vystavili priestranné ohnisko.

Konečne cez leto ,neprofitali‘[16] veľmi Petar a Ivan, že majú osobitnú posteľ. Spávajú najviac ,u gori‘,[17] pasúc mule a somáre i strážiac do samej jematvy vinice. A keď neboli v poli, utiahol sa každý ,u chlad‘,[18] lebo v izbe je letom veľká horúčava. Dvorec je i tak obohnatý ,gomilou‘ — múranou ohradou, vysokou a masívnou, sťa dáka ,tvrďava‘ starobylého bána.[19] Tu sa spí lepšie, iba že komárci nespia, ale doďobajú ,krščanina‘, že vstane s tvárou napuchnutou.

Takýto hľa život viedol náš Petar. Odobrali ho k marine a keď vyslúžil, vrátil sa verne k otcovi. Šuhaj bol driečny, postavy materinej, širokoplecí so šijou ani mladý junec, počernou tvárou a krásnymi fúzmi. Keď išiel poľom alebo dedinou, obzrela ho každá dievka. Možno si pomyslela: ,Ovaj Petar je ljusak, propia ljusak‘ (tento Petar je driečny, naozaj driečny). Daktorá možno i nahlas vyslovila túto chválu. Menovite ,Katica izpod crikve‘ (niže kostola) — ona, ona už dávno myslí naňho… Ale Petar nedáva nič na také ,komplimenty‘.

Ilijovi neraz sa zvráskalo čelo od ťažkého ,pensíra‘ (starosti): čo si počne, ak sa Petar bude chcieť oženiť? ,Kuća je vonkoncom tesná — ledva sa do nej my vpraceme: a tu posteľ, truhla, kasne…‘ I rozložil si vec takto v svojej hlave. Spraví z dosák priehradu, zatvorí do nej bývalé ohnisko: čo treba lepšej chyže? ,Bude trochu tesno, ale čo si počneš? Kuća sa nedá roztisnúť: nepustia múry!…‘ Bolo mu hneď ľahšie i pokojne čaká, kedy mu syn príde s novinou.

Prišiel i Ivan ,pod levu‘ (asentírku), vyslúžil svoje štyri roky v Pole[20] i vrátil sa domov. I zase len boli v svojom kúte. Ibaže Ivan nedržal sa veľmi domu. Večery trávi s mládenci. Musí byť na každej muzike, má sa tuho okolo dievčat, ale ani jednej ešte nezadal sľub.

Prešli Vianoce, fašiangy i skoro celý pôst. V nedeľu ,od palme‘ (Kvetnú) stál Petar na dvorci pred ,crikvou‘ (kostolom), čakajúc ,dozvon‘[21] na veľkú omšu. Stojí tu temer celá dedina, každý s ratolesťou olivovou v ruke. Keď zaznel ,dozvon‘ a na ulici sa objavil šor ,kurát‘ (plebán), začalo sa to všetko trúsiť dnuka. On opretý ,o crikvu‘ pozerá svet, ako defiluje pred ním. Staré ženičky s nábožnými stonmi a ružencom medzi prsty, nevesty a dievky s knižočkami a poburujúcimi pohľadmi vpravo i ľavo. Na hlave nesú čierny čipkovaný závoj; spod neho sa to dobre, zákernícky môže pozerať…

Petar práve rozmýšľa, že celý Veľký týždeň nebude z roboty nič. Musí vstúpiť do légie, ktorá sa organizuje z vojenských vyslúžencov ku stráži sv. hrobu. Teší ho to veľmi; nie preto, že bude paradírovať v mornárskej uniforme a s puškou — (nemá pred kým!) —, ale že preukáže česť hrobu Spasiteľovmu. A tu — ktože je toto? Prechodí popri ňom — áno, to je Zubićova Jova![22] Musel, a čo ako nechcel popásť oči na jej stepilej kráse. Nesie sa driečne sťa nádherná palma. Len chvíľa a už zmizla v dverách chrámových…

On, nevediac vlastne čo robí, pustil sa za ňou. Pretisol sa hustým zástupom žien k bočnému oltáru sv. Roka, kde pokľakol. Modlí sa roztržite. Modlitbou sa snujú podivné myšlienky, a v nich sa nábožnosť zaputnáva a nemôže ani o krok ďalej. Vľavo belie sa mu biele líce Jovino. Keď pozdvihne hlavu a hľadí tým čiernym okom na hlavný oltár — tu Petar zabúda, kde prestal v modlitbe a hľadí, hľadí plný obdivu. Jemu sa zdá, že takého čuda ešte nikdy nikde nevidel…

,A ja sa oberám svetskými myšlienkami,‘ horší sa na seba, bijúc sa mocne v preplnenú hruď. ,Či som ja človek hriešny — márny červík! A predsa nikdy, nikdy takto krásne v tomto kostole nebolo. Nikdy, čo ja pamätám.‘

Všetko sa mu zdalo akosi slávne. I obleky, i tí speváci, čo sa toľme namáhajú. Ba i hlas Jakova[23] Vickovho je dnes slávny, a nie tak mekavý ako obyčajne. I koruna na hlave Matky Božej, bárs je čiernym fáteľom zakrytá, skveje sa akosi skvostnejšie…

Keď sa funkcia[24] skončila — bolo poludnie a po pliacku hreje jasné slniečko; po funkcii spopadla Petra naliehavá túžba vyjsť čím skôr z kostola. Mnoho sa naboril, kým ho oblial vonkajší čistý, teplý vzduch a jasné svetlo slnca. A spred kostola nejde domov, ale čaká, čaká. Vyhrnuli sa i ženy a skupinami štebocúc idú pomedzi chlapov, vlastne mládencov. Zhovárajú sa, ako čo by si mali neviemčo vážneho zdeliť — a ono je to všetko len aby ukázali chlapom, že im na nich nezáleží.

Vyšla i Jova Zubićova s ,rodicou‘ (sesternicou) Milkou. Petar uprel pohľad na podlhovastú Jovinu tvár. Našiel na nej tie veľké oči, ktoré ešte nepozreli naň a už ho ranili — a malé ústa. Zbledol ako stena, dych mu zasekol, až prsia idú puknúť, preplnené vzbúrenými citmi. Ona pozrela naň, vľúdne, milo, akoby sa mu prihovárala — aspoň on badá, že by sa mu chcela prihovoriť — a ide rýchlym krokom a so sklopeným zrakom cez ulicu očí, na ňu zvedavo obrátených.

Sotva prešla, začali sa poznámky.

„Ľaľa, ako sa popravila!“

„Eh, bola na panskom chlebe!“

„I opeknela!“

„Vyobliekala sa ako konteša.“[25]

„Veru mnoho slávy do palácu Zubićovho.“

I všetky narážky i poznámky vzťahovali sa na chudobu Zubića a na jej nádheru.

Zubić nenie obľúbený v dedine. Býva na nižnom konci. Neukáže sa nikdy na ,piaci‘ (námestí), ani v krčme, ba prestal i do kostola chodiť. A to všetko, že sa mu žena zabila. Jedni hovoria, že opitá padla na hŕbu kamenia a zostala mŕtva na mieste. Iní zase vynašli iné. To ho vôbec prinútilo bočiť od sveta.

Jova, keď podrástla, tiež sa necítila dobre doma. Odišla do služby na druhý ostrov a od tých čias tam slúži po kupeckých a panských domoch. Otec vari ani veľmi o ňu nestojí. Najviac sa starie o ňu amia Ursa, mať Milkina, vydatá za Dujeho[26] Odrića: vlastná sestra nebohej Zubiky. Jova i teraz zložila sa u ,amie‘ (tety) Ursy, príduc do dediny rodnej stráviť veľkonočné slávnosti.

Petrovi sa zachmúrila tvár, keď počul poznámky o Jove.

„A či ste vy kresťania?“ chcel už zahrmieť na nich a menovite na brata Nika, parobka už na mieste, ktorý sa rehotal s akýmsi hlúpym pôžitkom na tých surovostiach. Ale si rozvážil, že by sa iba všetko zhoršilo. Odišiel domov hlboko dojatý. Bolo mu tak, že by najradšej vykríkol, až by sa skaly triasli. Všetkého mu bolo akosi ľúto; i celý dosavádny život, ozaj, akýsi pustý, žalostný: len zaplakať nad ním…

Po večierni zas postál pred kostolom. Prešla popri ňom, i zase pozrela naň. To ho veľmi zadivilo: veď nezbadal, že by na druhého bola pozrela. Čo to znamená? Všakovak rozmýšľa, všakovak si vysvetľuje.

Nemôže sa premôcť — ide za ňou, obďaleč. Neutekajú pred ním, mohol by sa k nim jednoducho pripojiť a odprevadiť k domu: ale nemôže. Tých desať krokov, ktorými zaostal, zdá sa mu nedobytnou hradbou. A konečne jemu dostačí hľadieť na jej báječnú chôdzu, na strojnú postavu, čuť úlomky jej slov a dýchať vzduch, ktorý dýcha ona.

Keď sa zvrátili do dvorca Odrićovho, Jovine oči zadivene sa stretli s jeho pohľadom rozpáleným. Podvihol červenú čiapočku s čiernymi strapcami a chcel pozdraviť: ale slovo mu prischlo v hrdle a zamrelo na perách. Zronený vyšiel hore dedinou až na vŕštek, skadiaľ sa vidí biela dedina, zelené vinice, šedé háje olivové, ktoré stoja akosi dumno, obliate jasným slnkom. Z piace zaznieva pokrik mládencov, ktorí neberúc ohľad na nedeľu, dali sa do hry ,na balón‘ (loptu).

Zišiel i on na piacu, i hľadí na pestrý život, ktorý panuje na nej. Mládenci, ba i ženáči, rozdelení na dva tábory, bijú loptu, lenže nie drúkom, ale dlaňou. Lopta lieta mohutným oblúkom z jedného konca piace na druhý. Petar je chýrny hráč, keď lopta naň letí, podberie ju šikovne a pošle až hen dakedy do dvorcov. Ale dnes hľadí bez záujmu na zhon hráčov. Ako postavy okolo balónu motajú a hádžu sa sem a tam: tak sa jemu motajú v hlave všakové neobyčajné myšlienky.

Na mrkaní pobral sa domov. Sediac pri ohnisku, rozmýšľa a vždy sa mu vracia myšlienka: ,Panebože, čo je toto — čo je? Čo sa to porobilo!‘ Hľadá odpoveď okolo seba, nad sebou — všetko hluché, tiché. Iba z ,buška‘ (hôrky), ktorý sa rozkladá na blízkej stráni, dolieha sladký tlkot slávika. Divne sa dotkýna srdca Petrovho — sťaby ho chcel naladiť k piesni víťaznej…

Celú noc nezažmúril oka.



[1] Mate — Matej

[2] kmet…, težak (chorv.) — nádenník, želiar

[3] vriedan (chorv.) — usilovný

[4] plane (lat.) — veru

[5] mortifikati (z tal.) — trápiť, umárať

[6] vidi muke (chorv.) — o to sa stará, trápi

[7] kuća (chorv.) — dom

[8] veramente (z tal.) — namôjveru

[9] kraljević Marko — najpopulárnejší hrdina juhoslovanských ľudových piesní a povestí. Bol synom kráľa Vukašina (1371 — 94). Pričíta sa mu mnoho hrdinských činov.

[10] Tome — Tomáš

[11] sprovest (chorv.) — stráviť

[12] dičurina (chorv.) — detváky

[13] otišli u raj (chorv.) — odišli do raja

[14] Ništa, synko, ništa (chorv.) — Nič, synak, nič.

[15] stavili u galvu (chorv.) — zaumienili si.

[16] profitati (z tal.) — mať zisk, úžitok

[17] u gori (chorv.) — v hore

[18] u chlad (chorv.) — do chládku

[19] bán — miestodržiteľ, vládca bánoviny, administratívnej územnej jednotky v bývalom Chorvátsku

[20] Pola — Pola i Pulj, prístavné mesto v Jadranskom mori. Pred I. svetovou vojnou bol v Pole rakúsky vojnový prístav.

[21] dozvon (chorv.) — posledné zvonenie

[22] Jova — Jana

[23] Jakov — Jakub

[24] funkcia (z tal.) — náboženská slávnosť

[25] konteša (z tal.) — grófka

[26] Duje — Domnius




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.