E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Jedna korunka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

Jedna korunka

V čakálni advokátskej kancelárie Mikuláša Struhárskeho sedia dvaja chlapi. Často upierajú pohľad na dvere. Sú netrpezliví. Vše jeden, vše zasa druhý zívne, vystrú sa, prehovoria niekoľko slov, aby potom zasa na chvíľku zamĺkli. Na každý šramot sa strhnú, pozrú na dvere, ale dvere sa neotvárajú.

— Či len dlho meškajú pán doktor, — prehovoril jeden z nich. Bol vysoký, kostnatý chlap. Tvár mal čerstve oholenú, našedivasté vlasy padaly mu až na šiju. Pútec mal starostlive predelený na prostriedku hlavy a aby mu vlasy priliehaly, namastil si hojne sadlom. Ináče bol čisto oblečený. Krpce mal nové, ako aj biele súkené nohavice, opasok mu bol tiež dobre vymastený a okrášlený mosadznými prackami. Kožuch i širicu mal takisto sviatočné. Zo všetkého bolo vidieť, že patrí medzi majetnejších gazdov.

— Už veru mohol prísť, — prehovoril a zívol od nudy.

— Veru sa už hodnú chvíľu zdržujú, — odvetil druhý nesmele, — a mám ešte aj inde robotu. Stružiny sú hodný chlp cesty, a deň je krátky.

— Len čo svitá a mrká, — začal zasa prvý a mráz je ozaj neúrečný. Tak ma oziabalo na nohy, už som chcel skočiť s voza a bežať za nim, aby som sa trochu zohrial. A dobre som sa obul. Stará mi nedala pokoj, kým som si neobvinul nohy do dvoch párov onucí. A nemám v meste ani takú vážnu robotu, len čo som doviezol na trh niekoľko vriec ovsa. To som skoro predal, mal som drahne času, tak, reku, idem k pánu doktorovi a spýtam sa ho, či mi už ten prepis vykonali. A vy čo čakáte?

— Ach, ja mám galibu, — vzdychol si oslovený a prešiel si rukou po bledej, vyholenej, trochu opuchutnej tvári. Bol neveľký, chudorľavý a dosť ošumelo oblečený. Mal na sebe starú kabanicu. Na nohaviciach belely sa mu veľké záplaty a krpce mal už hodne vyčaptané.

— Akú? A či je to tajnosť?

— Niet čo tajiť. Prihodí sa to aj iným. Prehral som pravotu a teraz musím trovy platiť. Keby len bolo z čoho! Musel som si jalovicu zmárniť, aby som len sohnal peniaze. Konečne by ma to ani tak netrápilo, keby bolo aspoň prečo. Ale za hotový bagateľ! No, viete, tak rečeno, pre nič, za nič, pre mizernú plánku! Tam rástala pri mojej roli, vlastne na mojej. Už bola zpolovice aj strúchnivelá, tak, reku, čo mi má zavadzať a daromnú tôňu robiť, vytnem ju, pomyslel som si. Okrem toho, viete, bola dosť hrubá v drieku, a moja stará mi vždy húdla: takto a takto, iní majú nové stoly a náš je už zčrvočený, tak aby som jej kúpil na jarmoku nový. Čože tam kúpiš? Jarmočná robota je beztak akoby v rukavičkách, keď už má byť, nech je to trvácne. Na nešťastie prišla mi tá sprepadená plánka na um. Z tej by boly dosky na stôl. Bude už potom ako sa patrí. Vždy mi to v hlave vŕtalo.

— Ale veď ste len teraz povedali, že bola trúchla.

— Veď, ono, nie že by bola celkom bývala… Pravdaže, ale jednak, zostalo aj na dosky. Veď viete, na taký našský sedliacky stôl netreba veľa.

— A potom, čo sa stalo?

— Čo sa stalo?! Boh daj by bola zhorela aj s plánkou! Vari mi to sám čert pošepol. Ako som si pomyslel, tak som aj urobil. Vyťal som ju, aj domov doviezol. Peň som shodil pod oblok, aby sa dobre vysušil, a konáre som posekal na oheň. Už sa boly minuly aj dva týždne, ako som ju vyťal, a bol som už na ňu aj zabudol, keď ma zrazu volajú pred richtára.

— Čo to môže byť? — pomyslel som si, — lebo som sa, viete, v ničom necítil byť vinovatým. Iba nejaké platenie, lebo z toho nikdy je nie dosť. Prehodil som si teda kabanicu a vlasy trochu prihladil a poď k richtárovi. Sedel za vrch stolom pri almárke. Okolo neho sedeli prísažní a pri peci na lavici sedel sused Mišo Steblo. Ešte som mu v pitvore počul hlas. Čo ten tu chce? — pomyslel som si. Len čo som sa poklonil, hneď sa ma richtár spýtal:

— No, Adam, či viete, prečo sme vás volali?

— A veru ja, pán richtár, nemám ani hútky, len keď mi poviete.

— Že vraj nemá! — skočil mi hneď Steblo do reči. — Aký svätý!

— Neskáčte mu do reči, — zahriakol ho richtár, — tak naozaj neviete?

— Necítim sa v ničom…

— A ktože vyťal plánky, há? — skríkol zasa Steblo.

— A čo teba do plánky? — spýtal som sa ho, — veď bola moja.

— Že vraj jeho?! Počuli ste, ľudia boží?! Také cigánstvo! A to ešte úradu do očí! — zamiešal sa zasa Steblo.

— Na tie reči aj mňa zaliala žlč, lebo viete, ja som ináče tichý človek, ale keď ma niekto dopáli, potom už aj vo mne zvrie. Postavil som sa proti nemu, pozrel som mu do očí a skríkol som:

— Ako sa opovážiš tvrdiť, že cigánim? Hádam bola tvoja?

— A čiaže? Veď bola na mojom grunte.

— Na tvojom?

— A na čomže?

— Juj, toto je už! Ešte mi ju chce odtajiť, taký niktoš, taký oplan!

— Počuli ste, pán richtár, aj vy páni prísažní?

— Ale veď sa tu nevaďte, — zvolal richtár, — preto som vás dal zavolať, aby ste sa vymerili.

— Ale ja s takým zlodejom? — zvolal Steblo.

— Chcel som sa hodiť na neho, ale nás ešte včas rozdvojili. Rozišli sme sa bez výsledku. Veď keď by Steblo bol človek ako načim, a ak už bol lačný na tú prekliatu plánku, môžete vedieť, že by som mu ju bol hodil a bol by som mu dal ešte aj niekoľko korún, aby sa mu ústa zapchaly. Ale on nič, len sa soberie a hneď ma dal do súdu. Musel som si aj ja najať fiškála. A tu… Nuž čo, prehral som! Boh daj by sa bola prepadla aj s plánkou! A teraz ryhaj! A koľko?! A keby bolo, viete, z čoho! Ale doma z každého kúta núdza cerí zuby. Ale tak je to, — hovoril posledné slová takmer šepky, a poobzeral sa, či ho niekto nepočuje, — niet na svete pravdy! Aleže ma neprezraďte: Ten oplan Steblo všetko prebehal. Od tých čias sa ustavične vláčil do mesta. V krčme sa vyhrážal, čo ho vraj majetok bude stáť, predsa musí tú pravotu vyhrať, a že mi on ukáže, ako sa po kostole hvízda! Tak viete: tu pichol, tam pomastil a všetko zamachlil, a ja teraz musím svoje mozoľovité groše vyhodiť, ktoré mi boly potrebné na poživnosť.

— Tak to býva, ale prečo ste sa púšťali do pravoty?

— Pravdu máte, ale človek je už taký, vždy dúfa. A potom, viete, ako je, obyčajne po práve bývajú páni múdri. A okrem toho príde kmotor a radí mi, aby som sa nedal, druhý tiež hucká, tretí donáša chýr, čo Steblo na mňa povedal a ako sa vyhrážal, tak čo?

Vtom bolo počuť zvonku kroky.

— Aha, už idú, — a pohladil si vlasy, aby mu neboly strapaté.

A ozaj kroky sa blížily a zároveň bolo počuť aj hovor:

— Tá vaša parcela pod horou je mýľne prepísaná na Ondreja. Musíme podať prosbu do súdu, aby… — Vtom sa otvorily dvere a advokát Dr. Struhársky, oblečený v teplom pramovanom zimníku a s astrahánkou na hlave vkročil a za ním klient.

Pri vide pravotára naši známi vstali a poklonili sa mu.

— Vítajte, Srnka! Čo nového? — spýtal sa bežne bohatého gazdu a podal mu ruku. — A vy čo? — pozrel na Liesku. Potom otvoril kanceláriu a už vo dverách zavolal:

— Poďte dnu, strýčko Srnka!

Lieska sa tiež bral dnu.

— Vy len zostaňte!

— Veď ale, pekne prosím pána veľkomožného…

Ani neskončil, keď sa mu dvere pred nosom zatvorily. Ostal sám v čakálni. Vzdychol, poškrabal sa, mrdol niekoľkoráz plecom, aby si napravil širicu. Pozrel cez oblok. Obloha bola zachmúrená, ani čo by bola olovom napustená. Nič iné nevidel, len špinavý sneh na dvore. Pozrel na hodiny. Bolo švrť na jednu. — Ako ten čas uteká, hneď sa bude zmrákať a ja ešte tu. — Bolo mu nevoľno okolo srdca. Pocit, že toľké peniaze má vyhodiť, nedal mu pokoja. Zasa si vzdychol. Sadol si a čakal nehybne. Z pracovne počul vše tichší, vše zasa hlasnejší rozhovor. Zrazu sa dvere otvorily a klient vyšiel. Prešiel popri Lieskovi, ani si ho nevšimol. Lieska si chytro uhladil vlasy a potom nesmelo otvoril dvere.

— Pán veľkomožný!

— Počkajteže! — zvolal mrzute advokát.

— Veď ale, pekne prosím, ďaleko…

— Či nevidíte, že mám tu stránku? Nemôžem odrazu s dvoma hovoriť, — zvolal už nevrele a šmaril viazaničku písem na stolík.

Lieska od ľaku odskočil, zatvoril za sebou dvere, potom si sadol na svoje staré miesto, vzdychol a nehybne pozeral pred seba.

Konečne sa dvere zasa otvorily. Vyšiel z nich Srnka. Ešte chvíľku postál v polootvorených dverách a shováral sa s advokátom, potom ho Struhársky vyprevadil až po vonkajšie dvere a zavolal za nim:

— Pozdravte si doma gazdinú, aj všetkých.

— Ďakujem pekne, — odvetil natešený Srnka, — urobím to vďačne.

— Tak len pozdravte, — a ešte raz podal ruku Srnkovi. Zatým akoby náhodou pozrel na Liesku.

— A vy, čo ste prišli? — spýtal sa ho ostro. — Už je jedna. Nikdy nemám oddych, — a s tým sa už bral do kancelárie.

Lieska vyskočil s miesta a bral sa za nim.

— Tak čo? — spytuje sa ho Struhánsky.

— Nuž, pekne prosím, pán veľkomo…

— Len skorej, povedzte nakrátko!

— Tak, už, keď som prehral ten súd, tak ako mi boli rozkázali, prišiel som vyplatiť pánu veľkomožnému, čo som vinovatý.

— Aha, to za tú plánku. Počkajte, pozriem do listín, hneď to vyrátam.

— Veru pekne prosím, za tú plánku, Boh daj by bola zhorela! Veď ja, reku, že si ju môžem, keď bola na mojom grunte.

— Čerta rohatého bola! Ešte aj teraz tú svoju nôtu hudiete. Viete dobre, že pozemková kniha a mapa neklamú.

— Ale keď sa už tak stalo, tak pekne prosím, ja sa proti tomu neprotivím. Keď som zle pochodil, nuž som pochodil, a preto nech mi povedia, koľko som dlžen.

— Vy viete, čo máte platiť, dostali ste výrok od súdu. Ale vám poviem: 200 korún a 60 halierov.

— Juj pán veľkomožný, pekne prosím, veď je to veľa za takô nič.

— Čo by bolo veľa? Nepýtam viac, len koľko mi súd prisúdil.

— Veď ja viem, ale pekne prosím pána veľkomožného, som chudobný človek. Keby mi, pekne prosím sputili. Vedia, treba mi deti zaodiať, žene kožuch kúpiť. Keby mi mohli aspoň polovičku…

— Čože? Polovičku? Hádam sa vám rozum čistí! Veď som mal hotových výdavkov toľko. Ešteže čo!

— Ak nemôžu, tak by som pekne prosil pána veľkomožného, keby mi aspoň dvadsať korún odpustili. Nech mi veria, nemáme si z čoho kúpiť ani na ohrev. A pekne prosím…

— Ale dajte mi pokoj! Či som vám hneď nevravel, žeby ste sa vymerili. Pravda, vtedy ste sa vystatovali tak a tak, a teraz, keď je zle, stenete…

— Majú pravdu, úplnú pravdu, pán veľkomožný, ale pekne prosím, ja by som sa bol aj vyrovnal, ale vše prišiel jeden, vše druhý. Jeden mi povedal, že som v práve, že na to aj odprisahá. Druhý zasa, aby som sa vraj nedal takému oplanovi, ktorý tak zle hovorí o mne. Tak, — zasekol sa a pozrel pokorne na advokáta, — pán veľkomožný, pekne ich prosím, nech sa zmilujú nad mojimi deťmi. Všetci kolenačky budeme sa modliť za ich zdravie, len piatôčku…

— No, toto som ešte nezažil! Takéhoto dotieravého človeka! Ani haliera! Viete, ani haliera! — zvolal nahnevane. — To už prestáva všetka trpezlivosť! Čo sa vy nachádzate, že som ja nejaký jarmočný kupec, že sa tu jednáte so mnou? Ja som vás nenatiahol, žiadam si len toľko, koľko mi prichodí. Chcete platiť a či nie?

Lieska, keď zbadal, že advokát vyšiel z trpezlivosti, vytiahol mešec a začal motúžtek na ňom pomaly odkrúcať a zakaždým si vzdychol.

— Nech sa neráčia, prosím, v hneve pohnúť. Keď nemôžu, tak je darmo. — Začal vyberať peniaze z vrecúška, kládol ich radom na stolík a vzdychal. Keď mal posledný dvojkoruník položiť, pozrel prosebne na advokáta. Oči mu zvlhly, hlas sa mu triasol od pohnutia. Veľmi ťažko sa lúčil s nimi.

— Pán veľkomožný, aspoň dve korunky! Pán veľkomožný, nemám ani haliera, len tento desaťhaliernik, — a vytriasol ho zo spľasnutého mešteka.

— Tu máte korunu, a už dosť! — Shrnul peniaze a vložil ich do priečinka.

Lieska hbite siahol za korunou. Usmial sa. Zachránil si aspoň korunu.

— Ďakujem pekne, pán veľkomožný, — keď ju kládol do mešteka a opatrne ho motúzkom pookrúcal. — Nech im to Pán Boh stonásobne vynahradí!

— Dobre, dobre. S Bohom! — a pratal ho netrpezlive von.

— Hm, aký dobrý! — myslel si idúcky, — spustil aspoň korunku. Človek by sa nazdal, že je krutý. Tak sa bol osopil na mňa, a predsa spustil. Ale je chladno, — zadrkotal zubami, pritiahol si tuhšie kabanicu k telu a zbystril krok.

A ozaj vietor dul ulicou a cez každú špárku obleka drel sa k telu. Prišiel na rínok. Tam stálo niekoľko šiatrov. Pod jedným sedela kofa a na pahrebe pražila jaternice a kúsky bravčového mäsa. Zarazila ho vôňa pečienky. Bol hladný ani vlk, veď od svitu nemal jedlo v ústach.

Zastal. Trochu rozmýšľal, či si má kúpiť, a či nie. Žiaľ mu bolo za korunkou, ale hlad sa tiež hlásil a spomienka na dvojhodinovú cestu ho nútila, aby niečo kúpil. Konečne si kúpil jaternicu za dvadsať halierov a malý bochník chleba za päták. Chlieb rozkrojil na poly, jaternicu vložil do neho a ponáhľal sa napred.

Ale kde to stroviť? V lete si človek sadne hocikde, pod stenu, alebo pod bránu do chládku a si aj oddýchne, aj hlad utíši.

Ale teraz akože bude tu von jesť, keď mu od zimy začínajú prsty drevenieť? Hľa, aj sneh začína padať. Pozrel na vežové hodiny. Poldruhej! — Ako ten čas uteká, — myslel si, — hneď sa zvečerí. Musím sa ponáhľať, aby som mohol ešte pred mrakom prísť domov. Ale je len zima! — striasol sa. — Keď si zahryznem, bude mi teplejšie!

Išiel už dosť ďaleko, keď tu v bočnej ulici zazrel krčmu. Bola mu dobre známa. Neraz si tam posedel, nejeden rumplík páleného vypil.

Ako vesele vejú so strelky na žŕďke priviazané dlhé stružliny, ako by ho vítaly a volaly: Poď sa zohriať, občerstviť sa, veď si už chvíľa nebol u nás.

Pri vide stružlín veselšie mu bolo okolo srdca. — Čo by som sa nezohrial a nenajedol, čo len za švrť hodinky, potom popchnem. To ľahko dohoním, keď sa najem a trochu občerstvím. Zima je, treba sa rozohriať.

Práve prichádzal k dverám, keď sa otvorily, a dievča, zababúšené do veľkého ručníka, vykročilo z nich. Nieslo v ruke fľašu vína.

Teplý vánok a pálenčený zápach ho ovial a aj šumot vravy dotkol sa mu sluchu. Zasa pocítil veľký hlad i smäd.

— Idem, zajem si, zohrejem sa, veď to dohoním, — pomyslel si a vstúpil do krčmy.

V krčme bolo ozaj teplúško. Zastal trochu, poklonil sa a potom si sadol neďaleko peci k dlhému stolu. Neďaleko neho sedeli niekoľkí chlapi a sa shovárali. Poobzeral sa, potom položil bochník s jaternicou na stôl.

— Vítajte, Adamko, čo nového v Stružinách? — prihovoril sa mu krčmár.

— Nič dobrého, samá bieda, — vzdychol si Adam, piekly ho ešte peniaze, ktoré len pred pol hodinou musel advokátovi vyplatiť.

— Veď je to všade. Ale je zima! Zohrejte sa! Čože sa vám bude páčiť? Vypijete si niečo? —

Adam pozrel do mešteka, mal ešte v ňom niekoľko niklových.

— Dajte mi dve deci z toho miešaného. Zima je, nech ma zohreje. Ale hneď!

— Hneď, Adamko, hneď, — zvolal krčmár idúcky.

— Či vidíš, aký je prívetivý! Darmo je, len v krčme nájdeš vľúdnosť.

Medzitým rozlomil bochník a vyňal jaternicu. Sliny mu nabehly v ústach. Vytiahol z opaska na dlhom remienku uviazaný nožík, začal ukrajovať a jesť.

— Tu máte, občerstvite sa, — hovorí krčmár a položí červenkavé pálené na stôl. Bol to rum smiešaný s obyčajnou pálenkou.

Vzal sklienku, potiahol glg z nej. Zmrštil sa, oddrhol. Príjemná teplota prešla mu po tele. Sklienku držal v ruke, podvihol ju proti svetlu a skúmave hľadel na zvyšok. Na to ju zasa voľným pohybom podniesol k ústam a vypil až na dno. Červeň mu vbehla do tvári a oči sa mu zaligotaly. Pohniezdil sa trochu, poobzeral a zaochkal. Bolo badať na ňom, že sa chce pred niekym vyžalovať. Zasa poochkal a odkašľal si.

Prítomní zvedave pozreli na neho.

— Eh, eh! Niet spravodlivosti na svete, — začal.

— Pán krčmár, dajte ešte jednu sklienku.

— Hneď, Adamko, hneď, a čo sa vám prihodilo?

— Eh, škoda, ani nehovoriť! — zmŕštil sa, vzdychol si, ale preto mu dobre bolo okolo srdca. — Keď je to už tak na tomto svete, že chudobný všade kratšie ťahá.

— Veru, máte pravdu, — ohlásil sa jeden z prísediacich.

— To je už tak a nie inak, — pokračoval posmelený Adam, keď videl, že s ním súhlasia. — Či teraz príde chudoba k právu? Há!? Beda tomu, kto sa dá na súd.

Medzitým krčmár zas doniesol dva deci.

— Tak je, — dosvedčil krčmár, — ale mi zaplaťte. Prvá stála dvadsať halierov a táto tiež toľko.

— Dobre, čože, hádam, nemám z čoho? Či vám je náhlo! — vytiahol meštek a nemotornými prstami začal z neho vyťahovať drobné a klásť ich radom na stôl. Potom vzal sklienku, priložil ju k ústam, hlavu nahol a pomaly púšťal glg za glgom.

— Eh, či je len čertovsky tuhé, — oddŕhal si, keď položil sklienku na stôl. Chvíľku sa bezmyšlienkovite zahľadel, ako by mu bol mozog prestal pracovať.

— Zkadiaľže ste, priateľko? — spýtal sa ho jeden z prítomných.

— Zo Strúžín, — odvetil a zasa sa mu pohol stroj myšlienok.

— A to keby za neviem čo? Čo by stálo za reč! Ale viete, za starú zbutľavelú plánku. Viete čo je plánka? Há?

Posledné doložil preto, aby tým vypuklejšie poukázal na veľkú neprávosť, čo sa mu prihodila.

— Veď bodaj by bola už dávno zhorela! Tak za jednu plánku aj to zčrvočenú, musel som ryhať… No čo myslíte, koľko? — a poobzeral sa po prítomných.

— Kto by vás tam vedel, — ozval sa jeden.

— Tak viete, okrúhlych dvesto korún. Ani päták menej. Nuž tak. A celá plánka nestála ani päť korún. A teraz povedzte, či je to nie hriech proti Bohu, tak ozbíjať človeka?

Vzdychol si, poobzeral sa, a potom akoby oželený, vzal sklienku a vrútil obsah naraz do seba. Potom ju trepol o stôl, a to takou silou, že krčmár hneď pribehol k nemu.

— Prosím vás, Adamko, nerobte tu hurt a krik. Ak si chcete posedieť, buďte ako sa patrí. Ale najlepšie urobíte, keď sa soberiete, lebo máte ďaleko domov.

Adamovi odrazu udrelo pálené do hlavy. Dopoludnejší hlad, duševné napätie, chvat s akým vypil štyri deci páleného, boly príčina náhlej opitosti.

— A čo? Či sa za svoje peniaze nemôžem zabaviť, Nie je tak? Čo ma vyháňate? Tu mám právo! Či som prvý raz tu? Prinieste mi hneď pollitra.

— Prinesiem, ale najprv sem peniaze.

Krčmár už dávno zbadal po spľaslom mešteku, že je Adam naozaj už pri poslednom krajciari.

— Nuž ale či ja nestojím ešte pollitra? Veď mám dom aj zem, — kričal Adam.

— Tak je, ale bez peňazí ani kvapky. A keď nebudete ticho, vyhodím vás. Ja si z môjho hostinca nedám spraviť krčmu. Druhí páni si pekne posedia a vy…

— Dáš, lebo nedáš? Sto bohov sa ti židovských!

Ešte ani neskončil, keď ho zdrapil za golier a s veľkou zručnosťou socal ho napred.

Adam sa trhal, mykal, ale Židova hrsť bola ani z ocele.

— Pustíš ma, ty smradúch! Juj, hneď ťa zahlušním! Ale to… to… No! — kričal zakaždým posotením.

Ale krčmár nič, len ho tisol napred. Keď už bol pri dverách, chytro ich otvoril, kopol Adama a pravou rukou posotil mu krk napred. V druhej chvíli bolo počuť pád a potom výkrik podobný ryku.

Práve v ten čas išli tadiaľ dvaja učni. Ostrý, s chumelicou spojený vietor dral sa ím cez chatrné šaty k telu. Čiapky mali stiahnuté na uši, ruky pod zásterou stoknuté do vrecák. Išli mlčky, nevoľne.

Už boli takmer pri krčme, keď im skoro pred nosom vyletel zo dvier Adam. Zprvu sa ľakli nad týmto neočakávaným zjavom, potom, keď videli, že je vyhodenec opitý, pochytil ich smiech. Let a pád Adamov zdal sa im byť taký smiešny, že zabudli na zimu i na možnosť výprasku, ak sa chytro nevrátia domov.

— Ale len letel, ha-ha-ha! — zvolal jeden.

— A rozčapil sa do snehu ako ropucha, — doložil druhý a smial sa, až mu slzy vypadly z očú.

— A pozri, ako pláva v snehu, ani rak s klepetami.

Začali ho obskakovať. Každý pohyb opilcov zavdal im príčinu k stupňovanej zábave.

— A čo sa tu,… sto boh… Veď ti dám… smradúch… — bľabotal. — Ja vám všetkým… ukážem!

Oprel sa o lakeť a chcel vstať. Ale na čerstvom vzduchu mu hlava ešte väčšmi oťažela. Zasa sa zvalil na zem.

— Vstaňte, strýko, — volali naneho a ťahali ho za ruky hore.

— Ach či je len ťažký, ako klát!

— Nože sa len hore!

Na krik učňov sbehla sa hŕba zvedavých detí. Oči sa im pásly na opilcovi.

Na krik detí vykukol krčmár. Nechcel, aby mu pred hostincom taký lomoz robily a vzbudily ešte väčšiu, jemu nepríjemnú pozornosť, a preto poslal sluhu, aby Adama zdvihol a odviedol ho ďalej od krčmy.

Sluha bol s nimi za ameň hotový.

Keď Adam bol zasa na nohách, chcel sa vrátiť do krčmy.

— Hop, nieže ta, priateľko, dnu už nepôjdeme, ale kertajch! — a obrátil ho na druhú stranu.

— A čo? Mám právo. Ja mu ukážem! — a zasa urobil pohyb k dverom.

— Už som vám povedal, že ta neslobodno. A teraz sa už practe, choďte domov! — vravel už namrzene, a socal ho napred.

— No, len no, veď… na… nebi… Tisíc striel!… Vyšmaril ma! Čože… som? — hundral zakaždým posotením a tackal sa vše napravo, vše naľavo.

— Chlapci, odveďte ho. Ja sa s ním nebudem ďalej prplať, — a vrátil sa domov.

Učni s radosťou vykonali rozkaz. Jeden s prava, druhý s ľava chytili ho pod pazuchy a tak ho viedli. Pred nimi a za nimi išiel kŕdeľ zvedavých detvákov. Niekoľko dospelých mužov a žien prešlo popri nich. Pozreli na Adamov sprievod, usmiali sa, bol aj taký, ktorý nesúhlasne pokývol hlavou, ale zato bez poznámky išiel ďalej svojou cestou. Bolo vidno, že sú na takýto výjav už navyknutí.

— No, no, no, nieže hota, veď je tam múr!

— Ale… ale… — mrmlal si pod nos Adam. — No, veď no… počkaj, ktorú… že si?

— Čvo, ná-ám, vy… konala-á, — začal spievať zachrípnutým hlasom a zavše zaštikútal, — naša… Marián… ka… Včera sa… vyda… la-á… No, čo ma so ciaš… sto striel… sa ti do… materi! — skríkol na jednoho z učňov, ktorý ho tisol na druhú stranu.

Deťom sa opilcov spev páčil, smialy sa, dodievaly do neho.

— Strýko, — kričaly, — čo to urobila tá vaša Marienka?

— Čušte, vy huncútske papľuchy,… lebo vás hneď palicou ožiarim!

— Ktorou? Veď nemáte!

— Ani tak, ani tak, — bľabotal ďalej. — Vieš… bratku… to je… lebo tak… lebo tak… Ja som… Ja tomu opla… novi.

— Zaspievajteže, strýko, ešte jednu! — volaly na neho deti.

— Ale, ale… nepleťte, vy… na šibeň súce… No, ešteže čo?… Veď hádam…

— No, len spievajte!

— A ktorúže?

Vtom ale nastala premena. Učni zrazu zvážneli, blížili sa k majstrovmu domu. V bráne sa černela zástera. Nad zásterou vyčnievala majstrova hlava a bola nehybne obrátená proti nim. Ľavú ruku mal na prsiach vsunutú za zásterou. Pravú si skryl za chrbát.

Učni už zo skúsenosti vedeli, čo to pre nich znamená, keď si majster skrýva pravicu za chrbát a preto ich veselá nálada nápadne chytro spľasla. Pustili Adama a ustúpili do úzadia. Postáli trochu, aby hŕba detí prešla popri nich, potom kráčali pomaly za nimi. Vtedy pocítili ostrotu zimy. Začali drgľovať zubami, shrbili sa, kabáty si pevnejšie pritiahli k telu a tak išli v ústrety neblahému osudu.

Ostrý vietor a chumelica konečne ochladily zvedavosť detí. Pomaly ich ubúdalo, tak, že keď sa Adam dotackal na kraj mesta, ostal sám. Nezbadal, že ho sprievod opustil. Hovoril ustavične, ako by sa s niekym shováral a pritom sa rozbehol, zamával rukami, ako by sa niekomu vyhrážal, ale aj preto, aby si udržal rovnováhu.

Nastúpil súmrak. Chumelica neprestávala. Sneh husto padal sťa chĺpky páperia na zem. Všetko sa belelo, len kde-tu vyčnievajúci kameň, alebo hruda, ako aj kríčky a osamelé stromy sa černely. Šedivá obloha splývala so zemou. Len blízke predmety, aj to len hmlisto, bolo vidieť. Belosť snehu a mesačné svetlo predierajúce sa cez vrstvu oblakov miernily súmrak.

Adam sa hodnú chvíľu tackal voslep napred, kde ho nohy niesly. Nezbadal, ako prišiel do hory. Konáre svrčín pod ťarchou napadnutého suchu klonily sa nadol. Lenive sa kolísaly, keď sa do nich oprel vietor. Nevydávaly prívetivý šum, aký povstáva v ihličnatom lese v lete, keď vetrík preletí po ňom. Teraz sa ozval len tupý, stonu podobný hukot a vrzgot. Kedy-tedy sošustol sa sneh s halúz a jeho tupý zvuk dodával prírode ešte ponurejšiu náladu.

Ťažko kráčal napred. Nohy sa mu po členky norily do snehu. Spadol do zaviatej priehlbiny. Horko-ťažko sa zdvihol. Čiapka mu pri páde odfrkla na stranu. Ako sa zohol za ňou, stratil rovnováhu a zasa spadol. Stenal, ochkal, aj zahrešil. Konečne chytil čiapku a zasa sa dvíhal hore. To však išlo veľmi ťažko. Nohy mu boly ani cent ťažké a zdreveneté. Prsty mal skrehnuté od zimy. Niekoľkoráz sa potočil, kým sa mu pošťastilo postaviť sa na nohy. Krutá zima ho prejala. Triasol sa na celom tele, až mu zuby hrkotaly. Tvár mu osinela. Pritiahol si kabanicu k telu, ruky si vopchal do rukávov a pevne ich pritisol k bruchu. Stál chvíľku shrbený na jednom mieste. Zrazu ako by mu bolo svitlo v hlave, pohol nadol sklonenou hlavou a od spodku začal sa bokom vše napravo, vše naľavo obzerať. Videl pred sebou len niekoľko stromov a sneh. Za snehom rozprestierala sa na všetky strany neprehľadná šedivosť.

— Kde som to? — prebehla mu myšlienka. A v tej chvíli sa mu vrátilo povedomie.

— Bože môj, kde som? Ľudia, rata! — zvolal hrozným hlasom a soberúc všetku silu, behal sem a ta, aby našiel chodník, alebo cestu. Čím viac sa motal, tým sa viacej zmýlil. Ťažko sa brodil po hrubej vrstve snehu. Vše zahúkol, aby ho ľudia počuli. Nik sa mu neozval, len čo les, aj to tupo, odvetil na jeho volanie. Sila mu povážlive ubúdala. Od zimy bol celkom skrehnutý. Čím väčšmi slabol, tým mu viac pribúdalo povedomia. Hrôza blízkej smrti ho obkľúčila.

— Len raz, len ešte raz vidieť si dom, ženu, deti… Len teraz, Hospodine, len ešte raz. — Vzdychol si a posbieral poslednú silu. Zastal. Nohy ho už nevládaly niesť. V hlave mu hučalo, v očiach sa mu menilo. Povedomie ho zasa opúšťalo. Zvláštny pocit ho ovládal, ako by bol bez rúk, bez nôh, vôbec bez tela. Necítil ich. Žiadalo sa mu spať. Zívol. Hlbší dych ho trochu prebral. Chcel sa pohnúť, ale sa mu nohy nehly. Len spať sa mu žiadalo. Neodolal, ľahol si do mäkkého snehu. Skrčil sa, kolená mu boly temer pri brade. Potom zasa pohol rukami, aj hlavu si trochu podvihol, ako by chcel vstať, ale v nasledujúcej chvíli hlava mu bezvládne padla do snehu.

A sneh sa len sypal. Malé páperie sadalo naň. Už sa mu netopí na líci. Hľa, už ho pokrýva tenká vrstva snehu. Podobá sa čerstvej pliesni.

Do rána bolo všetko srovnané, len malý, sviežim snehom pokrytý hrbček označoval, kde sníva Adam o plánke, o korunke, o krčmárovej vľúdnosti, o dobrom srdci advokátovom, o žene a o deťoch.

(1914)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.