ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred mnohými rokmi žil v Gemeri^[1] istý evanjelický pán farár. A ten mal dvoch synov. Jeden sa volal Lajko, druhý ale Paľko. Prvý bol bystrý, živý chlapec, často niečo zašarapatil, druhý bol slabší a tichšej povahy. Istého letného rána zbadal Lajko opretý kostrb^[2] o stodolu. Vyliezol po ňom až na kraj strechy. To mu ale nebolo ešte dosť, lebo sa chcel dostať hore až na vrkoč. Dlho nerozvažoval, chytil sa snopka (stodola bola slamou pokrytá) a tak, prichytávajúc sa slamy, liezol hore ani mačka, až kým sa nedostal až na vrkoč. Keď už bol hore, preložil si jednu nohu na druhý bok strechy a posadil sa, akoby jazdil na koni. Páčilo sa mu to veľmi, keď s takej výšavy mohol pozerať dolu do dvora, áno i na celú dedinu. Paľko sa díval na neho z dola a ľúto mu bolo, že je aj on nie tam hore.

— Paľko, poď aj ty! — vábil si brata.

— Ja sa bojím, — odvetil tento, ale po hlase bolo badať, že ho túžba ťahá hore.

— Ech, mačka sa bála! Čože sa máš strachovať, ty bojko! Nič niet ľahšieho, len sa pridržiavaj slamy, tak ti to pôjde, ako by si išiel po rovnej ceste.

Toľko mu toho narozprával, že sa Paľko konečne osmelil.

Onedlho sedeli už obidvaja tam hore na vrkoči a cítili sa pritom slávne, len sa tak rozplývali z rozkoše.

Medzitým prišiel otca navštíviť pán farár z Chyžného. Ako vchádzal do farského dvora, zazrel chlapcov tam hore na stodole. Nepovedal ani slova, len vošiel do fary a po privítaní sa povedal:

— Pán brat, a či viete, kde sú vaši chlapci?

Domáci pán farár, natešený nad milou návštevou, odvetil celkom bezstarostne:

— Hrajú sa bezpochyby na dvore, alebo vybehli na ulicu. Sú takí ani živé striebro, neposedia za minútu na jednom mieste.

— Veru na peknom dvore, — odvetil hosť s úsmevom, — len iďte von a hodne vysoko pozerajte, tam ich uvidíte sedieť na stodole, na samom vrcholci.

— Čo nepoviete?! — poznamenal domáci nespokojne. — Veď ztade môžu aj spadnúť a sa dodrúzgať. No, veď im ja dám! — A už bral v obločnom kúte opretú trstenicu.

— Nechajte ich tak, nekričte na nich. Chlapci sa naľakajú a vtedy môžu spadnúť a dokaličiť sa. Ale ich pekne dostaňte dolu.

— Veď ja už viem, čo urobím! — Trstenicu vopchal do rukáva a vyšiel.

Chlapci uveličení sa bezstarostne hrali na streche a nezbadali otca, ktorý sa medzitým tichým krokom priplichtil k stodole.

— Ale ste vy len šibalci, — zvolal na nich veselým, dobrosrdečným hlasom, — že ste sa až ta hore vyštvierali. A čo tam robíte?

Lajko, keď počul veselý otcov hlas, netušil nič zlé, i odvetil:

— Hráme sa tu na kone.

— A nebojíte sa, že spadnete?

— Ale čoby?

— No, vidíš, akí ste domýšľanci, to som ani nevedel! A akože ste sa dostali hore?

— Nuž vyšiel som hore po kostrbe, potom som sa chytil snopkov a vydriapal som sa.

— Ľahko je to povedať, ale ja by som rád vidieť, ako vám to šlo, — pokračoval otec.

— Nuž takto, — povedal natešený Lajko. Bol rád, že môže ukázať otcovi svoju zručnosť. Preložil si zasa nohu a začal sa spúštať po streche, potom ale, keď prišiel k kostrbu, sliezol chytro po ňom. V chvíli už stál pri otcovi. Oči sa mu len tak leskly od povedomia, že mohol ukázať čo vie.

Paľkovi nešlo to tak ľahko, ale predsa sa aj on dostal bez úrazu dolu.

Keď už obidvaja boli na zemi, tu otec vytiahol z rukáva trsteničku a najprv Lajkovi vylepil šesť, potom Paľko dostal tri švihy, a to ešte s prídavkom celej kázne.

— Nuž či vy tak?! — zavolal otec a udrel Lajka po nohavičkách. — Tak si vy budete drať šaty? — a zasa puklo. — Tak vy budete pokúšať Pána Boha?!

Zvriesknutie.

— Či sa nebojíte, že si vykrútite krk? No takto ma nastrašiť. Len sa mi ešte raz opovážte, ale si potom dostanete, že si za dva týždne budete ohmatávať… A teraz, marš do izby kľačať!

Chlapci stúpali ticho pred otcom. Vše si rukou pohladili tú čiastku tela, kde ich zasvrbelo. Hlavy mali ovisnuté a Paľkovi ešte i teraz tiekly slzy po tvári. Boli veľmi rozžalostení. Kdeže by aj nie, keď po takom krásnom pocite a s takej vysokosti upadli do takého žalostného a potupného stavu. A ešte kľačať, a v izbe! Slniečko tak pekne svietilo a vrabec na hruške tak bezočivo čvirikal!

Vošli. Tu len ešte boli v pomykove, keď uzreli báčika z Chyžného. Zastali vo dverách a v rozpakoch. Tváre im od plaču a hanby len tak blčaly.

Hosť hneď porozumel, čo sa stalo. Keď videl zúbožený stav chlapcov, bolo mu ich ľúto, a najmä preto, že on zavdal príčinu na ich výprask.

— Ale, pán brat, nechajte, veď oni to už viac neurobia, — chlácholil nahnevaného otca.

— Eh, dajte pokoj, pán brat, nechže si zapamätujú, kedy sa štverali hore na stodolu. Veď im už mať nestačí šaty plátať, všetko potrhajú a čo by im dal aj zo železa.

— Ale veď to chlapci tak, už im len dnes odpusťte.

— No, keď už tak báčik za vás oroduje tak nedbám. Choďte mu bozkať ruku a poďakujte sa mu, potom ale practe sa mi s očí.

Chlapci so sklopeným zrakom urobili tak. Keď už boli von, tu len teraz sa cítili byť veľmi nevoľní. Najmä Lajko pocítil celú tiaž potupy. Zdalo sa mu, že sa mu veľká krivda stala.

Sadli ponorení do hlbokých myšlienok.

Zrazu sa Lajko ozval: — Paľko, vieš čo, poďme svetom. Vieš, ďaleko, ďaleko. Tam vidíme veľké mestá i vojakov. Ja budem husár…

— Aj ja…

— Dobre! Chceš?

— Vieš čo, zabehni k mame a popros si od nej dva hodné okruhy chleba, aj dva kusy slaninky. Ja sa za ten čas vyškriabem na hrušku a natrhám hrušiek.

Tak sa aj stalo. Keď Paľko vyšiel s hodnými okruhmi chleba a slaninkou, vtedy už Lajko liezol s hrušky. Bol povážlive objemnejší, lebo za košeľou mal napchaté plno hrušiek, aj všetky vrecká sa mu oddúvaly od nich.

Keď videli, koľko majú živnosti, rozveselili sa a zabudli na bolestnú minulosť. Začali žiť len krásnej budúcnosti.

Už sa chceli pustiť zo dvora, keď Lajkovi prišlo niečo do umu. Vrátil sa, a priamo priplichtil sa do kuchyne. Vzal si trošku soli, niekoľko zápaliek a okrem toho ešte dve cibule Všetko to robil tak, že matka nezbadala. Mala dosť roboty s obedom, ktorý hotovila pre takého milého hosťa.

Keď pocítil ľúbezný zápach svojich milých jedál, začalo mu byť otupne okolo srdca. Málo chýbalo, že sa nesklátil, ale potom si pomyslel na krásny svet, na husárov, a potom na tú potupu, čo sa mu stala, tak sa odvrátil, len trochu pozrel na matku a zašeptal: — S Bohom, mamička, už ma viac neuvidíte. A pritom ho zosvrbelo oko a slza mu vstúpila do očí. Chytro vyšiel a už stúpal s Paľkom na záhumnie.

Keď boli za dedinou, trochu zastali. Nevedeli sa rozhodnúť, v ktorú stranu majú ísť. Konečne sa ustálili, že prvý cieľ ich putovania bude otcova roľa, čo je tam pod Brezinami. Vábila ich ta hlavne koliba, kam často vychádzali s rodičmi.

Kým sa ta dostali, hodne sa vyparili, aj ustali, a, čo je najhlavnejšie, náležite vyhladoveli. Clive sa ich dotkol hlas poludného zvonenia. Každý úder zvona pocítili v svedomí. Ako by im bol privolával, že, hľa, teraz začínajú doma prikrývať, ako ich hľadajú, ako sadajú za stôl, jedia vyprážané kuriatka, aj pirohy s lekvárom, obsypané makom. Ach, pirohy! Pri pomyslení na ne naplnily sa im ústa slinami. Čože im už osožily hrušky, cestou i tak hodne podežmované. Slaninka a okružtek sa im zdaly byť taký skromný pokrm.

— Vieš čo, Lajko, — prehovoril Paľko poticho, — ja by som myslel, žeby sme sa vrátili domov.

— Vrátiť? Netáraj! — pechoril sa Lajko, — veď sme ešte ani ku kolibe neprišli.

— Ale čo povie otec a mama?

— Čo? No len choď, keď sa ti žiada, ale uvidíš ako ťa privítajú. Ešte sa len potom budeš škrabať, a kľačať môžeš do samého večera. — Tak už nechceš vidieť mesto a vojakov? Len ešte trochu počkaj, — pokračoval, — hneď sme pri kolibe. Tam si pekne rozložíme ohník, lebo som si vzal aj zápalky, narežeme si z liesky ražníky a potom si budeme piecť slaninku. Uvidíš, tak nám bude dobre, ako nám ešte nebolo.

Lajko tak presvedčive hovoril, že Paľko zabudol na domov, svedomie sa mu uspalo, a len na to myslel, ako im bude dobre v kolibe a čo budú v nej robiť.

Onedlho ju už zazreli, ako sa černela na hornom konci role. Pod ňou sa zeleňala bujná kukurica a nad kolibou belely sa pne mladých briez. Medzi nimi rástly liesky, trnky a lohyňa. Kde-tu vyčnieval nad nimi klen, hrab, alebo zakrnelý buček.

Pri pohľade na kolibu podskočilo im srdce v radosti. Zbystrili krok. Onedlho zadychčaní a spotení oddychovali si už v kolibe, kde ich osviežoval príjemný chládok. Ale dlho neoddychovali, lebo im hlad nedal pokoja a preto sa rozbehli, nasbierali ráždia. Onedlho už práskal pred kolibou veselý ohník. Lajko potom zastruhoval ražníky a na ne stokol slaninku.

Ach, bolaže to rozkoš, keď si poležiačky obracali na ražníku nad ohňom slaninku a keď si z nej škvrčiacu masť kvapkali na chlieb. A ako im chutnala na červeno upečená slaninka s omasteným chlebíkom! Neboli by čarovali za nijaké od výmyslu sveta lahôdky. Z číreho pôžitku zabudli na všetko.

Onedlho po slaninke a chlebe nebolo ani chýru. Začalo ich smädiť. Ľahká pomoc, neďaleko nich v brezine bolo počuť čľapot padajúcej vody. Išli teda ta. Tam bol žliabok. Dosť hodný pramienok, hodne hore vyššie vyvierajúci, zachytený do dlhého dreveného žľabu. Žľab bol podoprený rázsochami tak, že ležal na nich vodorovne. Voda z neho padala na zem asi s trimetrovej výše. Žliabok bol tiež otcovým dielom. Pod ním sa často kúpali.

Keď si už zahasili smäd, sobliekli sa a postavili sa vše jeden vše druhý pod prúd padajúcej vody. Bolo to vresku a smiechu, keď im začala čľapotať čerstvá voda na chrbty. To tiež netrvalo dlho.

— Poďme, Paľko, trochu vyššie, až tam do hory.

Paľko bol hneď hotový. Už im bolo mesto vyšumelo a na husárov ani nepomysleli.

Tam sa ešte len natešili! Najedli sa malín. Natrhali si zelené hrany lieskovcov. Nad hlavou im niečo zašramotilo. Pozrú, tu vidia, ako lezie a skáče s konára na konár veverička. Ach, či sa im to páčilo, aj dych zatajili, len aby ju neoddurili. Tu zasa preletí popri nich krásny motýľ dúhovník, čo tak mení farbu. Hneď bol klobúk dolu s hlavy a už sa za ním prikrádal Lajko. Ach, aký bol pekný, keď sedel pred nim na zemi a pomaly sťahoval a zasa rozprestiaral krásne krídla. Už sa klonil nad nim, že ho prichlopí, keď tu zrazu mu odletel.

Tu zasa zašuští niečo popri nich po suchom lísti.

— Had, — vykríkol naľakaný Paľko a ukazoval v tú stranu, kde zašuchotalo. No, daromný bol jeho strach, lebo, hľa, vynorila sa zpod lístia pekná zelená jašterička.

Aha, veď sú tu aj kuriatka, dobre si bude z nich nabrať a upiecť ich. Ale aká bola radosť, keď pri kuriatkach našli aj opravdivý hríb. Poznali ho oba, veď neraz boli s otcom sbierať jedlé huby.

Keď ustali, ľahli si na mäkký mach a pozerali pred seba. Tu videli v machu veľkého mravca, ako vlečie veľké biele vajíčko. Čo sa nasmiali, keď hľadeli na neho, ako sa s nim bantolí a koľkoráz sa prekrbalil, kým ho odniesol na kus cesty. Neprišlo im do umu obdivovať jeho úsilnú vytrvanlivosť, ktorú vynaložil, aby svoje bremeno mohol dostať domov.

Boli by sa aj ďalej zabávali v hore, ale hlad ich zasa začal omínať a preto sa vrátili do koliby. Ale čože, keď slaninka s chlebom už bola poprataná.

— Vieš čo, Paľko, poďme si vyhrabať niekoľko zemiakov a budeme si ich piecť. Aj kukuričné šúľky už budú na pečenie dosť zrelé.

Sbehli teda dolu, vytrhli niekoľko vňatí a strhli s nich niekoľko zemiakov. Potom odlomili štyri kukuričné šúľky, hneď ich aj olúštili a potom sa ponáhľali k pahrebe. Bola vyhasnutá. Rozložili teda oheň znovu. Zemiaky hodili do pahreby, šúľky ale opekali na ražníkoch. Kým to všetko prihotovili a upiekli, prešlo mnoho času. Ani nezbadali, len keď sa začalo zmrkávať. Hoci mali i trojaké jedlo, nechutila im už tak večera, ako obed. Začalo sa im svedomie prebúdzať a i starosť rástla. Kde tu teraz prenocovať? To bola ich prvá myšlienka. Pravda, koliba bola tu, ale čože, keď je prázdna, tvrdá a potom taká tichá! Nieto tu ani mamičky, ktorá by odpravila postieľky, vankúšik napravila, ani otecka, čo by lampu zažal. On obyčajne, keď bol dobrej vôle, i také krásne rozprávky vedel im rozprávať.

— Paľko, poďme, kým je vidno, nasbierať si mach a suché lístie. Urobíme si takú mäkkú postieľku v kolibe, že až! — posmeľoval Lajko už veľmi zarmúteného brata.

Paľko mlčky pokuľhával za nim. Onedlho toľko machu priniesli do koliby, koľko sa im spratalo do náručia. Keď ho vysypali na zem a probovali si naň ľahnúť, nuž sa ani nepoznalo, či majú niečo pod sebou, tak že museli ísť zasa znovu. Priniesli zasa. Ešte bolo málo. Paľko už nevládal.

— Ja už viac nejdem, — rozplakal sa.

— No len poď, čo tu budeš?

— Nejdem.

— Dobre, zostaň. Pôjdem sám, ale potom nebudeš na mojom machu spať, nenazdaj sa!

Pohol sa. Ešte bol len niekoľko krokov od koliby, keď tu vyskočí Paľko a beží za nim. Bolo mu otupne samému v kolibe.

Keď sa vrátili, už sa hodne stmelo. Pred kolibou ohník len tak sliepňal. Ležali stúlení pri sebe bez slovíčka.

Nemohli zaspať. Svedomie sa im čím diaľ, tým viac ozývalo. Čo doma robia? Čo im povedia? Cítili, že zle urobili a že ich pokuta neminie. Okrem toho bystrým krokom prichádzala tá záhadná noc. Na nebi sa ukázaly hviezdičky. Jedna veľká im práve do koliby kukala, ako čoby nejaké očko hľadelo na nich. Ozval sa aj celý kŕdeľ cvrčkov a aj škrekot žiab sa rozliehal z neďalekej močariny. Netopier preletel. Často povstal taký čudný šumot, alebo pukot ráždia ako by sa niečo blížilo… Zrazu na brale nad dolinou začuli huhúkať sovu. I prišly im na um rozprávky a tie strašné výjavy o vlkodlakoch, drakoch a strigôňoch, ktorí kradli a jedli deti. Ale keby ešte len to, ale oni už dávno počuli od ľudí, že tam pri neďalekej studničke máta. Že každú noc prichádza ta bezhlavý kôň. Pravda, učili sa, že sú to len povery, že je to nie pravda, ale ak by to predsa bolo tak!

Strach a túžba za domovom sa v nich čím diaľ, tým viac stupňovala. A okrem toho len teraz pocítili, akí im boli rodičia dobrí. Každé pohladkanie, každý úsmev im prišiel do umu, ktorý od nich dostali. A teraz sú tu sami, blízko hory, kde bývajú len diviaky, líšky a zajace!

— Ja tu nebudem, ja idem domov, — rozplakal sa malý Paľko a sadol si na mach. Lajko mlčal, ale aj jeho už chrabrosť nechávala.

Zrazu sa Paľko vzchopil, a nepozrúc ani na brata, hlasným nárekom bežal k dedine.

— Apo môj, mama moja! — volal ustavične.

Lajko skočil za nim.

— Neplač, pôjdeme vedno domov, — a chytil ho za ruku.

Tak šli chvíľku, až zrazu počujú pred sebou blížiť sa kroky. Zľakli sa, zastali a učupili sa za šípový kriak, ktorý stál pri chodníku.

Videli, ako sa k nim strmým krokom blíži čierna mužská postava. Dych sa im zatajil v ľaku. Už sa priblížila k nim, a hľa, poznali si otca. Striasli sa. Nezbadal ich, lebo už prechádzal popri nich, keď tu zrazu Paľko vyskočil zpoza kríka a s výkrikom: — Apo môj! hodil sa k nemu. — Apo môj! — zvolal ešte raz, — nebite ma, už nikdy viac to neurobím! a objímal otcove nohy. Lajko tiež vyliezol zpod kriaka a plačúcky odprosoval otca.

Otec sa chcel tváriť tvrdý, no nemohol. Bol rád, že sú mu deti tu a podľa plaču i srdečnej ľútosti poznal, že chlapci už sto ráz odpykali, čo previnili.

— Kde ste len boli toľko? — spytoval sa ich kárave.

— V kolibe, — odvetil Lajko.

— A čo ste tam robili?

— Nuž piekli sme slaninku a potom sme sa báli.

— Lajko chcel byť husár!

— No, veď ste mi vy pekní husári, keď sa bojíte. Ale ste i nám len starosti narobili. Odpoludnia sme vás hľadali po dedine, popri potoku, len ku kolibe nám neprišlo do umu. Mali by ste dostať, ale vidím, že ste sa i tak dosť natrápili, teda vám odpúšťam, ale nech je to prvý i posledný raz. A teraz sa ponáhľajme domov k mame, lebo nemá už stania, obáva sa, že sa vám niečo zlé prihodilo.

*

Nikdy sa im tak dobre nespalo, ako v tú noc, keď sa cítili doma pri rodičoch, v svojich postieľkach, pod svojimi perinkami.

(1911)