Zlatý fond > Diela > O Slovensku a slovenskej literatúre


E-mail (povinné):

Stiahnite si O Slovensku a slovenskej literatúre ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jaroslav Vlček:
O Slovensku a slovenskej literatúre

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Zuzana Šištíková, Iveta Štefániková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

Slovensko a jeho život

Obsah

I
II

Našim očiam javí sa nepretržitá reťaz nebotyčných Tatier od západu k východu vždy v mohutnejších a mohutnejších obrysoch, vlniacich sa v podobe polmesiaca. Vidíme rumy strmého Devína, postavy pyšného Roháča, vznešených Bielych hôr, lysých Hôľ s Čertovou svadbou, hrobového Sitna, nedostupného Muráňa. Medzi nimi sa prepletá kľukatý Váh so svojím čarokrásnym údolím, posiatym rumami početných pamätníkov zapadlej slávy; nimi sa valí mútna Morava, spevný Hron, tam pramení ryboplodná Tisa, spoločne tonú vo vlnách siného Dunaja a miznú v záľahe vôd Čierneho mora. Vidíme zasnežených velikánov, ako ich zdobia hlboké jazerá, morské oká, priezračné ako sklo a hrajúce granátovými farbami; počujeme, ako hučia akoby víchrom sem a tam rozvalené divoké lesy po nedostupných skalách, sídlach to kamzíkov a kráľovských orlov. Pod týmito velikánmi vidíme pokojné údolia a nivy, hraničiace s kosodrevinou, s tisícimi pahorkami a poprerývané roklinami. Silná ruka prírody navežila tu pamiatku svojich hrozných prevratov i pokojného, blahodarného pôsobenia.

Kraj tento je kolískou pracovitého ľudu, v ktorom sa skrýva ešte toľko nepreskúmaných rýdzo slovenských zvláštností ako vari ani u jedného slovanského kmeňa. Chránené sú a zachované tými velikánmi horskými, žiarlivo strážiacimi svoje kraje, aby k nim neprenikla nijaká novota, nijaký vietor svetovej civilizácie, nivelizujúci všetku zvláštnosť.

Zabudnutý, nedocenený je tento ľud, a predsa v jeho strede vznikla vznešená idea všeslovanstva, z jeho; lona vyšli jej najnadanejší stúpenci, z jeho krvi jej najslávnejší hlásatelia.

Tu sme si vytýčili načrtnúť všestrannejší obraz života, rázu a Slovákovho snaženia, a tým opäť zblížiť o krok brata s bratom.

I

Slováci, obývajúci temer úplne župy čiže stolice severných Uhier, tvoria takmer etnografický stred Slovanstva. Za riekou Moravou rozprestierajú sa osady českomoravské, za „czarným Dunajcom“ a Beskydami žijú Poliaci, za Bodrogom začína Rusko, napokon na juhu stýkajú sa Slováci s krajnými výbežkami juhoslovanských obyvateľov. Tá okolnosť prejavuje sa aj v ich jazyku, ktorý je skutočným ohnivom juhovýchodnej i severozápadnej vetvy na jazykovom strome Slovanov. Neviditeľnými prechodmi sa totiž slovenské nárečie zlieva na severozápade s českým, na severovýchode s poľským a na juhovýchode s nárečím ruským. Z iného hľadiska môžu byť kraje pod Tatrami[1] opäť nazvané kolískou Slovanstva v Európe. Dlhé časy, temer dvetisíc rokov žijú tu Slovania cez všetky búrky a pohromy predsa len v neprístupnej zátuli národnej slobody, v tomto strede pravoslovanskej zemepisnej ríše, odkiaľ vyteká množstvo riek i prítokov Visly, Odry, Dnestra, Tisy, Dunaja, teda pri rozdeľovaní vodstva do mora Čierneho a Baltického. Máme mnoho príčin myslieť si, že slovenské územie i národnosť, jazyk i mravy ukrývajú nevyčerpateľné žriedlo dôležitých objavov pre slovanského archeológa, etnografa a filológa. Pre dejepisca a literárneho historika v užšom slova zmysle je tu žatva skromnejšia, lebo chudobné a zväčša temné dejiny Slovenska na jednej a mladá špecificky slovenská literatúra na druhej strane neposkytujú mnoho materiálu bádajúcemu učencovi.

Dejiny Slovenska môžeme nazvať dejinami utrpenia. V predhistorickej dobe prisťahovavší sa Slováci (Sclavini) usadili sa pod Tatrami (Tata-hora) a pod nižšou Matrou (Mat-hora), a na rozdiel od ostatných zbratrených slovanských kmeňov volali sa národom „u hôr“ bývajúcim, a svoje zaujaté bydlisko „Uhorskom“, t. j. zemou „u hory“, terra admontana. Obrábanie ornej pôdy a lov bolo ich zamestnaním.

Pohromy, zastihnuvšie celú východnú Európu, neušetrili ani Slovensko; záplava hunská, avarská atď. zanechala i tam svoje neblahé stopy. Roku 800 vznikla myšlienka západného cisárstva nemeckého, ktorej nositelia sa usilovali ju čo možno najviac rozšíriť a všetky susedné krajiny si podmaniť. Moravania a Slováci, rozdelení na župy a kniežatstvá, donútení nebezpečenstvom, spojili sa v dobre organizovaný štát pod žezlom Mojmíra, Rastislava a Svätopluka a snažiac sa svoju politickú samostatnosť trvanlivejšie si zabezpečiť, roztrhli všetky zväzky a spojenie s nemeckou hierarchiou. Vyhnali nemeckých misionárov a mníchov a povolajúc slovanských apoštolov, založili samostatnú cirkev slovanskú. Semeno domácej osvety pekne prekvitalo. Ale politicky i cirkevne novoorganizovaný slovanský štát bol tŕňom v oku cisárovi Arnulfovi, ktorý keďže sám nemohol proti nemu nič podniknúť, spomenul si na kočujúcich Maďarov na východe, a oni za slušnú odmenu pomohli mu rozbiť prekvitajúcu Veľkú Moravu, zoslabenú nesvornosťou Svätoplukových synov, a rozdelil ju medzi Maďarov, Poliakov, Čechov a svoju ríšu.

Na prešporských poliach zapadla teda nad povraždeným kvetom mládeže slovanskej zornička veľkej slávnej budúcnosti.

Rok 1018 napokon pripútal Slovensko navždy k uhorskej korune. Osnova ústavy Uhorska za sv. Štefana bola síce založená na tých kultúrnych zásadách, ktoré boli ustálené za krátkeho, ale skvelého trvania slovanských podunajských ríš — a Slovensko bolo teda považované za zvláštne údelné kniežatstvo (tertia pars regni)[2][3] uhorských korunných kniežat alebo kráľobratov; lenže pomer ten, pod Jesaslavom I. okolo r. 1072 ešte v plnej platnosti, behom storočí vždy viac sa tratil a smrťou slávneho uzurpátora Matúša Trenčianskeho (1305 — 1321) dohral svoju úlohu. Po smrti tohto veľkého muža zapadá dejstvovanie slovenského kniežatstva v hustú hmlu, v ktorej je zahalené po viacero storočí.

Na pole vedy a umenia postavili Slováci celý rad pracovníkov, no diela ich sú písané jazykom latinským, ktorý sv. Štefan pozdvihol na jazyk diplomatický, ale polyglotný svoj štát a rozličné záujmy rôznych národov pomocou mŕtveho jazyka spojil v pevný celok. Latinčina bola diplomatickým jazykom v Uhorsku od XI. do začiatku, ba polovice XIX. storočia, uspávajúc početné živé reči.

V Čechách dialo sa podobne, jedine s tým rozdielom, že česká reč striasla skôr umŕtvujúce jarmo latinčiny. Česká literatúra už v čase kostnickej synody kvitla najkrajšími kvetmi, kdežto napr. v Nemecku alebo vo Francúzsku sa všetko iba prebúdzalo. Papršleky českej literatúry ožiarili i podtatranské kraje a húfne sťahovanie sa husitov v polovici XV. storočia na pohostinné a slobodomyseľné Slovensko pripravilo pôdu neskoršiemu prijatiu českej slovesnosti v XVI. a XVII. storočí, po bitke na Bielej hore.

Vplyvom českých literárnych diel, českých husitských kazateľov a spevom rozšíril a upevnil sa český literárny jazyk na Slovensku a stal sa spisovnou rečou natoľko, že uhorská vysoká šľachta, ba i uhorskí panovníci ho užívali pri písaní listov i pri svojich rozhovoroch.[4]

Zem slovenská prijala do svojej ochrany i slávneho zakladateľa vedeckej pedagogiky, Amosa Komenského, a českými spisovateľmi slovenského pôvodu zachovali sa tiež diela zlatého veku českej literatúry, keď v Čechách po Bielohorskej bitke všetko spalo poldruhastoročný spánok, čo hojne podporovalo české literárne znovuzrodenie na začiatku nášho storočia.

Postupom času odchýlila sa reč česká znateľne od slovenskej a slovenskí spisovatelia v snahe priblížiť sa ľudu, boli prinútení založiť a utvoriť literatúru zo svojej vlastnej, špecificky slovenskej, ľudu zrozumiteľnej reči. Prvý sa o to pokúsil lexikograf Anton Bernolák (1788 — 1791) a jeho stúpenec básnik Ján Hollý. Pokus ich bol nedokonalý, pretože sa omedzili na jedinú západnú vetvu slovenského plemena, a tým sa stali jednostrannými. A predsa už i týmto pokusom rozkvitol na Slovensku nový duševný život, utvorila sa takmer celá spisovateľská škola, ktorej hlava, kardinál knieža, uhorský prímas, Alexander Rudnay, nehanbil, a tobôž nebál sa verejne osvedčiť: „Slavus sum; et si in cathedra Petri forem, Slavus ero.“[5] Bernolákov význam rovná sa Vukovmu významu[6] v literatúre srbskej. Slovenský Vergilius Hollý, ktorého môžeme smelo nazvať otcom novej slovenskej literatúry, prejavil vo svojich básňach (epických) veľké vlohy a nadšenie, nevedel sa však vymaniť z priveľkej náklonnosti k pseudoklasickému bombastu, akejsi drevenosti a chladnosti, čo pravdaže zapríčinilo, že sláva jeho obmedzila sa len na hranice Slovenska.

V každom prípade lepší bol krok Ľudovíta Štúra, politika, básnika, učenca, publicistu a jeho stúpencov, známych pod menom Štúrova škola, ktorí pri zakladaní spisovnej slovenčiny brali väčší zreteľ na stredné župy slovenské.

Potom sa literárny život na Slovensku rozvíjal netušenou silou a v obrovských rozmeroch. Nadšenie Slovákov, majúcich svoju vlastnú spisovnú reč, bolo nesmierne. Vznikli síce veľké spory, literárne boje, nepriateľstvá pre odštiepenie sa od jedného spisovného jazyka, ukázali sa však tiež významné poetické talenty, najmä Sládkovič a Chalupka, podobného významu ako v Čechách Čelakovský a Erben, ktorí preslávili slovenské meno i u nepriateľov. Okolo týchto koryfejov poézie slovenskej zoskupila sa celá plejáda znamenitých pevcov a udrúc na struny slovenského varyta, čerpala trvalé nadšenie z dávnominulého alebo súčasného národného života a z idey literárno-kultúrneho všeslovanstva. Znamenitejší z nich boli: Záborský, Grajchman, Žello, Palárik, Viktorin, Kuzmány, Pauliny-Tóth, neskôr Kráľ, Botto a Kubány.

Lenže i Štúrovmu pokusu chýbal filologický základ, a najväčšie zásluhy o vedecké podloženie spisovnej reči slovenskej má nepochybne Martin Hattala, ktorý vypracoval na základe zrovnávajúceho slovanského jazykospytu dôkladnú mluvnicu, ktorá hoci češtine veľmi blízka, predsa úplne vyjadruje špecificky slovenského ducha.

Odišlo jedno pokolenie národných pracovníkov, no krajšie než inokedy zaleskla sa zornička duševného znovuzrodenia a nádejných úspechov slovenského národa: Roku 1863 bol založený veľkolepý literárny ústav Matica slovenská, tvoriaci stred, okolo ktorého sa spojili všetky lepšie sily a odkiaľ sa sústavne začala usmerňovať činnosť vlastencov v prospech osvety v najširších kruhoch národnej masy.

Ale slovenská obetavosť išla ešte ďalej: za peniaze chudobných otcov, vyrobené mozoľovitými rukami, postavili bez všetkej cudzej pomoci tri gymnáziá: vo Veľkej Revúcej, v Kláštore pod Znievom a v Turč. Sv. Martine. Boli teda vybudované i stánky duševného vzdelania pre nádejnú slovenskú mládež. No radosť nemala trvať dlho. Tajní i zjavní nepriatelia vrhli sa ako kŕdle supov a krkavcov na ohniská slovenskej osvety, najprv podozrievaním a osočovaním vo všetkých časopisoch, neskôr zjavnými útokmi a po temer desaťročnom blahodarnom pôsobení boli ústavy zrušené a bubnom predané krčmárom, aby tam, kde sa malo vštepovať semeno osvety, ubíjala a zalievala sa pekelnou pálenkou posledná iskra zdravého Slovákovho rozumu. Rozpustený bol aj literárny spolok Matica slovenská, jej majetok zhabaný; z domu, na stavbu ktorého slovenský ľud vozil kamenie a sám staval, v ktorom tak často sa ozýval nadšený jasot uvoľnených synov Slovenska i vážne znelo slovo spravujúcich otcov, z toho domu urobili — žandárske kasárne…

Ďalšie kroky, namierené na úplné ubitie oznove sa prebúdzajúceho duševného života, i prevedené nekalé zámery, sú dosť známe a okrem toho nepatria na tieto stĺpce. Tie posúdi a odsúdi dejepis.

II

U Slovákov[7] zachovali sa kde-tu staroslovanské typy, hlavne v severnejších krajoch, v horských dedinách. Sú zvyčajne prostrednej veľkosti, pevného, svalovitého tela, bielej pleti, modrých očú, plavých dlhých vlasov; dobrosrdeční, trpezliví, priam holubičia povaha, a pritom pracovití až do úmoru. Čo sa týka náboženstva, je ich asi 6/10 rímskokatolíckeho, 4/10 evanjelického vyznania. Sú — najmä katolíci — veľmi pobožní, značne poverčiví a dosahujú, obzvlášte v najsevernejších krajoch, povestnú poľskú bigotnosť. Stopy slovanského pohanstva prejavujú sa predovšetkým v ich zvykoch i obyčajach, pri hrách, mýtických povestiach, často i v jadrnom prísloví alebo v slovnom výraze.

Slovák v pravom slova zmysle šľachtu nemá: tá časť jeho národnosti, totiž početná slovenská šľachta, ktorá ako tradíciou, tak hmotným i sociálnym postavením je v prvom rade povolaná tvoriť tiež duševnú aristokraciu a národnú inteligenciu, náhlivo prebieha do protivného tábora, zrieka sa všetkého, čo ju k ľudu viaže a čo má s ním spoločné, slovom: slovenská šľachta je po národnej stránke najväčší renegát, takmer sa hanbí za svoj pôvod a cíti sa Maďarom asi tak, ako sa západoruská šľachta hlási k Poliakom. Býva zvyčajne na dedinách na svojich majetkoch uprostred hôr, polí a lúk. Žije bezstarostne, oddáva sa najčastejšie poľovačkám, radovánkam a všelijakým dobrodružstvám, vlasti slúžiac len vtedy, ak ju k tomu ženie ctižiadosť, vládychtivosť, alebo ju láka vyhliadka vysokého, protekciou zabezpečeného postavenia v úrade, alebo donucuje premrhaný majetok. Jej deti vzdelávajú vychovávatelia obyčajne doma, a to tak, že hlavný zreteľ kladú na to, aby sa do mladej hlavy vštepovali skostnatené, neprístupné starošľachtické názory a zamedzilo i zošklivilo obcovanie s meštiactvom alebo s obyčajným ľudom; opravdivý, skutočný pokrok vo vedách, humanita a práva duševnej inteligencie ostávajú zväčša nepovšimnuté. Veľké — aj súkromné — skúšky poskladajú sa potom obyčajne za výdatnej pomoci peňazí, a tak po tom všetkom nie div, že táto šľachta má tak málo ozajstných učencov a šľachetných ľudomilov. Veľké vyhadzovanie peňazí a ich čiastočné obetúvanie na vedecké ústavy, divadelné budovy, maďarské múzeá je iba z bravúry, a nie zo šľachetného a umenia milovného srdca.

Mešťania dávajú svoje deti vychovávať vo verejných mestských ústavoch buď pre službu štátnu, hierarchickú, alebo za vzdelaných remeselníkov. Mešťan sám zaoberá sa remeslom, obchodom a pritom obyčajne ekonómiou. Kým úbohý sedliak, dedinčan znášal jarmo povinnej roboty, „urbáru“, ktorá jeho pomer k pánom robila priam otrockým, mešťania, spoliehajúc sa na mestské výsady, odvracali sa od neho, štítili sa ho, boli nepriateľmi celej veci a všetkého slovenského snaženia. Ale dnes, keď mestá nečítajúce 15.000 obyvateľov sa scvrkli na „obce“, „veľké obce“ atď., keď všetky po storočia získané výsady a darované práva sú zrušené, mizne už znateľne čínsky múr, oddeľujúci mešťana od roľníka, a národná uvedomelosť medzi meštianstvom sa očividne šíri.

Roľníci na dedinách, ku ktorým rátame aj nižšiu šľachtu, značne schudobnelú, ale svojich splesnivelých a neplatných privilégií kŕčovite a s akousi smiešnou pýchou sa pridržujúcu, zaoberajú sa, najmä v hornatých krajoch Slovenska, veľmi ťažkým obrábaním ornej pôdy a ešte na mnohých miestach sa ich nedotýkajú papršleky osvety a uvedomelosti národnej, čo v nemalej miere zapríčiňujú nedostatočné a na celkom chybnom základe zriadené ľudové školy, ktoré ani napriek všetkým reformám nevyhovujú skutočným potrebám slovenského ľudu. Nájdu sa však i také kraje, kde roľník už „nerobotuje“ svojmu niekdajšiemu pánovi, syna dá starostlivo vyučiť a posiela ho aj na vysoké školy. Tej okolnosti nasvedčuje až donedávna trvajúci hojnejší odbyt slovenských kníh a časopisov, ktorý však po známych udalostiach opäť povážlivo zanikol.

Hojnosť prírodných plodín a vôbec úrodnosť Slovenska sa mení podľa podnebia. V južnejších župách, v údoliach a v nížine nitrianskej, trenčianskej a prešporskej bohyňa Ceres rozsievala hojne svoje zlaté plody. Tu sa veľmi dobre darí obilie, ovocie a ani o hrozno a melóny nieto núdze. Naproti tomu severné, hornaté Slovensko je chudobné, neúrodnejšie, ale zato čarokrásne. Človek cudzí, nevychovaný v týchto horách a na týchto stráňach, ktorého noha zablúdi tu i tu do dolín a hôr tatranských, ak sa rozhliadne z daktorého dominujúceho velikána na niektorú župu najsevernejšieho Slovenska, napr. z Choča na Oravu, naozaj nevie, či sa má diviť tej nepretržite vrchmi posiatej, lesnatej krajine, vlniacej sa až ku hraniciam Haliče, z ktorej len tu a tam medzi tmavým borom hanblivo vykukuje kúštik políčka, a či sa má diviť tomu ľudu, ktorý tu žije z tak mála, a žije rád a je spokojný, a či má obdivovať ten zabudnutý, svojou samorastlosťou a originálnosťou až velebný kút sveta, nedotknutý ešte citeľnejšie smelou, koristníckou ľudskou rukou. Kosodrevina porastá vysočiny, venčené často zrúcaninami starých hradov; v úzkych dolinkách, popretkávaných potokmi a riečkami, obrába gazda svoju chudobnú zem, na sporých lesných čistinách strežie pasák svoje stádo, vyludzuje pritom tiahle zvuky slovenských dúm na svojej fujare, ktoré sa zádumčivo odrážajú od šedivých skál; do toho sa mieša veselý, samopašný hlas piesní a žencov a ich výskot, ktorým doprevádzajú každú zakončenú pieseň, milo zaznieva až dolu do pokojných dediniek; inde zasa vystupuje dym z ohňa kočujúcich Cigáňov, zaujímavej to čeliadky na Slovensku, ktorá sa delí s chudobnými obyvateľmi o chudobný ich kraj, starajúc sa svedomite o to, aby sa kuríny veľmi nepreplňovali a aby ľud v nadbytku nezlenivel.

Vari žiadna zem nie je bohatšia na teplé kúpele, železité kyslé pramene a studničky ako severná časť Slovenska; mená Sliač, Korytnica, Smolník (Schmelks), Teplice, Štubňa, Piešťany atď. sú i v cudzine známe a oceňované, ostávajúc pútnickými miestami všetkých chorých. Liečivé byliny a zeliny zo Slovenska zásobujú sklady mnohých európskych lekární. Výborné slovenské syry: „oštiepky“ a „bryndza“ sú veľmi obľúbené i za hranicami. No najväčším bohatstvom Slovenska sú nepochybne lesy a lono zeme. Baníctvo sotva kde inde by bolo rozsiahlejšie a výnosnejšie ako v okolí Kremnice, Štiavnice, Banskej Bystrice, Hrádku atď., keby bol priemysel v Uhrách na tom stupni ako v cudzine. Tu to však nie je dostatočne využité, čo je tým prekvapujúcejšie, že obyvatelia zaoberajúci sa baníctvom sú zväčša potomci nemeckých osadníkov, upomínajúci na svoj nemecký pôvod teraz už len v spotvorenom baníckom názvosloví, a národ ten pýši sa predsa ovládaním najvyššieho priemyselného vývoja. No aj za týchto okolností sám slovenský ľud málo ťaží z bohatých kovových, uhoľných a soľných baní. Podniky s tým súvisiace využitkujú cudzozemskí špekulanti, Slovákovi nechávajú iba skromnú, v potu tvári zarobenú mzdu.

A priam tak, ako z bohatých baní neťaží slovenský ľud, tak aj rozsiahle lesy sú korisťou cudzinca. On pracuje jedine vo vyšších službách, obyčajne židovských veľkoobchodníkov a priekupníkov s drevom; stína stromy, dováža ich k Váhu a Hronu a púšťa sa po nich na veľkých pospájaných kmeňoch, zvaných „plť“ (prám, vor), na ktorých plavia okrem toho i iné stavebné drevo do Dunaja k hlavnému mestu Uhier. Plavba týchto pltníkov je veľmi namáhavá a nebezpečná: ak narazí plť na skrytú skalu pod vodou, alebo ju zachváti nebezpečný vír, alebo ak iba drevom zbitú kompu roztrhá rozvodnená rieka, nejeden nájde v rozzúrených vlnách dočasný vlhký hrob, aby po čase vyvrhlo na breh jeho zohavenú mŕtvolu. Každý rok vyžiada si určitý počet obetí. Niektoré nebezpečné miesta, zväčša víry, sú biednym pltníkom známe, tak napr., pri Strečne na Váhu povestný vír („krútňava“), Margitou a Besnou zvaný, kde často k nim sa blížiaci pltník na vlastnú škodu sa ani neusiluje, aby šťastlivo vyviazol, ale pustí z ruky veslo a vzýva Bohorodičku o pomoc a zmilovanie.

Drevokupectvo bolo by teda najrozšírenejším obchodom na Slovensku. Okrem toho je však zaujímavé všímať si, ako takmer každá župa vynikla vyrábaním rozličných výrobkov. Známi sú napr. zvolenskí „čipkári“ (výrobcovia a predavači čipiek). Takých dedín je vo Zvolenskej župe devätnásť; „zvončiari“ zhotovujú železné zvonce pre ovce a kravy, ktorých milý, zvláštne sfarbený cengot dojemne zaznieva zo všetkých slovenských hôr; Nitra má svojich kolomažníkov, pytlikárov (vyrábajú mlynské vrecia), brdárov, sitárov; Spiš drotárov a cibuľkárov; Hont hrnčiarov; Liptov sklárov, skleničkárov, známych svojím tiahlym vyťahovaním „okná robiť, okná!“, syrárov, vyrábajúcich svetoznámy slovenský syr; Orava má svojich „plátenníkov“, z nich bohatší majú pekné vozy a vracajú sa domov len po úplnom vypredaní svojho tovaru; Turiec, záhradka Slovenska, honosí sa „šafraníkmi“ a „olejkármi“, ktorí doma vyrábajú šafran i olej a s oravskými „plátenníkmi“ a zvolenskými „čipkármi“ pochodia šíre kraje od Turecka cez Rumunsko, Rusko, Nemecko do Švédska, ba až do Ameriky. A kto by nepoznal posledného, najchudobnejšieho vykrikujúceho predavača skromných výrobkov zhotovených vlastnými rukami? Koho neupozornil na seba svojím zamasteným oblekom, dobromyseľným výzorom tváre a neoblomnou statočnosťou chudobný syn Trenčína, večne putujúci drotár? Jeho stereotypné „dajte hrnce drotovať!“ ozýva sa takmer vo všetkých európskych zemiach, ba ani za oceánom nie je cudzím. Od najútlejšej mladosti až po starobu sa potĺka po svete, živí sa ponudzne drotovaním hlinených i sklenených nádob, robením pascí na myši, malých klietok a pod., nikde nemá domova, a predsa je známy všade. Chudobný Trenčín neposkytuje svojmu synovi ani čierny kus chleba, preto je prinútený pod cudzím nebom zarábať; veď rodný kraj spieva o ňom:

Moje deti po svete sa túlajú,
bo výživy doma viacej nemajú.

Pôvodný starootcovský kroj slovenského ľudu sa dosiaľ hojne zachoval.[8] No jednako na prvý pohľad rozoznáme bohatšieho od chudobnejšieho alebo obyvateľov tej či onej župy. Napríklad sedliaci z Liptova a Oravy nosia široké klobúky, obyvatelia južnejších žúp väčšinou malé klobúky, okrúhle, vzadu s dlhými stužkami, ale vzájomne rozoznávame Oravca od Liptáka po bielom a čiernom kabátci. Čo sa týka každodenného kroja, oblieka sa Slovák v lete veľmi jednoducho: hrubá zrebná košeľa, široké plátené gate, niekedy súkenná, ligotavými gombíkmi ozdobená vesta a široký klobúk tvoria jeho odev. V zime si obliekajú bohatší veľké ovčie kožuchy, chudobnejší voľné neforemné kabáty z hrubého súkna, zvané „haleny“ alebo „širice“, ktoré bývajú podľa rozličných krajov biele, čierne alebo hnedé. Nohavice, úzko šité, sú s kabátom jednej farby. Toto oblečenie nosí každý sedliak v lete, v nedeľu i vo sviatok a pri každej slávnostnej príležitosti. Ženy nosia biele jednoduché rúcho, často s modrou alebo vôbec s tmavou sukňou. Kde sa dosiaľ zachoval slovenský kroj neporušený, tam zbadáme na odeve bielu, modrú, červenú farbu národnú: k sviatočnému mládeneckému odevu patrí snehobiela košeľa, červená vesta s tmavomodrým súkenným kabátom a modré nohavice. Dievky nosia vo sviatok biele ozdobne vyšívané rukávce, červený prusliak a modrú sukňu. V niektorých krajoch prekvapujú vkusom bohaté farebné a strieborné i zlaté výšivky na širokých rukávoch košieľ a svojou nápadnosťou budia pozornosť cudzincov. Žena nosí na hlave vyšívaný čepiec „kápku“, dievčence chodia s holou hlavou, alebo si uväzujú vlasy akýmsi pruhom, vyšívaným striebrom a zlatom, tzv. „partou“. Ženy i chlapi nosia na nohách obuv podobnú sandálom, ktorá sa volá „krpce“; ušité sú z tlstej kože, pripevnené na nohu remeňom, ktorý sa ovíňa okolo lýtka. Na sviatok a v zime nosia obidve pohlavia vysoké čižmy „bôty“. Krpce však pomaly miznú, ustupujú praktickejšej obuvi.

Nemalou pýchou Slováka z hornatého kraja a jeho markantným znakom, odlišujúcim ho od južnejších rodákov, je tzv. „opasok“. Je to široký kožený pás, tesne priliehajúci k nahému telu, nahradzuje krátkosť košele, ktorá siaha veľa razy len pod rameno. „Opasok“ ten, nesčíselnými kovovými gombičkami a inými mosadznými taľafatkami husto posiaty, mu je arzenálom na cestách: v širokej kešeni opatruje nôž s oceľovou strunou na krájanie chleba, peniaze, kožené vrecko na tabak, kresadlo, práchno a krátku fajku „zapekačku“, ktorú užíva zvláštnym spôsobom. Najprv ju totiž pevne napchá vlhkým tabakom, zavrie ju, strčí do ohňa alebo žeravého uhlia, o chvíľu ju vytiahne a len potom z nej silno puká.

Krem toho nosia ovčiari („bača“ — hlavný ovčiar, „valach“ a „honelník“ — jeho pomocníci), ktorí trávia celú jar, leto až do jesene s ovcami v horách na „salaši“ (t. j. v drevenej kolibe s košiarom, tam robia známy ovčí syr), veľkú koženú kapsu, tzv. „cedidlo“, všelijako vyparádenú, a ozdobnú sekerku na dlhom porisku, užívajú ju tiež namiesto palice, ktorú volajú valaškou.

Príbytky slovenského ľudu sú rozličné podľa podnebia. Na rovinách bývajú spoločne v dedinách, v nízkych, ale útulných domoch, stavaných zväčša z kameňa alebo tehál, s komínom a často záhradkou na priečelí, ktoré býva voľnou rukou omaľované, nie práve tizianovskými ťahmi. Stavania bývajú zo všetkých strán ohradené plotom. Čím ďalej na sever v hornatých krajoch mení sa vzhľad príbytkov temer každým kilometrom. Domy, tentoraz výlučne drevené, sú menšie, komín chýba, priečelie je bez maľovky, nieto brány ani plota, dom stojí na otvorenom priestranstve a má také malé oblôčiky, že z kŕdľa plavovlasých detí, ktoré si ťa zvedavo obzerajú, ledva dve hlavy sa pretlačia jedným takýmto otvorom. Keď prídeme do najsevernejších žúp, susediacich tesne s Haličou, nájdeme osady dlhé i na dve hodiny cesty, s domcami veľmi roztrúsenými po divoko zarastených horských úbočiach, vzhľadu veľmi nevľúdneho, ktorých obyvatelia sa zídu iba ak na sviatky v kostole alebo v krčme. V týchto primitívnych osadách nemožno sa teda diviť vnútrajšku podajedného bývania, keď uvidíme v jednom kúte teliatko, v druhom prasa, v treťom husi, kačice, sliepky a vo štvrtom pri ohnisku, tzv. „kozube“, podobnému kováčskej vyhni, štyri do zeme zarazené koly a na ne pripevnenú dosku, ktorá slúži za stôl a sedadlo zároveň. Dym vychádza jednoducho oknom. Obyvatelia takýchto dedín sú spravidla najzanedbanejší po stránke duševnej, tu je tiež rozšírená v najväčšej miere zhubná nákaza: pitie páleného. Ľudu chýba akékoľvek poučenie, rada, pomoc, niet nikoho, kto by mu zošklivil hrubý, ducha ubíjajúci pôžitok. Tento stav v spomínaných krajoch ľahko by mohol zviesť cudzinca k mylným pojmom a celkovej predstave o Slovensku. Pravé typy a opravdivý ráz ľudu nehľadajme tam, ale v kraji turčianskom, dolnooravskom, na čarokrásnom Považí alebo peknom Pohroní, ktoré si vybral i geniálny Sládkovič a z ich stredu nám vyčaril zidealizovaný typ Slováka mohutnej postavy. Pôvaby týchto krajov a im podobných vie oceniť aj odrodilá slovenská šľachta, ktorá tam rada býva, a divne sa vynímajú tie ozdobné domy a letohrádky, kaštiele s parkmi a vodometmi uprostred šumiacich sosien a pokojných, idylických dediniek.

Tak ako odev a príbytok, je i potrava Slováka veľmi jednoduchá. Zväčša je to kapusta, zemiaky, strukoviny a kaša, tiež syr a mlieko. V chudobnejších krajoch je mäso iba sviatočným jedlom. Jednoduchá strava Slováka a odtiaľ jeho príslovie „Kaša mať naša“ k potupnému úškrnu privádza slaninou a baraním lojom prepchatého Maďara, ktorý s pohrdlivým úsmevom si obľubuje hovoriť: „Tót nem ember, kása nem étel“ (Slovák nie je človek, kaša nie je jedlo), dodajúc k tomu „taliga nem szekér“ (kára nie je voz). Dvojkolesové káry užívajú totiž v chudobnejších krajoch Slovenska namiesto vozov.

Slovensko je veľmi bohaté na národné zvyky, obyčaje, hry, rozprávky, príslovia, a najmä piesne,[9] v takej miere, ako málo národov rozsiahleho Slovanstva. K ich poznaniu prispela v Čechách najzaslúžilejšia, nezabudnuteľná spisovateľka „Babičky“ a čo zachytila, to opisuje verne, s vrelou láskou. Mnoho oných hrdinských, ľúbostných, smutných i veselých piesní, bájí a povestí pochádza z plodov starovekých i novších. Staroveké zachoval si ľud zo storočia na storočie, z pokolenia na pokolenie ústnym podaním a nové ešte stále tvorí. Mnohé zo starých pohanských užíva ľud podnes pri zvláštnych hrách, starých obyčajach atď. Tak napr. ešte dnes môžeme počuť krátku pieseň: „Morena, Morena, za kohos’ umrela, nie za ny, nie za ny, než za ty kresťany“, ktorú spievajú na mnohých miestach Slovenska na Smrtnú nedeľu pri vynášaní akejsi bábky do vody, predstavujúcej Morenu, bohyňu smrti jak ľudskej tak aj prírodnej, t. j. zimy, a je vzácna ani nie tak pre pohanský obsah, ale najmä pre starý akuzatívny tvar: ny namiesto teraz užívaného nás; potom „Hoja Ďunďa, hoja“, „Jano, Jano, Vajano“, „Tam okolo Strečna cesta nebezpečná, pod zámkom sa skryli v bielych plachtách víly“ a mn. p. S šírením kresťanstva hynuli i piesne pohanské a zachovali sa väčšinou len tie, ktoré neodporujú duchu kresťanskému. Ohromná obraznosť staroslovenského bájenia javí sa v povestiach, rozprávkach,[10] hlavne kozmogenických,[11] ktorých pôvod a začiatok siaha hlboko do čias prvého národného vedomia. Zmenili sa vari behom vekov zovňajškom, ale v podstate sú vždy tie isté. Veľa a veľa ráz boli tieto národné čino-, trúchlo- a veselohry v tichých slovenských izbietkach zadarmo predstavované, za dlhých zimných večerov pri slabom svetle lúča alebo mihajúcom ohni na kozube, pri hudbe svištiacich vretien samoukmi a ochotníkmi k tomu akoby zrodenými, a veru obecenstvo, skladajúce sa z malých i veľkých (dolu i na galérii), nikdy neomrzelo počúvať ich so záľubou a napnutím.

Na Slovensku má každý dom v dedine a v dome každý kút svojho rozprávača a rozprávačku, ktorí v zime takmer každý večer vedia prekvapiť svojich poslucháčov novou rozprávkou. Osnova týchto rozprávok čerpá dej ponajviac z pohanskej mytológie, z domáceho a pospolitého života našich predkov. Stretávame v nich čarokrásne rozprávkové postavy Slnka, Mesiaca, Vetrov, Drakov, Čarodejníc, Veštcov, aj Hadačov; poznávame pomer ľudí k týmto vyšším bytostiam, ich vplyv na príbehy a vývin dejov a ľudských skutkov; našim očiam sa ukážu i tajomné ich svety a zámky. Vzťahy rodičov a detí, bratov a sestár, manželov a manželiek, panujúcich a poddaných, chudobných a bohatých, — to všetko sa nám tu predstavuje so všetkými prednosťami a chybami. Báj strieda sa vždy so skutočnosťou. Reč rozprávok týchto je úsečná, stručná, vyhýba sa príčastiam a periódam, nezotiera však malebnosť, názornosť a vôbec epický spôsob rozprávania. Usporiadanie povesti je čisto dramatické. Má svojho hrdinu, vyvoleného akousi vyššou mocou; postup udalostí v zápase s prekážkami dospeje k tragickému koncu, kde zlo je potrestané a dobro odmenené. Slovom, nič malicherné, nič nízke ani zlé sa nemôže vyčítať tým rozprávkam, ani vtedy, keď rozprávanie kde-tu pri najvážnejších veciach zabŕdne do žartu. Slovutný slovenský učenec, Samuel Reuss,[12] hovorí o nich, že nenúteným prednesom, svojou mravnou a myšlienkovou živosťou poskytujú oveľa viac duševného pôžitku ako suché kroniky mníšskeho stredoveku v zaprášených archívoch.

Zvyky a obyčaje pri krste, svadbe, pohrebe a v rozličných čiastkach roku sú veľmi zachovalé, poukazujúce na svoj dávny pôvod, mnohé z nich sú pekné a clivé, kus individuality a duše národa.

V lete najkrajšou udalosťou, povedali by sme sviatkom žatvy, sú tzv. obžinky. Keď sa žatva skončí a po odvezení všetkej úrody ženci sa vracajú domov, zoskupia sa žnice pod bielu z plachty a palice urobenú zástavu, ktorú ozdobili vencom z klasov a poľných kvetín, za nimi ženci, a tak idú, hlasno prespevujúc, do „panského dvora“, k majiteľovi nimi zožatého poľa. Tam najkrajšia zo žníc, krajšie, za „kráľovnú“ žatvy pristrojená, postúpi vpred, začne sólovú pieseň, ktorej refrén opakuje celý sbor, hneď nato začne jeden z mládencov, do toho vpadne sbor, a tak to ide ďalej, spev sa strieda s veršovanými želaniami, nasleduje tanec, prípitky, hostina…

Slovenský život si bez spevu nevieme predstaviť. S piesňou vedú nevestu k oltáru i od oltára, s piesňou pochovávajú mŕtvu družku alebo druha do matky zeme, s piesňou pracujú doma i na poli, s piesňou vyháňa valach svoje ovečky „na pašu“ a pri zvukoch piesne, zvuku gájd zatancuje si veselá mládež vo sviatok svoj stereotypný kolísavý tanec. Akonáhle začínajú práce na poliach, tu všade sa ozýva dueto slovenských dievčat (v sextách) a mnoho ráz z tých figliarskych úst zazneje i nôta clivá, elegická a z tých tiahlych, dojemných zvukov vyznieva všetok bôľ nad odvekou porobou toho ľudu. V piesni Slovákovej chveje sa ozvena citov celého národa, v nej sa vyžaluje, do nej vdýchne všetky svoje bolestné túžby, lebo inde ich vyjadruje bezúspešne. Mnohá pieseň zneje napr. v tomto zmysle:

Bože môj, Bože môj! Jak je ten svet zmotaný;
čo vystojí, čo vystojí úbohý poddaný.

Slovenské piesne[13] sú ponajviac ľúbostné, vyjadruje sa v nich radosť i žiaľ, blaženosť šťastlivej lásky i bôľ lásky nešťastnej. V starších sú zrejmé stopy slovenského bájoslovia a starý názor predkov o hmotnom i mravnom svete. Tak napr. „Zoťali brezu“, „Horela lipka, horela“, alebo „Vyletel vták hore nad oblaky“ (vták tu znamená slnko) v celom svojom znení ukazujú na pôvod pohanský. Viac spievaniek ospevuje predmet niektorého významného alebo sviatočného dňa (pálenie svätojánskych ohňov, vítanie jari atp.). Tu a tam počuť i starú baladu alebo romancu. Nápevy sú zväčša molové, niektoré verne zachovalé, postupujú podľa starých, lýdických stupníc, iné zase nesú sa prazvláštne, meniac často tempo a končiac dominantou. Preto teda mnohé z nich zachovávajú svoj originálny ráz len vtedy, keď ich spieva slovenský ľud; modernou harmonizáciou neslovenského hudobníka a cudzím prednesom stratia veľa zo svojej vernosti. Podľa úsudku kompetentných znalcov sú oné piesne najzachovalejšie medzi slovanskými, majú najviac podobnosti s maloruskými dumkami. Krásu ich isteže poznal i majster hudobného umenia veľký Beethoven počas svojho pobytu v Uhrách, čo dosvedčuje jeden čisto slovenský motív spracovaný v jeho preslávenej „Deviatej symfónii“.

No nielen mnoho obradov, obyčají, rozprávok, piesní a staroslovanských mien žije na Slovensku, v tejto kolíske Slovanstva je tam i mnoho vrchov,[14] miest, dedín, mohýl, hrádkov, jasné stopy niekdajších ešte drevených zámkov a tvrdzí, svoj pohanský pôvod prezrádzajúcich, slovom: pole na bádanie v starožitnostiach podivuhodne plodné a vďačné, žiaľbohu v mnohom smere dosiaľ nezorané!

*

Toľkoto sme chceli povedať o zabudnutom kúte zeme, ktorý donedávna navštevovali viac Angličania a nemeckí turisti ako rodní bratia; o duševne zaostalom, ale predsa tak dobrom ľude, v ktorého lone, mysli a reči drieme toľko drahocenných pamiatok a také bohaté žriedlo pre bádajúceho slovanského učenca; ktorého celé dlhé žitie tvorí nepretržitý rad protivenstiev s utrpením. Je chudobný a osamotený; doma nemá podporu, iba nenávisť a opovrhnutie a cudzina o ňom nevie. Česi, najbližší jeho bratia, boli k nemu donedávna dosť ľahostajní pre literárny rozkol. Poliaci pre demokratické jeho zmýšľanie a Rusov i Juhoslovanov zamestnávajú ich vlastné záležitosti natoľko, že nemajú kedy všimnúť si zúbožený slovenský ľud. A ľud ten predsa neochabuje, nezúfa. Je veselý a spokojný, pretože je dobrosrdečný a nesebecký, je spevavý a vytrvalý, pretože je mladý a podnikavý. Zarába si ťažko svoj čierny chlieb, všetku svoju tieseň i bôľ len vo svojej piesni vyžaluje; a keď je najhoršie, keď sa tak zdá, že bledne zora lepšieho duševného života, tu najviac ak rezignovane zvolá svojim zotročovateľom:

Vy páni zemani, —
však budeme v čiernej zemi zrovnaní!



[1] pod Tatrami (Tata-hora) a pod nižšou Matrou (Mat-hora)… Uhorskom, t. j. zem „u hory“… — Etymológia názvov Tatra, Matra, Uhorsko, ako ju podáva J. Vlček, je romantická, nevedecká. V prípade názvov Tatra, Matra ide pravdepodobne o slová keltského pôvodu; názov Uhorsko je pôvodu hunsko-tureckého, ako udáva dr. J. Macurek vo svojich „Dějinách Maďarů a uherského státu“ (1934).

[2] tertia pars regni — (lat.) tretia časť kráľovstva

[3] Bývalý tento pomer Slovenska k uhorskej korune je jasne vyznačený i na terajšom uhorskom zemskom znaku: prvá polovica troma vrchmi Tatrou, Matrou a Fatrou (pohoria Slovenska), východným krížom a nad tým sa vznášajúcou kniežacou korunou predstavuje Slovensko — druhú polovicu sa štyrmi riekami: Dunajom, Tisou, Drávou a Sávou vlastní Uhorsko.

[4] Viď „Archív staroslovenských listín a písomností“, vydaný Maticou slovenskou.

[5] Slavus sum; et si in cathedra Petri forem, Slavus ero — Slovan (Slovák) som; a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovanom budem.

[6] Vukovmu významu — Karadžić, Vuk Stefanović (1787 — 1864), tvorca spisovného jazyka srbského, vydavateľ srbských národných spevov

[7] Počet obyvateľstva slovenského v Uhrách, udaný na poldruha milióna — čoho sa i prof. Šembera vo svojich „Dejinách literatúry“ pridŕžal — je nesprávny. Čerpal ho z nespoľahlivých prameňov úradnej štatistiky. Môže sa s čistým svedomím určiť na 3 milióny.

[8] Veľmi verné obrazy slovenských národných krojov vo všetkých župách Slovenska maľoval a vydal nedávno zosnulý zaslúžilý slovenský maliar Bohúň.

[9] Viď „Sborník slovenských piesní, obyčajov, hier atď.“, vydaný Maticou slovenskou, I. zv. r. 1870, II. zv. r. 1874.

[10] Viď Pav. Dobšinského „Úvahy o slovenských povestiach“, vydané Maticou slovenskou r. 1871.

[11] v povestiach, rozprávkach, hlavne kozmogenických — rozumej: v rozprávkach o vzniku sveta

[12] Samuel Reuss — Vlček mal chybný údaj: S. Reisz; evanjelický farár v Revúcej (1783 — 1852), zberateľ slovenských ľudových povestí

[13] Upravené pre klavír vyjdú skoro od slovutného slovenského hudobníka dr. Štefana Fajnora zo Senice.

[14] Tak napr. medzi Kremnicou a Banskou Bystricou na tzv. Velestúrovej skale objavili staroslovanské nápisy; z nich jeden je vytesaný hranatým písmom, teda ešte pred cyrilikou, t. j. v pohanskom veku prevedený. Viď o tom obšírne „Letopis Matice slovenskej“ roč. V, zv. II, str. 75 — 99.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.