E-mail (povinné):

Stiahnite si Vianoce Martina Kukučína ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Štedrý deň

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 157 čitateľov


 

Štedrý deň

Dobehli sme pred dom. Vlastne bežal ,môj‘ kôň (ozajstný koník hercegovskej[1] fajty) a ja sa na ňom niesol. Kôň driečny o štíhlych nohách s mohutnou hrivou, osedlaný, pravda, sedliackym sedlom so všetkými patričnosťami — strmeňmi i povrazmi na priviazanie ťarchy. Bežal tým krokom drobným, zamieňavým, pod ktorým sa kolíšeš v sedle sťa v kolíske, a nepocítiš najmenšiu ustatosť. Ba zadržal svoj drobný trap i hore vŕškom, na ktorý sa cesta serpentínou dvíha, keď vstupuješ do nášho mesta z tej strany od mora.

Medzi takou jazdou najpríjemnejšie je rozmýšľať a snívať. Myšlienky sa rozvinujú jedna z druhej, sťaby ich snoval na snovadlá, a zapadajú do mora zabudnutia úplného, alebo polovičatého. Tak i touto cestou zahrúžil som sa do myšlienok a ukolísal sa do príjemných snov.

A na čo sa vzťahovali tie moje sny? Možno povedať, že sa tmolili v teplej izbe, v ktorej horí pec, hádžuc červenú žiaru po stenách — nuž po stenách, lebo taká ,našská‘ izba má máločo viac, okrem štyroch stien. V izbe, kde by sa dal zhodiť hrubý krátky kabát, futrovaný dupľovane — a mohol si pohovieť tak ,ako doma‘.

Na ,piaci‘ je veselo a živo. Okolo stola pod starou jahodou je ohromný stisk. Každý, kto má zdravé nohy a lakte, tlačí sa, tisne, dobýja k stolu, na ktorom sú postavené starosvetské vážky na záves. Pritom škrek a vresk. Vidíš ženské, slúžky i hospodarice, bez šatky, holohlavé, s miskou alebo tanierom, ako sa naťahujú jedna ponad druhú, nadkladajú misky, taniere, núkajú peniaze. Ale i dakoľko chlapov, ba i vážnych občanov sa zamiešalo do toho stisku. V tomto zmätku jediný chladnokrvný človek je sám rybár, ktorý hádam len pred chvíľou zavítal k nám s dnešnou svojou korisťou. Chladnokrvne váži, delí, berie groše, dbajúc veľmi málo alebo práve nič o pekelnú trmu-vrmu okolo seba.

Bezruký Šime — vyvolávač nášho rínku — oddelil sa od zástupu kričiaceho a kráča dolu ulicou, vyvolávajúc hlasom ani byvol: „Eno ugori po petdeset šóldih kilo-ó!“[2]

„Čo — ugori? A kto ich doniesol?“ pýtam sa ja naradovaný. Úhor, bárs vyzerá ako had, je predsa ryba jemná, chutná, zvlášte keď je veľký. Vtedy osti nezavadzajú.

No nikto mi neodpovedá. Všetci sú zaujatí rybárom a rybami. Z výšky, na ktorej sa nachodím, vidím rybárovi iba hlavu v súkennej čapici. Tvár neznáma, vidno, prišli rybári prespolní na náš trh.

Iba starý strýko Tomić spoza uhla vyzrel a keď videl mňa svojimi mdlými očami, trochu podpuchnutými, pristúpil ku koňovi, chytil ho za uzdu a podržal, kým skočím.

„No, či ste kúpili ryby, barba Tome?“ pýtam sa.

„Neviem, môj pane. Viete, že je v dome gazdiná — tá rozkazuje. Ja? Nuž k ohnisku — bochník a bukara (krpka): to je moje.“ Zasmial sa akosi veselo a spoza tenkej pery vyskočili dva čierne zuby, veľmi vystavené.

„No — nebude vari tak zle,“ teším ho ja. „To kým privyknete na ňu…“

„Veď zlá je nie — to sa nemôže povedať. Ale predsa. Viete, čo je nevesta.“

„Dakedy lepšia ako vlastná…“

„Bože daj, i svätý môj Tome!“ povzdychol strýko Tomić.

Môj ,momak‘ — honec koňa až teraz dobehol. Nechcelo sa mu pretekávať sa s koňom hore vrchom. Lebo i tak videl, že ,parip‘ je krotký, bezpečný, bárs hádže hrivou a fŕka od bujnosti, prikladajúc jednu nohu k druhej akosi cifrovane. Prevzal koňa z rúk strýka Tomića a priviazal ho k stromu. Až potom odviazal zo sedla kapsu s medicínami a nástrojmi, ktoré taký vidiecky Aeskulap[3] všade so sebou vláči.

V izbe zima. Akási vlhká; lepí sa na prsty a preniká až do špikov. Tým citlivejšia, že vonku je lahodne, slnečno a od mora nesie sa vzduch, akoby už-už nosil prvé zárodky jari. Deti i starci vysedujú na úslní, vyhrievajú skrehnuté údy, presvedčení, že slnko je slnko, i krajšie hreje než najskvelejšie ohnisko. Zima tým smutnejšia, že nemá kde praskať oheň a šíriť blahodárne teplo po dome, keď nieto pece.

Momak odišiel s medicínami i koňom do susednej dediny, odkiaľ bol prišiel po mňa. Ja som prešiel do druhej izby, ,na letovisko‘. Letovisko preto, že obrátená je k juhozápadu — i keď sa roztvoria obloky a okenice, slnko ju rozohreje i na Štedrý deň. V lete je večne zatvorená, lebo panuje v nej afrikánska horúčava.

Na letovisku som sa spravil ,komod‘. Natiahol na čižmy plstené papuče a la domáci pán pražský, obliekol pohodlný, teplý župan so širokými rukávmi a la Muhamed beg Osmanpašić,[4] i rozložil, vlastne rozdúchal žeravé uhlie v hlinenej panve benátskeho pôvodu. Ušúľal cigaretu zo solídneho kontrabandu — i bol som ,ako doma‘.

Dobre padne i takýto odpočinok. Od rána som schodil celú susednú dedinu, z dom na dom, ani čo by s koledou. Rozšírili sa tam osýpky a uložili skoro všetky deti do postele. No a detí je tam, ako i tu, neobyčajná hojnosť. Potom vezmúc vec prísne, ani som neobedoval, ba ani neraňajkoval. Ráno mi dali čiernu kávu, lebo biela sa nesmie piť v Štedrý deň. A ako som sa túlal po domoch, tak som v každom dačo užil, ako to ináč ani byť nemôže. Figy, mandle, konfekty, zaváraniny, krapne, pražené na oleji, sušené hrušky. Pritom sme zapíjali rakijou alebo sladkým vínom tieto paškrty. Hoci žalúdok obrátený je v ,ohnivé jazero‘, predsa len pripomína, že neužil dnes ničoho solídneho.

Ale čo si počneš! Tu s pôstom nežartujú. „Keď pôst, nuž pôst, a keď hojnosť, nuž hojnosť!“

Môžem vyzradiť, že takto svedomite som neprepostil, iba jeden Dohviezdny deň.[5] Ale to už bol ozajstný, prísny pôst. Jano a ja (oboch nás rovnako bieda bila), roznosili sme ho po Novom Meste pražskom, menovite po Karlovom námestí (čakajúc listára), a popoludní po Kráľovských Vinohradoch. Prvý rok sme boli na univerzite, a hneď prvým rokom nás začalo šťastie naháňať. ,Brady‘ sme nemali, aby bol chcel kto na ňu zavesiť zlatku. Ba ani náš bankár, vážny ,Alchymista‘, nemal ,momentánne‘ ,zbytočného‘ groša. Súdili sme z toho, že začal práve v tie dni radikálnu kúru so slanými ,houskami‘ (jedna za grajciar), ktorú prevádzal periodicky, v súvise s pauzami, pripadajúcimi medzi návštevy listára. Tak teda sme sa ,strcali‘ po uliciach; prezerali rybky vo veľkých kadiach a korytách, lízali med cez hrubé sklá výkladov vo všakových cukrárňach a ,lahůdkářských‘ závodoch. I dočkali my peknú hviezdu; ale vzdor tomu sme nevideli večer ,zlaté prasiatko‘…

Ktovie, či sa nezjaví teraz!

Aspoň večera vynahradí. Taká nádej je schopná zvíťaziť i nad hladom. Pod oblokom, ktorý hľadí na námestie, zatíchlo. Okolo rybárovho stola netisne sa nikto, len leci-kedy príde daktorá ženská. A v sude ešte celé klbká väčších-menších úhorov. Bezruký Šime núka ich už po štyridsať. Čo sa tisli a prenáhlili, budú banovať. Len krčmár Keko[6] sa neprenáhlil. Stojí opodiaľ, opretý o stenu, a čaká, kým rybár spustí na tridsať. Potom on zjedná celú zásobu za dvadsaťpäť, posolí, zaúdi — a jeho hostia budú mať úhorčinu celú zimu.

Občania postávajú na priedomí, i po uliciach. Mládenci a mladí ženáči hrajú na námestí loptu, aby sa čas míňal. V kostole stavia kostolník jasle — toto nezapomenuteľné divadlo každému dieťaťu. Ženské čistia rybu, kutia okolo nizučkých ohnísk, alebo natĺkajú ,bakalara‘. ,Štokfiš‘[7] totiž nesmie chybovať na žiadnom stole; musí byť nielen natlčený, ale i vymočený pred varením, aby odmäkol a pustil ,mlieko‘. Inteligencia alebo sedí doma, alebo sa túla po domoch, popíjajúc rakiju a zajedajúc krapňami.

Zahrúžil som sa do žalúdkových ideí, ako človek hladný, ktorého čaká hojná večera. Pochutnám si teda na úhorovi, ktorého spravia nepochybne na trojako. Pravda, ,brujet‘ je najlepší. Hľa, i v Prahe budú mať, ale len kapra. I toho spravia na trojako: na modro, na čierno i na bielo, ak sa nemýlim. Medzi tieto pôstne myšlienky vmiešala sa akosi kacírska klobása v kapustnici, opekance s makom, ba i pirohy s tvarohom. Bože, kedyže to bolo, ani už nepamätám…

Ktosi mi zaklopal na dvere. Možno vianočný dar. Fľaša rakije, alebo prošeka[8] a košík fíg a mandlí. Nájdu sa i vďační pacienti dakedy…

„Dalje!“[9] ozvalo sa zo záhybov môjho kaftana, ako z pivnice.

Vošiel človiečik skrčený, ponížený, v ruke nedrží košík, ale červenú čiapočku, i strúha mi hlbokú poklonu.

„No?“ pýtam sa hlasom tvrdým. Človek je prespoľný, Lovre, tiež z mojej jednej dediny. Popadla ma zlá predtucha.

„Keby ste, šor doktor, ako do nás. Potreba je ľúta. Môžete si predstaviť, že musí byť potreba. Verabože v takýto deň nešiel by nikto z roztopaše… Dohviezdny deň, na zdravie! Ale keď je potreba, nuž naostatok, deň ako deň…“

„Do P…[10] a teda!“ zvolal som zničený. Duch preletel v okamihu z mojej izby do P… a, lenže, bohužiaľ, mazga potrebuje na takú cestu hodinu ta a hodinu spiatky. No, dalo by sa i ten kúsok vyviesť do večere.

„A či máš živo?“[11] pýtam sa s oživenou nádejou.

„Živo, na službu. Mazga ako jahňa. Dieťa môže na ňu vysadnúť. Nehádže, nedurí sa. Bezpečná: o polnoci, ako vo dne…“

„Čo mi je z nej, keď je ako jahňa!“ dudrem ja, zhadzujúc plstené papuče a turecký kaftan. „Bolo by lepšie, keby bola ako strela…“

„Ako pero, môj pane — akurát strela. Jedným ťahom i päť hodín. Na moj dušu! A nie durná. Vystreľte jej pri jednom uchu — ani sa nehne. Svätého mi Lovru!“

„Ale choď — kto ti ide z mazgy strieľať. Iba ak blázon!“

„To ako napríklad. A môže byť všaková potreba. Eh, môj hospodáru!“ Položil dlaň na čelo, akoby vyvolával spoza neho nové idey. „Nenájdete ho na celom ostrove, chvalabohu! Ja sa s ním, úfajúc v boha, nezľaknem čo hneď proti noci… Eh, darmo hovoriť! Živo — čo, živo! Ako človek — ako kresťan, len prehovoriť: „Ale čože, keď sa mu nedostáva reči…““

„Možno, je takto lepšie. Trepotali by do sveta a nešli,“ odsekol som ja. Lovre prijal moju poznámku ako súci vtip, i rozosmial sa.

„A čo, Lovre, povedz na dušu — musím ja ísť?“ pýtam sa dôverne.

„Je naozaj ľúta potreba. A medzitým vy ste hospodár ísť alebo nejsť… Pobili sa na piaci a môjmu bratrancovi, Andremu, rozbili hlavu. Skutočne rozbili. Toto všetko,“ a ukázal na čelo. „Vidí sa kosť a či čo. A uvidíte vy najlepšie. Lebo čo ja môžem dostihnúť mojou hlúpou hlavou? Vy beztoho vidíte viac spávajúc, než ja pozerajúc. Ale myslím, že je to mrzko. Tak sa mi zdá. A ostatne, čo ja môžem vedieť? Prišli po mňa, či mám živo doma — že tak a tak… Ja veru vysadol a hybaj…“

Kým on vykladal svoje názory, alebo skôr žmýkal a po kuse, lenivo prednášal, ja som za ten čas pohodlne povkladal všetko do kapsy, čo mi asi mohlo byť potrebné v tomto prípade. Natiahol som na seba zase hrubý, krátky zimník a pre prípad prevesil na plece plášť lodénový, i čiapku na hlavu. Konečne nevieš, či ,neskočí‘ bóra, kým sa vrátiš a nebudeš musieť v ostrom vetre cestovať hodinu, alebo viac.

Lovre mi už predviedol mazgu, keď som sa zjavil v bráne. ,Bude krotká,‘ usúdil som hneď, len čo som ju videl, ,nebola by ináč taká tučná…‘ A skutočne, keď som ruku vložil na sedlo, nešvihla nohou. Neschúlila uši a nehodila ku mne hlavou, keď som jej okolo hlavy šibrinkoval.

„Pravdu máš, Lovre,“ vravím mulatierovi.[12] „Živo tvoje je krotké, tiché, rozvažité, ani dáky kon…“ Len že som neriekol ,konžilier‘! Ale tu stojí šor Džiovani,[13] tiež výborník mestský, a dakoľko chlapov — sedliakov.

„Kontandín!“[14] doplnil šor Džiovani, možno v nevinnosti srdca a možno z malície[15] prirovnajúc k mazge írečitého občana nášho mesta. „Ale — živo je dobré. Nemáte sa čo báť,“ uisťuje ma šor Džiovani. „Ja sa v tom vyznám.“ Ešte mi povedal, keď som už vysadol a strmene mal pod opätkami: „A ponáhľajte sa. Ešte sa môžte navrátiť.“

„A akože. To je i môj úmysel.“

„Veru, išli by tam ostať!“ pohoršovali sa mešťania. „Každý v tento deň ťahá sa k svojmu domu…“

„Ba ostať! Ešte čo! Ak dá boh zdravia, odídeme i prídeme i navečeriame sa. Kde ostať! Ach, veru to ešte!“

Na také reči bola moja povinnosť, aby som sa uspokojil.

Mazga dokázala, že je pevných zásad a obyčají. Kráča poľahky, akoby nemala tušenie, že donáša ,prvú pomoc‘, ale akoby napríklad niesla drva alebo olej. Honec vykrikuje, akoby hnal čriedu statku, štrká svojím okutým korbáčom, i šibne ním tu i tu — no mazgu to nemýli ani mak. Najviac že schúli uši a hodí hlavou nabok, akoby odháňala dotieravú muchu. Potom nejde nikdy poprostred ceste. Vždy po krajoch, popri samých múroch, ktorými obohnali vinice. Odožeň ju z jedného kraja, prejde ihneď na druhý, kde ťa večne ohrozuje tŕnie, pokladené po múroch, že sa ti zachytí na kepeň, odvisne na ňom a počne bádať mazgu a plašiť.

Naveľa sme dosiahli polovicu cesty: návršie, z ktorého vidieť more vo tri strany. Iba vľavo tiahne sa pohorie, porastené nízkou ,horou‘. Po úbočinách rozkladajú sa mohutné tably viníc, i na pláni, po ktorej nás práve vodí cesta. Vo viniciach olivy alebo figové stromy: tieto holé, olivy v svojej každodennej šedi. Niekde pod stromami, alebo v slobodnom, celé záhony kupusa — kapusty, ktorá nikdy nejde do hláv. O Vianociach mu je vrchovisko, keď ho mráz opálil. Smerom k moru návršie sa spúšťa náhlo, značnými strminami, ktoré sú od prírody už akosi roztrhané, čiastočne povodňami vyjarčené. Zato ruka ľudská i v týchto miestach vysadila révu. Malé záhonky uložené sú terasovite jeden nad druhým, popodmurované. Až ti je clivo, keď vidíš z takého múru vyrastať figovník a náhlym oblúkom chýliť sa nad spodný záhon, akoby bol odvisol v povetrí. V kotlinách, kde jest predsa čosi i prsti, založené sú ,role‘. Na nich rastie pšenica. I my vieme teda, čo je žatva. Orba sa vybavuje cele egyptsky — dreveným hákom.

Cesta vedie najviac touto pláňou, málokedy sa dvíha alebo spúšťa. Oko preletí pohodlne ponad kostrbaté štice vŕškov a s úľubou spočinie na kráse všetkých krás — na mori. Hladina mu je čistá, po nej akoby popreťahované biele stuhy. Ani v lete! Na ňom akoby nepohnute stálo čosi ako podlhovastá čiapka. Nad ňou sa vznáša pásik dymu. Teda parník; uháňa snáď plnou parou a stadiaľto sa zdá, že nepohnute stojí. Drobné bodky, intenzívne biele, roztratené po modrej hladine, sú loďky a člny s plachtami. Každá spechá, aby dnešný Svätvečer trávila ak nie doma, teda aspoň v prístave. Tiež taký nomádsky život…

Za modrým pásom mora vystupuje skvele kamenité Prímorie. Je to len pruh zeme na pohľad a predsa s nádejou i túžbou nesie sa k nej oko človeka, rodeného na kontinente. Pruh preto, lebo hneď od brehu dvíha sa Planina, velebná a spolu tak smutná. Na jej bokoch trčia obrovské skaliská a bralá, sťa kĺby človeka chudého, zbaveného rúcha. Je rozjarčená, akosi rozkmásaná, akoby zabudnutá. Jej biely hrebeň, posnežený, ostro sa kreslí na skvelom úzadí čistého, modrého neba. Jednotlivé končiare vyzerajú stadiaľto sťa stupne, po ktorých bieda z kontinentu vtiahla i do tohto raja. Toto mohutné pásmo vrchov len na jednom mieste je pretrhnuté. Ozaj ako pretrhnuté — tak je tá dolina strmá, tesná, krkolomná. Podobná skôr priepasti, než doline. Ňou sa hadí cesta bielou serpentínou, prevalí sa sedlom a tratí sa kdesi za vrchmi — v Zagorji. Toto sedlo v Planine nasadené je akoby oblok. Vidíš cezeň rozsiahlu pláň, nad ktorou dvíhajú sa nové vrchy a kopce a v ich lone belejú sa zagorské dedinky. Keby nie toho, myslel bys’, že Planina je ten kraj sveta, obitý doskami, aby sa nesypala zem do priepasti večnosti.

Prichodilo mi rozopäť zimník. Slnce hreje, naozaj hreje; preto, že nieto najmenšieho vetríka. Ako uveriť, že je toto Dohviezdny deň? Kde je sneh, kde čierňava hôr, posypaná čerstvým snehom, kde hlas hrkálok, ktorý sa rozlieha z hradskej za sánkami, v nichž panstvo v ťažkých bundách na vyvrátenej medvedej koži alebo pestrom koberci? Kde deti, spúšťajúce sa na sánkach do dediny, s rukami skrehnutými ako cepíky? Kde domce vybielené a podkľakujúce pod snehovým požehnaním? Kde cupot mlatcov z polootvorených humien a strnádka odutá od zimy?…

To je môj Dohviezdny deň. A toto? Čosi ako Hromnice s prvým zavanutím jari a vôňou rozmoknutej zeme…

Došli sme na ,glavicu‘[16] miesta, odkiaľ cesta spúšťa sa do doliny strmým spádom. More nám čľapoce takrečeno pod nohami.

„Skoro sme došli, pane — čo?“ pýta sa môj Lovre s hrdosťou.

„Tak-tak. Stredne.“

Odpoveď ho urazila, viac už neprehovoril. A zaslúžil uznanie. On popri mazge vykonal dva razy toľkú cestu, ako ona. V horlivosti ju predbehával, snáď že ju svojím príkladom navedie k rýchlosti. Keď to nepomohlo, vrátil sa a pred sebou ju duril. A keď už-už myslel, že sa nakriatla, zas ju predbehol, ale zaraz musel sa vrátiť… I napoly zachrípol od ustavičného vykrikovania, nadávok i hrešenia. Pravda, nikdy nezahrešil ,svetca‘, aby nedoložil kvôli porozumeniu ,turskoga‘. Keď váži svojich, nie je povinovatý vážiť i tureckých svätých.

Pri prvej zákrute skočilo nám pred oči naše P… Leží i ono na strmom brehu, domy jeden nad druhým, postavené bez plánu. Ulíc ani niet, to sú medzierky, z ktorých prívaly poodnášali všetko, zanechajúc holú skalu, tu hladkú, tu s vyčnievajúcimi kusmi. Zato na hornom obvode dediny, kade vedie cesta, domy stoja v rade, štítmi na ňu. Na nábreží sú domy krásne, výstavné, s balkónmi a terasami na more. Na nich skoro na všetkých vystrčené sú zástavy, lengajúce akoby zahanbené v tomto bezvetrí. Na vyšnom konci stojí kostol so štíhlou vežou, na nej hodiny ukazujú tretiu.

Zapadol som i ja v jednej z tých lesných uličiek. Honec ma doviedol k jednému z lepších sedliackych domov. Ostatne chlapi stoja pred bránou, vyčkávajúc ma. Vyšiel som strmými schodmi do domu, vlastne do priestrannej izby, postavenej nad pivnicou.

„Na dobro vám Badnji dan!“[17] zavinšoval som dľa obyčaje.

Odpovedali mi razom, akoby v chóre. Bola zhromaždená celá blízka a možno i ďalšia rodina. I ženy, i susedy, bárs majú dosť roboty okolo večere, zanechali všetko a prišli pozrieť, čo sa to ide robiť.

„Horkýže nám ,na dobro‘ tento svätý deň, môj šor dotór,“ začala jedna zo žien, dosť obstarná, ale statná, očistiac ústa zásterou. Vidíte, že mi ho skoro nadobre ubili. Pomyslite, aké nešťastie! Bol na piaci, ako človek: nie že by bol zadieral do dakoho, ale celkom ako vy, alebo ja…“

„Hm, hm,“ pohoršoval som sa i ja z povinnosti, pozerajúc ranu.

Išla viac do dĺžky, než do hĺbky; zato sa i vzbúrilo pol dediny. Druhá polovica akiste drží s druhou stranou. Aby bol dojem tým väčší, na doktora i na nádejných svedkov, poraneného neumyli, nepreobliekli. Nech sa vidí, koľko vytieklo krvi… Stará mi vyrozprávala medzitým dlhú históriu, v ktorej úbohý Mladomir hrá rolu baránka. Všetko ten ukrutník, zbojník Luka. No mne sa pozdávalo i z tejto rozprávky, že v úzadí je dvoje očí, čiernych, usmievavých — možno šelmovských: tie že pripravili úbohému Mladomirovi túto krvavú omáčku.

Keď starej odľahlo trochu, hneď sa strhol veľký zmätok v dome. Treba bolo predložiť lavóry, vodu, uteráky i čistú košeľu Mladomirovi. Každá mala akú-takú robotu, a v nej zabudlo sa na všetko, ešte i na Luku. Táto metóda, dať totiž svetu náhlu robotu, v každom nešťastí sa osvedčí. Zaženie hnev, bes a tiež i zármutok aspoň na chvíľu, alebo mu aspoň zlomí ostrie…

Založil som stehy na ranu a obviazal. Až teraz mi bolo jasné, prečo som bol zvaný tak naponáhle. Všetci očakávajú s napätosťou, či ja nezavolám súdobnú komisiu. To sa rozumie, že kvôli takejto maličkosti nemohol som vyrušiť sudcu z vianočného mieru. Ale zaobalil som toto rozhodnutie do bavlnky vyčkávania, nech sa vidí, ako to pôjde, že však i potom potrafíme k súdu.

Rodina bola sklamaná. Očakávala pevne, že Luka bude tráviť Vianoce v okovách. Pravda, nemožno rozhodnúť, koho by radšej okovali v tento okamih: Luku a či — doktora. Uznal som za dobré vzdialiť sa. Nech rodina má slobodného času a priestoru vyjadriť sa o lekárovi i deravej spravodlivosti na tomto svete.

Išiel som po obyčaji do fary, presvedčiť sa, či nie je ešte dakto chorý. Z fary som odišiel do domu pána Rustića na kávu, rozumie sa, čiernu.

Panie som našiel zamestnané v kuchyni. Páni — otec a dvaja synovia — zaraz navrhli, aby som zostal u nich.

„Nemožno — dnešný večer nemožno.“

„Ah, čo nemožno!“ starý pán na to. „Všetko je možné.“

„Ale toto nie…“

„Ako chcete,“ doložil trochu nevrlo. No mladí neprestali naliehať.

„Pôjdeme vytiahnuť siete,“ riekol mladší, pasionátny rybár. „Uvidíte aspoň, ako sa to robí.“

„To som už videl mnoho ráz.“

„Ale sú i udice, a to ste nevideli.“

„A čo na tom? Udica a na nej ryba.“

„Odpusťte, to je čosi zvláštneho.“

„Druhý raz.“

Dali mi teda pokoj. Zaželal som celej rodine šťastné sviatky a odobral sa. Mladší brat vyprevadil ma navrch dediny, kým vysadnem.

No na piaci som mazgy nenašiel, ani Lovreho. A predsa som myslel, že ma už bude netrpezlive očakávať. Pošlem chlapov k môjmu pacientovi, aby on poslal po Lovreho. O chvíľu prišiel otec pacientov s rozpakmi na tvári.

„Odpusťte, pane, ja nemám ani živo, ani honca…“

„Ako to?“

„Nuž tak. Lovre odišiel i s mazgou. Že on veru ani za svet nejde. A druhého — koho?“

„Krásne!“ zvolal som rozhorčený. „Vy teda si netrúfate zadovážiť koňa.“

„Keby druhým časom, ale dnes! Odpusťte, pane, viete: mňa to veľmi mrzí…“

Pozrel som v nedorozumení na mladého priateľa. On sa usmieval tiež akosi v rozpakoch. Snáď i jeho zamrzelo nesolídne pokračovanie jeho spoluobčanov.

„Teda predsa sa len vrátime. Teraz už z prinútenosti,“ zasmejem sa ja. Bol som skutočne rozhorčený, bárs som sa hľadel premôcť pred mojím sprievodcom, aby nemyslel, že cítim nechuť oproti ich domu.

I starý pán sa pohoršil na mojej nehode.

„Bárs ma teší, že ostanete — ale väčšmi by ma tešilo, keby sa to nebolo stalo na taký spôsob. Keby mal doma kone, dal by vás ja odniesť. Ale sú hodinu vzdiale.“

„Ale čo pôjde, nech ostane s nami,“ zvolala stará pani z kuchyne. „I ja mám dvoch synov ďaleko, že nemohli prísť. On bude miesto nich…“

Tieto slová vyvolali mi na tvári veselosť. Mrzutosť razom prešla. Ba teraz som sa už úprimne tešil, že som ostal.

„Aspoň pôjdem na rybačku!“ zvolal som. „Beztoho by mi bolo ľúto, že som ju opustil.“

Vzali sme plášte a zišli na breh. Odviazali sme čln a postavili sa všetci traja k veslám. Čln sa kĺže ľahučko po hladine, potrhávajúc sa za veslami. 0 päť minút kerovali sme už okolo predhoria sv. Justa, na ktorom sliepňa už lucerna vo veži majáka.

Čln sa hojdá, nájduc sa v kanáli, akoby sa mu chcel poklonkovať. Bárs je všade bezvetrie, tu na tomto predhorí je predsa vždy more v pohybe a ten ženie vlnky pod priedu člna. Udierajú ony i o kamenitý breh, plný puklín a rozsadlín; od skál sa odrážajú, hádžu slanú penu ďalej na pobrežie. No tento pohyb badať len pri brehu. Tam ďalej v kanáli je hladina čistá ako vyleštené zrkadlo. Panuje úplná mŕtvota, iba čo galeb švihne povetrím na mohutných krídlach a hodí sa na hladinu, stratiac sa na nej oku svojou plavou farbou. Vyšiel i on za korisťou. Tíšina je ozaj sviatočná, duša temer trnie nad jej velebou a tají sa dych. Zato bor šumí tu v blízkej zátoke svojím večitým šumotom.

My sme pri brehu nemali čo hľadať, zamierili sme rovno do kanála. Pred nami rozložené Prímorie, celé šedivé akosi: ale tak veselé, vysmiate, až duša zaplesá. Lúče slnca, dobre už nachýlené nad obzor, plnou silou padajú na starú Planinu, lomiac a drviac sa po skaliskách a bralách. More, ktoré jej brehy myje, je taktiež čisté, modré a usmievavé. Po brehoch rozložené dedinky, okrúžené šeďou viníc, dávno opadaných, a olivových hájov, ostro odbíjajú lúče slnka svojimi bielymi domcami.

Asi na šesť strelení od brehu našli sme sieť. Bolo treba kerovať vľavo, aby náš druh, ktorý sa postavil na kormidlo, mohol schytiť poleno, plávajúce na hladine. Naň je priviazaný povraz siete.

„Treba mu poliať hlavu. Ešte nerybáril,“ smeje sa on, vyťahujúc povraz, ktorý sa mi zdal nekonečne dlhým. Starší načrel mora do črpáka a vylial mi ho na klobúk. Čosi sa dostalo i na tvár a do úst z tohto krstu. Tak som sa mohol zas presvedčiť, že je more skutočne slané.

Náš druh na kormidle musel lepšie napínať svaly. Z mora začala sa vynorovať sieť, jemná, tenká, o neveľkých — na pohľad — okách. Môj krst nebol márny. V nejednom oku zatrepotala rybka zúfalo, zaviaznuvšia obyčajne poza hlavu. „Váži, váži!“ vraví rybár, namáhave dvíhajúc sieť. Musíme priskočiť i my na pomoc. Asi dvojkilová škarpina[18] šibe chvostom, otvárajúc obrovskú tlamu.

„Pekná!“ chválim ju ja.

„Na brujet,“ rozhodol starší Rustić.

Ešte sme vytiahli dve škarpiny a tri-štyri menšie rybky. Zadná čiastka loďky naplnila sa celá sieťou, rozmočenou morom. Zvláštny jódový zápach vystupuje z nej, omamujúc zmysly.

„Váži!“ oznamuje nám priateľ, prehýbajúc sa namáhave v drieku.

Zas sme sa všetci traja prichytili k robote. Ja som sa vyhol nad okraj loďky i zazrel som lengať v povetrí veľkého morského raka. Ohákované nohy a klepetá zamotali sa do siete. Keď dopadol na mäkkú sieť, zaľupkal chvostom tak tuho, že nás ofrskal všetkých. Potom vyšlo so sieťou dakoľko hviezdic, i druhých živokov, zaujímavých viac pre zoológa než pre rybára. Často sa nájde v sieti i exemplár pavúka, i menších rakov: no teraz nič takého sme nevideli. Zato ma veľmi zaujímalo morské rastlinstvo, ktorého sa vysnovali celé kry za sieťou. Menovite riasy až skvejú sa sviežou, veselou zeleňou, a vyznačujú sa jemnotou lístia, ktoré je priesvitné proti svetlu.

Keď sieť bola vysnovaná v celosti a položená na hŕbu — ulovené ryby zmietali sa ešte v mukách na dne člna — pohli sme sa ešte ďalej do kanála. Prichodilo vyzdvihnúť ešte udice. Zďaleka som spozoroval vydlubenú, ale zatvorenú tekvicu, ako tancuje na vode. Zaveslovali sme k nej.

Táto tekvica nosí dlhý povraz, na ktorom sú vo väčšej-menšej diaľke zavesené udice s újedzou. Táto práca bola oveľa snadnejšia, než dvíhať širokú, rozmočenú sieť. Ostatne mnoho udíc chybí, len kúsky špagátu ukazujú, kde boli priviazané. Nebodaj bol úhor na hostine a odniesol i udice i újedzu. Celá korisť pozostávala z dvoch ražín,[19] širokých ani lopár. A keď odvisli vo vzduchu, pohybovali krídlami sťa dáky čudnovatý vták.

„Poďme nazad!“ rečie náš druh od kormidla.

„Počkajte ešte!“ zvolal som netrpezlive.

Oko náhodou zatúlalo sa mi k Prímoriu a s úžasom sa vpíja do jeho krás. Slnce zapadlo za ostrov a posiela Planine posledný pozdrav. Dedinky na brehu zahalili sa v riedku hmlu, ktorá ich ako jemný závoj pokrýva. Dediny, položené vyššie, akoby sa túliac k holým ňadrám chladnej Planiny, skvejú sa ani na obrázku bielymi stenami a krovmi v lúčoch zapadajúceho slnca. Vzduch nad nimi čistý a priehľadný ako krištáľ. Šedivá Planina akoby bola obliekla šaty kráľovské: horí živým purpurom. Na jej zasneženom temene jagá sa zlato červánkov ani kráľovská koruna.

I moji druhovia, bárs odchovaní v lone tejto veľkolepej prírody, stoja dojatí hlboko. A kým oko sa im pasie na tejto velebe, mysľou možno tiahnu sladkobôľne dumy. Ich vlasť tak veľkolepá, bohatá v krásach, bohužiaľ — iba v krásach prírodných. Ináč tak zanedbaná, osirotená, zaostalá, chudobná, že jej synovia, aby mohli vyžiť, musejú vziať do ruky tiež ťažkú hôľ vysťahovalca…

Obrátili sme priedu člna k ostrovu. Je akýsi tmavý, triezvy — pravý opak rozjaganého Prímoria. Stojí pohrúžený v tôni, ktorá v hlbších dolinách a rozsedliskách prechodí v súmrak, alebo hustne práve v tmu. Lucerna z majáka svieti silným svetlom, vyzerajúc sťa hviezda. V zátokách a pećinách[20] čuje sa tajomný šepot mora a ľahké čľapotanie vĺn. Na okolitých návršiach, ba i nad samou dedinou rozložil pobožný ľud sviatočné vatry, ktoré šľahajú mohutným blkotom vysoko. Tu i tu výstrel otrasie vzduchom: dudre po dolinách a rokliach a vracia sa zmorenou ozvenou od Planiny.

Keď sme obkerovali sv. Just, zabelela sa nám dedina vo večernom súmraku. Na ľavom brehu, popri ktorom sme veslovali, vidno skrčené postavy, nahnuté nad vodou.

„Čo robia tamtí? Vari močia nohy!“ zažartoval som.

Zasmiali sa na mojom nápade.

„Chytajú ligne[21] na večeru.“

„A ako?“

„Tiež na udicu. Lenže tá je trochu inakšia. Hľa, tu ju vidíte.“

Ukázali mi rybu, sformovanú z vosku, a okolo nej nasadené ostré háčky. „Na ne sa zachytí ligňa ramenami a rybár ju vytiahne.“

„Poďme i my!“ navrhol som ja.

Zakerovali sme k brehu, vystúpil som ja a starší Rustić. Mladšieho sme s člnom odsotili od brehu a on vezmúc obe veslá do ruky, pohol sa s korisťou voľným tempom k domu.

Breh je čistý kameň; hlbokými puklinami vniká more ďaleko, rozrážajúc sa vlnami o ostré hrany a končiare. Len s najväčším namáhaním mohli sme pokročiť po skalách, ostrých ako ihla. Sú celkom holé, iba v puklinách prichytil sa biely mach so žltým kvetom na tučných chlpatých stonkách. Vyzerá to tu všetko mŕtvo na dakoľko siah od mora.

Vyšli sme na chodník, ktorý nás zaviedol k majáku sv. Justa. Idúcky sme videli niekoľko ľudí, pohrúžených do svojej práce. Nikto si nás ani nevšimol.

„Musia mlčať,“ vysvetľuje mi priateľ, „ináč by sa ligne zdurili.“ No ja som prestúpil túto reguľu. Neďaleko majáka zazrel som takého lovca i videl mu ľavé líce.

„Ó, Lovre, či si to ty?“ pýtam sa zadivený.

Lovre ani slova.

„Nenie to môj Lovre?“ pýtam sa druha, aby som bol istý. On zažmurkal na mňa významne.

Urobili sme dva-tri kroky napred, a tu sa obrátil Lovre, prehýnajúc sa v krížoch.

„Zdurili ste mi ligňu. Už začala chytať — ja potiahnem — a ona spraví machuľu… a nič…“

„I ty si mi spravil machuľu!“ ja jemu.

„A čo, hospodáru, neboli ste spokojní s mazgou… Čo robiť? Radšej poď, reku, dačo uloviť. Chytil som tri. Ak sa vám ľúbi?“ A podáva na dlani čosi plavého, s visiacimi nehybne ramenami, sťa šnúry.

„Nechže ti bude raz po vôli!“ zasmejem sa ja. „A koľko by ich bolo ešte treba?“

„Hm — čo len to! To sa rozumie, čím viac… Keby ešte dva, akurát by nám bolo po jednom.“

„Chudák!“ ľutujem ho, idúc za druhom. „Možno by nevečerali, keby neulovil…“

„More je darca všetkého dobrého,“ poznamenal môj druh, rozvíjajúc udicu z kolovrátka. „Zdroj života i zdravia: a čo budete čo hovoriť vy, ktorí ste nechyrovali o ňom. Keď ho nevidím, padne mi na srdce túha: zdá sa mi, že som uväznený. Možno by ochorel bez neho. A tak i Lovre. Myslel by, že sú nie Vianoce, keby nejedol svoju rybu, čo sám uloví. Vy to, pravda, ťažko uveríte, vy, ktorý zas bez hory nemôžete byť.“

Sadli sme na široký balvan, ktorý more omýva, ihrajúc vo výmoliach nám pod samými nohami. Balvan je čierny, i za nami skaliská na dakoľko siah vzdiale počerneli od zrazených solí morských. Keď príde bóra, more sa naduje, pokryje nielen tento balvan, ale i vysoko nadeň dobíja spenenými vlnami. Kto by to veril, kto ho vidí dnes večer?

Je tiché, akoby odpočívalo. Už nenie modré, ako za slnca. Je zelené, ako tráva, len na pravom kraji obzoru leskne sa po ňom striebristý pruh. Spoza Planiny začína sa dvíhať mesiac — jeho prvé lúče postriebrili jeho tichú hladinu. Planina šedá, ani oceľ, pohrúžila sa v sviatočnú dumu, spoza nej nebo akoby sa bolo zapálilo požiarom. Na sv. Klimente, najvyššom končiari Planiny, jagá sa jasná hviezda, akoby ju naň bol nastokol. Chveje sa, trasie nad rozsiahlymi poľami ľadu a snehu — snáď jej je zima. Akoby chvíľkou pohasla — a znovu vyskočí a zajagá sa tým silnejšie.

„To nenie hviezda,“ odpovedá môj priateľ na moju otázku, čo to za podivná hviezda. „To je sviatočná vatra na sv. Klimente.“

„V takej výške!“ podivil som sa.

„Naši Prímorci sú odvážni. On pôjde dakoľko hodín, aby mohol zapáliť vatru. Viete vy, že je tam poriadna zima? Ale nepamätám Vianoc bez vatry. I keď je bóra — všetko jedno…“

O chvíľu na rozličných bodoch Planiny, i okolo dedín, zažiarili podobné svetlá. Odpovedajú im ohne z nášho ostrova, nakladené po vrchoch a pahorkoch. I výstrely ozývajú sa podchvíľou tichým večerom.

„Drží!“ štuchol ma priateľ, navíjajúc šnúru na kolovrátok.

Zahľadel som sa do hlbiny, no okrem skál nerozoznávam ničoho. Konečne som zazrel rybu z vosku, pri nej sa hýbe akási plavá masa, podchvíľou meniac podobu i rozmery. Dakedy je ako klbko, indy sa rozloží ako plavý tulipán s listami pohyblivými.

„Je veľký!“ šepocem ja naradovaný.

„Malý je chutnejší,“ odpovedá priateľ.

Keď dotiahol udicu ku kraju, vysvitlo, že ligňa sa nezachytila ani jedným ramenom. Zbadala nebezpečie, a na tom mieste, kde bola, zanechala iba tmavú machuľu. Keď sa vyčistila pomaly, nevideli sme ničoho.

Vzal som udicu ja a hodil zas do hlbiny. O chvíľu som už cítil, že sa zavesilo na ňu čosi ťažkého. Druh sa dotkol šnúry prstom a potvrdil, že „drží“. Keď som ju pritiahol blízo, sám on ju podobral. Vyhodil na breh udicu i sépiu.

Bola dosť veľká, asi ako topánka: ramená jemné ako hodváb, visia bezvládne a voda sa cedí dolu nimi, sfarbená černidlom.

Lov ma začal zaujímať. Hodil som znovu udicu.

Mesiac vyskočil spoza Planiny a rozsypal celým vidiekom svoj striebristý lesk. More ako roztopené striebro odráža ho na pahorky nášho ostrova. I sviatočné vatry pobledli pred ním.

„Vždy nový a nový obraz,“ poznamenal som ja. „Ako v pohádke…“

„Sú ľudia, ktorí presedia celé dni a celé večery takto. Dívajú sa a dívajú a nikdy sa im nezunuje.“

„Ja sa im nedivím,“ odpovedal som.

Lov sa nám už nedaril. Šnúru sme navili na kolovrátok. Tu sa mi zazdalo, že zastonal ktosi; akoby Vlach podvihol ťarchu a zastonal. I obzeral som sa, či je nie dakto za nami.

Priateľ sa rozosmial.

„Dupín! Počkajte, azda ho uvidíme.“

Delfín mi už nebol neznámy. Dva razy som mal príležitosť zabávať sa na ihrách delfínov okolo nášho parníka, keď som cestoval. Daktorí s ním držali, akoby chceli opreteky, druhí podliezali popodeň a vynorili sa až na strelenie pred ním. Jeden zas hrnie rovno, majúc chrbát na slnci a rozrážajúc vodu ostrou hlavou. Druhý zas vyskočí každú chvíľu a švihnúc v povetrí, zanorí sa do hlbiny. Až zrazu, nevedieť prečo, zanechali náš parník a vrátili sa na svoje miesto. Zďaleka bolo rozoznať rozčerené more, kade preplávali celou čriedou.

„Teraz by bolo na ryby,“ poznamenal druh. „Ale museli by sme mať vatru alebo lucernu. Ryby sa naľakajú dupína, učupia sa — ľahko ich je zabíjať osťami.“

„To nenie rytierske napadnúť ich, keď sú v pomykove.“

„Ale užitočné…“

Dupína sme nezazreli, ani viac nepočuli. Odplával snáď do druhých končín. Ostatne zvonia v dedine Ave Maria na všetkých troch zvonoch. Večera sa počne — treba sa ponáhľať. Hodil som na rozlúčku pohľad na skvelý obraz a s ťažkým srdcom opustil som tvrdé sedisko. Keď sme urobili pár krokov, zazreli sme Lovreho zase. Lenže teraz kľačí, hlboko sklonený, s čiapkou v rukách; kľačí na tom istom kameni, ktoré čuješ i cez podošvu; nehýbe sa, iba pery čo sa pohybujú v tichej modlitbe.

„A kde je naša modlitba?“ pýtam sa priateľa.

Povzdychol i on, i ja. Hádam i jemu prišli na um roky, keď sa ešte vedel modliť…

„No, či ti slúžilo šťastie?“ pýtam sa Lovreho, keď sa bol zdvihol.

„Predsa len došlo do šesť,“ chváli sa.

„Á — to bude ozajstná hostina!“ zvolal priateľ.

„Hej, chvalabohu!“

„Tu máš i tohoto, Lovre,“ i podal som mu našu korisť.

„Ah, nie som hoden jesť z vášho lovu,“ odhŕňa sa Lovre, „ale keď ste sa udôstojili…“

„Nespievaj, Lovre; zas také melódie!“ zahriakol ho priateľ. „Keď ti dávajú, ber.“

„Keď vy rozkážete, hospodáru, to je už iné. Ale ináč ja by sa neopovážil… Kdeže, vy veľkí, ja, ja nič — biedny červík…“

„Blázne, všetci sme jednakí. Čo budeš tu vytrubovať!“ okríkol ho priateľ a dodal zlomyseľne: „Alebo ty myslíš: ja som tu ponížený a títo, tu povýšení, ale na druhom svete: tam uvidia, že to bude ináč. No, povedz, nemyslíš ty tak?“

„Ah, hospodáru, čo ja budem rozsudzovať… To mne nepatrí. A veď i ja som hriešnik veľký. Čože sa mám očíšťať, keď sme všetci pod jedným zákonom, i trestom… Zavarujbože!“

Pred nami sa objavila dedina, skoro ani v ohni. Pred domami a po uliciach plápolajú ohne. Z izieb hľadia oblokom svetlá, zovúc k pokrytému stolu.

Večera bola vyberaná. Ryby a ryby, v inej a inej podobe. Pravý kuchynský koncert na rybacine. Pečiva, okrem krapní, nebolo, iba mandolaty — torta z medu a mandlí. Pivnica zas poskytla najlepšieho vína: pri pečive a torte došli na stôl botílie:[22] staré, voňavé dezertné. Naostatok zjavili sa i dobre známe s dlhým hrdlom, z ktorých kypí sladký mok, doma robený, a dodáva spoločnosti odrazu ducha veselosti. Bez mandlí, orechov, fíg a rakije nemôže, pravda, ani táto večera obstáť. Tak sme si posedeli pri rakiji a cigarete. Domáci sa dali do karát o orechy. Stará pani tuho prehrávala, a o malú pol hodinu nemala ani jedného orecha pred sebou. Hoci ich karty dosiaľ neznám a hre nerozumiem, nebolo mi predsa ťažko zmerkovať, že sa spriahli všetci proti nej. A možno, že mladší (miláčik!) i šachroval popod stôl. Dosť na tom, stará pani sa veľmi nahnevala.

„Nie je to pre mňa. Vy ste cigáni!“ A nechala hru.

Starí odišli na odpočinok a my sa vybrali do dediny. Nábrežie je skoro prázdne. Zato odzhora ozýva sa spev a časté výstrely. I my sme sa ta obrátili na veľký priestor, nádvorie kostola.

Tu sa zišli skoro všetci mládenci. Horí vatra, že plamene šibú temer rovno s kamenným dachom fary. A koľko je naznášané ráždia, haluziny, polien! Celé klady a vývraty sú hotové. A čo je hlavné: tieto drvá sú všetko nakradnuté. Kde, kedy a ako? to sú všetko tajnosti mládencov, ktorí budú vatru udržovať do samých Troch kráľov z takejto dežmy.

Temer sme poblúdili, vracajúc sa domov. Predĺžené tône stromov, domov a plotov tancujú pred nami, podľa toho, ako šibe plameň, pred ktorým i sám mesiac potemnel.

I keď som ľahol, čuť pieseň mládeže od vatry doliehať až k posteli. Jedna z tých starosvetských pastierskych, kde je opísaný celý posvätný dej narodenia Pána, naivne, prosto, ale i bezprostredne. ,U tej vrime godišća mir se svitu navišća, porodjenje Ditića od Divice Marije…‘[23] Znela mi ona ako dáka ukoliebavka, i naozaj ukoliebala ma v tuhý, zdravý sen…



[1] hercegovský — podľa Hercegoviny, územia medzi Čiernou Horou, Novibazarom a Dalmáciou.

[2] Eno ugori po petdeset šoldih kilo-ó! (chorv.) — Tu sú (nech sa páči) úhory po päťdesiat soldov kilo!

[3] Aeskulap — v gréckej mytológii boh lekárstva

[4] Muhamed beg Osmanpašić — Osman paša (1574 — 1595), vodca tureckej armády

[5] Môžem vyzradiť, že takto svedomite som nepostil, iba jeden Dohviezdny deň… — príbeh Kukučín neskôr (1904) opísal v črte Zo študentských čias (Pražské črty a zápisky, Dielo VI, Bratislava, SVKL 1960, str. 124 — 147)

[6] Keko — František

[7] štokfiš — treska

[8] prošek (chorv.) — sladké dalmatínske víno

[9] dalje (chorv.) — ďalej

[10] Do P…a — do Povlja (osada, ktorá patrila do Kukučínovho lekárskeho obvodu)

[11] živo (chorv.) — ťažné zviera

[12] mulatier (z tal.) — poháňač mulice

[13] Džiovani — Ján

[14] Kontandín — Konštantín

[15] z malície (z tal.) — zo zlomyseľnosti

[16] glavica (chorv.) — vrch

[17] Na dobro vam Badnji dan! (chorv.) — Dobre prežite Štedrý deň, šťastlivé Vianoce.

[18] škarpina — ježavec (lat. scorpaena scrofa)

[19] ražina — raja škvrnitá (lat. raja clavata)

[20] pećina (chorv.) — balvan, jaskyňa

[21] ligaň — hlavonožec (lat. loligo vulgaris), morský živočích, ktorý v prípade nebezpečenstva vypúšťa tmavú tekutinu

[22] botília (z tal.) — fľaša

[23] U tej vrime godišća mir se svitu navišća, porodjenje Ditića od Diviće Marije (chorv.) — slová vianočnej piesne: V tejto ročnej dobe sa mier svetu narodil, Panna Mária porodila Dieťa.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.