Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 2


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Zuzana Šištíková, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

Diel druhý

I.

Vlak zapískal, zahrmotal, že ti to reže do samého špiku, lebo práve skrútily sa hamovníky, až na šťastie zastal pred stanicou, na ktorej stálo „Tepliczfürdő“, velikymi literami. Konduktor pootváral dvierká a malá hrstka pasažierov vysypala sa z horúcich vozňov na tuhé úslnie perrona. Mohlo byť všetkých okolo dvacať, a medzi nimi asi šesť poľských židov v dlhých čiernych kaftanoch, akoby vyglancovaných s pajzesami a velikymi batohmi. Z ostatných pasažierov asi traja zjavili sa s batožinou, tiež nie elegantné kufre, alebo koše, ale všetko batožina posväzovaná žínkami, daktorá uviazaná kafetuchom. Z vozňa pre rychlozbožie nevidno aby sa skladaly zavazadlá a kufre. Hja, nenie toto rychlovlak, ale len „osobný“, po ktorom necestúva pravé kúpeľné publikum.

Posluhovia, ktorí stoja za šrankami, kde je „kimenet“, sú trpeliví, ba celkom ľahostajní. Nesnaží prekričať jeden druhého „fiaker“, „hôtel steiner“, „hôtel belevue“ — lebo neufá sa velikej odmene z rúk (tohot) takýchto „hostí“, ktorí sa doštrachali „osobným“ a i to po tretej triede.

Cestovatelia oddali svoje karty portírovi, ktorý na tejto stanici je veľmi jemný, sťa v salone. Správa železničná sa postarala, aby cudzozemci nemali príčiny sťažovať sa na tradicionálnu zdvorilosť našich personalu železničného.

Cestovatelia prešli verandou, ktorá je zatinená divým hroznom, že príjemne v nej chladí na dvor čakalne, čili jednoducho na cestu, kde je rozostavané dakoľko povozov. Židia hneď zaplnili prvý z omnibusov „hôtel Steiner“. Keď sa batohy vyhádzaly na strechu, bolo by zvýšilo ešte miesta, pre troch, ale tam nikto sa už neopovážil nakuknúť. A veru musí sa uznať, že židia priateľsky pozerali na príchodzích, s tým istým vľúdnym úsmevom, ako sa naučili pozerať na okoloidúcich stojac na prahu svojich Gasthausov a skliepkov, ktorých sú nepochybne majiteľmi.

Ostatní sa umiestili do druhých dvoch omnibusov, ktoré následkom toho boly plné, že by jablko neprepadlo.

A tu vystúpili z verandy ešte dva mladí ľudia, nie síce elegantní, po — najnovšej mode — ale veľmi slušne oblečení. Jeden z nich nesie v ruke cele malý kožený kufrík. Rozhliadajú sa po povozoch, ale tie sú všetky plné, jedine omnibus z hôtel Steiner má tri prázdne miesta.

„Bieda je s tebou dakde sa pohnúť, Paľo,“ hovorí vyšší, chudší s počernou tvárou a tenkými fúzikami ku spoločníkovi ktorý nosí kufrík. „Kým si sa ty tam kdesi táral po stanici, židia nám obsadili miesta. Teraz už čo! Vari pešo v tejto afrikánskej horúčave!“

„Aby sa zaprášil!“ odpovedá Paľo, oprašujúc si kabát do vysoká zopätý, svetlošedý, ktorý priliehal k bokom, sťaby ho ulial. Nohavice tej istej barvy, klobúk tvrdý, nový hnedožltý — to všetko pekne harmonovalo s tvárou nie bielou — nie čiernou i s vlasmi svetlogaštanovymi. Ináčej postava uzemčitá, na široko založená, menovite prse až vojensky vypuklé svedčily o železnom zdraví, ako i hlas, mocný bariton. Krok jeho je pevný, akoby vbíjal koly do zeme a cez úzke nohavice vidí sa pri chôdzi ihra dobre vyvinutých svalov. „Ja ti veru, Bohuško, nepôjdem peši ani za celý široký svet. A k tým tam, čo gravitujú k Dávidovej države tiež neprisadnem,“ vraví Paľo.

„To si vezmeme fiakra!“ šľahol ho Bohuš.

„,Ty pravíš‘!“ odpovedá Paľo s úsmevom. „Čo že by sme raz neparadovali na fiakri! I tak tej cti sa ti nedostane pred promociou. A do tej máš ešte héj…“

„Fiaker?“ pritočilo sa k nim chlapčisko v akejsi čiapke s akýmsi numerom. „Wenn Sie wollen, hier ist ein Fiaker…“

„Also gut,“ odpovedá Paľo, oddávajúc mu kufrik po krátkej prehliadke fiakra.

Pravdaže, fiaker nenie ako fiaker. Tento by iste vzbudil sensaciu na Ringstrasse vo Viedni svojimi obšuchanymi formami, zaprášeným remeňom a zablatenymi kolesami. I dnukajšok nevyzerá bars vábne.

„Ako sa voláš, kočiš?“ pýta sa Paľo toho, čo sedí na kozlíku.

„Paľo, pán veľkomožný.“

„No to sme drusovia. Skoč dolu, poutieraj dákym vechťom sedadlá, aby človek nesedel v takom nečine a keď obriadiš, choď do hostinca a vypi si pohár piva, alebo už čo.“

„Na službu, pán veľkomožný.“

„Čerta veľkomožný! Ani len urodzený nie.“ S tým sa obrátil k svojmu druhovi a vraví mu: „Po takej štrapacii zaslúžime aby sme sa dokonále umyli. Umyjeme tvár, oprášime sa, a ak už to nemožno, aspoň len v reštauracii opláchneme hrdlo. Ináč nemožno existovať tuna.“

„Ako chceš,“ odpovedá Bohuš. „Ale nemá to smyslu tuná sa umývať, čistiť, keď sa v koči zaprášiš ešte horšie.“

„,Pekný, čistý a poriadny chcem ja vždy byť, ako žiadny,‘ nevieš že si sa kedysi, ako žiačik oduševňoval na tejto veľkolepej básni? A teraz doktorand by si sa chcel spreneveriť jej velikým zásadám? Oh, Bohuš, nepoznávam v tebe hodného následovníka otca svojho…“

„Ako príde k tomu otec, aby si ho tu spomínal?“ pozastavuje sa Bohuš.

„Ako pravzor všetkej sporiadanosti.“

„Ten veru neide prelievať hrdlo!“

„Zato nevyleje jeho synátor.“

Keď sa ztratili na verande, sredikal sa i Paľo z kozlíka a vraví ku priateľovi v čiapke: „To sta alebo veľkí boháči alebo nič nemajú.“

„A to už prečo?“

„Keď mi dali olovrant.“

Ten v čiapke poodišiel do chládku, kde podoprel stenu, hľadiac ľahostajne, ako Paľo „pucuje“ kočiar.

Priatelia zasadli v reštauracii druhej triedy a rozkázali piva. Keď im ho doniesli, a hostia ho okúsili — smraštili sa im tváre a postavili ho na stôl. „No, keď mu už ani Bohuš Rešetár nemôž’ ublížiť — to znamená mnoho. Zaslúžil by ten čo ho vyčapoval, aby ho on osobne musel vydúchnuť…“

„Paľo Chvojan je v tom ohľade odborník. Ja mu dávam palmu,“ odpovedá Bohuš.

„Už len uznaj Bohuško: čestne si sa pričinil napomáhať výrobu piva — vlastne konsum.“

„Ty si dnes, počuješ, neodolateľný. Tvoje vtipy sú skoro tak (rez) frišké a rezné, ako toto pivo.“

„Aha, bude čosi, začína sa jedovať. Nech sme vo Viedni v našej kaviarni, už by si obrátil rukáv na svojom kaiserroku lakťom do záhybu lakťového a tak by si sedel a pomyslel si: „Chlapci…““

„Naozaj ty sa dnes všakovak naťahuješ do vtipu. Ja trpím, keď už ináč nemožno. Ale čo ako sa duchaplne bavíme, bude vari lepšie, aby sme odišli. Pri tomto friškom moku ma ešte začneš traktovať anekdotami z časov Fridricha veľkého a to by už nesniesol.“

„Máš pravdu, Bohuško. Ešte by si mi tu prekysol, lebo si večne čosi nakyslastý: a teraz toto droždie, táto horúčava…“

Naši priatelia vyšli z reštauracie a odišli rovno k svojej príležitosti. Paľo medzitým odbavil oba rozkazy, referujúc, koľko ho stál jeden pohár piva. Chvojan mu dal groše a riekol: „Škoda, že si nevypil i naše. Bolo by ťa občerstvilo.“

„Radšej by vypil žlč, pán veľkomožný. To už len od smädu, aby bolo trochu mokré.“

Koč sa pohol hradskou dosť poriadnou, vychodenou, lenže čože, keď je na nej preci len veľa prachu. Listie olšín a topolov vysadených popri garádoch je celé prachom zanesené a smutné akési, sťaby sa v ňom dusilo. Zato vozba je veľmi príjemná v tomto hustom chládku. Došli k miestu, kde šíny pretínajú hradskú a kde je postavená prejma. Museli zastať za všetkymi troma omnibusmi, ktoré tu čakajú, kým prejde vlak a otvori sa barriera. Pasažierom v druhých dvoch omnibusoch bol vítaný tento prírastok, lebo sediac ticho, aspoň mali sa načo divať. Ono i židia pozreli, čo to za koč, ale vidiac dvoch mladých ľudí, bez ďalších okolkov pokračovali v rozhovore, ktorý možno vedú od samej Galicie a celkom iste vzťahuje sa na „Geschäft“.

„Mohli sme radšej čakať ,pri prameni‘, ako tuto na slnci,“ vraví Chvojan. „Dosiaľ mi nechce zísť z umu to pivo zo štacie.“

Rešetár neodpovedal nič, ani sa len neusmial. Hľadel chladno do širokého kraja, pokrytého vyklaseným zbožím. Je prerývaný briežkami na ktorých sú počerné fľaky (hus) tmavej zelene. To sú medze s hlôžim a trním. Popri koľajniciach vinie sa potok, ukrytý v jelšoví a vrbine, z druhej strany vedie biela cesta, ktorá sa odrážá tam kamsi na bok, kde sa modrejú hory.

Konečne prifuňal vlak, ktorý na stanici „napájal“, dlhým radom popred barieru. Cestovatelia z oblokov vyzerali von, chladiac sa bistrom povetrí. Všetečná hlavička ženská usmieva sa našim rytierom, a na Chvojanov pozdrav klobúkom, odpovedá mávaním bielej šatočky. Rešetár sa usmieva shovievave, hodiac okom na Chvojanov klobúk, sťa by riekol: „Od teba i to vystane.“

Barriera sa podvihla automaticky, omnibusy sa pohly na bielej ceste, zanechávajúc oblaky prachu.

„Paľo, kto bude hltať ten prach?“ pýta sa Chvojan kočiša.

„Nech ho hltá kto chce, ale my nie,“ odpovedá on. Pošibol kone a kočiar prebehol popri omnibusoch, zanechajúc ich na pol strelenia za sebou. Keď sa Rešetár obzrel na kone v omnibusoch zapriahnuté, zdalo sa mu, že hrebú nohama na jednom mieste.

„No chlap si Paľo, tie tvoje mršiny dobre ťahajú,“ pochválil ho Chvojan.

Kočiš neodpovedal, iba čo dobre poháňal kone.

Koč sa o nedlho odrazil z hradskej, dôkladne vychodenej na cestu hladkú ako stôl. Po oboch stranách vysadené sú topole dlhou alejou, ktorá zdá sa na konci že sa ztráca v jednom rade. Otvára sa tu vidiek celkom nový: údolie zakryté horami listnatými. Kde tu sa zabelie breza, alebo ukáže košatá lipa. Po stráňach vidno cestičky s bielymi lavičkami, kde tu na význačnom mieste vyčnieva filagoria v pitoresknom štíle.

Konečne kočiar vošiel do vlastného kúpeľa. Vyzerá ako mestečko v malom, s čistymi bielymi domkami, solidne stavänymi. Nevidíš tu tých moderných drevených klietok s altankami, povláčkami a verandami, ktoré sa ujaly v kúpeľoch moderných. Tu panuje ešte vždy staré meštianské pohodlie a nie aristokratický prepych. Zdá sa, že v novš(om)í čas(e) prešiel bez stopy ponad tieto domce, ktoré musely byť vystavené ešte v minulom století. Na ulici je ticho, skoro mrtvo, snáď každý sa utiahol do svojej izby pred najvačšou horúčavou. I predavači vo svojich skliepkoch a drevených búdkach od dlhej chvíle podriemujú.

„Toto je zakliate mesto,“ poznamenáva Paľo. „Kúpeľ som si ja cele ináč predstavoval.“

Ulica ich voviedla na námestie, ktoré je pretvorené vo veľkolepý park s mohutnymi stromami. Pomedzi stromy presvitávaju biele fľaky z jednotlivých budov. Na lavičkách vidno dakoľko ľudí, sediacich ticho a roztrateno. Z diaľky, bohvie z ktorého kúta parku zavznieva hlas husiel a cimbala, ako keď sa ladí.

„Prišli sme práve v najlepší čas. Onedlho počne koncert,“ poznamenáva Chvojan.

„Bude najlepšie, keď rovno ta pôjdeme,“ odpovedá Rešetár.

„Musíme sa najprv umyť a očistiť z tohto prachu. Preto musíme ísť hneď do hotelu.“

Rozkázali kočišovi aby ich doviezol do hôtelu. Človek v čiapke ktorý sedel pri kočišovi prikývol hlavou a usmial sa. Veď on je práve potomok hôtelu „Zůr golden Birn“, prirodzene, že ich nevysype tu na rynku a nevráti sa domov s prázdnym kočiarom.

I skutočne dostali izbičku tam v druhom poschodí s pohľadom do dvora a na velikú stráň posiatu stromami a krovím. Usalašili sa zaraz a hneď robili velikú toalettu, nakoľko ju môže robiť človek, ktorý má jediné šaty.

Keď vošli do parku, dali sa hneď smerom odkiaľ bolo čuť inštrumenty ladiť. Chvojan obzeral sa na všetky strany bystro, akosi výbojne; počinal si ako človek ktorý je ako doma. Rešetár hľadel vážne pred seba, ale preca nemôhol zatajiť, že sa tu cíti akosi iným človekom. Kúpeľný vzduch je cele zvláštny, i mocne pôsobí na toho, koho prvý raz oveje. Iba teraz keď sa ponorili do parku, videli aký je rozsiahly, i že je v ňom sveta nie málo, bárs vidno len roztratené gruppy.

Hudba bola umiestená vo zvláštnom kiosku pred „Curliaus“-om. Tu vidno už hustejšie ľudí, i daktorí sa prechádzajú, iní sa shovárajú na zaplnených lavičkách. Chvojan pozerá smelo, ako sa naučil vo Viedni, menovite na ženské, ktorých je dakoľko dosť krásnych.

„Ja som si to veľkolepejšie predstavoval,“ vraví Chvojan — „keď sa o kúpeli toľko rozpráva. Menovite publikum ma neuspokojuje.“

„Ty o všetkom súdiš tak povrchne a po prvom dojme,“ odpovedá Rešetár. „Preca kúpele sme nevideli vlastne, len jednu ich čiastku a publikum vôbec nie. Len mi povedz aké publikum máš vo Viedni o pol siedmej ráno: či môžeš z neho zatvárať na eleganciu mesta?“

„Viedeň a Teplice je trochu rozdieľ.“

„I tu bude mať publikum rozdelené hodiny. Keď slnce zajde, nepochybne sa všetko dostaví semka, kde koncertuje hudba: všetko elegantné a krásne. Potom budeš môcť dačo povedať o publiku. Ja navrhujem, aby sme išli tamto vypiť kávu. Ešte je privčas tuna čakať.“

Odišli do zahradnej miestnosti s ťažkými bielymi stolami i stoličkami. Všetko takmer prázdne, len tri štyri stoly obsadené. Zasadli si za jeden stôl, a objednali kávu.

Asi o polhodiny začala hudba hrať marš a Chvojan sedel ani na tŕňoch. Chcel by odísť z kaviarne a zamiešať sa medzi množstvo, ktoré už sa hemží pred Curhausom. A množstvo každým okamihom rastie. Vidno i dámy s elegantnými toalettami. Rešetár cíti dobre, aký je jeho druh netrpelivý, ako upiera oči na tú promenadu s hltavou dychtivosťou, vie i príčinu tej netrpelivosti: ale mlčí, akoby nič nebadal.

„No Bohuš, či sa nepodvihneme? Konečne tu nieto nič zanímavého. Poďme na promenadu.“

„Ty vôbec si ako na tŕňoch. Neviem, čo sa to s tebou robí. Preháňaš ma z miesta na miesto — a nikde nemáš pokoja.“

„Ale už len nahliadneš že (nečit.) sme neprišli aby sme tu presedeli v tejto špelunke. Keď hľadať samotu — najdem ti ja samotu inakšiu. Teraz treba videť svet.“

Na promenade sišiel sa celý elegantný svet. Dámy v svetlých toaletách, obvešané všakovými záhybami, že ich bolo ľutovať v tejto horúčave. Tesné živôtky zvyšovaly tým väčšmi krásy ich stepilosti, ktorá je skoro všetkých údelom. Najdeš tu krásavice, za ktoré by sa nezahanbil viedeňský Graben, oblečené po najnovšej mode, s čistou bielou pleťou a ohnivýma očima. Mužských mladých je pomerne málo: na mužoch sa vidí, že nie z luxu, ale naliehavej potreby vyhľadali kúpele. Sú akísi ostarení, zodratí, vyčerpaní. Oproti dámam dobre konservovaným bije to tým väčšmi do očí, tá sobeckosť mužského pohlavia, ktorá radšej sama sdiera sa prácou, než aby v nej prepustila trochu účasti ženám. Skúsené oko pravda musí spozorovať, že tie vrásky, tie plešiny a šediny, tie dochrámané údy sú nie napospol výplyvom namáhavej duševnej a telesnej práce: vidno tu v hojnosti trpké ovocie vyžilosti a pustého užívania. No i v tom sú ženské lepšie zaopatrené, lebo ich spoločenské postavenie chráni ich od pokleskov, ktoré ochromily im mužov.

Rešetár sa vhĺbil do tohto pozorovania. Jeho vôbec podivne sa dotklo najsť medzi tymito rodnymi horami kus toho sveta, ktorý sa volá „velikým“ a môhol sa zvať i „skazeným“. Jemu sa zdá, že presťahovalo sa kus toho sveta, do ktorho sa bol v prvom záchvate vhodil s celou náruživosťou a ktorý dosť skoro sa mu spríkryl svojou úžasnou plytkosťou a nemravnosťou. Teraz sa mu zdá, že padá i naňho veliký kus z tých duševných fľakov, akonáhle sa mu musí sblížiť. Tým horšie sa ho dotkýňa tu, v tejto svätyni prírody, ktorá každé prázniny pôsobila naň ako liek svojou očisťujúcou silou. Ktorá v ňom kynožila zárodky zkazy, donesenej z veľmesta a posielala ho nazad posilneného telesne i moralne.

„Bohuš, študuj theologiu“ — posmieval sa mu neraz Chvojan — „z teba by bol celom iste superintendent.“

Netušil, že v mladom Rešetárovi neraz zobudila sa táto myseľ. Tradície dlhých pokolení ožily i v ňom a hnaly ho na duchovnú dráhu. Na medicine držia ho jedine zovňajšie príčiny — hlavne tá, že čo začal bolo by hanba nechať neskončené. „To by ma biľagovalo ako človeka vrtkavého a škodilo by mi na celý život, menovite v kňažskom povolaní. Našli by sa, čo by mi vytkli, že som sa preto hodil na tú dráhu, lebo druhá sa mi zdala byť priťažkou. A pravý muž nikdy nesmie vzbudiť podozrenie, že sa vyhýba ťažkostiam. Ostatne v každom povolaní možno byť človekom ctihodným a užitočným. Ba práve svetský človek môže viac osožiť všeobecnému moralu, než kňaz: na kňaza každý povie, že káže z púhej nútenosti…“

Chvojana čosi stislo na prsiach akoby ho išlo zadáviť. Dych sa vydiera ťažko z hlbokosti a nič sa mu neuľavuje. Na skúške nikdy nepreniesol toľkoto nepokoja i akéhosi strachu. Strachu ktorý sa nedá odôvodniť, lebo nevie na ktorý predmet sa vzťahuje. Jeho bystrý duch, upretý vždy na vonok a nikdy neprehrebajúci vo vnútornostiach, zatemnil sa, vypadol z rovnováhy. Zasadly naň tône, ktoré nedajú prehliadnuť celú budúcnosť, ale nechávajú v nej hlboké trhliny neistoty. A práve táto neistota budúceho nanáša najväčšiu muku na ducha ľudského.

Ako by ho udrel do prsú — tak sa mu pozdalo. Zastal so zatajeným dychom a zmeraveným zrakom. Krú, ktorá prihnala sa k srdcu, zase búcha v sluchoch ani kladivom. Mimovoľne chytil priateľa za ruku a stisol ju tuho. Ale už keď Bohuš pozrel naňho v prekvapení — už vtedy sa prevládal. S tvárou čo možno spokojnou riekol:

„Ľaľa — oni!“

„Kde?“

„Tamto idú proti nám,“ rozpráva Chvojan hlasom, v ktorom sa ešte trasú dozvuky rozrušenia a hlbokého pohnutia. „Na tamtej strane promenady — vidíš, pod tou lipou, tá skupina dám…“

„Aha — tedy poďme, kým nás nespozorujú oni. My pekne na druhom konci promenady vrátime sa tamtým krajom, kde sú oni. Pekne sa s nimi sídeme.“

Chvojan pristal vďačne. Dosiaľ sa neopanoval od mocného vzrušenia. Veď bude skoro desať mesiacov, čo videl ostatný raz svoju Oľgu. Rešetárovu Oľgu. Upadol on dávno do jej osýdel, ktoré mu hodila svojou neodolateľnou milotou a krásou. (Toľko rokov) Dva roky, čo sa vkradol ten cit do srdca — a on od tých čias neprestal na ňu mysleť. Každý deň strávi dakoľko chvíl v jej prítomnosti, ktorú vykúzli pred seba mocná jeho vôľa a živá fantasia. V najveselšej spoločnosti prejde mu dušou jej drahý obraz a on sa ztratí a zamyslí. Priatelia nemôžu nikdy pochopiť, čo je príčinou takýchto záchvatov vážnosti. U človeka zvlášte, ktorý je tak povrchný, prístupný každému dojmu, dakedy až výstupný vo veselosti. A on za touto barrikadou svetáckosti vystavil si oltár, ktormu sa klania v skrytosti. Nepustí nikoho nazreť dnuká, lebo svätyňa výlučne je jeho i každé druhé oko by ju znesvätilo. Rešetár mu sám rozumie najlepšie. No ani on, dôverný priateľ, každodenný druh, neprenikol ďaleko cez túto barrikadu. On človek ináč chladný nedá sa zaviesť priateľovým svetáctvom: uvažuje jeho činy, odhliada od rečí — i nachádza v ňom jadro zdravé, plné vážneho ponímania života, plné rozhodnosti a sily. I to ho priťahuje k človeku, s ktorým vari nikdy ešte sa nesišiel, aby sa nesrazili.

Ale priateľstvo nikdy nepovolilo, naopak utužovalo sa čím diaľ tým vačšmi. Chvojan nemôhol obstáť vo vlastnom dome a musel aspoň čiastku vakacií stráviť v Dubnickej fare. A práve tieto vakacie vo fare dubnickej vynakladal na prácu najintensivnejšiu. S Bohušom sedávali celé dni nad knihou a študovali s veľkou chuťou i teplým oduševnením. V také chvíle samého Bohuša chytala sa akási zvláštna žížeň za vedou i nevysvetliteľná rozkoš z vykonanej práce. I práve vtedy sa znovu a znovu presvedčoval, že ide za dobrým cieľom, že nezmýlil chodník.

A to všetko prechodilo z Chvojanovho oduševnenia naňho. V Chvojanovi bol ho nevyčerpateľný zdroj. On pracoval do úmoru vedecky, s neochabujúcou silou, a keď padol súmrak a rodina sa sišla pred farou pod košatou lipou on zas vlial života do celej spoločnosti. Pod čarovným pohľadom Olgy jeho duch akoby (sa) presúšal svoje poklady. Rozhovor jeho hádzal iskry, zapaľoval a keď bolo treba, i rozohrial.

Starý Rešetár, človek o ktorom vravi Rózik Beličiansky že: „má svou notu“, bol neraz strhnutý zo svojho prísne ohradeného sveta do kruhu Chvojanovým duchom začaraného. Boly to i preňho chvile sviatočné, keď pocítil pod hrubou kôrou akúsi teplotu, tú starú teplotu, ktorá ho rozohrievala kým prse boly mládeneckým ohňom zapálené. Obľúbil si uprimne mladíka a konečne i túžil za ním. „Dobre padne staré údy rozohriať na cudzom ohníku,“ soznával nielen samému sebe, ale i pred svojím okolím. Ani sa mu nikdy nesnívalo, odkiaľ to všetko vyviera, tento nový tok života i z čoho sa živí ten ohník na ktorom sa tak rád prihrieva. On vôbec lásku chápe ako čosi vyplývajúceho zo zákona božieho, ktorá má svoj vymedzený počiatok a ohraničený koniec. Ináč mu nikdy neprišlo do hlavy povšimnúť si dcery; videť, čo za zvláštny svet sa to v nej stelesňuje. On vôbec sa nedrží za schopného „zpytovati duchů“.

Vec je zvláštna, že medzi Olgou a Chvojanom celý čas sa nič nepremenilo. Ich vzájomný pomer nevykazuje ani klesanie ani stupňovanie, nepodlieha žiadnemu kolísaniu. Stojí na rovnej úrovni od počiatku do teraz. Ba neprišlo ani len ku slovnému objasneniu medzi nima. Chvojan nikdy necítil k tomu zvláštnu potrebu. Zdalo sa mu, že je to cele zbytočné. Veď oni sa dávno, dávno rozumeli, bez všetkého dorozumievania. I cele určite znali, čo sa v duši druhého deje.

Chvojan príchodom jara pocítil vo Viedni neobyčajnú túžbu za rodným krajom. Viedeň nie len že ho nebavila, ale ho nesmierne nudila. Nervy utrmácané večným nepokojom, zatúžily za zdravým, korenistým vzduchom vidieckym. Ale nadovšetko Oľga ho vábila zase ta hore, do Dubnice, pritúlenej tesno k tým velikánom hôrskym, obkruženej z druhej strany poľami i preseknutej na poly hukotavým bystrým potokom. Starý Rešetár ako vlani i tohto roku napísal pred koncom roku Bohušovi list a v ňom pozýva „mého mladého prítele“ a „obveselitele“ na vakacie do Dubnice, sľubujúc mu, že zase budú tráviť aspon dakoľko dní v úplnej spokojnosti a veselosti. Chvojan odpovedal na pozyv zvláštnym dopisom, v ktorom pozvanie prijíma s najväčšou povďačnosťou. Netrpelive rátal každú minutu, ktorú prichodí zabiť ešte v rozhorúčenej Viedni, v duchu bol viac v Dubnici, než pri svojich priateľoch.

Iba tu príde Bohušovi list od mamy, kde mu zdeľuje, že „Oľga ako vieš, začala sa priateliť s pani Hubovou zo Suchanova. Musim povedať že táto jemná pani našu Oľgu vždy vyznačovala. Ešte i na návštevu nám prišla dakoľko ráz, čo naskrze nemáva v obyčaji robiť. Až tu teraz prišiel sam Huba nás pýtať, aby sme im prepustili Oľgu (D) na dakoľko týždňov, kým budú v Tepliciach. Pani by chcela mať preca dakoho známeho pri sebe. Nám to sice neprichodilo, menovite i to bolo v otázke, že nie je rozumno farársku dceru privykať k takým rozkošiam, ktoré si iba boháči môžu dovoliť, ale potom zase sme si rozložili celú záležitosť a poručili ju riadeniu božiemu, nech on sám našu dceru vedie a riadi, poneváč čo On činí, dobre činí…“

Chvojan začal zúfať. Príde do Dubnice a nenajde tam Oľgy! Čo mu je zo všetkého? A potom tie narážky pani farárky dubnickej. Či je toľme potrebné ísť do kúpeľov Oľge, aby sa na nej splnilo „riadenie božie“? A či riadenie božie na leto tiež ide sa zotavovať do kúpeľov? Veru netreba veľmi hádať, čo za riadenie vodí pekné, odrastené dievča do kúpeľov!

„Možno stará pani sama je týmto ,riadením‘,“ trápi sa Chvojan, ležiac bez sna na svojej posteli. „Nemá ona zvláštne sympathie k mojim uchádzaniam. A keď si ma starý pozval, ona zas urobila druhý ťah: dala si pozvať dceru do kúpeľov. Oh, to je jej politika. Mlčí, ale za to robí úsilne. Čo to bude?“

Mnoho sa nesúžil, hneď sa schopil k novým činom. Napísal otcovi, že v lete si umienil poprehliadať daktoré kúpele, čo sa mu zdá byť veľmi dôležitým a potrebným pre budúce poslanie… Starý Chvojan bol proti synovi veľmi slabý, nemôhol mu ani toto odopreť. „Nech užije kým je mladý, keď príde na svoj chlieb bude o hlavu menší pán…“ Sviedol i Bohuša Rešetára aby sa mu pripojil a tak „prehliadanie kúpeľov“ počali práve v Tepliciach.

II.

Prešli na druhý kraj promenady a spustili sa druhým krajom v dolinu. Tu po dakoľko krokoch zjavilo sa pero na klobúku pani Amalie a o chviľu tu ide ona sama so svojím mužom a Oľgou Rešetárovou.

Boli by snáď prešli a neboli by zbadali našich priateľov. Ale i tu sa dosvedčila sila magnetismu. Chvojan uprel svoje šedé oči na tvár Oľginu, i všetkou silou duševnou vpíjal sa do jej krásneho líca. V tom ona prešla očima chladno po prúde proti nim sa hýbajúcom a zastala ako prikovaná na jednom mieste. V prvý čas akoby ju obišiel úžas pred takou vidinou; nebola ani zďaleka pripravená, čo za prekvapenie bude ju očakávať. V najbližšom okamžení stojí Chvojan pri nej a jej ruka trasúca sa, spočíva v jeho ruke. Neriekla mu ani slova, iba stisnutie ruky mu odokrýva, čo sa v jej duši deje.

Huba i jeho pani tiež sa nenazdali, čo ich očakáva. Svítali sa s mladými ľuďmi veľmi srdečne, sťa s pravymi priateľmi.

„Povedzte, ľudia, kde sa tu beriete?“ oslovil ich Huba. „Odrazu, ako s neba spadli!“

Pani Amalia sa usmiala. Jej neušlo v tej trme vrme, aké zvláštne bolo shliadanie medzi Oľgou i Chvojanom. Sišlo jej na um divadeľné predstavenie v Suchanove i výlet pod Skalku: ďaľšieho sa dovtípila. „Kto by pomyslel, že je taká falošná!“ divila sa sama v sebe. „Ako len mohla zatajiť čo za „prekvapenie“ nám hotuje. I ako roztomile zahrala si na „prekvapenú“! Pod mojimi krýlami sa začína snovať dôležitá intriga. Či je to starým po vôli? Čo povie dvojctihodná pani?“ Ale zaraz sa upokojila z tej strany: „Veď jej brat je tu. Poslali ho s ním: musejú byť usrozumení…“ A tak sa definitívne uspokojila a s hrdosťou mladej ženy začala hrať rolu protektorky. Bolo jej zvlášte milé, že ona je vyvolená k tejto vynikajúcej úlohe.

V promenade pokračovali, kým hudba koncertovala. Oba mladí ľudia okupovali Oľgu, ale konečne Rešetár vidiac, že Chvojan sa od sestry nehýbe, pripojil sa k Hubovcom. Oľga i Chvojan kráčajú hneď za Hubovci.

„Bohuš má na každý pád rozum,“ poznamenal Chvojan keď ostali sami — „že odišiel. Ten šuhaj počína sa mi páčiť čím ďalej, tým väčšmi. Prezradzuje chvíľami zvláštny talent, ktorý matka príroda doň uložila. Čo myslíte vy?“

„Ja-ja,“ zajaká sa Oľga s rozbúrenými prsami — „ja, že sme nie sami, i že nás hockto môže počúvať…“

„Nemôže. Tu sme bezpečni. Toľká je tu trma vrma, že my sa tu stratíme. A títo tuna ztratili sa v rozhovore: pozrite, akí sú zaujatí. A kto vie, kedy budeme takto spolu. Čo indy sme rozdelili na štyri týždne to teraz musíme v jednom okamihu si povedať. Keby ste vedeli, čo všetko mám ja vám rozpovedať! Stalo sa mi ako druhým bláznom — že som zabudol práve v tom okamihu, keď som to mal spustiť. Iba jedno viem cele určite: viete čo?“

Ona šla popri ňom so sklonenou hlavou, akoby hľadala čosi na zemi. Pri jeho otázke obrátila k nemu rozhorúčenú tvár a na chvíľu dotkla sa ho očima, akoby ho pýtala: „povedz.“

„Že nech sme sa nesišli na verejnej promenade, kde tisíc zvedavých očí čaká, aby sa pokochalo dačím neobyčajným — ja by vás neuprosne, bez všetkého váhania bol uchvátil, viete… Darmo by ste sa spierali.“ A v tom zahrabol jej ruku do svojej, aby bolo čo najmenej nápadné a stisol ju mohutne. Ona probovala vytiahnuť ju, ale vidiac že je to marné, opätovala mu to stisnutie.

„Ďakujem vám,“ preriekol on, vypustiac jej ruku.

Ona bola dosiaľ ako začarovaná, i nemohla, nevedela čo odpovedať. Konečne nebolo treba tu hovoriť — oni si rozumeli bez rečí. Videla mu v očiach, čo on myslí a ona už dávno ztratila tú silu, aby mohla pred ním sa ukrývať.

„Nie je to iba taký povrchný záchvev, čo ja cítim k vám,“ pokračoval hlbokým hlasom, ktorý sa triasol pohnutím. „To sa zrodilo dávno, hneď keď som vás videl prvý raz a teraz už siaha na celú budúcnosť a dáva jej nový smer i nový jas. Dosiaľ to žilo vo mne akosi samo od seba, ani sám som o tom dopodrobna nevedel: ale tu na promenade keď som vás zazrel vstúpilo predo mňa s plným uvedomením. ,My sme svoji,‘ mihlo mi hlavou s úplnou istotou. ,Tu je tvoja duša, Paľo — priviaž ju k sebe, ináč nemôžeš byť pravým človekom…‘ A skutočne čo by ja bol bez teba Oľa — čo? Bludár, ktorý sa stratil vo svete a nezná kde by hlavu sklonil…“

„To preci nemôže povedať človek slobodný, neodvislý, ktorého je celý svet. Vy preháňate. Máte svoje ciele, svoju postať, ktorá nedá vám poblúdiť. Ale ďakujem aspon za dobrú vôľu, že mi privlastňujete viac, ako mi patrí…“

„Nie Oľga, ver mi teraz, ver každé slovo, ktoré sa ráňa rovno od srdca. Ja som nie taký dobrý ani taký nevinný, ani taký cieľa svojho vedomý, ani… Vôbec musíte znať, že i mňa začala sa chytať rezina veľkomestskej skazenosti. Ja to netajím, ba núti ma svätosť tejto chvíle, aby vám i to soznal. Ale vo vašej prítomnosti to všetko padá zo mňa. Ja sa cítim človek iný. Čo bolo udusené, to čisté, šľachetné, veliké — to dvíha vo vašej prítomnosti hlavu, pretvoruje ma v bytosť súcejšiu, ľudskejšiu. Preto ja hovorím, že bez vás som nič. Tôňa bez života, bez vôle i bez cieľa.“

„Aby ste pozdvihli mňa, nemusíte zato snižovať seba,“ pokarhala ho Oľga, pozrúc zas naňho. „Ja viem, že vy ste človek, ktorý má svoju vnútornú cenu. A perla keď padne i do blata, zostane perlou. Duša prázdna nemôže sa sošľachtiť jedným okamženim, a čo by prišla neviem komu do blízkosti. Ostatne ja to prijímam s vďakou od vás, v povedomí svojej nehodnosti. Vy ste ma vykrášlili, že musím sa sobrať všetkymi silami, aby aspon z ďaleka sa ponášala na ten váš ideal. Neviem, či vás nesklamem.“

Sama sa začudovala, že pred toľkým množstvom pustila sa do takých vývodov. A bolo i neopatrné. Až teraz spozorovala, že Hubová sa neúčastní rozhovoru s mužom a mladým Rešetárom, ale kráča medzi nima so sklonenou hlavou. „Čo ak nás vypočúvala? Čo si pomyslí? Ako ma odsúdi?“

Koncert sa chýlil ku koncu a obecenstvo začína rednúť na promenáde. I Hubovci zastali s Rešetárom a Huba riekol: „No — vy ste si toho dosť narozprávali!“ A škodoradostne pásol oči na rozpakoch mladých ľudí.

„Ja som medzitým pooddával slečne všetky pozdravenia,“ riekol Chvojan s chladnou rozvahou, ktorej sa Oľga musela diviť.

„Na každý pád ich bolo veliké náručie,“ vraví Huba.

„Na vine je slečna, že každý na ňu spomenie, i kto ju len raz videl.“

„Pri takej práci niet divu, že ste ustali,“ pokračuje Huba v dobrej nálade. „Navrhujem, aby sme šli dakam sadnúť. Vari na (naše) náš obyčajný stôl,“ pozrel na ženu, čakajúc od nej odobrenie. Tá prikývla hlavou. „Tedy na náš stôl. Ale to vám sľubujem, že sa premiešame. Preto dokončte, čo máte, kým dôjdeme ta.“

„Vy by ste nás chceli priveľmi obmedziť, pane pravotár a v takomto páde to nenie ani zďaleka humánne,“ zažartoval Chvojan. „Ale pre dnešní deň my sme už skončili,“ doložil s poklonou.

„To toľko znamená, že teraz už nestojíte o nás,“ — odpovedá Huba, keď sa už pohli k hostincu.

„Naopak, teraz môžeme ponúknuť svoje služby vám, i s tým väčšou ochotou a bedlivosťou môžeme vám ich venovať.“

Chvojan s istou hrdosťou čelil narážkam Hubovým. Veď naňho sú obrátené jej oči, ktoré mu dávajú života i ducha. Nie žeby Hubovcov opovrhoval. Naopak on pripadá mu človek ináč dobrý, úslužný priateľský: a ona pod chladnou kôrou kryje city šľachetné. Ako ináč mohla si získať priateľstvo (jej) Oľgy? Tá iste by sa s ním nepriklonila žene nehodnej. V tejto spoločnosti mu začalo byť príjemne, začal sa v nej cítiť domácky. Ani city nemusel toľme stiahnuť na krátko, keď i tak nie sú pred nimi tajnosťou. A konečne nachádza sa v kruhu úzkom, priateľskom, kde môže sa hýbať nenútenejšie a preca nevystaví dievča neútlocitne s jeho citami.

Vošli do reštaurantu. Je to sála biela, s velikymi oknami. Je bielo natretá s pozlátenými arabeskami na povale, kde v prostriedku vymaľovaný je detský genre, najskôr oberačka hrozna. To, ako i množstvo zrkadiel a dlhé biele záclony, dodáva dvorane vzhľadu neobyčajne veselého. Stoly sú i dlhé po prostriedku a po stranách kratšie: podľa toho nech si sadne kto chce do uzavretej spoločnosti a kto chce za spoločný stôl. Hubovci si vybrali jeden z menších stolov, kam usadla celá spoločnosť.

Na pani Amalii vidno najlepšie, že jej kúra pomáha. Je i teraz krásna, a barvy veľmi zdravej. Prezradzuje i života viacej; patrne sa tu cíti domackejšie než v Suchanove. Sem i tam ju pozdravujú v dvorane i usmievajú sa jej priateľsky, čo jej ako vidno veľmi lahodí. Tunajšia spoločnosť jej je viac súrodá, než tá do ktorej ju vtisly okolnosti v Suchanove. Tu je aspon medzi svojimi: obkolesená elegantným, vyberaným svetom a nie kdeakými remeseľnikmi a ich ženami.

Huba sa tiež teší, nie žeby mu táto spoločnosť dák veľmi zodpovedala. Konečne vždy musi na seba ukladať akési jarmo. Ale preto, že žena je uspokojená a utíšená.

Sotva (sa) zasadli na stoly, zjavila sa vo dverach dáma elegantná, postavy hrdej, imposantnej. Velikým, čiernym okom prebehla nepokojne dvoranou, kým nezbadala Hubovský stôl. Trhla sa proti nemu s úsmevom na tvári; ale zaraz sa zarazila, nerozhodná, čo urobiť. Nebodaj spozorovala oboch mladých ľudí, i bolo ťažko pridružiť sa k ním. Vtom vyskočil Huba zo svojho miesta a urobil priestor pre dve stoličky.

Rešetár i Chvojan vzali tento nový zjav na mušku. Zasluhoval veru pozornosti. Už chôdza, to zvláštne hýbanie v pleciach dodávalo jej zvláštnej zanímavosti. Tvár osmahlá, s pleťou akosi do olivova idúcou, živé, čierne oko, zväčšené uhlíkom po víčkach, nos orličí a svieže plné perny dodávaly jej charakter orientálny. Ona sama bola si toho vedomá, preto nosila vo vlasoch (šperk) ihlicu v polmesiaci, vykladanú ohnivými rubínami a zaušnice tiež tej istej formy i neobyčajnej velikosti. Nebola oblečená prisne po mode, lebo ona sa nepokorila ani tejto všemohúcej vládkyni. Nosila šaty dľa vlastného vkusu, kde sa neľakala ani priveľkej živosti bariev.

Keď jej predstavili mladých ľudí, hrdo im podala ruku, ktorú oni pobozkali. Ešte sa zvrtla dva tri razy, pozrela po dvorane a zasadla na vrch stola, položiac dlaň na súsednú stoličku a rieknuc Hubovi: „Sadnite ku mne.“

Mladí ľudia temer ani nespozorovali, že s dámou prišiel starý pán so šedivou bradou na poly rozčesanou, krokom ktorý chcel byť elastický, ale preca už prezradzoval starcovskú ťažkopádnosť.

„Môj muž Sandtner, fabrikant,“ predstavila ho študentom. Tito sami museli sa osobytne predstaviť starému pánovi, ktorý si medzi nich sadol, púšťajúc sa pomaly na stoličku.

Rešetár sa zahľadel na dámu vnímavo. Zdá sa mu, že ju zná. Až keď pani Amalia ju menovala Etelou, rozjasnilo sa mu. Toto je dcera Dvorszkého, predsedu suchanovského kasina, vydatá za fabrikanta Sandtnera. Počul minulých vakacií mnoho všeličoho o tomto skvelom vydaji rozprávať. A hľa, dokázalo sa, že nebolo nič prehnané. S takouto eleganciou i sebavedomím môže vystupovať iba žena starého bohatého muža. Rešetár analysoval jej tvár a každým okamihom prichodila mu zanímavejšia. Nemôhol oči odtrhnúť od jej plných úst, ktoré pri hovorení podivne sa hybaly. Každý pohy bol nový, akýsi vyučený, i úsmevy boly vyrátané len na to, aby sa ukázaly skvejúce sa zuby.

„Krásna je, bez otázky!“ soznával v duši Bohuslav Rešetár. Ona zachytila jeho pohľad svojim orlim zrakom, vyčítala z neho nelíčený obdiv — i usmiala sa, obráťac sa zaraz k Hubovi. Náš Bohuš sa začerveňal i bál sa pozreť rovno do tej vyzývavej tváre.

Chvojan ju tiež premuštroval okom znaleckým. A nevyhol ani mak jej pohľadu, plnému panovitosti. S chladnosťou učenca, ktorý analysuje (ba) exotickú rastlinu, rozoberal podivnú tú tvár.

„Všetko je umelé,“ rozhodol po chvili. „Pleť je umelá, oči sú umele predlžené i obrvy zafarbené. To sa naučila od Turkýň. Možno si barví i dlane a nechty.“ S tým sa uspokojil a venoval sa starému pánovi a Oľge. „Dnes som bola na „výhľade dr. Biedermanna“ Amálka, Džidži ma dočkal dolu na jednej lavičke, no všakver Džidži“ — na to podivné meno pokýval pán Georg Sandtner hlavou, čo bolo i Chvojanovi tak nápadné, že sa pozrel na pani Etelu, pri čom ho našla podivná strela z jej očí, až sám Chvojan sa zmiatol. Pani sa usmiala hovoriac už ako s pani Amaliou, ale viac aby to druhí počuli. „Ale som nenašla v tom výhľade nič tak mimoriadneho. To máš pohľad do doliny a ďalej do polí, ktorymi sa hrnie lenivo Teplica rieka, ktorú i tak nevidíš, len tušíš skrytú vo vrbine. Môže sa povedať, že som odišla sklamaná z výhľadu dr. Biedermanna, ale nie tou stranou kde sedel Džidži, lebo som ho chcela posekýrovať nech ma hľadá, prečo je nie galantný…“

„Ale Etelka, ty vieš, že ja sa liečim,“ zvolal pan Sandtner, pozdvihnúc ruky.

„Všetko jedno. Choroba nevyníma spod galantnosti!“ dodala s dôrazom pozrúc na Rešetára, ktorý ju počúval nábožne i Chvojana, ktorý sa mračil, hrajúc sa so servítom. A tu idúc druhou stranou, lenže horou — došla som na jednu rovinku asi ako štvrť tejto saly. Na tri strany prechádza rovinka v horu a smerom na východ končí sa koľmým kamenným útesom. Pozrela som dol — a zakrúžila sa mi hlava a hlavou preletela myšlienka: „Tu by bolo krásne umreť.“ Pomysli tú prepasť podo mnou a tú myšlienku. A vždy sa mi vracala ako by sa letelo, ako by sa padlo na rozdrobený štrk, ako by pád rozľahol sa v dolinke, i jeho ohlas pohltily štíhle jedle svojim sviatočným šumom. A prechodili by ľudia cestičkami a preca nenašli by ťa. Či to nenie vskutku krásne?“

„A čo je na tom krásneho, Etelka?“ pretrhol ju pán Sandtner hlasom plným rozochvenia. „Prosím ťa, ako môžeš povedať, že je v tom čosi krásneho. Preci by len dotyčného našli, čím pozdejšie, tým v horšom štadiume rozkladu. Snaď po nose by prišli naňho a našli tam mrtvolu zohavenú. Ja sa nazdávam, že taká mrtvola…“

„Ale prosím ťa Džidži, také veci pri stole!“ Pozrela pritom naňho s opravdovým úžasom.

„Ja iba čo logicky rozvádzam následky. Lebo následok takého skoku je neomylne dolámanie, dotlčenie, zohavenie a smrť. A zas následok toho, že ťa nespozorujú a neodstráňa čím skôr, porušenie so všetkými prídavkami a menovite…“ Položil palec k ukazováku a urobil posunok akoby šňupal.

„Ty hovoríš, ako by si bol v staromládeneckej spoločnosti.“

„A ty ako šestnásťročná žaba romantismom nakazená. Pritom nikdy nepozreš veci na koreň, ale vezmeš ju, ako sa ti na prvý pohľad presentuje. A to je ponímanie, chceš nechceš, moja drahá, detinské. Či nie?“ S tým sa obrátil ku spoločnosti, z ktorej nikto sa mu neozval súhlasom. Chvojan sa usmieval s akýmsi opovržením a pozeral z pána na paniu. „Ja som človek praktický a naučený obzreť vec zo všetkých strán, preto som naviedol i to, čo by si prehliadla, t. j. čo sa stane. Keď by dakto sa tam shodil…“

„Počuješ, Džidži!“ polozúrive polo so smiechom mu zahroziac servítou. „Ak neprestaneš, hneď a zaraz…“

„To je tvoj spôsob, despoticky. Ale my sme svobodní ľudia; preto ja tvrdím že na tej tvojej myšlienke nebolo zbla esthetiky, lebo mrtvola v štadiume…“

Velikým machom sa rozohnala naňho servitou, ktorá dopadla nie na starého pána, ale na Chvojana. Tento ju složil, obišiel stôl a doniesol panej, položiac ju pred ňu. Celá dvorana sa zahľadela, čo sa to pri stole robí a lietali medzi známymi významné pohľady. Pani Amalia zjavne trpela, takéto krikľavé výstupy z duše sa jej protivily. Oľga sklonila hlavu, cítiac, že pohľady i ju triafajú. Rešetár málo našiel na veci nápadného, jemu bola ona sama v sebe divadlom, z ktorho nemôhol odtrhnúť oči a Chvojan sa trápil myšlienkou, či servít náhodou a či z vyrátania padol jemu do lona. Celá spoločnosť bola nútená odrazu zaoberať sa s ňou a to jej nepochybne lahodilo. Po skončenom výstupe s akýmsi ohňom v oku rozhliadala sa po reštaurácii, sťa herec keď (po) sbiera palmy.

Dámy pozeraly na toto jej počínanie s istou nenávisťou, daktoré snáď so závisťou. V ich očiach bola ona žena „skazená“ i pichľavo ju premeriavaly od hlavy do päty na promenádach. Ju to ani najmenej netrápilo. „Aspon preca musia sa zaoberať so mnou,“ myslievala si, keď zavesila na seba dáky kúsok toalety, ktorý sa vymykal zpod mody a robil ju nápadnou. „Nech sa jedujú, trebárs nech pukajú od jedu…“

Páni pozerajú na ňu shovievave. V kútiku srdca i keď (prv) musia prisviedčať dámam — súhlasia s ňou, ba i obdivujú. Ktorí sú neodvislí, ako mladý Rešetár, celkom otvorene hodili by sa(j) do jej vleku, i nadbiehajú jej do cesty, aby vzbudili jej záujem. Oproti týmto podujímavým vie ona byť nevšímavá. Ani jeden nemôže sa pochváliť, že ho vyznačila svojou pozornosťou.

Dvorana sa počala konečne vyprazdňovať. Pani Hubová tiež sa vrtela na svojom sedisku netrpelive. „Miško, ja musím pozreť, čo sa robí s Emuškom. Pred večerom mu horela hlavička čosi…“

„Ako chceš, duša,“ podzvolil sa Huba. „A my poďme…“

Oľga ako by jej sňal velikú ťarchu s pliec. Sberala pláštiky a pomáhala Hubovej sa obliecť, nedopustiac Chvojana. Bohuš Rešetár zmocnil sa plášťa pani Etely.

„Či to už ideme i my!“ zvolala s udivením. „Tedy k vôli spoločnosti. Aspoň vyprovadíme.“ Vzala plášť od Bohuša, ale ho neobliekla. Keď boli všetci hotový, položila ho Chvojanovi na plece. „Vonku je veľmi teplo,“ dodala s úsmevom, keď Chvojan pozrel na ňu s prekvapením. „Neste i toto“ — a vložila mu do ruky slnečník.

Bohuš trasúc sa od hnevu pripojil sa k sestre. Nemo kráčali ku „Villa Katinka,“ kde Hubovci mali svoj byt.

Tak sa rozlúčili a Hubová s Oľgou veselo vystupovaly do prvého poschodia. „Naozaj čím diaľ tým ťažšie ti príde udržovať s ňou pomer priateľský“ — poznamenala pani Amalia vojdúc do izby. Oľga neodpovedala nič, ale vidno jej na tvári, že dáva za pravdu pani Amalii.

Pani Etela s mužom i dvaja študenti (za)stáli pred „Villa Katinka“. Pani Etela sa obzrela na oblohu — a spomedzi hustých korún stromovia usmialo sa jasné nebo posiate hviezdami. Mesiac rozlieval po parku svoje magické svetlo, vrhajúc tmavé tône medzi stromy, sťa obrovské rozsadliny. Celý park i okolie dýcha tajomnou tišinou, ktorá tým väčšmi odráža na tomto mieste života veľkomestsko-rozvíreného.

Pani kráča s Chvojanom, ktorý nesie jej plášť i slnečník pomedzi stromiská. Ich postavy rovnako strojné, tu i tam výndu na svetlo, tu i tu tratia sa v hustej tôni, sťa by prepadúvaly. Rešetár cíti akúsi trpkosť v sebe a len zo zdvorilosti odpovie na dlhé vývody pána Sandtnera. „Poďme pomaly — tí tam na predku utekajú ako blázni. Ešte sa spotia a prechladnú.“ Bohuš musí k vôli starému pánovi mierniť krok, bárs čosi nezdolnou silou ženie ho napred.

„Takýchto nocí len málo sa nám dostane tu na severu,“ poznamenala pani Etela. Chvojan cíti v jej prítomnosti akúsi stiesnenosť, nemo kráča po jej boku. „Táto dnešná mi živo pripomína nádherný juh. Aká škoda odospať ju v zatvorenej izbe! Na juhu o tomto čase začína pravý život, ktorý trvá do svitania. My v tom ohľade napodobňujeme kury.“ Medzi rečou zahla do alleje, ktorá zjavne vedie von z kúpeľa. Po jej bokoch černie sa hora.

„Či my nezablúdime?“ pýta sa Chvojan. Sišli mu na um zrazu tí dvaja za nimi, i zvláštnosť situacie, že blúdi nocou po skrytých cestách so ženou, ktorú dnes ráno ešte neznal. I tvár jeho Oľgy predstúpila, akási smutná — i jemu prišlo odrazu ťažko.

„A vari sa vy toho toľme bojíte!“ rozosmiala sa so zvláštnym svojim smiechom, na ktorý počalo mu srdce mocne búchať. „Povedzte, nikdy sa vám to neprihodilo? Povedzte…“

Pozrela naň, že v hlave pocítil závrat a ústa onemely. V tom okamihu šuchla jej ruka pod jeho rameno. Bola okrúhla, tvrdá a pozdĺž ramena cítil dotknutie jej ramena, v tesnom rukáve stisnutého. Narovnala kroky s jeho krokom i nahla sa k nemu akoby v dôvernom (akomsi) pomere stáli od rokov.

„Čo toto znamená? Je tá ženská rozumná? Čo vlastne chce?…“ Nikde nenašiel odpovede, len v búrnom tlkote vlastného srdca a v zázračnej tišine mesačnej noci.

„Vy ma dobre zabávate — môžem povedať,“ riekla hlasom tlumeným, v ktorom zdalo sa ukryté čosi rozochvenia. „Povedzte mi dačo!“

„Ja vlastne neznám mnohé veci…“ odpovedal Chvojan. „Vidíte, ja som teraz ako slepý a hluchý. Nevidím pred seba, nečujem. Neviem, čo sa robí, i ako sa to robí. Len to viem, že, že…“ Čosi sa v ňom zoprelo, čo ho prinútilo, že uhryzol poslednú myšlienku.

„Tedy dopovedzte…“

„Prosím dnes nemožno. Inokedy snáď.“

Obzrel sa a na začiatku aleje vynorily sa na chviľu postavy starého pána a Bohuša a zas zapadly do hustej tône aleje. Idú tedy za nimi. Prichodilo mu ako veliké dobrodenie, že ich videl aspoň na chviľu, že vie, že neni samotný s touto ženskou v nočnej pustine, so ženskou, o ktorej sám nevie, čo mysleť.

„Tí sú ďaleko,“ riekla ona so zjavným výsmechom. „Ak sa bojíte — môžme sa vrátiť zaraz…“

Udrela na strunu, kde chlapi sú najcitlivejší. Chvojan odhodlane kráča napred a myslí si: „Nedbám, čo hneď do pekla. Inam to sotva povedie.“ Za nima ozvalo sa hvízdanie a ďaleký hlas. Zastali. Tu ona zas vraví: „A čo to my robíme? Myslím že sme viedli žart priďaleko. Poďme nazad.“ Jej triezvy, skoro chladný hlas prekvapil ho svojou pevnosťou, ba klesla pod ním celá jeho mužská hrdosť. Volky nevolky pocítil, že ona stojí nekonečne vysoko nad ním: svojou pevnosťou a tvrdou samovládou.

Počuli už hlas blížiaceho sa (Sandt) muža i Bohuša a tu ona zastala.

„Skryme sa im. Počkajte, čo budú robiť, keď nás nebude,“ zašepkala mu tesno pri uchu, že cítil vôňu pačuli. Ako boli v tôni tak sa vytiahli z aleje do hlbokého ticha hory. Iba čo raždina pod nohama zachrupkala. „Ticho-ticho — nech nečujú,“ vraví ona držiac ho za ruku, aby snáď sa nepohol a ju neprezradil.

Táto tesná blízkosť ženy rozkývala v ňom všetku pevnosť. Vysoké vlny akejsi divej, surovej odhodlanosti valia sa naň. Zatajuje dych a čuje v ňom tlkot srdca. Nemôže rozoznať čieho — jej, či svojho. Ano, jej je ono — určite ho čuje. Vytiahol ruku z jej ruky a nerozhodné habkanie vyvrcholilo v neočakávaný skutok: vyslobodené rameno položil jej okolo pása a pritiahol ju bližšie, až ocítil na tej strane ťarchu jej strojnej postavy, ktorá ako by sa podávala. Blízko pri samom líci ocítil jej horúci dych — i v tom okamihu pritisol na jej svieže ústa horúci bozk.

„Riadne rozdelenie času, to je zásada nielen modernej mechaniky, ale spoločenského sriadenia vôbec,“ čuli hlas pána Sandtnera, jeho postava vo neurčitých kontúrach kreslila sa im na tmavom úzadí hustého krovia, na boku Bohuša, ktorý kráča bez šumu popri ňom. Čuť nielen kroky, ale i mocné opieranie Sandtnerovej palice. „To je tajomstvo,“ pokračoval pán Sandtner horlive — „v ktorom ležia veliké bohatstvá. Pravda my sa ich ešte netýkame, my ešte na to sme nedošli, ale iba veliké kultúrne národy. A moja žena nechce o tom počuť,“ dodal hlasom, ktorý sa v oboch mocne ozýval. Stali tesnejšie jeden k druhému a s mocným rozochvením čakali, kým tamtí prejdu. „Ona stojí na stanovisku cele primitívnom. Nevie, kedy je čas spania a kedy prechádzať, kedy na kúpanie — vôbec o tom nemá systému. I teraz jej síde na um prechádzka a vlhko je, môže prechladnúť. A vôbec ktovie kde sú. Možno sa prekryli a smejú sa nám…“

„Tí sú napredku. Vidím tamto, akoby sa pohybovali,“ odpovedá Rešetár.

„Ale to je nápad, čo!“ zvolal pán Sandtner. „Vidíte, takéto žarty sú jej po chuti…“

Toto už hovoril pán Sandtner asi desať krokov od nich. Že prešli a nespozorovali ich v takej blízkosti, to Chvojana nesmierne rozveselilo. I pani Etela sa chychtala poticho, čujúc mužove ponosy. A teraz už keď sa vzdialil, zmocnila sa jej akási divá radosť. Pozdvihla ľavú ruku, okrútila ju kol šije Chvojanovi a pritisla mocne jeho hlavu k svojim prsiam. Tak sa stalo, že klobúk sa skotúľal Chvojanovi do krovia, a urobil taký šumot, že sa zdalo, že títam ho nepochybne začuli. Zatíchli v napnutom očakávaní. Nečulo sa nič podozrivého, iba ozvena hlasu pána Sandtnera socala sa sem i tam po korunách stromov a zaliehala v mrtvej tišine noci.

Chvojana toto všetko neodolateľne hnalo, aby pokračoval v divokej hre. Nenachádzal odporu, ako jediná odpoveď znel mu tlumený smiech. Keď tu zrazu pani Etela jedným pohybom vykrútila sa mu z náručia.

„Nie-nie, dosť je. Na žart až priveľa. Poďme domov…“

Neveril vlastným ušiam, ale darmo ju hľadal pri svojom boku. Stála už na chodníku a tichým krokom brala sa nazad smerom ku parku. Chvojan zprvu omráčený, nevedel čo robiť. Potom sa sobral a trasúcou rukou rozhŕnal krovie, hľadajúc klobúk. Trvalo dosť dlho kým ho našiel a vsadil hlboko do čela. Za ten čas sa trochu uspokojil i prebral natoľko, aby rozpoznal položenie.

„Hlúpo-hlúpo, nekonečne hlúpo!“ vytýkal mu vnútorný hlas. „Držal si sa hlúpo, ako chlapec s mliekom na gambách. Radosť bude ukázať sa ti svetu na oči…“

Kráčal pomaly, ale i tak dohonil pani Etelu, ktorá ho počkala. Bez slova došli do samého parku.

„Vám je horúce, ako vidím,“ prihovorila sa pani. „Poďme do kaviarne. Tí tam nás v nej nepochybne budú hľadať a nám sa síde odpočinúť.“ Chvojan neodpovedal nič. „A či by ste navrhli dačo iné?“

„Račte vy velieť“ odpovedá utíšený. „Ja bez toho nemám pochopu, ako by sa dala zakončiť podobná výprava.“ „Podobná“ vyslovil zvláštnym prízvukom, že sa na ňom pozastavila pani Etela.

„Prečo podobná?“ pýta sa, zastanúc odrazu.

„Povedzme tedy neobyčajná, lebo neslýchaná: ako vy chcete,“ riekol chladne.

„Ja v tom cítim urážku, a urážať nemáte právo dámu, ktorá, ktorá…“ Pobrala sa svojím bystrým krokom ku kaviarni a na jej rozsvietených oblokoch jasne bolo vidieť jej trhanú chôdzu i s tým zvláštnym ochvievaním pliec. Chvojan pobehol za ňou, takže bezprostredne za ňou vošiel do prázdnej skoro kaviarne.

Za jedným stolom v úzadí bolo päť šesť mladých ľudí, počernej pleti. Nebodaj cigáni muzikanti. Hrali v karty. Od nich sa odtrhol človek v čiernom s prevesenou servitkou cez ruku. S akousi nápadnou zdvorilosťou sa im klaňal, čakajúc ich rozkazy. Spoločnosť kartárska na chvíľu pozdvihla hlavy a zas ich sklonila do svojich karát. (Ch)

Chvojanovi sa zdalo, že tu všetko sa mu smeje do tváre. Urážaly ho prezdvorilé poklony sklepníka, i uprené pohľady kassirky, s plavymi pekne učesanymi vlasima.

„Mne chartrès a pánovi tuto zmrzlinu,“ rozkázala pani Etela sluhovi. Ten sa poklonil, že sa mu daly vidieť vlasy v tyle na dvoje rozčesané a odišiel. O chvíľu pristúpil k mladej kassirke a oprúc sa o pult čosi jej rozprával. Chvojan cítil, o čom hovoria. Dva ukradmé pohľady zachytil od nej, ktoré uprela k ich stolu a začervenal sa.

„A prečo ste mi rozkázali zmrzlinu?“ pýta sa pani Etely, ktorá s výsmechom sa ho dotkla očima. „Aby sa ochladil — nie? To už netreba. Vy ste to urobili dôkladne sami.“

„Prečo sa vlastne hneváte, pane Chvojan?“ pýta sa ho vážne. „Ja nenachodím najmenšej príčiny. To ochladenie nebolo natoľko ukrutné; aspoň nie toľko, koľko — sa zaslúžilo. Myslím, že v tom bola som dosť shovievavá.“

„Ja nie preto, nie… Počkajte, ja musím sa ináč vysloviť: po slovensky ako sa hovorí. Ja som nespokojný, že to ochladenie vôbec bolo potrebné, že som do toho zabŕdol, ako, ako — chlapec. A ľutujem, že prišlo — pripozde. Nie vtedy, kým bol ešte žart žartom, ale keď už bolo vážne. Keď som zabudol na isté záväzky a prekročil isté ohľady. To mňa hnevá, to! Že ja musím sa začervenať v rozpakoch pred istymi osobami, pred ktorymi ma tento stav nesmierne ponižuje. To mi je ľúto najväčšmi, nikdy si to neodpustím.“

„Vás hnevá iné, celkom iné,“ usmiala sa pani, hľadiac mu priamo do očí: „vás hnevá, lebo myslíte, že ste sa predo mnou exponovali. Mrzí vás, že som nepodľahla ja. V tom vidíte svoju porážku. Vy ste sa vôbec prerátali, sami prerátali — tedy vy ste na vine.“

Čo ako sa pozeralo na udalosť, preca sa mu zdalo, že on bol urazený. Veď ktože vynútil celú túto ponižujúcu afferu. Ona hneď pri večeri ju musela osnovať, len preto, aby ho vo vlastných očiach ponížila a ktovie ešte prečo. Kto vie čo mala ona pritom za úmysly? Zprvu tak priehľadná, naraz zdala sa mu najzamotanejšou záhadou.

Keď strávili, čo im predložil sklepník, vošli do kaviarne i pán Sandtner a Bohuš.

„Kde ste boli, pre Boha!“ zvolal pán Sandtner sadnúc k stolu. „To je skutočne tvoj nápad dať nám schodiť celý park, kým ty sedíš v kaviarni.“

„Nemôžem za to, že ste slepí i hluchí,“ rozosmiala sa pani. „My sme šli alejou, ako ste nás videli, lenže sme sa skryli za krík. Vy ste nás nespozorovali. Ja som shodila pánu Chvojanovi klobúk — ani to vás neupozornilo, kde sme. Keď ste zašli asi dvacať krokov my sme sa pustili alejou nazad a rovno sem. No či je tak?“ pýta sa Chvojana s rozpustilým úsmevom. „Povedzte, či som vám neshodila klobúk. Tuším ste i rozsvietili, keď ste ho hľadali medzi kríkmi…“

Pán Sandtner pozrel iba zbežne na Chvojana a hneď sa obrátil k žene. Chvojan ešte nebol nikdy v takom klepci. Zdalo sa mu, že prepadne sa od rozpakov. A práve na nich sa pásla pani Etela so zvláštnym pôžitkom. Chúlostivé situacie, za ktoré sa mu prichodí hanbiť, chcela si dať dotvrdzovať od neho. A všetko s tvárou tak nevinnou, ako nevinnosť stelesnená, alebo vyštudovaná prešibanosť.

„Ale ako ste sa skryli!“ diví sa pán Sandtner. „Veď preci by sme boli spozorovali. A dlho ste tam stáli?“

„Ej, hodne ušlo času, hodne. Ostatne bude vedeť pán Chvojan. I spýtala som sa vidí sa mi, koľko je hodín.“

Chvojan pokrútil hlavou rozhodne, že nie. „Veď vôbec sme nehovorili, ani sme nemohli!“ doložil on.

„Vari sme nešepkali! Ej, či máte krátku pamäť. Vy vôbec ste mnohé podrobnosti pozabúdali…“

Vlasy sa mu začaly ježiť, lebo slová tieto znely mu ako hrozba. „Ešte mi všetko vykričí a ona sa zo všetkého vytiahne…“

„To je vôbec zas nápad — čo?“ obrátil sa k Bohušovi.

Bohuš neodpovedal. Hľadel zamyslene pred seba. V podivnom chovaní priateľovom videl on cele iné niečo, než pán Sandtner. Z rečí pani Etely vyčítal, že títo dvaja sú dohovorení, že panuje medzi nima — shoda. „Neborka Oľga!“ ľutuje sestru. Prvý raz čo mu sišla na um toho večera.

III.

V nasledujúci deň o deviatej ráno poberá sa pani Amalia s mužom do Villa Katinka. Poprechádzali sa, lebo dnes ráno nevzali kúpeľ, i poraňajkovali s Oľgou v Caffé Kurucz. Sišli sa tam s rodinou tabulárneho sudcu Johanidesza, ktorho dcera Aranka s Oľgou vstúpila v tesné priateľstvo. Oľga sa pripojila k Aranke, ktorá s mamou, veľmi milou starou paňou šl(y)a na prechádzku. Hubovci následkom toho do predpoľudňajšieho koncertu osameli.

„Dobre urobíš, keď odpíšeš Rešetárovcom,“ dokončil Huba celý rozhovor so ženou. „Ale nič iné, iba spomeň, že prišli tí dvaja. Pani farárka nech robí ďalšie kroky ako jej zodpovedá. Na každý pád bude srozumená, keď poslala s ním syna.“

„I ja myslím,“ odpovedá pani Amalia — „ale povinnosť je povinnosť a nechcem mať na sebe zodpovednosti.“

„Mne sa vidí, že je šuhaj poriadny, statočný, pracovitý. Ja by mu sľuboval budúcnosť. Jeho rozhodnosť sa mi páči — tá v živote zaváži viac, než centy učenosti. Už mladý Bohuš je ťažkopádnejší. Sľubuje byť pravý dr. Lesebuch.“

Pred Villa Katinka našli sedliacke dievča, vyparádené vo sviatočnom kroji, aký panuje okolo Suchanova. Zdravá okrúhla tvár, vykasané rukávy našuchoreného oplecka, červená šatočka okolo hrdla s čiernymi strapcami a nadovšetko pružná, hybká postava: to každého vábilo, aby zastavil sa na nej očima. Zuzka nie veľmi dbala o také pohľady. Menovite nie, keď to boli pánici vycifrovaní v úzkych nohaviciach na tenkých nožičkách, nohaviciach, ktoré sa dolu rozširujú na spôsob lievika a zakrývajú nohu temer po palce. Vždy sa jej zdalo, že to nenie noha človečia, ale čertovo kopyto. Na také pohľady iba vykrivila ústa a odvrátila sa nezdvorile a viac si ničoho nevšímla. Má ona inakšieho: Miška Drobeckého z (Pod-nečit.) Brezín. Ak Boh dá zdravia, prejde o fašiangoch tretím lôsom a tam o veľkej noci, alebo na takto rok bude svadba. Miško nenie korheľ, ani výstupník — o sviatku príde do suchanova navštíviť Zuzku a vracia sa večierkom domov. Otec mu nebráni, ale Miško sám sa drží na korde, lebo gazdovstvo viac je na jeho pleciach než otcových, ktorý je trochu dýchavičný.

Šla do služby nie z biedy, lebo i ona je dcera gazdovská; ale viac k vôli tomu, aby skúsila ako je medzi svetom, i aby sa okolo domu čo to naučila. „Lebo všetci ľudia všetko vedia,“ naučala ju mater — „a čo sa naučíš, ostane tebe, dieťa moje, a nie druhému. Ničoho sa nikdy neodriekaj, lebo nevieš, do čoho padneš: to vie iba Boh, ktorý je na nebi. Nuž je dobre keď gazdina vie i stískať a z groša urobiť dva.“ Pani Amalia je s ňou tak spokojná, že so strachom očakáva hodinu, keď jej odíde z domu. Môže jej sveriť akúkoľvek robotu a Zuzka sa iste vynasnaží, aby ju ako svedčí vykonala. Čo nevie, to sa „pani veľkomožnej“ opýta, ktorá veľmi rada ju naúča. Keď ju potká nešťastie a dačo v kuchyni zabije, sama pani musí ju tešiť, aby si to nepripúšťala toľme k srdcu. Je verná, že „dukáty môžeš pred ňou nehávať a nedotkne sa ti ich“, ako sama pani Amalia sa chváli. A nadovšetko je vždy shôvorčivá, povahy veselej, že predpoľudňajšie hodiny, ktoré paniam sú najobtížnejšie, lebo ich travia v kuchyni, míňajú sa pri nej až milá vec.

K tejto Zuzke ťahá sa i malý Miloš. Temer po celý deň obšmieta sa okolo nej, držiac sa jej sukieň. Ustavične dodieva do nej otázkami, i stopuje svojim detským pohľadom svižné pohyby jej okrúhlych, mocných ramien. Ona má kedy odbaviť všetky práce i pritom dohliadať naňho.

Keď prišlo odísť do kúpeľov, rozhodli sa vziať i Zuzku s Milošom. Teraz pani Amalia, keď musí malého nechať doma, aspon je spokojná. Je si istá, že sa mu nič nestane, ako keby bola s ním sama.

Miloš je práve v tom veku, kde by všetko chcel vedeť. Dáva ustavične otázky a také podivné, že Zuzka sama nevie čo odpovedať.

„Ľaľa Zuzka, prší!“ pribehol dnes ráno, sotva vyšli pred Villa Katinka. „Zuzka, vidíš, dážď!“ ukazuje na trávnik s pokosenou hustou pažiťou, na ktorom sa jagala rannia rosa.

„To nie je dážď, to je rosa!“

„A čo je to rosa?“

„Nuž vidíš čo napadne cez noc na poli alebo na lúku. Dážď prší keď sa zaoblačí, a rosa ti padá iba keď je pekne.“

„A prečo padá cez noc — či aby sme nevideli keď padá?“

„Hja, to je už tak,“ odpovedá v rozpakoch, nevediac sama čo odpovedať. „To vo dne nemôže, iba cez noc, i to iba keď je pekne.“

„A dážď môže pršať i vo dne,“ dovtípil sa Miloš. „A prečo prší rosa iba na lúku a nie tuto na cestu?“

„Ona padá i na cestu, ale na ceste je prach a ten ju zaraz popije. A tráva nie. Nuž potom ráno keď výndeš do dvora cesta ti je suchá a tráva rosná.“

„A dážď prší z oblakov a z čoho prší rosa?“

„Hm, z neba prší rosa…“

„A či bude tejto noci!“

„Bude ak sa nezatiahne.“

„Joj — ja by rád pozerať, ako bude pršať. Večer pôjdeme pozerať rosu, ako prší.“

„Keď nebudeš videť nič. Bude už tma!“

„Ale ja vystrem ruku — takto,“ a vystrel ruku rozširiac na nej prstíky. „A keď bude rosa padať, padne mi na ruku a ja ju budem videť.“

„Oj, tá ti na ruku nejde padnúť.“

„A keď padne na trávu i na cestu!“ A zadíval sa na ňu veľmi pozorne, čo tá už teraz povie. „A či sa ruky bojí?“

„Nie, ale ona by ti padla, keby si ležal na zemi, alebo keby sme sedeli vonku v zahrade. A večer my nemôžeme v zahrade sedeť, lebo by nás prebrala zima a potom by sme ochoreli.“ (Ale)

„Tak?“ zadivil sa Miloš a ovesil hlavu.

„Veru tak. Ale my vieš čo urobíme, Miloš?“ Zas sa obveselil a pozerá jej rovno do tváre s veľkou (dy)chtivosťou. „My vezmeme tvojho vojaka, vieš toho dreveného a položíme ho tuto dnes večer na lavičku do zahrady. A zajtra zavčas rána prídeme ho pozreť a bude na ňom rosa.“

„A ak ochorie?“

„On ti nemôže ochorieť.“

„A keď ho prejme zima?“

„Ah — jemu zima nič neurobí.“

„Ani veliká, veliká zima. Keď bude sňah!“

„Ten ti je z dreva, ako že by ten ochorel.“

„Joj — naozaj!“ zamyslel sa na chvíľu Miloš a zaraz doložil. „Počuješ, Zuzka: ani ja by neochorel, keby bol z dreva?“

„Hja veru nie.“

„Nikdy — nikdy?“

„Ako by si ochorel, keď by ťa nebolo? Lebo potom by si nežil, ani chodiť by si nemôhol. Ležal by si, kde by ťa popratali, ľaľa, ako tvoj vojak. Ani jesť by ti nedávali, ani nové šaty.“

Takto trvalo celý deň, keď Miloš nespal. Zuzka bola hlboká studnica múdrosti, z ktorej môhol čerpať do nekonečna a nikdy nevyschla. Ba ani sa jej nezunovalo to večné vypytovanie, skôr na jeho podarených nápadoch musela sa chutne rozosmiať a mala aspon čím obveseliť paniu, keď boli na slove. Malého chlapca obľúbila celým neskazeným srdcom, sťa by jej bol vlastný brat. I dávala naň pozor nie preto, že je to jej povinnosť, ale aby si dieťa neublížilo a nesnášalo bolesti.

Bohuš medzitým išiel hneď z rána na prechádzku. Keď sa prebudil sišlo mu na um dobrodružstvo od včera večera. Nedalo mu spať, bárs bolo veľmi zavčasu. Keď vstal, našiel Chvojana v hlbokom sne v jeho posteli. Bola nesmierne sprehádzaná, udegvená: zatváral z toho, že jeho druh dlho sa váľal v posteli bez sna.

„Svedomie ho trápilo, podliaka, že k vôli jednej-jednej…“ Nemôhol domysleť, lebo mu vstúpila pred oči strojná postava pani Etely v celej svojej svodlivej kráse.

„Aspon mu nedám príležitosti, aby sa očíšťal,“ umieňoval si tvrdo: „nech sa sožiera sam so svojim podliactvom. Nejdem mu ho pomáhať zažiť.“ Tak urobil i včera večer, že ani slovom sa nedotkol príhody, o ktorej Chvojan iste predpokladal, že budú mať čo rozprávať. Ľahli takrečeno bez slova, Bohuš sa pretvaroval, že spí a onedlho skutočne i zaspal, kým Chvojan sa prevracal na svojej posteli nespokojne.

S východom slnca vyšiel na Dubiny. Bol sám, vo filagorii, z halúz svrčinových umele sostavenej. Od pohraničných hôr, ktoré sa (černejú) modrejú pod vychádzajúcim slncom, ťahá čerstvý vetrík. Na temeni najvyššieho zasadol biely oblak, ktorý po krajoch má ružový nádych. Vtáctvo sa veselí, robiac nesmierny rákoš, medzi ním zaznieva tu i tu hvizd drozda. Z tamtej strany hory, z nekonečného poľa, vysiateho zbožím dolieha „podspodok“ prepelíc — a kdesi z tajomnej hlbiny lesa žialno kukanie osamelej kukučky.

Celá príroda dýcha sviežosťou, ako by sa usmievala, že sa dobre vyspala. Oproti na lúkach belejú sa košele koscov a tu i tu zablisne kosa, ani zrkadlo, v lúčoch slnka. Čuť i zvláštne melodické ostrenie, a kdesi z medze tiahly spev rannej trávnice.

V tomto veselom jasnom ráme pripadá mu Chvojanova vina o mnoho menšou. „Čo on konečne môže. Ona ho volala. Veď to videl každý, ako ho ostentatívne volala…“

Vracajúc sa dolu bol odhodlaný mlčať o celej veci. Tu idúc allejou, kde sa to včera večer prihodilo, stretol Oľgu s rodinou Johannidesza. Chcel sa vyhnúť tejto novej známosti, ale Oľga živo ho pozdravila z ďaleka. Predstavili ho panej i slečne, čosi bledej, ale ináč statnej deve s kaštanovymi vlasima. I pokračovali tou istou allejou do hora.

Bohuš dvoril slečne Aranke, ako šuhaj dobre vychovaný dvori v prítomnosti maminej. Nebolo mu ani toľme ťažko sa premôcť k vôli spoločnosti a zabudnúť na nočnú udalosť. Aranka odbehúva sbierať kvietky, Oľga s ňou a Bohuš sa zabáva s pani sudcovou a tiež keď vidí pekný kvietok bližšie, odtrhne ho.

Ale dievčatá tak sa zdá len z úskoku odišly kvietky sbierať. Lebo sotva zmiznú za krami, čuť ako sa shovárajú. Ba dva razy sa rozľahol mocný smiech z pekných úst Arankiných. „Zabávajú sa o mne“ — myslí si Bohuš — „ba čo asi hovoria! Musím vziať Oľu pod examen, ako svedčí…“

Keď si to umieňoval, dievčatá už boly ďaleko napred, čakajúc na stred promenady. Každá niesla kyticu v ruke, upletenú z hôrnych kvietkov. Aranka mávala vejarom, ktorý držala v ľavej ruke, nedbalo ovesenej. Červená v tvári, oči rozhorené hádžu iskry sebevôle, tu i tu zavadiac o Bohuša.

„O mne sa shováraly, to je jasné. Celé sprisahanie previedly. Ba čo vykvitne z toho ešte!“

„My sme sa pretekaly mama!“ volá Aranka na mamu. „A ja som prebehla Oľu — pomysli si!“

„Ah — vtom už verím,“ kývala mama hlavou. „Ale nepomyslíš, že je ešte chladno a môžeš prestydnúť.“

„Keby sa vždy na to myslelo, nemohli by sme nikdy ani kročiť!“ ohradila sa Aranka. „Netreba vždy na najhoršie mysleť. Dačo dôverovať náhode a dačo lekárom.“ Zas jej oko šelmovsky zablúdilo k Bohušovi. „I tí dačo zreparujú.“

„Prosím ťa, čo mi toľko spomínaš tých lekárov. Dosť mi je ich, čo mi k mužovi dochodia. A vieš čo znamená, keď apu (so) dačo zabolí. Oj, mužskí sú hrozní egoisti. Keď ho prst zaboli, celý dom nemá preň pokoja…“

„Vidíte!“ kývla mu Aranka rukou, v ktorej držala kytku. „To bolo pre vás.“

„Ah, prosím, ja hovorím o apovi a nie o pánu…“

„Ano, o prítomných sa nikdy nehovorí!“

„A či vy mňa držíte za tak zlého?“ preriekol Bohuš.

„Kto je nie veselý, nenie dobrý.“

„To je dobré! Tedy ja som nie veselý. Ako vy viete, že som ja…“

Aranka sa zvrtla a pohodila hlavou. „Tak. Ja to viem…“

Bohuš sám nezbadal ako, iba keď bol ďaleko zatiahnutý do rozhovoru. Arankina veselá a zdá sa, dobrá povaha ho akosi rozohrievala, že sa mu ten svet zdal krajším, a slnce teplejším. Celkom náročky ho dráždila, a vidno snahu doniesť ho do rozpakov. Niekedy sa jej to podarilo a kým sa on ťažkopádne spamätal, ona už preskočila na iný predmet. Pani mama na ňu žmurkala, mihala, tu i tu i slovom ju pokarhala. Ale slečinka zdá sa, naučená je to všetko brať na ľahkú váhu.

Keď došli do parku, rozlúčili sa. Aranka s mamou a Bohuš so sestrou.

„Počuj Oľa, čo je to za rodina?“ pýta sa Bohuš ťahajúc sestru na odľahlý chodník. „Poďme sa prejsť, alebo sadneme tam dakde. Veď ty nepotrebuješ toľko tej toalety a urobiť ju môžeš v minúte. A byť takto spolu často nebudeme. Hľa, toto prvý raz, čo sme spolu. Tedy: čo je to za rodina?“

„A to je tvoja prvá otázka!“ zvolala komično vážne. „Na mňa sa ani nepýtaš!“

„Čože tebe! Ty tu žiješ ako vtáča v raji. Naozaj, čistá holubica v raji. Aká si ty šťastná Oľa, aká šťastná!“

„Oh, a ty aký si ty nešťastný, aký si ty nešťastný!“ napodobnila ho, kývajúc hlavou. „Len mi povedz, čo sa ti už zase prihodilo hrozného. Nech čujem…“

„Nemôžem, nesmiem.“

„Vari si sľúbil dakomu.“

„Nie.“

„Tak prečo nesmieš? Koho sa týka: teba, či mňa?“

„Chvojana.“

„Chvojana? Tak sa týka i mňa. A čo to má byť?“ pýta sa hlasom zmeneným, plným akéhosi zlého tušenia. „Stalo sa mu nešťastie! A ja iba teraz pozorujem, že ho tu niet a nepýtam sa kde je. Povedz mi zaraz, čo to má byť.“

„Ó, on ti je v bezpečí. On spí cele spokojne.“

„Tedy čo je, nech už raz zviem!“

Rešetár vyrozprával sestre, čo včera večer videl. Rozprával pomaly, akoby chcel sestru šanovať. Ona ho počúva s rozbúrenými citami a horúce slzy tisnú sa jej do očí, že ich sotva môže utlačiť. Ona nemala sice jasného pochopu, čo sa odihralo medzi ním a pani Etelou, ale tušila v tom ťažkú spreneveru.

„A to urobí, keď najprv mne toľko narozpráva!“ dumá Oľga stíchnutá, akoby utiahnutá sama do seba. „Ako včera rozprával, ako sľuboval! Len či je to možné, aby bol taký podlý. Ja to nemôžem veriť…“ V tomto krutom okamihu sišlo jej na um, prečo Bohuš sa toľme sponáhľal ošinúť ju týmto zlým chýrom. Vzpomnela si i na to ako včera večer celý sa ztratil pozorujúc pani Etelu, ako visel celou bytosťou na jej otrovnej kráse. „Či v tom nebude kus žiarlivosti?“ pýtala sama seba. „A predovšetkým on je čestný, nebol by v stave zradiť ma tak podle…“

Na podiv sa sobrala chytro a utíšila.

„Čo urobíš teraz?“ pýta sa Bohuš.

„Nič. Keď bude priležitosť, spýtam sa jeho. Nech mi on povie, čo je vo veci. On ma nejde oklamať.“

„Bár by tak bolo!“ doložil Bohuš vážne. „Na každý pád je podivné, že pod tvojima očima robí niečo takého. Ja to nemôžem pochopiť. Vysvetlovať sa to konečne dá, ale veriť, veriť…“

„A či si mu ty ešte priateľ, Bohuško?“ Pozrela mu hlboko do očú, tak skúmavo a ostro, že on sklopil svoje. „Mne sa vidí, že si ty zaujatý proti nemu. Čo je príčina toho, povedz uprimne.“

„Ja-ja som mu priateľ,“ odpovedá Bohuš a dodáva: „Ale ty si mi sestra. Teba musím brániť i proti bratovi.“

Skormútená poberala sa do Villa Katinka. Pred bránou rozlúčila sa s bratom a vybehla hore schodami celá znepokojená. „Ako ma potešilo, keď som ich videla! A tu z nenazdania taký úder. Či je to len možné! Bože, čo tu robiť…“

V predsieni ju čakala Zuzka.

„Čosi im mám povedať, Oľga,“ zastavila ju, vraviac tichúčko. „Keď boli vonka prišiel sem jeden pán, vysoký biely, v bielych šatoch. Že sa volá Chov. Chvo…“

„Chvojan.“

„Ano — a hneď sa dopytoval na nich,“ doložila s jemným úsmevom. „Veľmi poriadny sa mi vidí, i takto na oko, toto… Nuž hodný je, akokoľvek. A keď som povedala, že ich nieto doma, vytiahol kartičku, napísal na ňu čosi, aby som im dala. ,Ale si zachovaj, jej daj písemko, vašej slečne Oľge; aby si sa nepomýlila’ — tak veru mi prikrútil. Kdeže sa ja pomýlim, veď vari viem, chvala bohu, čo robím. Nuž tuto je písemko…“

„Ďakujem ti Zuzka, ďakujem.“ Trasúcou rukou shabla kartu a vložila do vrecka. Celá rozbúrená vošla do svojej izby. Bola sama, roztrhla chvatne obálku a číta: „Prosím Vás pri dnešnej promenáde hľaďte, aby sme sa spolu prechádzali. Mám vám zdeliť čosi veľmi dôležitého. Môžem dúfať? Váš —“ na druhej strane stálo meno Chvojanovo.

„Hľa i on má tú istú myšlienku, ako ja!“ zvolala skoro na hlas a krv, ktorá udrela k hlave prúdi pokojne žilami. Dva riadky stačia z jeho ruky, aby sa rozpŕchly strašidlá, ktorými ju naplnil Bohuš. „Vari by ma pýtal o schôdzku keby bol vinný! Skôr by sa hľadel ukryť predo mnou…“

Uspokojená sa pobrala s Hubovci na promenadu. Viedla za ruku malého Miloša, ktorý v námorníckych šatoch s veľkým prevaleným golierom vyzeral statne. Bárs Oľgu veľmi obľúbil, nespreneveril sa ani Zuzke, obzerajúc sa vždy za ňou, či ide i ona. Keď sa dostavili k promenáde, cigáň už hral Rákóczyho marš, a na okolo panoval veselý šum. Dámy, svieže, sťa to dnešné ráno, čisté, nesú sa dôstojne vo svojich svetlých toaletách. Panské deti hrnú sa na trávnik, ohradený živým plotom, nízučkým a hustým, i vývodia si v pestrých šatočkách. Ta sa berie i Miloš so svojou Zuzkou, ale nemieša sa medzi ten drobizg. Stojí obďaleč a s prstíkom v ústach, díva sa akosi zamysleno na trmu vrmu rozšantovaných detvákov. On ešte nemôže privyknúť na tento nepokoj a menovite ho zaráža, že nerozumie skoro ani slova, čo sa druhé deti shovárajú.

Keď prešli dolu promenadou, zazrela Oľga Chvojana. Stretla sa s jeho okom, nie tak bodrým, ako inokedy — i zamrazilo ju srdce. O krátky čas, keď sa vracali, pripojil sa k ním, vymeniac pár slov s Hubovci. Oľga sa omýšľala, vyhoveť mu: ťažká predtucha doľahla jej na prse. „Ale lepšia istota, ako takéto trapy“ — pomyslela si — i vykročila s ním, idúc pred Hubovci.

„Ja mám vám sdeliť vec pre mňa nebárs lichotivú,“ začal Chvojan tichým, ale predsa pevným hlasom — „Ja som sa prehrešil ťažko proti našej láske…“

„A čo mi to potrebujete sdeľovať!“ zastavila ho odumierajúcim hlasom.

„Prišla na mňa ľútosť, ako som môhol upadnúť do toho. A tá ľútosť ma prisilila aby sa podložil najťažšej pokute. Pokuta najťažšia pre mňa je, že vám musím toto rozprávať. Dajte mi, aby ju môhol pretrpeť.“

„A myslíte že je pre mňa potecha museť to vypočúvať?“ podotkla s ostrou výčitkou. „Vypočúvať to na verejnom mieste a museť sa pretvarovať. Nemohli by ste si uložiť iný spôsob pokuty? Čo i ľahší, len nech ja… Veď je to preci ukrutné!“ Už už hrozila hrádza pretrhnutím, ktorá držala city na úzde. „Veď je to hrozné: a ešte sa usmievať a táto hudba k tomu, i toto všeobecné plesanie. Mne prichodí, že som ja veľmi, veľmi nešťastná. A včera ráno ešte-ešte popoľudní som na vás myslela s akou túžbou! Ako som vydýchla, keď som vás tu stretla! Ako som bola šťastná, keď ste mi tuná, práve tuná všeličo, všeličo, neviem či vážne hovorili, a či len z kratochvíle. Ba ešte dnes ráno — ako sa mi inakšie zdalo to dnešné ráno! Ako by i božia príroda chcela sa mi zavďačiť. Ako som sa radovala na dnešní deň. Ani z ďaleka nemyslela, že ma zajde toto…“

Hovorila to hlasom tichým, nesúc hlavu sklonenú, ani raz nepozrúc do oka. Dakoľko ráz sa odvrátila — snaď uroniť tajne slzu, a utreť ju, aby nikto nespozoroval. Konečne sa jej tu zdalo nesnesiteľne. Zrychlila kroky, zaplietla sa medzi množstvo a o chvíľu odrazila sa na osamelý chodník, na ktorom nevidno nikoho i tam sa stratila za hustým krovím. Chvojan ju sledoval bezohľadne, i našiel ako kráča voľne po chodníku do hora. Utierala si oči šatkou a už nepreriekla slova.

„Oľga, odpusťte, že som vám spôsobil takú bolesť. Ešte som vám nevyrozprával, o čo som vás požiadal…“

„A či ja to môžem počuť, smiem?“ A premerala ho okom hnevným. „Ja som už nie zvedavá na vaše podobné dobrodružstvá. A konečne, poviem vám rovno: ja už všetko viem. Neverila som, myslela som, že Bohuš z nenávisti, z priveľkej lásky ku mne — že preháňa… A tu vy. Oh, toto bolo ukrutné…“

„Nestalo sa nič, čo by vaše uši nesnesly,“ riekol Chvojan vážne. „Keď vám vyrozprávam, čo sa stalo, neurazím vašu (hrdosť) panenskú čistotu. Nebojte sa. Nestalo sa to, čo dal vám tušiť Bohuš a možno čo i vy predpokladáte. Celá vec je v tom, že zdanie svedčí proti mne, ale pravda nie. Pozabudol som sa, ale omámený pokušením, pokĺzol som — ale iba v jeden moment. Hneď som sa schopil, a hneď letel k vám, hľadajúc očistu. Slabosť je môj hriech, púha slabosť, ale niet v tom podlosti. A slabí sme konečne všetci. To si nikdy neodpustím, že sa to mohlo stať práve včera, ako na potupu mne, na moje poníženie…“

A vyrozprával jej do podrobna hlasom tak presvedčivým, že nemohla pochybovať o jeho pravdomluvnosti. Jeho pokanie bolo tak opravdové, hlas tak vrelý, oko tak uprimné, že čosi sa v nej rúcalo, balvan za balvanom; jeho vina sa soschýnala v jej očiach, až konečne zažiaril naň lúč odpustenia z jej oka. On ho postriehol, i bol mu dostatočným.

„Ty si anjel, Oľga, ty si anjel!“ šepkal jej hlasom rozochveným. „Ja zas dýcham ako človek svobodný. Ty si ma sprostila hrozných múk — takých, ktoré nebolo mi už možno niesť. A z tvojho oka mi prší útecha do duše, útecha sladká, že sa ti smiem zblížiť, bárs nie som hoden tej milosti, znečistený citami nehodnymi…“

Obed pominul veľmi veselo, v zahrade pred skvelým reštaurantom. Sedeli Hubovci za jedným stolom spolu s paňou Johannidesz a Araňkou. Pán tabulárny sudca dával si donášať obed do izby, aby sa nemusel „k vôli takej haraburde parádiť“, t. j. v kabáte prísť, ktorý mu bol úzkym strihom veľmi nepohodlný. Bohuš sa vpratal k Aranke a zabával ju svojim tichým spôsobom. Akosi tak, že druhí ho nemohli pozorovať. On i k promenade sa pridružil dámam Johannideszovským. Pani veľmi bola spokojná. Bohušov tichý, skromný spôsob viac sa jej páčil, ako vyzývavé a nástojčivé dvorenie mladých pánov veľkomestských. „Dievča je samo od seba pochábeľ“ — myslela si — „a ti zvetrenci ešte väčšmi jej poprevracajú hlavu, že ju nikto nenapraví. Tento tuto je neboráčik ešte okúňavý ako dedinská panenka.“

Aranka tiež postriehla, že má nad ním prevahu spoločenskej rutiny. Zaradovala sa, že našla kohosi, komu môže dačím imponovať. I rozostrela hneď nad ním svoju vládu, natešená, ako sa jej on poddáva. Na promenade pýtala sa ho na veľkomestský život, predpokladajúc, že sa mu ten nesmierne páči. Dostala odpoveď veľmi striezlivú.

„Tak sa vám nepáči Viedeň!“ podivila sa. „Ako je to možné: mladý človek a Viedeň sa mu nepáči. Ja koľkoráz som v nej bola, za každým som sa s ňou ťažkým srdcom lúčila…“

„Ja na tú vec hľadím z iného stanoviska,“ začal hovoriť obširne, „lebo pohyboval som sa v iných kruhoch, ako vy. Vy ste poznali tie vrstvy obyvateľstva, ktoré sa vyhrievajú na úslní blahobytu: nie div, že môže zaujať ich život plný pohodlia a povedzme — pôžitku. Vezmime len divadlá, koncerty a tie všakové zábavky, ktorými sa preslávila Viedeň. Ráj — ozajstný ráj, keď sa dívaš naň z ďaleka. Ani tu nesmieš veľmi naddvihovať tú tenkú záclonu, pod ktorou je to všetko zakryté. Našiel by si všeličo, čo by ťa mohlo veľmi sklamať. Ja som viac sa pohyboval v tých vrstvách, ktoré sú ukryté a vedú smutný i ťažký boj o (ce)každý kúsok chleba. Verte mi, toto poznanie mi otrovilo každú radosť, každú zábavu i uvalilo na dušu akýsi podivný smútok. Oh, keby ste vedeli…“

Aranka počúvala sice, čo hovorí, ale nepozorovala. Ju to nezanímalo, a nemohla sa vžiť do tých citov, ktoré odkrýval Bohuš. Jej to všetko bolo vzdialené, nikdy nepoznaté. S patrným znakom, že ju to nudí, doložila: „Tak? Hm, podivné…“ A hneď zašla na druhý predmet. „Či (ste boli dakedy večer na Graben?“) pôjdete na Anna bál?“

Bohuš sa zadivil, čo chce. A tu ona začala vykladať všetky krásy Grabena. Skvelé výklady, plávajúce v mori svetál, pestrotu hemžiaceho sa obecenstva, utešené toalety ženské a nadovšetko tú srdečnú, bezstarostnú veselosť.

„Tam je ustavične ako sviatok,“ doložila celá unesená tymi rozpomienkami.

Bohuš sa trochu zamračil, snaď preto, že jeho krásne výklady odrazily sa od nej ako hrach od steny. „Nerozumie ešte nič, díva sa na svet svojím detským okom“ — pomyslel si a zamĺkol. Zato Aranka živo mu rozprávala, aký bol ples v Prešporku, usporiadaný jogászmi v posledné fašiangy. „Cele inakšia zábava, ako po naších dedinách. Lebo tu sa sídeš s neznámymi a to je cele iné. A potom tá elegancia a veselosť. Tri razy sme sa obliekli a vše nás vrátili aranžéri odo dverí. Keď som prišla domov, ledva som sa držala na nohách, čo som už nevládala. Eh — to bol ples!“

„Vy ste vôbec divný gavalier!“ napadlo ho. „Ráno ste sbierali kvety a kytku ste nechali sebe. Vo spoločnosti dámskej! Či viete že to bola pre nás urážka. Komu ste ju dali?“

„Tam je dosiaľ v mojej izbe. Neopovážil som sa…“

„Výhovorka! Povedzte do prosta: nechcel som. To by bolo statočné. A ja som už myslela na revanš.“

„Teraz môžete hovoriť, čo len chcete,“ podchytáva ju Bohuš rozveselený. „Ale neviem, ako by bol obišiel, keby vám ju bol ozaj ponúkol. Snaď by ste ju boli prijali, ale revanš — to nemyslím.“

„S tým ma chcete prisiliť, aby vám na druhý raz dačo sľúbila. Ó, rozumieme my i také fígle. Ale tu je hlavná vec vôľa, a nie naprávanie po nečase.“

Bohuš si umienil, že zajtra bude chytrejší: i rozmýšľa, ako by chybu napravil.

Po obede dámy odišly domov, páni sa vrátili do kaviarne na partiu karambolu. Bohuš pravda slúžil za kibica, Huba s Chvojanom sa hrali, kým Huba spravil jeden, za ten čas Chvojan sekal serie i v ťažších posiciach.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.