Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov


 

1

Pán Michal Kvetoslav Huba vzal klobúk široký, slamený i trstenicu a vyšiel na ulicu. Ani nezbadal, že biely priestranný dom so širokým, pohodlným altánkom, stojí ako deva vo sviatočnom rúchu, keď sa usmieva svojmu milému. Divý vinič, tiahnuci sa hore na strechu, hádže tôňu na altánok i vnáša chlad do izieb otvorenými oblokmi. Všetko ťa prehovára, navádza, núti, silí, aby si zašiel tam do chládku a sadol na kanapu drevenú, z bielych latiek vkusne zostrojenú, alebo na pletenú stolicu o nízkych nohách a širokých operadlách. Nezbadal tiež, že vlastne tu nieto ani dvora, ale že je to park, vysadený smrekmi a lipami — pomedzi ktoré sú hriadky s fialkami, klincami a ktovie s akým kvietím.

Zabudol na to všetko, na všetko svoje bohatstvo, na všetku slasť i rozkoš, ktorá sa na bohatstvo vešia. I na kanceláriu a steláže v nej, ktoré sa prehýňajú pod ťarchou súdobných aktov, pozväzovaných remeňmi. Na izby, priestranné i vzdušné a v nich rozostavený nový novučičký riad: kanapy, postele, stolice, zrkadlá, umyváky atď., všetko dľa štýlu, aby vyšla z toho harmónia a aby každá izba mala svoju garnitúru. I na kuchyňu a všetko, čo sa v nej hotuje pod dozorom starej, vyskúšanej „tety“ Žofky, ktorá i vlani sa vyznačila, keď na inštaláciu[1] župana prekvapila stoličnú elitu vyberanou tabuľou.

Nevidí ani, že prišiel sluha od okresného súdu a pozdravuje ho veľmi úctive, snímuc pred ním čiapku. Nevidel by on teraz vari ani hlavného župana, ba, bože odpusť hriechy! — ani predsedu kúrie,[2] keby prešiel popri ňom. Nezná teraz nič, nevidí nič, aspoň nič nerozoznáva. Svet ho síce zovie „pán veľkomožný“ i za veľkomožného drží, ale on teraz sa cíti nesmierne málomocným. Čo je za rozdiel medzi ním, chýrnym advokátom, boháčom, vplyvným človekom a najostatnejším občanom? Nič — alebo veľký rozdiel. Žobrák nemá nič, nemôže stratiť ničoho, nebojí sa ničoho, nijakej premeny. On sa musí báť všetkého, lebo má mnoho a každá chvíľa môže doniesť stratu.

Aký je teraz nešťastný! Zdá sa mu, že chodí po povraze nad vodopádom Niagary. Každú chvíľu môže pomýliť krok a padnúť do bezodnej hlbiny a neúprosne zahynúť.

Vyšiel chvíľku na ulicu, že myšlienky trochu rozoženie. A keď bol na ulici, zaniesli ho nohy po starom zvyku do „társasköru“.[3] Sadol za stôl, nevšímajúc si nikoho a kelner po obyčaji doniesol mu pohár s pivom. Pustil ho na gamby trochu a báda trstenicou do zeme, sťaby mu v hlave mátal dáky veľký problém juridický. A ono tam niet nič — v tej hlave jasnej, v ktorej sú idey, myšlienky, paragrafy poukladané sťa bielizeň v nevestinej truhle, v tej hlave osvietenej nenájdeš teraz nič, čo by ťa upomínalo na chýrneho advokáta. Je tam nesmierny galimatiáš, motanica, ktorú by ani najlepšia advokátska hlava nemohla rozlúštiť.

Nie, v takomto klepci nebol ešte nikdy. Keď robil rigoróza, pustil sa na svoju učenosť a nebál sa. Keď mal ťažké kauzy,[4] pustil sa na § a jeho požehnanú elastičnosť a tiež sa nebál. Vôbec vždy sa mal na čo spustiť, i vtedy, keď bol šiel ku starému Tomášovi Dúbravnickému pýtať jeho dcéru Amáliu. Bol istý, že ho ona ľúbi, lebo na stoličnom „Eliten bále“[5] dva razy mu stisla ruku; i starý Tomáš že ho nesmierne ctí pre veľké renomé fiškálske i pekné kone, ktoré si ako mladý advokát už vedel zadovážiť.

Teraz sa nemá na čo spustiť, najviac na šťastie, náhodu — všetko veci, ktoré sa nedajú napred určiť, ani vyrátať. Preto mu dochodí chvíľami, akoby ho akási ruka uchvátila za prse a tuho stískala, stískala. Dych je ťažký, sťaby spod balvana musel vychodiť. Drží ho strach, ťažká predtucha, že mu visí nebezpečie nad hlavou. A veľké, úžasné nešťastie, ktoré ho jedným razom prinesie o všetok blahobyt, radosť života i spokojnosť.

Veď i vlani sa prihodilo, že kancelistovi[6] Darázsymu žena s prvým dieťaťom umrela. A nebolo pre ňu spásy. I oslobodili ju doktori od bremena, ale pôrod zanechal akúsi chorobu v nej i na tú odišla. Čo, keby Amálka! Je i subtílnejšia, i slabšia a nadovšetko tak útla, útla sťa ľaliový kvet. Či sa vari veľká sila pýta zlomiť taký kvet napoly — od koreňa? Dostačí zlého vetra jedno vanutie…

Skočil a vyšiel z dvorany. Zabudol i na pivo a na hostí, ktorí dnu sedeli. Všetci sa dívajú za ním, nevediac, čo ho tak naháňa. I cez ulicu prešiel, nevediac, čo sa tam deje, nepozdraviac pani rešpicientku,[7] s ktorou nejednu hodinku večierkom preklebetil.

Vošiel do kancelárie a hodil sa na kanapu. Načúva, či tam, z druhej izby nečuje dáky podozrivý hlas. Na prstoch šiel k dverám a stal na prahu izby a prešiel i cez tú ku dverám zatvoreným. Ticho, nepočuje ani hlasu. Oblial ho studený pot, i gágor mu zaschol.

„Nie, nemožno je to!“ teší sa. „Či len mne má sa to prihodiť? Prečo iba mne? Veď my žijeme tak svorne, tak pekne. A to sa veľmi zriedka prihodí. To je vlastne výnimka, také nešťastie. Rod ľudský by zahynul odrazu, keby to bolo zákonom. To prichodí raz za tridsať rokov.“

Trochu obodrený odchýlil dvere, i zazrel sedieť tučnú ženu na malej stoličke. Tvár sa jej rumenila a nos sa svietil. Na posteli leží mladá žena, tvár i okrúhle hrdlo zatemňujú svojou bielotou jagavý blesk batistovej podušky, po ktorej sa rozprestreli mohutné vlny havraních vlasov.

Hľa, to je tvoja žena! Či jest ešte druhý taký anjel na svete? Nieto — nieto ho! A ona je v nebezpečenstve. Alebo všetko je už skončené! Možno už ani nežije…

Bol by pristúpil k nej, bol by ju budil z ťažkého sna, ale tučná žena mu hrozí prstom, idúc k nemu do dverí. Vyšiel s ňou do kancelárie.

„Ako je? Čo nového?“ pýta sa baby.

„Dobre je. Čo sa budete trápiť? Vidíte, i doktor odišiel; hovorí, že ho tu nie treba. Pospí si trochu, odpočinie a onedlho sa oslobodí.“

Hubovi sa vzdychlo ťažko.

„Čo vy myslíte — vy ste v tom skúsená: prejde to hladko?“

„Povedám, netrápte sa. Bola som pri tom tisíc ráz a nikdy som nič zlého neskúsila. To je zvláštna, nešťastná náhoda; dieťa zle leží, alebo žena nie celkom pri sile. Ale doktor tu nič nenašiel nebezpečného, všetko je v najlepšom poriadku.“

„Ale to už pridlho trvá!“ zavzdychol on.

„Pridlho!“ zakríkla ho ona. „Začalo ju ráno nasledovať, i to iba lecikedy. Bôľov ešte nemala, čo by sa mohli volať bôle. Ešte počkáme čas, kým sa to odbaví. Môžete ísť slobodne na kolkáreň. Prejdú i dve-tri hodiny ešte.“

Sklonil hlavu na ruku a zapadol do myšlienok. Dobre mu padá každé slovo od tučnej baby. Verí jej a nová potecha leje sa mu do srdca. Každým slovom z jej úst ožije v ňom nádej. Ó, čo by dal, keby mu kto mohol dať istotu, úplnú istotu!

„A vy to viete všetko iste?“ pýta sa jej. „Nemôže sa prihodiť dáko nešťastie, dačo, čo nečakáme? Alebo vy ma môžete i klamať, ako klamali Darázsyho. Viem ja dobre, že sa všetko nepovie, ale iba to, čo sa chce…“

„Ja už ozaj neviem, čo chcete!“ rozsrdila sa baba. „Robím svedomite a vy ma potvárate! I do poctivosti mi chcete stúpať.“ Odvrátila sa mu a chcela odísť do druhej izby. On ju ešte zastavil a začal ju odpytovať, aby sa nehnevala. To sa mu zdalo byť nevyhnutné, lebo mu prichodilo, že jeho osud i Amálkin leží v týchto tučných rukách. „Uspokojte sa a nerobte komédie! A keď chcete dačo vedieť, choďte k doktorovi. Môžete ho i zavolať do vás.“

Chudák, zase chytil palicu a vybral sa k doktorovi. Tento najprv vypočul, čo nového a keď počul, že pacientka spí, sadol za stôl a natočil i sebe i advokátovi do pohára.

„Vypi si, Mišo, a buď človek. Veď je to smiešno, čo ty robíš. Nahľadíš sa, ako sa budeš pozajtre hanbiť za túto hlúpu trému a bezzákladnú. Je vyrátané, že za hodinu je tritisíc pôrodov na svete — čo myslíš, že všetky sa končia nešťastne? Ja nevidím príčiny k takýmto komédiám. A potom, to je určenie ženy: nech trpí a nesie svoj diel. Neboj sa, svoj diel ponesieš i ty. Nech sa ti syn narodí, začne ťa dobre šklbať, kým ti nepreriedi kešeňu. Ak dcéra, to je ešte horšie. Synku, neraz sa ty poškrabeš za ušima! Ale to nechajme napotom — teraz na, vezmi a vypime si. Nech žije, kto môže!“

Doktor si štrngol o jeho pohár, ale Huba sa ho ani nedotkol.

„Nie som nadchnutý za svoje remeslo,“ začal Huba hlasom celkom všedným, „ale ho nedám, bratku, za tvoje.“

„A to prečo?“ pýta sa doktor pozorne.

„Vaše ubíja city ľudské. Premeňuje vás v bezcitných. Robí z vás magazín všakových čudnovatých kumštov. Čím väčší doktor — tým menej človek. Eh, skry sa i s takým remeslom!“

„Ďakujem za kompliment!“ rozosmial sa lekár. „Je to síce pravda, že nelomím teraz rukami spolu so zúfalým manželom. I myslím, nebol bys’ mi vďačný, keby sa začal v tomto obore s tebou pretekať. Amice, ja musím hľadieť na ľudí zo stanoviska čisto ľudského; a to učí, že každý musí umrieť. Už či dnes, lebo zajtra, ale to musí byť. I ty, bratku, ba i ja, bárs sa mi to neprace do mojej kondignácie.[8] To je neúprosný zákon, podmienený životom. Aby ja totiž mohol žiť, musel X lebo Y umrieť. A aby žil dákysi Z, musí doktor N. stúpiť do Hádesu.[9] Známy ti je vari ešte zákon z fyziky o nepreniknuteľnosti telies. Kde je totiž teleso a, nemôže tam obstáť teleso b. Tak je to i s nami. Kde som ja, nemôže tam byť druhý: a aby tam mohol byť druhý, ktorý má väčšie podmienky na život než ja, musím mu ja ustúpiť. To je, myslím, úplne jasné. Nad tým sa škoda dišputovať. To už znajú pubusi v kvarte.“[10]

„Pekné teórie!“ rozosmial sa Huba, „Teraz mi už len povedz, na čo ste vy, lekári!“

„Nežeň ma do úzkeho, človeče!“ zvolal doktor. „Ja ti na to nemám čo napochytro odpovedať. I neznám, ktorý by odpovedal na to určite. V publikume panujú dve mienky, a veľmi rozdielne. Jedna je tá, že my hamujeme zákon, aby sa nevyplnil, ale to je pripriaznivá. Myslím, ani lekári sami nepridali by sa k nej jednohlasne. Druhá je protivná — že vraj my pomáhame tomu zákonu, aby sa prvej vyplnil… Nuž dávam ti na vôľu, pripoj sa k tejto, lebo tamtej. Ja myslím, že my sme cestári, ktorí odhadzujú kamene, urovnávajú trochu cestu unaveným pútnikom, aby nepadli, nepotkli sa na skalu.“

„Ty hovoríš ako Sibyla!“[11] posmieva sa mu advokát. „Ja nerozumiem túto tvoju frázu. Áno, frázou to chcem nazvať.“

„Môžeš si to nazvať, ako ti je ďaka. Ja tým rozumiem, že lekár je na oddialenie nebezpečia od zdravých. Stvoriť má podmienky, v ktorých sa zdravie najdlhšie udrží nenaštrbené. Toto je nový prúd, mladá škola — a vykonala mnoho. Viac, než latinská kuchyňa od stvorenia sveta do dneška. Napríklad zlomila všetku silu veľkým epidémiám, ktoré prvej decimovali[12] ľudstvo.“

„A ja som sa tu zabudol!“ strhol sa Huba. „A doma, boh zná, čo sa dohodilo!“

„A vieš, na čo sme my ešte?“

„No?“

„Aby sme takýchto bojkov držali na nohách. My, my vám musíme vlievať odhodlanosť, smelosť do srdca, aby ste od strachu neumierali.“

„A prostriedky na túto velikú misiu?“

„Ako znáš, nie sú materiálne. Sú povahy psychickej. Môžete vy nás potvárať z materializmu, koľko chcete: my často narábame s tzv. psyché.[13] Lekár musí byť psychológ a filozof k tomu. Musí predovšetkým imponovať — a imponuje svojím znaním, ktoré ho robí kňazom v chráme prírody. Prečože pacient ožije, keď vidí pri posteli svojho lekára? Prečo sa nazdáva, že v tom okamihu je bezpečný? Lebo lekár mu vnukol, že viac vie, než kto druhý. Môžeme sa my vystavovať, že stojíme na báze exaktnosti: sme a budeme dedičmi našich tajomstvenných predkov — černokňažníkov a čarodejov.“

Huba zabudol trochu, čo sa v jeho dome robí. I sám sa zadivil, že môže tu sedieť a počúvať doktorove mudrovanie. A s takým záujmom ešte. Zobrali sa spolu ku pacientke, advokát omnoho pokojnejšie, než pred hodinou.



[1] inštalácia — slávnostné uvedenie do úradu

[2] kúria — v bývalom Uhorsku najvyšší kráľovský dvor

[3] „társaskör“ (maď.) — spoločenský krúžok

[4] kausa (z lat.) — súdny spor; žaloba

[5] Eliten bál (nem.) — bál elity

[6] kancelista — nižší kancelársky úradník, pisár

[7] rešpicientka — žena úradníka v bývalej finančnej stráži

[8] kondignácia — hodnosť

[9] stúpiť do Hádesu — Hádes, podľa gréckej mytológie podsvetie

[10] pubusi v kvarte (z lat.) — mládenci v štvrtej triede

[11] Sibyla — meno údajnej starovekej veštkyne

[12] decimovať (z lat.) — hubiť, vyhubiť, zničiť

[13] psyché (gr.) — duša




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.