Zlatý fond > Diela > Zo života malého nezbedníka


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Zo života malého nezbedníka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Simona Reseková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

I

— Miško, — vraví pani richtárka svojmu sedemročnému synáčkovi, — ja musím na chvíľku odísť na záhumnie pozrieť robotníkov, za ten čas ostaň pekne doma, dozri na Paľka a Anku, aby sa neprebudili. Pokolíš ich, kým nepríde Marka. Ty si už veľký chlapec, ty to už môžeš vykonať, — chválila ho matka, aby vzbudila v ňom tú lepšiu stránku.

Miško, malý, belasooký, kučeravý chlapec bol neposedný ani živé striebro. Nebol veľmi oduševnený matkinou žiadosťou. Nehľadel práve láskave na kolísku, kde ležaly asi polročné dvojčatá. Zvážnel. Rozmýšľal akoby sa mohol vykĺznuť, veď počul štebot lastovičiek pod strechou a veselý krik a shon ihrajúcich sa detí na ulici. On mal byť teraz v izbe pri dvojčatách a ich kolísať, keď jeho kamaráti veselo behajú sem i tam!

— Mamička, hneď prídem, — a už chytal klobúk, aby mohol vo vhodnej chvíli vykĺznuť.

Matka zbadala Miškov úmyseľ, — a možno mala aj skúsenosti, a preto sa postavila k dverom a vážnym hlasom mu rozkázala počúvnuť.

Začerveňal sa Miškov nos nad týmto krutým výrokom a slzy mu zaihraly v očiach. Kamaráti ho budú darmo čakať, ihrať sa s nimi na pigu. Ovesil hlavu a stál pred matkou taký žalostný, ako by bol Boh vie čo stratil.

Matka odišla do kuchyne a ztadiaľ doniesla lekvárové rezance, a to na dvoch tanieroch.

Miškovi pri pohľade na rezance odľahlo na duši, oči sa mu zaleskly a ústa sa mu naplnily slinami. Hodný gĺg urobil, kým ich prežrel. Svet sa mu nezdal byť už taký otupný, beznádejný.

— Tu máš, — a podáva mu tanier, — tento tebe, a druhý dáš Jankovi, keď príde domov s poľovačky. Viem, že bude lačný ani vlk. Tu ho položím za pec, potom mu ho ukáž, kde je, a s tým odišla.

Miško ostal sám. Sadol si na stoličku ku kolíske. Tanier si položil na lono, rezance si nabádal na vidličku a sádzal ich báječnou bystrosťou do úst. Za ameň bolo po nich. Odložil prázdny tanier. Chvíľu sedel ticho a len kedy-tedy podrmal kolískou, keď sa niektoré z dvojčeniec zmrvilo.

Nemožno istotne určiť, či bola malá dávka rezancov, a či trovenie mladého žalúdka bolo trochu náhlejšie ako príchod Jankov, len to je isté, že blaženosť, ktorá sa pri jedení zračila na Miškovej tvári, pomaly sa stratila. Začal sa hniezdiť na stolci, combíľal nohami a častejšie šibol očkom za pec, kde bol odložený pre Janka tanier s rezancami, vstal, šiel k peci, hneď sa vrátil a prežrel slinku. Zažiadalo sa mu aspoň okúsiť. Zdalo sa mu, že Jankove sú hojnejšie olekvárované. Priblížil sa, vzal niekoľko z nich, poobzeral sa, či ho niekto nevidí, a už boly tam dnu. A čo je čudné, ani najmenej nebolo badať, že by ich bolo menej. Obzeral sa, a zasa druhá dávka zmizla v útrobách malého žrúta. Čím diaľ, tým bol smelší. Konečne sa oddal do jedenia s takou chuťou, že ani nezbadal, len keď už bol druhému tanieru na dne. Prázdny tanier zasa položil za pec. Sadol si nazpät na stoličku. Sedel ticho, bolo badať, že nad niečím rozmýšľa. A konečne mal aj nad čím, lebo sa mu pomaly brieždilo v hlave nad tým, čo vykonal.

Svedomie ho čím diaľ, tým častejšie šťuchlo a hodne obťažkaný žalúdok ho začal náležite omínať. Cítil vopred, že sa bude musieť poddať a to voľky-nevoľky istému výkonu spravodlivosti, ktorý, pravda, nohaviciam môže byť len na osoh, lebo v takýto čas ich vyčistia z kúdolu prachu, ale s druhej strany jeho telesnej schránke nemalý a trvácny bôľ pôsobí.

Srdečne už obanoval prestúpenie, a v duchu sväto-sväte sľuboval, že to už viac neurobí, ale čože, keď už bolo pozde, lebo i pri všetkom pokání a sľuboch Jankov tanier zostane prázdny.

Pud sebazáchrany je už v ľudskej prirodzenosti a on sa začal prebúdzať aj v Miškovi. Rozmýšľal, kul plány, ako by sa mohol neporušene zachrániť pred hroziacou hrmavicou. Keď je núdza najväčšia, vtedy je pomoc najbližšia a tak aj jemu prišla práve v pravý čas záchranná idea.

Vzal tanier, postieral s neho lekvár a natrel nim ústočká dvojčeniec. Aby ešte dôkladnejšie a zrejmejšie doplnil dielo, ktoré malo svedčiť o jeho nevinnosti, nezabudol prilepiť po jednom rezanci každému dvojčaťu na spodnú gambičku. Zatým si sadol nazpät na stoličku a spokojne kolísal ďalej.

Janko, starší Miškov brat, bol študentom. Cez vakácie rád sa potuloval s puškou po horách, alebo popri rieke. Obyčajne, keď prišiel v takýto čas domov, bol vyhladovený a matka svojmu miláčkovi obyčajne ešte skôr prihotovila akú-takú lahôdku. Aj teraz prišiel hladný. Len čo vkročil do izby, tu za nim matka.

— Mamička, — vraví Janko, — nemáte niečo pod zuby? Som veru hodne vyhladnutý.

Miško svedomite kolíše a tvári sa ako by nepočul.

— A či ti Miško neukázal tanier s rezancami? Veď som mu povedala. Tam je za pecou, vezmi si.

Janko šiel poň, ale na jeho veľké prekvapenie tanier bol prázdny.

— Ach, ty žrút naničhodný! — vykríkla matka a bežala k Miškovi.

Miško nelenivý skočil so stoličky, postavil sa do kúta, aby si takto mohol kryť ohroženú čiastku tela.

— Ja som nie, zvolal plačlivým hlasom.

— A ktože?

— Ja som nie.

— Netaj, ty si.

— Ja som nie, pozrite si do kolísky.

Idú ta, matka zalomí rukami. V prvej chvíli nevie čo má robiť, či sa má smiať a či hnevať. Janko sa trasie od smiechu, keď vidí lekvárom zamachtené dvojčence, a jedno z nich ešte aj vtedy cickalo rezanec.

Miško použil vhodnú chvíľu vykĺznuť sa nebadane von.

O tom, či sa mu prepieklo, a či ušiel výprasku, kronika mlčí.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.