Zlatý fond > Diela > Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov

Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti

Pejma epická

[1]


„My sme dali Uhrům Zríniho.“
J. Kollár (Slavy dcera, Dunaj, 54)


Tristo rokov! tristo rokov v zajatí
ležal Mikuláš gróf Šubić od Zrína! —
Už ide domov, — tešte sa, Chorváti,
už ide, — teš sa, slavianska rodina! —
My „Uhrom“ sme ho nedali! — hľa, vráti
to, čo vzali nám, — nestranná dejina! —
Hej, učiť ide svoj národ vojvoda:
Kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda! —


Chváľ každý duch Hospodina! — zaľahla
tma ako v rohu dolinou i horou;
ponáhľa pomsta božia, tá nenáhla,
s prútom železným, — nebeskou priestorou;
ohnivé pruhy dôpustov roztiahla
na hriešny chrbát pýchodutých tvorov, —
a od východu — skadiaľ viera čistá —
tiahne zlokotná chmára antikrista.

I blýska nocou meč zhubcu anjela,
svet hlasu nemá, mimo: beda, beda!
Sťa lačný lev rvú neveriacich delá; —
osmanských žiara okáľov škaredá
na Panóniu švárnu sa oprela: —
Bráni veniec svoj skrvavená, bledá,
viaznu pazúry diabla v útle boky
a nocou svietia len sĺz jej potoky.

V svetle prúdov tých stá mesiacov svieťa,
v priezraky týchto šumia konské chvosty,
poľami bojov mor hladový lieta
a hnátami sa junáckymi hostí; —
ortieľ osudný: veta, veta, veta!
Strká hŕbami obhryzených kostí: —
Hoj, krv spasenia a krv lásky — stojí
s krvou pekelnou, s krvou vraha v boji!

Čujte, národy! to doby pokánia,
bezbožných metie Boh ako hrsť plevy;
v prútoch jeho je sila požehnania,
jemu zunejú bohatierske spevy;
jeho ramenom zrážajú pohania,
s ľúbosťou jeho idú jeho hnevy! —
Spievam na zrúcaninách hymnu slávy,
milovník mieru, chválim boj krvavý.

Hlavu odťatú venčí pieseň moja,
velebí slabých, ktorí popadali,
žehná skončenie prežalostné boja,
ba sebevraždu pieseň moja chváli,
viac mi niekoľkí, než tisíci stoja,
a tí velikí prichodia mi malí,
baránkovia sú mi levovia diví,
živí pomreli, pomretí sú živí!

Žiaľu niet v plači detvy o sirobe,
škody niet v smradnom zhorenísk popole,
smútku niet tam, kde leží hrob na hrobe,
bôľa niet v ťažkých okovách nevole,
kviľby niet v temnej pohanskej porobe,
vzdychov niet, bodľač len kde rodí pole;
nič výsledky, nič budúcnosť a telo:
Dej slávny — v sebe sám je večné dielo!

Sihoť, sihôťka, ty osihotelá!
Vôkol do kola priekopy a valy,
trasoviská i Alma neveselá,
dve mestá, čo sa Moskve spodobali, —
sťa more janičiari a ich delá —
teba i láskou i zlobou objali:
na šír i na diaľ, stajnou húšťou noci, —
nedovoláš sa nijakej pomoci!

Čujným večierkom čuť šumenie Drávy,
z veže okrúhlej zadumenie spieži,
kŕdle krkavcov kráču ponad hlavy,
krížom cesty to myš, to zajac beží,
z bahien paria sa hrozivé postavy,
na snívajúcich ťažká mora leží,
sparno je, zdušno — vozduch nepovieva
a v diaľke temno, ťažko pohrmieva.

V dvorane zámku stojí bán Chorvatov,
Mikuláš Šubić, gróf oboja Zrínu, —
potupa Turkov, sláva našich bratov, —
v hrsti má vážnych posolstiev listinu:
Zo stien pustých naň hľadia s úctou svätou
bohatierskeho nejedného činu
svedkovia, výber trofejí storaký,
štíty, krivice, handžáre, cafraky.

Krvavé, siné tône a mátohy,
prišlé od Viedne, od Pešte, od Rábu
i od Zágoria — bez hlavy, bez nohy —
i z Boboveckých mohýl čo sa škriabu,
i z Moslavinských celé smrtí stohy,
otriasajúc prach, červie, hada, žabu, —
pozväzované reťazou prekliatou
stenú pod silnou bohatiera pätou.

A nad temenom sklepistým Slaviana
cherub s korunou slávy obletuje,
i anjel viery Jezu Krista Pána —
žehnajúc — čelo vysoké caluje;
previeva sieňou sloboda žehnaná,
obočím smelá sila prebleskuje, —
duchovia padlých pod jeho zástavou
obstali vodcu, so sklonenou hlavou.

Obstali svojho bána veliteľa
junáci, k smrti vždy ospovedaní:
Paprutović, chlap oceľného tela,
Vrábel, majúci meč prirastlý k dlani,
Gašpar Alapi — a junákov veľa,
ktorým sa čerstvé žiadali vždy rany, —
ktorým jednako — na mraku — na svite
zunelo v ušiach: „Rušajte a bite!“

„V sedlá, pánovia!“ — hovorí strmo bán, —
s vami Patačić, Istvánfy a Oršić,
Gusić, Bíko, Gál, Bosniak a Radován,
Lazár a Henci, Tompa i Tobolić,
Medved, Botoš i Gerec Marko Sréćan,
Stančić a Vilac, Kováč, Očárović,
a s nimi päťsto obratných husárov
a peších našich strelcov päťsto párov:

„Navštívte polia prehorkej pamiatky,
polia Moháča, — je priam meru rokov,
čo schne tam krv a slza vlasti matky, —
zočíte-li tam Stambula otrokov,
zasväťte dňov tých prežalostné sviatky
ponad mŕtvoly viery svätej sokov; —
lebo, tak čítam, tiahnu tie hávede
hor, k väčšej Jágru úzkosti a biede.

„Sadajte!“ — S týmto bán slovo dokoná.
Udreli k šabliam dlaňou a stúpali;
každý junák si svojho sedlá koňa;
čochvíľa v spiežových strmeňoch stáli
a prv, lež kleplo kladivo v bok zvona —
hradbami, šírym polom odcválali,
každý na svojom heslo nesúc štíte
a nesúc v ústach: „Rušajte a bite!“

A keď ochladla prvá žrebcov vôľa,
mierou voľnejšou dupocú kopytá;
šírka i zdĺžka Šiklóšskeho poľa
koňmým i peším vojom je pokrytá. —
A v diaľke vstáva šerá prachu hoľa
a ligot kýsi z kúrňavy presvitá, —
už vidno zástav musulmanských štice, —
to Mehmet-baša a jeho tisíce.

„Stúpaj!“ — Už dvojmý prach k nebu sa valí, —
páli pechota a čakanom mláti,
Z bokov krivice britké priskákali,
s nimi strach a smrť krvavá vzápätí:
Čo nezráňali naši a nesťali,
to v bahnách, hojže! kráľovských sa tratí, —
a čo vyvlieklo z močarísk životy,
to v tuhých väzbách vlečie sa k Sihoti.

Zatrúbili pred bránami, — most padá —
povetrím zunie spev a nariekanie,
víťazný brojec do dvora zosadá,
ustískajú sa pánovia i panie,
vínom premýva hrdlá junač mladá, —
až ponúka noc zunovaným spanie. —
Nespi, hrstôčka víťazného ľudu:
spať prichodí ti dlho, — do — dňa súdu! —

Slnce tlie — hasne v diaľke za horami,
za Sedmohradmi pozdná lúč dotlieva:
Kapitán veľký kľačí nad múrami,
kde, čo deň minie, krušno sa modlieva:
„Ukrižovaný! zmiluj sa nad nami!
Nech Otca hnev sa na nás nevylieva! —
Zhliadni na krajny tejto krvobrody!
Vzkries palmy zvädlé! — pomiluj Gospodi!“ —

A v duši toho brojov náčelníka
mier nevýslovný stánok si rozbíja,
veliká viera a sila veliká
širokou jeho hrudou sa rozvíja; —
len pod päsť Boha, svetov panovníka,
zvykla koriť sa bohatierska šija:
Padne-li, vie, že tamtá ho porazí, —
nad diablom, svetom a telom zvíťazí. —

Slnce vrcholí strmým nad Balkánom,
carigradský kmeť búri v Belograde,
rozdrapený je kaftan zlatý na ňom,
bes kuštrí sa mu po šedivej brade,
potriasa gambou, oko mu Vulkánom,
spuchlá sa žila mračným čelom kladie
a všetko na ňom, všetko v ňom — sa rotí
pomstou oproti sihôťke Sihoti.

Gágor chveje sa, keď takto hovorí:
„Jeden boh Allah a Prorok jediný!
Jeden Sulejman! — zatrúbte na sbory
moje, — zdvihnite mestá i dediny,
všade, kde Ázie a Európy dvory,
či giauri to, či moji moslemíni! —
Na všetky uhly neste kôl krvavý,
čo rukou hýbe, sem sa mi dostaví!

„Berte zo skrine šatku zlatorubú
a píšte na ňu čiarami zlatými:
„„Hassan-begovi Sulejman, muž sľubu:
Dnes most nad Drávy lunami kliatymi!““ —
Priložte šnúru hodvábnu, nehrubú, —
keď zvlhnú kvety kvapkami rannými,
ja, Sultán sveta, prez Drávu uderím
a — nevery psom beda! — Allah kerim!“ —

Hassan-beg číta a v prsia bije sa —
hľadí na šnúru a líce mu bľadne, —
šepce: bude, čo súdili nebesá. —
A kde strom a kde sekeru popadne,
kde záprah aký, kde aké kolesá,
starcov a deti a ženy nevládne, —
pozháňa všetko na pobrežie Drávy,
že most osudný dnes ešte postaví. —

Ale Cár ten, čo na oblohe tróni,
chmúri vševládne, svätovoľné čelo, —
a už prívaly z výšin svojich roní,
sto jarabích striel krížom preletelo
a víchor nahor za víchrom sa honí; —
zdúva, mece sa mokré rieky telo: —
a čo po biede živí nastavali,
to vláda živlov vždy poznova zvalí.

Žiara neba vždy mieň a menej páli,
južnou už mrak sa prechodí prírodou: —
i kľaje Hassan i prosí, zúfalý
rukou i slovom zápasí s nehodou; —
trikrát už brvná breh o breh pripäli
a trikrát brvná pošli dolu vodou. —
Stala tma. Víchor, to zdola, to zhora:
a — kde biedny Beg? — kde hodvábna šnôra?!

Aké divadlo má ranná tá žiara!
Divná to ihra na spenenej Dráve! —
To tam dvíha sa, to tam sa zamára! —
To čajky zradné, to čajky ihravé,
na nich vesluje pestrá božia kára, —
to Sulejman, — to hordy jeho dravé;
na brehu jedni, druhí na dne v brode:
Tým v krvi hynúť a týmto vo vode. —

Od Oseku hor stlie sa pruh ohnivý,
míle široký a dlhoký míle:
Od Moháča dol tiahne sa dym sivý,
šedivej, dlhej podobný mohyle; —
z pruhu, z mohyly jačí rehot divý,
rehot kobyly, jazdca na kobyle: —
a keď vietor tú mohylu rozvalí,
vídať, kde včera ešte obce stáli.

Na trasoviskách moháčskych zastala
stohlavá šelma, pod učadlým hradom; —
z očí jej radosť satanská jasala
nad toľkým slávy-veličavy pádom;
hej, vidno, s akým to pálčivým smädom
krvou kúpenú svätou krv tu sala; —
jastriac osudným k Sihoti chodníkom,
mľaská po čerstvej žertve zlým jazykom.

Stotisíc Turkov hmýri sa po poli
k múrom značeným Sväto-Vávra menom;
zem práve ťarchy ukládla v stodoly, —
teraz stene pod obrovským bremenom;
lipové háje stenajú v nevoli,
výšiny, vínnym sadené koreňom,
Živolt, Zemlicu, — vidiek celý milý
krvolačné tie kobylky pokryli.

Vstred tábora stan hodvábny, zelený, —
v stane posledný, zvädlý prút Osmana, —
pri ňom z Pečuhu derviš obľúbený,
tam Jusuf — baša divoký z Kopana,
tu Ali-Portuk, Maurom ukradený, —
krem Achmet-bašu, Baboče tyrana —
z Egypta, z Memfis a hen z Anatolu
Mameluk, Turek, Arab tu pospolu.

Na pokrovcoch a divánoch z Kytaju,
z rastlých pri vodách Gangesa pavučín,
v sladkej lenosti hurisky líhajú,
kvet čerkaských, blesk georgínskych dievčin,
biednych, — že krky cára ovíjajú:
ako keď v húšti zahájených bučín
rapavou kôrou stovekého duba
brečtanov sviežich pleť vinie sa ľúba.

Kol šiatra cvendží rižanie arabov,
samcov a žrebcov a kobýl strunistých
v hrsti mohutnej etiópskych drábov; —
smrkajú vrance veľkou nozdrou čistých
dôb ranných vôňu, — podkovou pochabou
rýpu zeni našu, — žujú pozlátistých
zubadiel oceľ, — jastria veľkým okom —
sťa v službe hrdej pod samým Prorokom. —

Plamenné oká výšin nevädzových
idú prezerať moc a skvost tábora,
rady talárov pred stanom všakových,
muftich, fakirov Sultánova dvora,
dervišov, hadžov, hadačov jalových,
hvezdárov, prišlých od ďaleka mora,
aby veštili veriacemu ľudu:
čo čítajú dnes v zápisoch osudu.

Tí šomrú, mrmlú, džavocú hodinu,
šialenou tvárou k zemi uľahujú.
Tably súhvezdné po tráve rozvinú,
kvília a kvičia, revú, allahujú,
vstanú, — zahľadia sa v nebies výšiny: —
Až dlhé chvíle mlčania pominú,
a šejk hlboko skloní sa pred pánom
s osudným divným, zlatým talizmanom.

I s meravým tak rečie rovnoduchom:
„Vyryté stojí na diamantoch vekov:
Kolá osudov bežia večným ruchom, —
neuvidíš ty slávy svojich rekov, —
trúby víťazne zunia hluchým uchom,
labute búrnou splavili sa riekou,
orličie hniezdo plamene obstali,
hniezdo zblčalo, orly vylietali.“

Odvieca jasný potomok Proroka:
„Stane sa, hviezdne čo veštia písmeny;
jak more rada vekov je hlboká
a ortieľ neba stojí nepremenný! —
Východom blysne zora zlatooká
a soka môjho pretne meč plamenný: —
Hrob prisúdený obkročiť sa nedá,
padlým isté sú raje Mahomeda!“ —

„Allah veľký je!“ holohlavé čaty
revú sťa všetkých sedem pekiel chóry
a cvendží tanier o tanier plochatý
a hrčia vírom, trepotom tambory,
milión ciev tresne razom a prekliaty
hrom vyryhnú diel ohnivé gágory, —
div, že nepadli lazúrové sklepy
nebies a svet sa nerozbil na črepy! —

Na Sihoti - sihôťke mier posvätný, —
pokoj velebný sťa modlitba tichá, —
hotové duše ísť pred súd ostatný,
nečujným hrmí musulmanská pýcha;
zbiť alebo mrieť je cieľ nepodvratný
a piť, — čo za svet pil Kristus z kalicha:
Pozatriasal hrom hradbami a valy,
duchovia v baštách netknutí zostali.

Jeden vrah všetkým, všetkým jedna vôľa, —
jeden Boh, jeden kráľ a gróf jediný!
Nenie, nebude svornosť, — ale bola,
pokiaľ Šubića neobliehal Zríni! —
Vlasť sama nevie už, ako sa volá,
stála zášť medzi hory a roviny, —
päsť bratská, čo tam vedno čertov ťala,
s diabli sa proti bratom sprisahala.

Či bude ešte svornosti? — Nebude,
až — keď sa Uhry v Panóniu novú
prerodia — hriešnej sebectva oblude
a samozvanstvu prísť nedajú k slovu, —
keď vlasť nebude priviazaná k hrude
a pravda pretká zákonov osnovu: —
Bude, — keď Zrínsky na Sihoť sa vráti
a s ním ešte raz poľahnú Chorváti! —

Pod zámkom zrutná, ako svet, podkova,
roh-mesiac toľký, ako tentam hore,
náruč obrovská, k záškrtu hotová —
sťaby klieštiská Vulkána v otvore, —
to strašná horda velevezírova,
to jeho spahich, janičiarov more
zdýma, luní sa a pení a hučí, —
a z diel a z hrdiel blesk a hrom zahučí.

Nad zámkom a nad mestami sestrami
ohnivé syčia, mecú sa hadice,
zajarabel sa vozduch kartáčami,
deň súdny ostré zvestujú poľnice:
„Kyrie eleison!“ odvecujú chrámy
a na kolenách veriacich tisíce. —
Tamhor, na hradbách, kto to v búrke stojí?
Mramorná socha v divom živlov boji!

V zámku ticho jak pred súdnym dňom v hrobe,
čuť sotva šumné ostrenie palošov;
neisté vzdychy nádeje v porobe
a šramot pieskom napĺňaných košov,
štrkot kohútkov natiahnutých k dobe
osudnej, blízkej — v pazuchách zbrojnošov, —
konečne počuť zatrarákať rohom
k rade s junáckym ramenom a s Bohom.

Zhŕkol sa dvorom bystrý sbor sokolov,
páni zemani a slávni veľmoži, —
čo vedia s pluhom zachodiť a s roľou, —
výrobčí vlny, železa a koží, —
rovnakí teraz remeslom i vôľou,
jednak hotoví plniť zákon boží,
jednak povinní dolámať pohana,
za jasným vzorom svojho kapitána.

I vítajú ho a „živio!“ volajú,
srdcia horia im a blkocú oči,
žily svalistých po ramenách hrajú,
keď hetman slávny do družiny vkročí
a jedným všetci byť sa uchom zdajú,
žiadajúc očuť hlas jeho proročí. —
Vstúpi bán do nich, — a po malej chvíli
prerečie, plný pokory a sily:

„Pánovia moji, brať a junač ľúba,
druhovia mojej i biedy i slávy!
Vidíte, aká lomcuje záhuba
ponad otčiny, ponad naše hlavy;
nikdy tak ešte nesurmila trúba
cez milé naše panónske dúbravy
a — len cez bahná krvavé Moháča
k takým sa dielam, ako naše, kráča.

„Tieto brány, to svätej Cirkvi brána,
táto veža kľúč Ježišovej viery,
tie hradby, to tŕň v oku pohana:
Kto verí, bije, a kto bije, verí!
Kráľ i rod i vlasť naša uplakaná,
bezbranní starci, deti, ženy, dcéry
kričia: oj, mužia, synovia, do poľa!
Vo vás nám spása i smrť i nevoľa! —

„Viem, nie to zvyk váš, merať nepriateľa,
nie trhovať sa s náličnicou zdaru,
nie žobrať rady od krvi a tela:
Náš obyčaj je: pokľaknúť k oltáru,
pod smrť a rany Boha-Spasiteľa,
zaspievať peklu davoriu starú, —
tak — Amen! hajdmo, do strmeňa nohu,
šabľami blysnúť — poručeno Bohu!

„Postojte! — Prvý slúchať zákon káže,
druhý nakladá vernosť a mlčanie,
potom bedlivú neústupnosť stráže,
sväte ctiť ľudu i druha imanie,
vždy napred stúpať, nikdy nazad — káže
bojovníka česť, zdar i povolanie; —
na neposlušnosť, na útek a zradu
prach a olovo — podľa vojny riadu!

Zeman — nezeman, nič pán ani sluha!
Jeden je zákon i trest i odmena:
Keď bán Zrínsky sa zákonu porúha,
prehral i život i moc svojho mena! —
Pozor! — odpásať šable druh do druha —
zdvihnúť tri prsty — dolu na kolená!
Vodca váš k sláve po tŕnistej dráhe
buď vodcom vašim i k svätej prísahe:

„Ja, bán Mikuláš, gróf Šubić zo Zrínu,
prisahám Bohu živému, — kráľovi, —
úbohej vlasti a svojmu vojínu:
že Sihoť túto nepoddám vrahovi,
neopustím trón, vieru, nie otčinu, —
žiť i mrieť za to vždycky súc hotový:
jak to splním, tak ráč mi pomáhati
Boh Otec a Boh Syn a Boh Duch Svätý,

,„Tak jeho svätá mi Evangelia!“‘ —
„Či tak vy tiež sa kľajete, družina? —
„Prisaháme! nás s tebou nerozdelia
útrapy žiadne, žiadna zlá hodina! —
Živo bán! zhyňte jeho nepriatelia!
Amen! vo meno i Otca i Syna
i Ducha Svätého! — Tvoje zástavy
naše žitie! — Napred, zástava slávy!!“

Sto hrmených striel sype sa z ohrady,
olovený sa ľadovec chumelí
dolu na divé Antikrista rady,
zmieta do prachu tam a tam broj celý,
so silou-mocou dražia sa úklady,
a pokiaľ zhora morujú výstrely,
tudol husári drvia a dragóni
to posekánom, to kopytom koní.

Smrť hody chystá havranom, sokolom,
tváre sa znojom a prachom pokryli,
vražda sa parí na mečisku holom,
tacká sa, padá ľud krvou opilý,
ston a ryk ide na diaľ a šír poľom,
kúrňavy dymu vidiek zahalili: —
Či možno tak sa dlho, ľúto česať,
kde tisíc tamtých a týchto zo desať?

Ktože odpovie? nerozoznať šaty, —
noc vidovisko závojom zastrela,
kázala nadnes trúbiť na úvraty,
ustalým — dobrá — stierala pot z čela,
po táboroch rozstlala pokoj svätý: —
Žiaľ! — len pár hodín — i ona umrela
a tie — ktoré ju zadusili — lúče
zažhli boj nový a dymu kotúče. —

Na poplach bijú novomestské zvony,
v uliciach, domoch rabovanie zúri, —
na veži kostola konské ohony,
na svätom riade turecké pazúry: —
príval ohnivý doľ z hradu sa roní,
požiar hltavý šľahá ponad múry,
priateľ žeravie na dom svojský trúsi,
nepriateľ strechu nepriateľskú dusí;

príval oružia dol’ z hradu sa valí,
zráža vriaceho do popola kmína,
krv hasí, vody čo nepozhášali,
sihoťská junač psohlavy zotína: —
Darmo úbohý ľud v biede a žiali,
darmo pomstená výbojníkov vina,
darmo padlo tých veľa, našich málo: —
Tam pustatina je, kde mesto stálo.

A na tej púšti hrdý Portuk-Ali
ranený a z rán svojských zastriekaný; —
sultán prehojné vydáva mu chvály,
zlatom dá viazať, hojiť jeho rany; —
a bôľ i zlato jednako ho páli
k túžbe vylámať staromesta brány:
Lež Sokolović, povýšenec zrady,
vezír, k spočinku a k rozvahe radí.

I lietajú hor’ do pevnosti strielky,
na strielkach sľuby, hrozby, pokušenia;
tak preletujú plot zlodejky včielky
a čeľaď úľa na zradkyne menia: —
Mikuláš Zrínsky, bán a vodca veľký!
Prispor, jednako nezmenné riešenia;
dobrovoľne dol’ pošli kľúče hradu:
Kľajem sa ti na prorokovu bradu,

kňaz Chorvátov si a pán úrečitý,
kým žiješ, vladár Slavoncov, Dalmátov;
bránou priateľskou vynesiete štíty
s darom kráľovským, vrecami dukátov!
Veliké moje neuctíš-li city,
otca teba dám v ruky ľútych katov,
lebo vedz, v hrsti držím tvojho syna:
Voľ, — tá mu žitia i smrti hodina.“ —

Trpký preletel úsmech opovrhu
vôkol úst sily nezlomnej a viery: —
„Zlorečený, kto nosí česť do trhu
a s nepriateľom otčiny sa mieri, —
žinku zradcovi, nie meč a ostrohu!“
Po nestydatom pošliape papieri,
káže ním guľu železnú obaliť
a na odvetu do stanu vypáliť.

Zareval zlobou v doline lev starý,
zatriasol hrivou šedivou, — a čelom
zmrašteným jed mu vretenica varí:
„Hoj! že nešťastným týmto mojím telom
dávnej mladosti nevrie tok bujarý! —
Čo ešte, baby, váhate s ortieľom!
Bubny a trúby! v pole, v pole, v pole,
cez oheň, cez mor, cez meč a mŕtvole!“

Zavýjali psi, — sovy kuvikali
na staromesta múroch a záhumní,
ohradou vlci besní preskákali,
uvítali ich Sihoťania šumní;
orly — sokoly na kane čakali, —
v čele ich vodca udatný, rozumný.
Trvá seč, ľúte neprestáva klanie, —
to víchor medzi bukmi na poľane. —

Trvá boj, stojí proti sile sila,
umrlí Turci kopia barikády,
už polnoc veži na zámockej bila,
smrť ešte drží krvavé vohľady;
strakatá lúka sa nedokosila,
no, husté, hrubé pokryli ju rady: —
Čo lós je tamtých? — hynúť a prevládať!
Čo údel našich? — víťaziť a padať! —

Vidiac umierať milovanú dcéru,
čiernym sa rúchom rodička odela,
v trojmú sa krížom prežehnala vieru
a pod ranami nevery umrela:
Tam mestá ľahli. — Vrahovia sa berú
pred bránu zámku; — brána sa zavrela
a o prepevné dubiská i skaly
zbojniče nízke čelá sa trieskali.

Prímerie núka trubica pod hradom,
pod hradom biela zástavôčka vlaje:
„Kto to? čo žiada?“ s mrzutým pohľadom
strážny sa pýta a pod nos zakľaje; —
pred bránou sedí na sivkovi mladom
Jusuf-aga, syn hercegovskej ráje,
herold Sultánov, — a pyšno si dvorí
a slová tieto pyšno prehovorí:

„Allah je dobrý! ľúto vás Sultánu,
miesto prísnosti čin milosti volí;
smrteľnú drží nad Jurajom ranu,
nad malým — veľkým, čo vaše v nevoli, —
tu trúba s erbom známym vášmu pánu,
by reči moje bez svedka neboli.
Posledné slovo: syn a trón a dary:
lebo smrť medzi ohňom a handžáry!“ —

Mikuláš Šubić toto odkazuje:
„Pokušiteľom hanba vám a lhárom!
Mocný na slová, nech diela probuje,
nech silou vezme, čo nedá sa darom!
Spraví Boh, ako svätá vôľa mu je, —
vy príďte s vaším ohňom a handžárom!
Ber sa, — pokiaľ je zhovenia hodina:
Pozdrav tyrana a — pozdrav mi syna.“

Zamútili sa bystrej Almy brody,
na brehoch jej ľud otroctvom sa potí,
s rýľami, s čakanmi pod bičom chodí
a ruší priekop hrádze, hate, ploty,
opúšťajú hrad, tajdú kalné vody,
na bahnách roj sa janičiarov rotí,
v močariny sa celé hory valia,
v mokradz trhajú dol’ brvná a skália.

Hlavne a fakle do hradieb lietajú, —
„Horí, horí, sem vodu! dajte háky!“ —
Tam palisády žrie oheň, tam staju,
praštia požiare, dymia sa oblaky:
O závod s ohňom pažravým blýskajú
v plameňoch, dyme šable a bodáky:
Mlčia hriemavé na výšine delá
pri strašnom, blízkom vresku nepriateľa.

Ako v mrákave strely ohňozubé
hneď tam, hneď tam a všade sa blýskajú:
Tak damascénka vojvodova rúbe
krížom a krážom od kraja do kraju;
nabité prachom pušným sudy hrubé
záhubu vraha dvojmú kotúľajú;
a ženy, deti, starci nesú skaly,
vody a smoly horúce prívaly.

O múr sa rebre dlhé priškierajú,
vždy čerství tigre štverajú sa hore,
naspäť ich šable a piky ráňajú,
pod zďami ich je, sťa žaludu v hore, —
ha, žiar za sebou, pred sebou meč majú, —
a nevyhnutnú smrť v hrdinskom dvore:
Sedemtisíc ich na Sihoti leží,
zbytok bez ducha do tábora beží. —

Dobre ďas nevzal tu hneď Solimana,
len stoľka, že ho tam nepošinulo,
smrti rovná sa mu toľká pohana:
Dych mu zastával a v sluchách mu kulo —
bolestným kŕčom zamknula sa škraňa —
chorý mu život spätilo a zdulo —
škrní sa — strašne ústa sa hýbali —
strasie sa a — bez dychu sa prevalí. —

Na muháčovskej pošmúrnej pevnosti
terem dlhoký, krvou maľovaný,
v tereme veľa nevídaných hostí, —
biskupi, kňazi, veľmoži a páni,
zo zlata celí, z purpury a — z kostí,
za čiernym stolom sú poukladaní:
Jedlá splesneli a nik ich neje,
vína schnú, ale žiaden ich nepije.

Za vrchom stola vojevoda tróni,
na pravici mu koruna sa svieti,
obledlé čelo prilbica mu tôni,
v oceľ a hrdzu celý je odetý; —
mlčí a mlčí — dumno hlavu kloní —
hľadí po sebe na prischnuté smeti,
na rúchach nánes, múľ, homok a blato:
To jeho perly, kment, kvety a zlato.

Ticho tam, bo veď v hrobe nenie vravy;
smutno tam, bo veď v hrobe niet veselia;
pusto tam, bo veď v hrobe nieto slávy;
žiaľne dumy tam o službu sa delia,
rozpomienky tam závodia rozpravy,
a dejiny tam — akí? — hostitelia:
škárami nočné vetry pieseň hudú
o večnosti a o poslednom súdu.

Lampy a sviece nehoria, nesvieťa, —
nebo vidno cez sklepu rozpukliny,
cez ne mesiačik zvedavý trblieta
na ľud a na riad podivnej hostiny;
háda to noci rozblúdené dieťa,
kto to a čo to, jak sa to tam činí? —
Aha, neháda, — vie to už doista:
To pýr Muháča, — to kar Antikrista.

Zdriemol Mikuláš, — lev po tuhej čate —
v sieni, pahrebou tliacou ožiarenej,
údy udatné odvisli ustaté,
vyhasli svetlá zornice zmorenej;
na blízkom stolku ležia knihy sväté
v susedstve zbroje, až dosiaľ červenej;
duch tela stánok zanecháva márny,
prechodí sa v snov veštčej obrazárni:

Dráva mu ako blahotok Jordána,
vyzerá Blatno mu sťa Mŕtve more,
Matry menia sa mu v lesy Libana,
Sihoť podobá sa sionskej hore,
roveň panónska step je Sväto-Jána,
Soliman, z oka vypadol potvore
Herodovi — a jeho Mehmet-baša
na z Kariotu zradcu sa zanáša.

I vidí v čistých lunách svätpotoka,
že krstom kúpe sa Baránok Boží,
zmýva ho ruka vychudlá proroka odetého
v srsť ťavy a v pás koží;
holubica nad nimi ružooká —
ktorú naveky jastrab neskynoží —
zvestuje Otcov milocit holubí:
„Čujte, — to ten môj syn milý a ľúby!“

I vidí hudcov v kráľovskej dvorane, —
ľúbezným krokom tam dvorí si dcéra,
vie, že dar veľký od Otca dostane,
ktorý pochabou úľubou umiera; —
keď vykráčať si, vrtieť sa prestane,
nadkladá ucho ku pysku matera
a cudzoložná dračica, zloduchá
čos’ pošeptáva háďaťu do ucha.

I čuje hromohlas na pustatine:
„Spravte Pánovu púť! čiňte pokánie!“ —
I vidí perly metati pod svine
a čo svätého, pred psov vyhádzané!
I čuje panskej bezbožnej rodine
kázať hrmenno šieste Prikázanie;
i vidí kruhy kol očí smilnice, —
to putá sú, to obloky temnice.

I vidí hrôzy v oku kráľa-kata,
i oheň z pekla v oku diabla-ženy,
i zadivenie sprostého dieťaťa; —
tanier vidí tam, rúškou zahalený,
a keď je šatka medennice sňatá,
čo vidí v strašnom osudov znamení?
Vidí tam — sladkých lahôdok prípravu? —
Vidí tam — krvavú „Predchodcu“ hlavu! —

Vtom zahrmelo — až rozpleskli sa skaly.
„Čo to?“ — Vyskočí bán na rovné nohy —
skričali stráže a sny zutekali,
ako, keď kohút zaspieva, mátohy. —
Ha, prepadli sa do priekopy valy, —
prší štrk, drevo, zbroj, údy z oblohy
a z priepasti sa vlčie blyštia zraky,
handžáre, piky, jatagány, háky! —

Zachriplé nevďak ešte vreštia trúby,
ohluchlé hnevno búchajú kanóny,
škripia na šabliach, na štrbavých zuby,
žalostne z veže umieráčok zvoní,
čiernou peruťou trepe anjel zhuby,
posledný čaká dej spoza opony;
stojí ostatná ešte hradu stena,
sťa svedok viery, v objatí plameňa. —

Deň v noc obracia dymová čierňava,
noc na deň menia strelci a paliči:
Doba naproti dobe tak povstáva,
čas to, čo časom stvorilo sa, ničí,
živel so živlom za pasy sa dáva
a — boj junácky sám seba kaličí. —
Čo chceš, orličie plemä, na tom hrade? —
Nemáš víťazstva, krome v svojom páde!

Obťali ste sa po krk mŕtvolami
a obliehate sa morovým puchom! —
Rástlo vám srdce, keď pod sto ranami
klesali vaši s nezroneným duchom! —
Hlúpych vrahov ste učili si sami
a lekcie ste dávali slabúchom:
Ta, čo žiadate, vy silní a smelí!?
Prevládať sami seba by ste chceli? —

Slávno! — Na seba oštepy, víťazi!
Vlastného tela zrecte sa i práva,
osobnej vôle dolámte reťazi,
všetko dajte, — nech nič vám nezostáva!
Vydajte hrad ten do tureckej skazy!
Žena i deti, — celá sveta sláva
cena je večnej slávy! — zvíťazíte,
ale, — otvorte brány a umrite! —

Nič! — držia postať udatní vojaci! —
brániť ostatnú Sihote piaď zeme! —
„Čo všetci z pekla vyhrnú sa draci,
my, kde stojíme, nuž tam i padneme! —
Tu, — tu nás slávna smrť zastihne v práci,
pred hladom, ohňom, mečom sa nehneme:
Jak na námestí Ríma sochy stáli
živé, keď zbojní vrútili sa Gali! —

Trikrát päť spáse ubehlo století,
trikrát dve jeseň niesla desatiny,
a trikrát druhý rok poznovu svätí
Blahoslavenej Panny rodeniny; —
v koľkom roku šiel Boží Syn k obeti,
v toľkom dni bije hradu rozvaliny
nepriateľ, — bije to útok dvadsiaty, —
dvadsaťkrát k múrom obrátivší päty.

Na Sihoti, na sopke vyhorelej
brodí sutinou, pahrebou hrsť ľudu,
zbytky družiny to vernej a smelej; —
berú hrsť útlu lúčive v hrsť hrubú,
berú si deti do náruče vrelej,
objímajú si ženy, pekné v studu,
v pokornej svojej zmužilosti drahé,
milé v nezmennej láske a prísahe.

Zbohom, nevesty, — bývajte mi zdravé, —
Zbohom, družice i slávy i biedy, —
mužia vaši jdú ku slávnej poprave! —
Bývajteže mi zdravé, — zbohom tedy! —
No, čo čaká vás, srnky ostýchavé!?
Čože čaká vás, vdovy, — len škaredý
žalár! — vás, deti, bič a hlad siroby,
rabstvo a vražda a — v cudzine hroby! —

Oko bez sĺz? — neluní sa záhrenie? —
Tvár jasná? oj, vy spokojné! vy šťastné! —
Hoj, vám ľúty kat neúprosným nenie,
vám sú na mysli juhu luhy krásne! —
Nuž, ľahostajné, choďte, pokolenie!
Trpieť, mrieť, hej, to dielo je boľastné, —
voľnosť a vernosť, čistota a viera?
Preludy! — blázon, kto za to umiera! —

I skríkne Petar Vuković ohnivý:
„Nebudú v jarme chodiť naše ženy,
nebudú — jak Boh Hospodin je živý —
cudzinci trhať z líc im kvet červený!
Slzou otrockou polievať olivy
nebudú, nechcú a nesmú! — Vymení
ich z ruky pomsty sladká lásky rana:
Keď mrieť, od svojho mrieť, nie od pohana!“ —

V očiach diev a žien slzy zaihrali, —
kropaje žiaľu, či hnevu, či studu? —
V očiach mužov sa lúče zligotali,
v prsiach písmená plamenné osudu:
Novák, Topordi a Silko schytralý
i Janko Domba, obľúbený v ľudu,
i všetci razom blysnuli šabľami, —
Bože, zmiluj sa, nevesty, nad vami! —

„Postojte, chlapi, — pre Kristove rany!“
zunie hlas ostrý; — z venca sa vylúči
Madlena, driečna Kozárova pani, —
rozsype bielym plecom vlas pavúčí,
nastaví pravej lakeť maľovaný,
pritúli ľavou pachola v náručí, —
„Postojte,“ volá, „pre rany Kristove!
a vidzte srdce naše v jednom slove:

„Umrieť! — to vaše, to i naše slovo,
to božie slovo: — žiť, to hriech a zrada! —
Šable a piky a prach a olovo,
to od vás žena, dcéra, sestra žiada! —
Postojte! stiecť je srdce nám hotovo,
kroz vás nie, s vami mrieme každá rada! —
Či meč tureckou krvou zašpinený
umyť idete v srdci milej ženy?

„Tak! štít ochranný padá nám na hlavy,
zradou sa má stáť posvätná prísaha,
čo ľúby druh bol, to jastrab je dravý
a otec milý mení sa na vraha!
Či tú si boj ten korunu postaví? —
So svojevraždou zavŕšte! — nač váha
ruka, čo naše zdobila oltáre,
zroniť nevestu palošom na máre?!

„Hotový oltár, dôstojný, veliký, —
horiaca Sihoť! — žertva pristrojená, —
žreci vy! — Dajte, dajte šable, piky,
keď dali ste nám hrdé svoje mená! —
Ha, praskot brán a nepriateľa kriky! —
Vy vdovci, — mužom už tu každá žena, —
prilbice sem! — dol’ s kvetmi a s partami! —
Leonidas, — Thermopyly, — Spartani!“

V súboji párnom choť a ženích stáli,
pekná sa rada s krajšou radou bila,
smrť cudzia s svojskou smrťou sa ruvali,
so zmilovaním krutosť sa borila,
na bezpečnosť sa veľká vernosť valí,
s útlosťou silnou válči nežná sila:
A komu veniec víťazstva zostáva? —
Vzal ho anjelský pár: ľúbosť a sláva! —

Ustískali sa rekovia, rekyne,
nová to k smrti bohatierskej vera,
čaká ich loža v teplom karmažíne,
zo zeleného perina pápera; —
pachoľa otec v sedle k lonu vinie,
nemluvňa viaže sa k hrudi matera:
Zbohom, žalostné Sihote výšavy!
Zbohom, rodinky, v polia večnej slávy! —

A s kým, tam v sieni, Mikuláš bojuje? —
Ohnivé draka ryhy už nehasí; —
všade voľno, — len v duši tesno mu je, —
s anjelom božej milosti zápasí, —
drží ho vierou a neustupuje
a požehnanie nezdolno žiada si: —
Podlieha anjel, — dlaň na temä kladie,
a — víťazovi svätovoľno všade.

Mladušký Črenko pri ňom ešte kľačí,
trojeslávnu sa slávu domodlieva
a čaká potom, čo bán a pán ráči: —
„Môj milý Fraňo, — už sa rozvidnieva, —
obleč ma k sviatku, — pokiaľ doba stačí!“ —
Tak bán, — a slávne „Teba Boha“ spieva.
Tudnu zvoní hymn triumfálny bána,
tamvon ručí bes a kliatba pohana.

Komorník nesie kroj mladého zaťa, —
nesie na fúzoch, brade rosu žiaľa, —
šat nevädzový zo zamatu, zlata, —
kučmu tiež takú, — na nej dary kráľa:
Volavka hrdá, diamantom pripätá —
zrkadlom slávy, moci — sa opála, —
po stranách perly a lesklé reťazi
odvisli dolu na plecia a väzy;

spínajú lakte reka zlaté putá,
z nich srší — jastrí zvodné drahokamä, —
noha je v žltý safián obutá,
kutý párnyma striebroostrôžkama;
pri toľkej sláve syn Slávy nehúta,
čo švihák sveta a čo sveta dáma:
Vynáša Zrínsky v plieň sveta a skazu
život i márnosť života odrazu.

„Hej, junák dobrý, začri tam v to zlato, —
nie tam, — to s písmom tureckým šupáky, —
na týchto obraz cisárov, — ber sťato, —
nasyp priehrštím plným oba vaky; —
nám to smeť je už a ničomné blato,
jediná u tamtých to cena vďaky;
tak! — teraz kľúče hradu sem v záhrenie, —
to pancier, — tu už kľúčov treba nenie.

Ležia pavézy dlážkou rozmetané,
prilbice, pušky, čakany, kopije,
mlaty a hviezdohrebé posekáne:
„Von tie smeti!“ — gróf vraví — „nač to mi je? —
ľahká zbroj treba, zbytočné sú zbrane; —
skoro, Franko môj, — bo hodina bije,
podaj mi šabľu, — pružnú, tú širokú,
čo visievala pri otcovom boku.“

Vytiahne z pošvy damascénku milú,
ohliadne si ju v obe jasné strany,
na poklade zrak pokochá za chvíľu:
„Jadru tomu,“ vraj „už netreba schrany,“ —
škrupinu na stôl kladie starobylú, —
pobožne vzhliadne tam, kde Otca stany,
a zrak nesie hor tiché, veštčie slovo:
„Idem, Otec môj, — všetko je hotovo!“

Zatočil okom po smutnej dvorane,
cez dym, — čo teraz hrá si tam už pána, —
ešte raz vriacom na prahu zastane:
„Večná ti pamäť, slobody ochrana!
Kríž tvoj beriem ja, Jezu Kriste Pane,
ostatné maj si, zber Mahomedána!“
vetil. Už stojí na poli odkrytom,
a za ním Črenko s kruhorohým štítom. —

Uvítala ho pekná božia stvora, —
zlatistou kože líštinou pokrytá, —
to žrebec Perún, or triumfátora;
premŕva bielym venčekom kopyta
a nespokojno vzpína sa dohora;
rižaním jasným slávne bremä víta,
radostnou v ústret žiarou oka jasá
a často hrivou labuťou otriasa.

Poťapká si ho, pohladká hrdina:
„Ticho, Perún môj, zviera maľované!“
Ľavou kantáre o hrivu pripína,
kríže prikrýva plochou pravej dlane,
koleno ľavé k popruhu zohýna,
pyskom čižmy do strmeňa zastane, —
všetko to, len čo blyslo sa raz chmárou —
a skočil Perún do sboru husárov:

Do sboru, — čo smrť nečaká, lež hľadá —
vlietol kôň Perún, krídlo to anjela; —
číslom hrsť biedna, no duchom armáda
vojvodovi vstret srdcom vyletela:
„Živio, vojvoda! — slnko, čo zapadá, —
hasnúca hromu, čo nivočí, strela! —
Živio, bán! — vzdor vám, krvi našskej rieky!
Mrúci Gospodár náš, živio — naveky!“

Vetia pokorne ústa velikána:
„Padli sme v hrozné ruky Hospodina,
pohŕdali sme krvou Pelikána,
kráľ i otčina, župa i rodina; —
čo zostáva nám? — prosba publikána:
Zmiluj sa, Bože! naša, naša vina! —
Čo zostáva nám, — čo s Bohom nás zmieri? —
Len krv a smrť a moc víťazná viery!

„Mŕtvolami ste hrad ten ozrubili,
na ne poľahli dva tisíce bratov;
do dvadsať vrhov mečom ste ubili,
zahnali — viery a slobody katov;
verne držali ste, čo ste sľúbili
Bohu, cisáru, mne — prísahou svätou:
Darmo! stalo sa to, čo sa stať malo,
od Boha oheň, hlad a — že nás málo!

„A teraz? — hodiť sa v tieto pahraby:
či zvaliť brány tie na nepriateľa? —
Ísť do zajatia, medzi hady, žaby:
Či neuvädlým vencom oviť čelá? —
Voľte si! — voliť? — beda, ja pochabý! —
Kto vzal mi z hrsti berlu veliteľa? —
Alebo kto z vás voliť chce v nevoli,
alebo voľný, kto nevoľu volí? —

„Či stoveká sa hromu lipa korí?
Či Dunaj k žriedlam svojim sa zatočí?
Či vráti sa späť slnko spoza hory?
Či mučedlník z vatry dolu skočí?
Či nechcú zhasnúť slávne meteory?
Či voľbu trpí súd a hlas proročí? —
Mlčíte! — nezvem v dumy a vidiny:
Zvem v istotnú smrť, v boj a pád hrdinný!

„Ba, podumajte! návratu vám nenie,
vzhliadnite tam v tie anjelov výšiny! —
Posledný je dej, — pokonné zjavenie,
potom, — potom len sám Boh trojjediný,
súmenie a vy, hriech a vykúpenie!
Zavolajme len: odpusť naše viny!
A — zasurmujte nám ešte raz, trúby,
ku večnej sláve cez brány záhuby! —

„Kľúče tu, kľúče od slobody chrámu,
nedali sme ich, ani nestratili!
Bez kľúčov lotri do domu sa lámu,
jedno len právo majú, právo sily;
tak chalifovia stlali púť islamu,
keď meč a oheň východom nosili:
My nevyšli sme na zboj a výboje,
no život a smrť za božie a svoje! —

„Hoj, jak to páli tu, jak to tu pečie!
To tu krst ohňa a Svätého Ducha! —
Von, von! plamenným Sihoť slovom rečie —
Peklo tu tomu, kto ju neposlúcha!
Von, von! nad hlavy, — holé, britké meče! —
Doba rozhodná na brány už búcha! —
Hoj, kraje rodné, dobre sa mi majte! —
Kristus! a Kristus! a Kristus! — Rušajte!“

Kristus a Zrínsky! — Hurrah!“ — hučí sborom, —
junáci pošvy, štíty odhádzali,
šišak a pancier, rozmetané dvorom, —
pletky, nač by im ešte zavadzali? —
Vavro Juranić, napredok s práporom!
Víťazné strapy nad hlavou zaviali.
Zakrákali nad koruhvou havrany, —
zahrmelo, — vyrútili sa brány, —

odstrela strašné divadlo opona.
Hercov málo je, záľaha divákov. —
Čo Marko Sréćan na dejišti koná?
Puška treskla, — hoj, biedny herec kľakol, —
pustí hlaveň a — vydýchne a — skoná:
Tu Juro Horvát spomedzi vojakov
priskočí, schytí zo zeme faklicu —
blyslo — kto slýchal takú hrmavicu? —

Ako keď šírou, rozklasenou raľou
prasknú o hrudy ľadové mrákavy, —
tak tu šmarilo zberbou osiralou
o zem, — na hŕbu chlapi, kone, ťavy:
Margara s tvrdou samodruhá skalou,
reťazou, guľou — vychriakla pozdravy, —
a aby dielo svoje nezazrela,
hustou sa dymu kúrňavou zastrela.

A ako víchor rozrazenou horou,
keď krídla jeho cestu si preťali:
tak zarútenou padlými priestorou
mečov našinských pohroma sa valí. —
Ach, kde si, Kriste, s láskou a pokorou?
Aký to obraz pieseň moja chváli!
Beda, kto ľudí najviacej zabije,
najdlhšie v ľudskej ten pamäti žije!

Stavali mestá, — tí hnijú bez slávy,
rúcali mestá, — tých velebia deje,
za nič má svet tých, čo svätili hlavy,
a tým, čo hlavy stínali, dobre je!
Pri hrobe tichých nik sa nezastaví,
výbojcov chvália sochy a trofeje, —
hej, títo pevcov a pejmy pálili
a pevci, pejmy — paličov chválili!

Súď, Hospodine Bože, súď národy!
Pýcha a krivda obsadili tróny,
ach, zle pobožným, zle sa dobrým vodí,
päsť a násilie prijíma poklony!
Či ešte časom Tamerlan vývodí? —
Trpíš, Bože, viac, mimo dva Zákony?
Ej, ticho, duša, blízko doba súdu,
a ponížení povýšení budú! —

Nuž, zvoňte struny medzi surmy, bubny!
Mor ho, a mor ho, zrínska veličava! —
Zoder na plochých črepoch meč záhubný,
nech červenie sa nádhera kričľavá
a nech onemie jazyk márnochlubný!
Hor sa vysoko, vojenská zástava!
Bite a mrite len, ostrosťou zbroje,
vy, hnevov božích žertvy i nástroje! —

Čo čujem? trúby spievajú trávnice?
Ako to cvendží! kosci kujú kosy?
Čo to za pole? sú to makovice
ráňané srpom? — za rána, za rosy —
lúka skosená už do polovice! —
Ej, nie to kosba, — je to iné čosi:
Nie to zelená lúka na podhore, —
lež prelialo sa sem Červené more.

A po tom divnom, po červenom mori,
obrovský had sa krivolako zvíja
pomedzi dravé šelmy a potvory;
z tej i z tej strany všetko naň dobíja,
on sa mohutne šírou brázdou borí;
vysoko nesie sa blýskavá šija,
na lebe jasnom hrdinu-hadiska
oslepujúci diadém sa blýska.

Ach, zlorečený pajed olovený
hlboko vryl sa v blahorodé telo, —
zapäl hrdina surku na záhrení,
aby prúd krvi oko nevidelo; —
neklesá ruka, ni tvár sa nemení,
len silnejšie mu slovo z úst zunelo:
„Napred, družina, i na obe strany! —
U Boha milosť, — tu smrť len a rany!“ —

Divná sa kiahňa do pŕs zaštepila, —
oheň strašlivý poprenikal údy! —
To nie gróf Šubić, to úmoru Víla!
To nie sbor jeho, to v tele osudy! —
Toho, kto pozrel na ňu, oslepila
naveky, — verte, žiadne to preludy:
Život utekal, — ako pošetilý —
pred ňou a kryl sa v krvavé mohyly:

Ale tá za ním, za ním, za ním všade,
s víchricou pomsty, na krídlach záhuby,
až tam, kde duchy sadajú k porade,
kde časy vekov vytvárajú zruby,
chmatne ho raz na vysokej ohrade,
zatne i päste do väzov i zuby,
strachy zabudne, i um, i boľasti,
s sebou strhne ho do bezdna priepasti.

Divoko cvála poľom kôň splašený,
bijú ho v boky beznohé strmene,
zlatolíšťou sa paria kožou peny;
kopytá zadné, červeno sfarbené
perú vysoko, — v žalostnom zunení
retiazočkami cengajú remene
odvislé, a tam tá učadlá veža
siroby ostré rižanie odráža. —

Čo tam? jedovým bodáčkom pichajú
zbité do hrče kol matice včely,
zlodeja rania, raniac vyzdychajú,
vypomstili sa a potom umreli: —
Nie to včely; — tam do hŕby sa pchajú
kol otca deti, prsmi ho zastreli —
a porážajúc draka — nepriateľa,
kopia v mohylu nad ním svoje telá. —

Hľadeli na to z výsosti anjeli,
slávu spievali svätých celé sbory
a duši veľkej v ústrety leteli; —
žiaľom zachveli sa panónske hory,
tróny a krajny v smútok sa odeli,
zalievali sa brehy na prímorí,
keď vyduli sa riekami sĺz vody,
pre pád obhajcu viery a slobody.

Bežte na Sihoť, zbytky janičiarov,
voľné vám mosty, ohrady a brány,
meča tam niet na zlodejov a žhárov;
rozbite na tých rumoch svoje stany,
do cudzích lúpež lievajte pohárov
a hulákajte, spite ochlastaní,
zoberte zlaté poklady peňazí
a stýkajte ľud na rabstva reťazi! —

Bežia na Sihoť strapy janičiarov,
trpia to mosty, ohrady a brány,
čaká tam údel zlodejov a žhárov;
rozbíjajú si na rumoch tých stany,
do cudzích lúpež lievajú pohárov,
hulákajú a chrápu ochlastaní,
vadia, bijú sa nad hŕbou peňazí
a stýkajú ľud na rabstva reťazi.

Na strane sedí Mehmet-aga mladý,
a číta do sta cisárske dukáty,
vše sa na šabľu širokú zahľadí,
vše pozrie na štít okrúhlo-rohatý,
vše mu do pása oko sa usadí,
kde sa náramníc ligoce pár zlatý:
Čí to kôň pri ňom tam stojí s boľavou,
ku samej zemi naklonenou hlavou? —

A ten čo robí v lipovom tom háji,
tuším Mustafa-Vilić z Banialuky?
Ten drahú korisť, bezpochyby, tají,
pokiaľ k domovu obrátia sa pluky. —
Stojí na jamy siahodlhej kraji,
rylo široké vypadlo mu z ruky,
skočí do jamy a tíško, nesmelo
vtiahne za sebou dnu — bezhlavé telo.

Vrelo bozkáva ruku zmeravelú,
kepeňom svojím zakrýva osobu,
znáša moch mäkký k bezdušnému telu,
kladie naň slzou rosenú zásobu,
vypĺňa drobnou zemou jamu celú,
napokon kľaká k hotovému hrobu,
a uložiac naň uplakanú hlavu,
za večnú modlí sa ochrancu slávu. —

Kde zlatohlavom pristrojení kňazi?
Kde slávne žalmy smútočného chóru?
Kde truhla, kutá zo zlatých peňazí?
Kde koč grófskemu je prístojný dvoru?
Kde päť paríp je a erbov obrazy?
Kde plač poddaných, skvost veľmožov sboru?
Kde krypta, do nejž líhajú víťazi?
Kde veľkolepé mauzólea brány?
Kde bubny, streľba, tryzna, kar a hrany? —

Tam, kde v páperí, na hodvábnej loži
doktori hriešnu chovajú chorobu,
kde nádhera sa berie pred súd boží,
rod vysoký jde do nízkeho hrobu,
kde sláva sveta plesnie na psej koži,
tam, kde gróf, bán a pán mrie pre starobu: —
Tu nič! — tu telo, pre červie a žabu: —
pre zrínsku, slávnu dušu niet pohrabu!

Že nie!? — V skrúšených ešte blahožiaľoch
Mustafa vďačný vzdychal na mohyle, —
šeptajúc: „Zdravstvuj pri rajských pokáloch,
otec v dobrote a hrdina v sile!“
Blyslo — zsipelo v sklepeniach a valoch
Sihote spustlej, — a na štyri míle
zatriaslo zemou, povetrím zmetalo, —
skapalo nebo, slnce zutekalo, —

pukli sa hory, lesy zastenali,
zelenavý čmud zatiahol oblohu,
sirkové duchy ju obletovali
a hrôza živá korila sa Bohu,
keď spustili sa z čierňavy prívaly,
metajúc dolu tam hlavu, tam nohu,
tam skáľa, brvná, kopytá, kantáre,
mešce, kaftany, turbany, handžáre.

To deň posledný, to pokonná hrana,
to mrazojemné ticho hrobitova,
to trúchložalmy, spievané z Korána,
to fakľa smrtná, to šata smútková,
to svojho mani sprevádzajú pána,
to nasýpa sa mohyla bánova,
to posledná česť a pohrabné hody
na padlú Sihoť padlého vojvody!

Tam na nábreží tichoplavnej Mury
veže Čákovca temno vyzváňajú;
Svätej Heleny samostanu múry
posvätné v čierno sa zaodievajú,
svätyňou vonný tymian sa kúri,
gotickou klenbou korúhvy sa vlajú,
a pred oltárom, v dôstojnom pokoji
jasný katafalk z alabastru stojí.

Na katafalku smutno dohárajú
večného svetla i noci podoby,
v svetle tom vidno, od kraja ku kraju,
i zeme škvrny i neba ozdoby:
I šable v svetle tom sa uzerajú,
i druhej svätý kríž božstva osoby;
pri márnochlúbnych címeroch zemana
evanjelium Jezu Krista Pána.

V prostriedku tanier široký zo zlata,
oviaty nardu drahocennou vôňou,
v tej vôni pláva zornica Chorváta,
strach Turkov, chlúba a pavéza trónov, —
teraz — priehrštie popola a blata —
pod bielou, riedkou, hodvábnou záclonou; —
nedoptával sa nik a nedoptáva:
Čo to za slávnosť? a čo to za hlava?

Hrobnicu stráži kameň odvalený,
noc smrti čiernym otvorom vyzerá;
stan jej ľudskému oku zahalený, —
jediná čuje a vidí tam viera,
keď šum tichučký, sťaby ľúbosť ženy,
sťa vlanie ducha, — zo skrýše vyviera
a duše božie neodolno volá
do blahoslávy a mieru kostola.

Medzi kryptou a katafalkom stoja
starcov šedivých, zhrbených dva rady,
zemou sa stelú záhyby ich kroja,
a prsmi, po pás dolu, biele brady,
ku pásu ťažké ružence sa poja,
v rukách sviece a zádušné obrady
a z úst sa hore k Hospodinu berie
„De profundis“ a smutné „Miserere!“

„Z priepasti kričím k Tebe, Hospodine,
nakloň k pokornej prosbe svojich uší!
Po práve Tvojom kohože trest minie?
Lež milosť Tvoja prísny zákon ruší!
Túži hlásny po svitania hodine,
väčšia po Tebe túžba v mojej duši:
Na Teba čakám a na Tvoje slovo,
vykúpenie Ty máš Izraelovo! —

„Zmiluj sa, zmiluj nado mnou, môj Bože!
V neprávosti ma, v hriechu mati mala:
Ktože mi srdce čisté stvoriť, — ktože —
ruka moja že krv povylievala —
vytrhnúť z pomsty, krem Teba, ma môže?
Bože spasenia, Tebe moja chvála! —
Hľaď milostive na Sionské plemä,
Bože môj, zbuduj zdi Jeruzalema!“ —

Prsia bije ľud, kľačiaci dokola
a ku kajúcim žalmom „Amen“ spieva:
Zahrmelo, — zdi striasli sa kostola,
žiara sa jasná svätyňou rozlieva, —
mäkne pokáním hrozná božia vôľa, —
tíchne hnev Pána, — žaloba omdlieva —
zvonec mlčí — ľud preč — slnce na sklone —
vo večnomiera hlava ľahne lone.

Tristo rokov! tristo rokov v zajatí
ležal Mikuláš gróf Šubić od Zrína! —
Už ide domov, — tešte sa, Chorváti,
už ide, — teš sa, slavianska rodina! —
My „Uhrom“ sme ho nedali, — hľa, vráti
to, čo vzali nám, — ruka Hospodina!
Hej, učiť ide svoj národ vojvoda:
kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda!



[1] Báseň prvý raz uverejnená v Pamätníku Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zrínskeho, konanej na Slovensku. Banská Bystrica, 1866, 17 — 60.

Podľa údajov Ľudovíta Grossmanna Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky bol napísaný „na zvláštne vyzvanie“ (Spisy básnické Andreja Sládkoviča, Praha, 1878, 704). Popud k oslave tristoročnej pamiatky juhoslovanského hrdinu dal matičný výbor: „Výbor Matice slovenskej vo svojom XII. zasadnutí, vydržiavanom dňa 2. mája roku 1866 v Turčianskom Svätom Martine, pod číslom 27. uzavrel jednohlasne a oduševnene, zasvätiť slušne z našej strany pripadajúcu na september toho roku tristoročnú pamiatku sl. hrdiny Mikuláša Šubića Zríňskeho, čo i týmto Pamätníkom uskutočňuje. V B. Bystrici, 7. augusta 1866. Michal Chrástek, tajomník Matice slovenskej.“ (Pamätník Matice slovenskej, 1866, 3.)

Sládkovič „zvláštnemu vyzvaniu“ Matice slovenskej vyhovel a vytvoril svoju „pejmu epickú“. 20. júla 1866 ju už aj odoslal, ako sa to dozvedáme z listu, ktorý písal Augustovi Horislavovi Krčmérymu: „Boľasti pôrodné pominuli a mať je v šestinedeľach. Zrínskyada je okúpaná, povitá a daná do Findethausu, t. j. sekretariátu matičnému doručená k upotrebeniu patričnému.“

Na nasledujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej (7. augusta 1867) dočítame sa v tajomníckej zpráve o osudoch „Pamätníka“: „Pamätník tento tiež už opustil tlač a v krátkom čase dostane sa do rúk členov Matice. I za vznesené do tohoto práce výbor vo svojom XVI. zasadnutí pod č. 3. prijal dosiaľ ustálený, 15 zl. r. č. od tlačového hárku honorár.“

Kedy Sládkovič pracoval na svojej básni, objasňuje nám jej rukopis (28 listov rozmerov 34 × 21 cm). Na titulnej strane je tento pôvodný názov:

Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky
na Sihoti
Pejma epická.
Ku tristoročnej pamiatke deja
složil
Andrej Sládkovič
1866.

Sládkovič neskoršie prečiarkol podtitul, meno i rok. Na titulnej strane naznačil ceruzkou dátum: „od 20 Jun. do 16 Julia“.

Pôvodne bola číslovaná každá sloha. Báseň sa skladala z ôsmich spevov, ktoré boli označené rímskymi číslicami. Prvý spev obsahoval slohy 1 — 6 (bez úvodnej slohy, ktorá je na konci rukopisu), druhý spev: 7 — 41, tretí: 42 — 78, štvrtý: 79 — 90, piaty: 91 — 121, šiesty: 122 — 135, siedmy: 136 — 145; ôsmy: 146 — 153. Neskoršie Sládkovič zaradil úvodnú slohu na začiatok, ceruzkou prečiarkol čísla spevov a prvých 94 sloh prečísloval. Urobil aj niekoľko textových úprav. (Medzi Sládkovičovými rukopismi je aj iný rukopis, písaný cudzou rukou s niektorými autorovými zásahmi, toho istého formátu ako rukopis Sládkovičov. Podľa neho bol „Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky“ prvý raz uverejnený. Tento rukopis totiž nevykazuje nijaké textové odchýlky od textu publikovaného v „Pamätníku Matice slovenskej“, slohy nie sú číslované, ani nie sú označené spevy, iba graficky znázornené isté celky.)

Medzi nami publikovaným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 22: svoj — svôj; v. 24: svietia — svieťa; v. 29: ortieľ — ortel; v. 34: metie — mete; v. 44: sebevraždu — sebävraždu; v. 61: janičiari — Janičári; v. 66: z veže — z väže; v. 87: prekliatou — prekľatou; v. 89: temenom — temänom; v. 96: vodcu — vôdcu; v. 104: v ušiach — v ušach; v. 116: Stambula — Stambulu; v. 118: ponad mŕtvoly — ponad mrtvole; v. 122: k šabliam — k šabľam; v. 125: prv — prú; v. 127: heslo — hoslo; v. 129: žrebcov — žrebcôv; v. 153: pozdná — pozdnia; v. 161: brojov — brojôv; v. 174: kladie — klade; v. 178: Boh — Bôh; v. 188: kliatymi — kľatými; v. 189: šnúru hodvábnu — šnôru hodbabnú; v. 194: hľadí na šnúru — hlädí na šnôru; v. 207: nastavali — nastaväli; v. 210: prírodou — prierodou; v. 216: hodvábne — hodbabné; v. 217: ranná — rannia; v. 225: stlie — stle; v. 229: jačí — jäčí; v. 244: bremenom — bremänom; v. 249: hodvábny — hodbabný; v. 250: v stane — v stánu; v. 254: krem Achmet-bašu — krem Achmet-bašy; v. 261: krky — grgy; v. 264: brečtanov sviežich pleť vinie sa — brčtánov sviežich plet vine sa; v. 274: prezerať moc a skvost — prezierať moc a stkos; v. 285: zahľadia sa — zahlädia sa; v. 290: vyryté — vyryto; v. 297: Odvieca — Odvieťa; v. 299: vekov — vekôv; v. 300: ortieľ — ortel; v. 309: prekliaty — prekľatý; v. 322: Boh — Bôh; v. 362: zemani — zemäni; v. 385: Cirkvi — Cirkve; v. 386: veža — väža; v. 395: op krvi — od krve; v. 409: Zeman-nezeman — Zemän-nezemän; v. 415: Vodca — Vôdca; v. 422: mrieť — mret; v. 424: Boh svätý — Bôh svatý; v. 430: vo meno — vo jmeno; v. 459: na veži — na väži; v. 485: vodca — vôdca; v. 487: dobrovoľne — dobrovolno; v. 489: Chorvátov — Horvátôv; v. 492: vrecami — vreciami; v. 494: teba dám v ruky ľútych katov — tebä dám v ruke lútych katôv; v. 509: nevrie — nevre; v. 518: ich vodca — jich vôdca; v. 522: umrlí Turci kopia barikády — umrlí kopia Turci barrikady; v. 523: veži — väži; v. 538: zástavôčka — zástavočka; v. 543: pyšno — pyšne; v. 549: s erbom — s härbom; v. 551: Posledné — Poslednie; v. 562: na brehoch — na brehách; v. 564: hate — häte; v. 569: fakle — fakly; v. 571: žrie — žre; v. 587: naspäť — nazpet; v. 594: len stoľka, že ho tam nepošinulo — len ztelka, že ho tam nepôsinulo; v. 597: bolestným — boľastným; v. 600: strasie sa — ztrase sa; v. 611: obledlé — obľadlé; v. 614: hľadí — hlädí; v. 623: nočné — nočnie; v. 624: o poslednom — o posledňom; v. 626: nebo — nebe; v. 640: obrazárni — obraziarni; v. 642: vyzerá — vyziera; Mŕtve more — Mŕtvo more; v. 672: obloky — oblôky; v. 680: Predchodcu — Predchodca (gen. sg.); v. 688: jatagány — jatagáne; v. 691: na šabliach — na šabľach; v. 692: z veže — z väže; v. 695: ostatná — ostatnia; v. 701: živel — živol; v. 702: seba — sebä; v. 712: seba — sebä; v. 713: na sebe — na sebä; v. 714: Vlastného — Vlastnieho; v. 722: brániť ostatnú — bránit ostatniu; v. 730: jeseň — jasen; v. 732: rodeniny — rodzeniny; v. 749: ostýchavé — ostiechavé; v. 758: trpieť a mrieť — Trpet a mret; v. 763: Boh — Bôh; v. 768: mrieť — mret; v. 769: V očiach — V očach; v. 770: kropaje žiaľu — kropäje žiala; v. 771: v očiach — v očach; v. 772: v prsiach — v prsách; v. 782: pachoľa — pahoľa; v. 785: Umrieť — Umreť; v. 790: mrieme — mreme; v. 821: pachoľa — pahoľa; vinie — vine; v. 831: kladie — klade; v. 838: Teba — Tebä; v. 841: nesie — nese; v. 843: zo zamatu — zo sammatu; v. 852: striebroostrôžkama — striebroostrožkama; v. 877: kladie — klade; v. 879: nesie — nese; v. 885: Kríž tvoj beriem — Kríž Tvôj berem; v. 892: premŕva — premŕvä; v. 911: krvi našskej rieky — krve našskej rieky; v. 913: pokorne — pokorno; v. 914: v hrozné ruky — v hrozné ruke; v. 923: dvadsať — dvadcat; v. 948: Boh — Bôh; v. 961: pečie — peče; v. 963: rečie — reče; v. 987: šmarilo — šmärilo; v. 1001: Stavali — Staväli; v. 1007: pevcov — pevcôv; v. 1013: vývodí — vévodí; v. 1038: nesie — nese; v. 1039: hrdinu — hrdiny (gen. sg.); v. 1088: pre pád obha sg.); v. 1044: prúd krvi — prúd krve; v. 1062: do väzov — do väzôv; v. 1088: pre pád obhajcu — pre pád obhajca; v. 1108: pozrie — pozre; v. 1116: obrátia sa — obráťa sa; v. 1124: kladie — klade; v. 1128: ochrancu — ochranca (gen. sg.); v. 1133: erbov — härbov; v. 1138: na hodvábnej — na hodbabnej; v. 1140: berie — bere; v. 1143: mrie — mre; v. 1151: štyri — čtyry; v. 1153: nebo — nebe; v. 1168: posledná — poslednia; v. 1171: veže — väže; v. 1182: uzerajú — uzierajú; v. 1184: zemana — zemäna; v. 1186: V prostriedku — V prostredku; v. 1191: hodvábnou — hodbabnou; v. 1195: vyzerá — vyziera; v. 1208: berie — bere; v. 1212: minie — mine; v. 1215: väčšia — vätšia; v. 1216: na Teba — na Tebä; v. 1222: krem Teba — krem Tebä; v. 1226: Prsia — Prsá; v. 1227: žalmom — žalmôm.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.