Zlatý fond > Diela > Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 195 čitateľov

Pamiatka pre deň. 4. augusta

† 28. febr. 1863

roku jubilárneho tisícročia krstu Slovákov, spasenia nášho tisíceho osmistého šesťdesiateho tretieho, ako deň prvého valného zhromaždenia Slovenskej Matice v Turčianskom Sv. Martine

[1]


Jeruzaleme, ty mesto večných rumov,
nezbudené harfy kráľokajnej strunou,
neúprosné žiaľom vešteckým proroka,
neobmyté slzou z Bohosyna oka,
mesto večných rumov! ozvi sa pokáním,
by vek náš ozval sa božím zmilovaním! —
Vyznaj: mňa satanská vzbura rozbúrala,
samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,
úbohú chudobu skaly moje bili,
a moji velikí? — tí neuverili.
Hospodine! tvoj kríž my sme vyvalili,
pádom jeho hradby naše sa zronili,
a v rumoch ich sipí večité vzdychanie!
Tu hriech mocnejší nad božie zmilovanie! —

Na Tatrách, na ich mohylách smutná panna stáva,
od temena ku päte jej čierny závoj pláva,
na temeni jej sa jasá strieborná trojhrana
a z oblohy visiaceho nočného kahana
lúč obledlá ku jej nohám na byliny padá,
láme byle a zlámané sem a tam rozkladá;
po Tatrách, po ich mohylách od vekov si chodí
a kde stúpi, tam všetko sa k večnosti prerodí;
kvet tu každý, ktorý stojí, porušením vonia,
vetrík každý zvoní, sťa keď umieráčkom zvonia,
tu, keď prší, slzy horké odkvapujú z neba,
nevychodí, nezapadá tu slnka veleba,
tu jeden vták samojeden na skalinách sedá,
on kuviká, ohlas žiadon mu neodpovedá;
žriedla smädom prekypujú miesto bystrej vody,
pustým poľom prach seje sa a hlad sa urodí;
tu niet jaro, leto, jeseň — len zima ukrutná,
tam, kde v čierno zahalená stojí panna smutná.
Mráz prebieha kosti toho, kto ju zazrie zdola,
šeptom vraví ľud si, že by to „Mrietica“ bola.

Nad Karpaty, ponad hory šumná deva lieta,
v srieňový šat šírodlhý večite odetá,
málo z neho visí párom noha neobutá,
pleť havrannú drží zlatá koruna trojdutá,
v pravej hrsti blčí lúče požiar plamenistý,
v ľavej drží ďateliny obrovské tri listy,
s ohňom lúče nočné slnce v nove svojom hrá sa
a v jej oku tajomstvenná blaženosť sa jasá;
nocou žitia divná fakľa družici tej svieti
a za svetlom neodolným celý vesmír letí,
žiadnu živú dušu ona z oka si nestratí,
kto podá sa za ňou, ten viac nikdy sa nevráti;
kde zaveje byľou svojou a kam ona dýchne,
tam žaloba, sveta lomoz naveky zatíchne;
mier večný letkom anjelským postavy tej šumie,
ale sľuboslovu devy — nikto nerozumie;
mimovoľne tiahne s sebou svit lúče jej zlatý,
nik nezná kam? a každý sa v prehustých hmlách tratí;
pred ňou radosť, pri nej ticho a za ňou kvílenie,
nikto nevie, odkiaľ prišlo divné to zjavenie;
ohliada sa šírym svetom, a kdekoľvek kročí,
jediný je predmet ona biednych ľudu očí;
svetom bludu lieta panna divná, ružolíca,
a svet ľudu nevie o nej nič, len to: „Mrietica!“

Nevie, — a nevie? ach, nevie! — koľká bieda v tom je,
koľká smrť už v jedinom tom slove: nevedomie!
Bijú hodiny spasenia, práve dvanásť bije, —
viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —
a keď ráno pradňa toho tuná sa zbriežilo,
dieťa potupy a slávy osemsto liet žilo.
Čo sa stalo — povedajú stariny rozpravy —
s ľudom naším, s týmto ľudom potupy a slávy? —

Vychádzajú z krajín tamtých, kde slnce vychodí,
postavy dve, svätpokoj ich a svätviera vodí,
modlia sa modlitbou svätou ich posvätné tváre,
oči ich sú cele také, sťa lásky oltáre,
na temeni oboch Bratov žehnanie Otcovo,
ústa ich sú božie ústa, hlas ich našské slovo;
mäkkú šiju k zemi kloní nebeská pokora,
tichý krok ich zvoľna nesie na temä Zobora.
Vystúpili: obzerajú šírošíre kraje,
všade hrmot ťažkých hrotov, pritom všade tma je.
Zaplače v nich milosrdím duša rozbolená:
„Pomiluj ny, Gospodine!“ — padnú na kolená,
a nad nimi — div nad divy — nebo sa roztvorí
a žiarou spasenia stanú ozorené hory.
Vstanú: hladia, kde Satan je a kde jeho zbroje,
ale pod božou paväzou kol-vôkol ticho je. —
Vstane Brat a drevo, čo tam na Golgote stálo,
vztýči rukou posvätenou na najvyššie bralo,
rieknuc: Prehliadni, ľude môj, — koniec má slepota,
strom smrti zmenil ten Boží Syn na strom života! —
Vstane Brat druhý a dosku o kríž ten opiera,
na ktorú deje prasúdu vykreslila viera,
rieknuc: Neboj sa, ľude môj! milosť za pokánie,
spravodlivosť, kto nechce mať božie zmilovanie! —
„Kríž a súd!“ modlári heslom viery sa ozvali,
modly staré v starej svojej nemote mlčali,
a keď zvona prvé sväté ozóny zazneli,
prv-ostatne ozvali sa bohovia: — zhrmeli.

Na Tatrách, na ich mohylách smutnej panny nenie,
nad Karpatmi, nad horami zaniklo zjavenie.
Tam, kde táto lietavala, lieta holub svätý
a kde tamtá sedávala, sedí Slávomati.
Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —
dňa takého priam takého dnes posledná bije —
Za poslednou ide prvá: tak, z božej pomoci,
Slováci, dobré ráno vám po tak dlhej noci! —
Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí,
na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.
Boh Otec, Syn a Duch Svätý pahory tie stráži,
láska, viera a nádeja údoly ich blaží.

To ten trojhran, to Mrietice trojdutá koruna,
ktorú dobyli víťazní Bratia od Solúna,
darujúc to matke Sláve, pre ňu, pre jej deti
s fakľou večného života a božej osvety;
to kríž, ktorý Kristus nosil, nebeskej Pán slávy,
kríž ten, to našich slovenských životov čierňavy,
kríž ten, to naša potupa, pod ktorou sme žili,
to znak, pod ktorým sme podnes slávne víťazili.
Ten kríž, to je útočište druhého Cyrila,
je závdavok, ktorý milosť božia doručila
nám, že tie naše súženia, čo trpíme práve,
nie sú rovné tej, čo sa má zjaviť na nás sláve! —

Zdravstvuj, mati, v tieni kríža na trojmej tej hore,
ty pokorná, ty velebná v tej svojej pokore!
Zdravstvujteže, deti slávy, v lone tom matera
dnes je sväte spečatená svätá vaša viera:
Že kto pred Bohom korí sa, pred svetom neplazí,
skôr či neskôr, ale iste nad peklom zvíťazí! —

Slavstvuj, orle, čo nad horou trojmou tou koluješ,
štvorokom juh, sever, východ, západ pozoruješ.
Slavstvuj! oceľný tvoj pazúr sťa vlákna rozrazí
tie, čo viažu slobody let, pekelné reťazi!
Slavstvuj! na korunné svoje pomazané hlavy
polož nový blesk diamantu — slavianskej oslavy!
Slavstvuj, Martin! a pamätaj veliké dve doby,
kde Boh vymknul deti tvoje z dvojakej poroby!

Zmiluj sa, Hospodine, nad toľkou rodinou,
krstils’ otcov, pokrsť duchom aj ich pozdných synov!
Udrž lipy tisícvckej blahorozkvet bujný:
Gospodine, pomiluj ny!

Slavianstvo! národe prevelebných rumov,
zobudený harfy svätokajnej strunou,
uprosený žiaľom vešteckým proroka,
obmytý slzami z Bohosyna oka,
rode horkých dejov! ozvals’ sa kajaním
a Boh ozval sa ti večným zmilovaním! —
Vyznals’: mňa satanská vzbura rozbúrala.
Samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,
úbohú chudobu skaly moje bili,
a moji velikí? — tí neuverili! —
Hospodine! kríž tvoj Bratia vystavili,
zráňané hradby sa znova zotavili,
na nich písmom večným heslo a vyznanie:
Hriech mocný, mocnejšie božie zmilovanie.



[1] Prvý raz uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach III. 1863 č. 66 bez podpisu.

Autorstvo básne zistil Jozef Škultéty podľa rukopisu i podľa vlastného básnikovho zoznamu básní, ktoré chcel vydať ako druhý zväzok „Spisov básnických“ (porov. Slovenské pohľady 1908, 567 — 568).

Sládkovič ju napísal na objednávku Mikuláša Štefana Ferienčíka, ktorý ho žiadal v zastúpení Jána Francisciho v liste zo 14. júla 1863 o krátku báseň „na deň 4. augusta, v ktorý deň prvé valné zhromaždenie Matice odbývať sa bude.“ Žiadal ho, aby ospieval „tú myšlienku: Slávenie prvého aktu uzákonenia národa slovenského, a to práve v tisícročí našeho kresťanstva. Prosím Vás ale, aby báseň tá tak písaná bola, aby nenašla v nej policia zádrapku, tedy loyalne a možno uznanlive proti Jeho Veličenstvu.“

Sládkovič báseň napísal, pravda, nie celkom podľa direktív. Polícia síce „zádrapku“ nenašla, no „Jeho Veličenstvo“ Sládkovič obišiel. Báseň bola trochu dlhšia, ako ju chceli mať redaktori, za čo mu aj — rečené slovami Jozefa Škultétyho — „nedelikátne robili výčitky, že báseň je dlhá, nie taká, akú oni chceli mať v novinách v deň slávnosti.“ (Spisy básnické I. 1920, 287.) Francisci totiž v liste z 28. júla 1863 napísal Sládkovičovi: „Čo s Tvojou poemou urobiť, neznám, na čelo vedomostí je pridlhá, jako prílohu obyčajnú dať vytlačiť je nedôstojné, osobitne to vydať stálo by omnoho viac, ako teraz znesiem, lebo nepredalo by sa toľko, že by sa… potrebe slávnostného vydania zaplatilo.“

Obavy redaktorov boli však zbytočné, lebo sa báseň do Pešťbudínskych vedomostí celkom dobre vmestila.

Rukopis básne (2 listy rozmerov 40 × 26 cm) má ten istý názov, pod akým ho tu odtláčame. Na ňom je uvedený i dátum vzniku: „v Juli r. 1863“. Pri členení odstavcov pridŕžame sa rukopisu. Medzi tu uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 5: pokáním — pokániem; v. 6: zmilovaním — smilovaniem; v. 11: tvoj — tvôj; v. 16: od temena — od temäna; v. 17: na temeni — na temäni; v. 18: nočného — nočnieho; v. 19: obledlá — oblädlá; v. 23: porušením — porušeniem; v. 27: vták — pták; v. 31: jeseň — jäsen; v. 33: zazrie — zazre; v. 40: ďateliny — däteliny; v. 41: nočné — nočnie; v. 44: vesmír — vesmier; v. 64: dieťa — dietä; v. 71: na temeni — na temäni; v. 76: ťažkých — täžkých; v. 77: milosrdím — milosrdiem; v. 81: hľadia — hlädia; v. 82: božou — božiou; v. 90: Spravodlivosť — Spravedlivost; v. 93: sväté — svaté; v. 96: zjavenie — zjävenie; v. 97: svätý — svatý; v. 100: posledná — poslednia; v. 101: Za poslednou ide prvá: tak z božej pomoci — Za poslednou ide prvnia: tak z Božiej pomoci; v. 104: na prostrednom znak spasenia vesmíra — na prostredňom znak spasenia vesmiera; v. 105: Boh — Bôh; v. 110: božej — božiej; v. 118: zjaviť — zjäviť; v. 122: spečatená svätá — spečätená svatá; v. 124: zvíťazí — zvítäzí; v. 127: tvoj — tvôj; v. 128: reťazi — retäzy; v. 129: pomazané hlavy — premohútne hlavy; v. 132: Boh — Bôh; v. 141: kajaním — kajaniem; v. 142: Boh — Bôh; zmilovaním — smilovaniem; v. 147: tvoj — tvôj.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.