ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

POD ochranu tvojich jasmínov skladáme svoje oči
oči ktoré sú smutné tie oči ako večernice
vzdych náš jak ťažký vietor vtákmi oplodený si ty dvanásťhviezdna
náš hlas ťa ohmatáva cudne na čele jasne lomenom
na čele ktorému naše čelo sa nepodobá s popolom
preto ťa prosíme v rúchu Magdaleny hroznej
s napnutím krásnej pleti bledofialovej vyslyš nás

Veje smäd skorocelu veje brána morského ticha
vlám ako zvony hniezdne ako vetev rýchlych poludníkov
volám sa stratený a nemilovaný a neviditeľný
svojich 30 rokov spím v navštívení vína horkého
a hlásim sa k tebe tonúci
bo závoj tvojich oblastí je tvoja hĺbka rieka Judit
tvoje najpeknejšie hrdlo obrátené k slnečnici ako labuť
ty hranou svojou dušu moju na južný vietor obráť

Veľmi často ťa obklopujú pútnici s morským zrakom
práve toto pole pšenice ma núti k smútku
korene ktoré páčia sa pinkavkám a včelám
korene na ktoré človek položí svoje oči prebodané
oči ktoré sú hlboké tie oči ako večernice
aj vy drahý páter vezmite na seba sladké sebamŕtvenie
oči pod ochranou tvojich jasmínov tie oči pri sviečke


II

POČUJME hlas slúžky ktorú náhle milosť zasiahne
jedného večera som po vás zatúžil orchideje
lebo jej slza v kalichu kvetín vydá modrý zvuk nazpäť
sú to blahodárne vody Jordánu poprve
sú to náhle moje básne zabudnuté a detské
podivuhodné prepelice ťa nesú na krídlach panna
je to ako jaro ako rybezle ako jakobíni
spievajú ešte spievajú ustavične spievajú nad hrobmi holubími

Neupierajme mladosti právo na blúdenie opätované údermi
právo na sentimentalitu v 17 rokoch zázračnosti
ale ja muž ktorého si panno šľahla hávom nanebovzatia
podobám sa pohľadu floty a zbožným rukám markýzy
preto vráťme sa ach vráťme sa radšej k detinstvu pri kaplnkách
ó bolesť ktorá krivíš hory čo ich majú pod víčkom v kŕčoch
lež oná slúžka vydýchla dušu s pokorou pred tebou Nepoškvrnená

Počujme hlas slúžky ktorú náhle láska zasiahla
háďa ktorého oči nesvietia háďa ktorého oči mŕtve sú
ja som ju videl obielenú u boku dlhým dažďom je to panenstvo
ja som sa vrátil horúci ako chlieb boží je to čistá žena
je to čistá žena za oknom zaviatym vlasaticou malomocnej
tie ruže nezhanobte v komore fotoaparátu
od maličkosti čítavala Hvězdu list paní a dívek
preto ach verne podobná sebe samej Eva najmodernejšia


III

POSVÄTENÝ nech je krok kajúcnice medzi olším
poslednej z bielych kolien krváca kvet majoránu
kdežto najvyššia láska je ako strašne smutná dýka
spomeň si panna v Oceánii na penice oblaky a nebo pri lodivodoch
starám sa o tieto sestry až zblednem budem ako páv
lebo i slzy sa minú Bože i tento žiaľ z kameniny
kvapky ktoré ťa uspávaly od polnoci z olejového zrna
kvapky ktoré ťa uspávaly od polnoci panno raňajšia

Prenesený na vzdušnú rovinu jej spovedi vraciam sa k sebe
čia si ty? moje oči ničie môj smútok ničí a ja som ničí
ostaň mi hlboko v mysli a pamäti uštipnutá
a rozprávaj mi o cedronských riavach s milosrdným chvením
mením sa znova na chlapca ihrám sa šaliem
zatial čo ty si krásna ako voda krásna ako orol
v tebe sa strácam tebou som vystrelený k večnosti ako holub

Odpočívaj najkrajšia v hlbokých jamách mojich očných
spomínaj čo som len teraz prchal od teba tebou plný
pretože sa menujem nepomenovaný ako more
ako tá slabá Marion ako piesok pustatiny
pretože vlasti nemám od mladosti mimo riečnych pár
a mimo ticha prútov a mimo žalospevu bokov skalných
odpočívaj najkrajšia v hlbokých jamách mojich očných navždy


IV

ŠESŤ chlapcov ide do kostola prah a studňa kde plakávala
jej kvety sú rozličné po jej veľmi veľmi malej tvári
jej kvety ktoré cítime pri dotyku pravej mihalnice
už plavými hrdličkami neplatia vaše ňadrá sádrová panna
kvety ktoré sme milovali tak dávno ako blankyt
bojím sa milostnice bojím sa plakať nad modrým mestom
hoci šesť chlapcov sa neprestalo modliť za úrodný dážď
a tu je moja zmena prst šiestich lunatikov

Neviete prečo vás vetry milujú hviezdy a tvoja dlaň
mal som rád dcéry tvoje dlho v mladosti milá moja
mladosť je ako rukavička ako cigareta milá moja
dlaň ako sedmikráska kričí a hrozí sa plachému nebu
vracajú sa mi časy a lásky a kročaje zdávna
vracajú sa mi kríže ako kryštálové piesne
ktoré sa dotýkaly obilia sbohom a viac sme nevraveli
z večera padol nám medzi srdcia neznámy vták
náhle však noc sa stala krásnou a v nej utonul neznámy vták

Šesť chlapcov ide do kostola pozdraviť vaše ňadrá panny
pomodlime sa za zomrelých láskou v 56 poschodí
šesť panien a šesť chlapcov umieralo na večnosť poézie
týchto šesť panien shodí vestu na puklú vázu horskú
odtiaľ je Mária chorá na sedem bolestí
pri tomto kosatci spomínam si na zelenú oblač
pri tomto kosatci s roztvoreným čelom plačem


V

PREDSTAVUJEME ťa panne orleánskej a predstavujeme ťa vysokým avionom
predstavujeme ťa mlynom na Považí a delostrelcom na Ogadene
ruky na ktoré sme plakávali v horkých hodinách horeznak
všetko toto ma postriekalo jedným okom krásna
na kríž ma pribíjajú čierne lastovice moja krásna
pretože milujem ťa odcházajúc nebuď mi smutná
pretože pil som alkohol dnes v loži nebuď mi smutná
v tomto velebnom tisícročí zdá sa mi jedna blúznivá kamarátka

Ligoceš sa mi v slnku aby som vyslovil meno Daja
túto baštu zo slonoviny keď ležím
aby som vyslovil tvoje hovory v polnočných fjordoch
preto sa k tebe obraciame z posledného hája
nie je to cyprus ani palma je to moja slnečná Francia
jedna zem zvláštna zem europská zem Francia
predstavujeme ťa panne orleánskej na hlave nosí oblohu
tvoje nohy spia tvoje obidve nohy vydávajú lesbický šepot

Pohádala sa s nebom a dokončivšia modlitbu spí
moje mlčanie na jej rty pôsobí ako vtáčí ples
tento ples už neuvidíme leda pri brehu ktorý má sväté meno Daja
všetky polárne lásky pozdravujeme južne od srdca
všetkých kajúcnikov prosíme odplávajte s oblakmi k svätej panne
teba prosíme s oblakmi odplávaj k svätej panne
lebo Mária už spí a Mária je meno nevysloviteľné