ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Suchá ratolesť“ — usychajúca odrodilá slovenská šľachta. Stanislav Rudopoľský, bohatý, vzdelaný, veľmi nadaný kozmopolita, vracia sa z umeleckých ciest do svojho starého kaštieľa v slovenskom Rudopolí a tu nachádza, čo inde márne hľadal: látku pre svoje umelecké tvorby i tvorivú iskru k ich uskutočneniu, úrodnú roľu svojej spoločenskej činnosti, povznášajúci, vďačný účel života. Sťahovavý vták vrúcne prilipne k rodnej zemi, víťazná idea národnosti získa v ňom svojho najhorlivejšieho vyznavača, slovenské zemianstvo uctieva v ňom nové, zdravé obrodenie.

To je hlavný myšlienkový prúd a Rudopoľský je jeho centrom, pravdaže nie podľa nemeckej apriórnej teórie šablónovitým „hrdinom“ románu, ktorý samočinne poháňa celý stroj, znižuje svoje okolie na obyčajné bábky. Najpresnejšia jednota myšlienky i deja dožičí tu voľné pole hojným epizódam, základnú ideu všestranne osvetľujúcim, celok organicky doplňujúcim a rozširujúcim. Je to široko rozvetvený košatý strom.

„Suchá ratolesť“ je dnešné Slovensko v zrkadle pravdy umelecky zošľachtenom. Obraz je taký verný, aký by nevedel podať najrozsiahlejší národopis. Takýchto spoločenských románov, zobrazujúcich v sebe všetky snahy, útrapy, túžby a utrpenia, celú vnútornú i zovňajšiu bytosť národa, a tak dokonalým majstrovstvom, nemá mnoho ani výkvet slovanských literatúr. Horúci dych pravdy vanie z nadšenej tvorivej umelcovej ruky, vtelený do nevýslovne lahodnej slovesnej formy.

A tak, ako sa zračí slovenský život v „Suchej ratolesti“, nezachytil ho dosiaľ ani jeden z domácich slovenských básnikov: krásny let génia, vrúcnosť citu, bohatstvo pozorovania, vysoké ciele snáh a hĺbka utrpenia zračí sa v nejednom ich výtvore; a tieto všetky vlastnosti, spojené do jedného umeleckého činu, svetlo i tieň s tak geniálnou istotou nenačrtol dosiaľ štetec ani jedného z nich.

Svetlo i tieň! Hľa, tu uzrieme humánnu čistotu a kultúrnu oprávnenosť snáh dobrého nadaného ľudu, vysoký ideálny vzlet jemu vernej inteligencie, veľké nadanie jeho vyvolených hláv. Tu vidíme čaro pôvodne zachovaných rysov národnej osobitosti, prebytok rázovitosti, nedozierne prírodné krásy. Ale vidíme v tom obraze tiež osudový hyperidealizmus, nepraktičnosť a mnoho ráz chatrný základ národnej budovy, bezstarostnosť početných vrstiev vzdelancov a neuvedomelosť i skleslosť veľkej čiastky pospolitého ľudu — a vedľa toho odnárodňujúcu nihilistickú pseudokultúru panujúceho plemena v Uhorsku, ktorou divným prechmatom osudu obšťastnila príroda kraje slovenské. Ostrý, dušu zmrazujúci je tento tieň a smutno zatemňuje velebnú osvietenosť i ľudskosť nášho storočia. Ale teplý papršlek viery v konečné víťazstvo pravej humanity a v nájdení pravých ciest osvetľuje veľkolepý obraz, a jeho odlesk padá i do rozochvenej čitateľovej hrude. Sú nespočetné zrná pravdy, vyslovené práve na týchto stránkach, vyslovené tak ako doteraz ani v jednej slovenskej knihe. Riekol ich nielen básnik, nielen syn svojho bičovaného ľudu, riekol ich i hlboký mysliteľ. Smelosť i závažnosť i ich trpkosť zarazí snáď nejednu z mäkkých ideálnych slovenských duší; ale pravdu, celú zlatú pravdu im nikto neuprie. Pre vlastnú domovinu je nová Vajanského kniha epochálnym zjavom; jej dôležitosť neoslabí prúd času a budú z nej čerpať generácie; pre ostatné Slovensko je krištáľovo jasným odkazom ducha, ktorý precítil v sebe muky utrpenia a slasť znovuzrodenia svojho milovaného národa.

Aj po stránke poetickej je „Suchá ratolesť“ vynikajúca. Popri bohatom, súmerne a presne rozdelenom, do poslednej litery napínavom deji prekvapuje najmä hojnosť typických charakterov. V tom je sila básnika-realistu. Niekoľkými črtami vyčarí plastickú postavu, dýchajúcu životom, ktorá sa ostro odráža od svojho okolia. Nieto dlhých opisov; niekoľko obsažných epitet a zdanlivo náhodilých poznámok sa sceľuje v obraz obrysov nezmazateľne určitých. Ostatok vyplýva objektívne z činov a rozhovorov. Tak poznávame zaujímavú, iba výtvarnému umeniu a kultu krásy žijúcu osobnosť Rudopoľského; tak svedomitého, rozvážneho i rozhodného, ale až do omrzenia svoj majetok rozmnožujúceho statkára Vanovského; tak idealistu Tichého, naozajstný to typ šľachetnej, vrúcnej slovenskej duše; tak národného všadebola Žúrika i prešibaného vodcu maďarónskej džentry Svatnaya. A čo ešte ženské postavy! Taký zjav, ako je Adela Rybárička, podarí sa len vyvolenému básnikovi. Všetku lahodnosť svojho štetca sústredil Vajanský na túto rozkošnú postavu. Podrobná psychologická kresba, prevedená s neúprosnou dôslednosťou do najjemnejších odtienkov a vždy nadmieru poetická, vytvorila tu i individualitu, akých je v modernej románovej literatúre neveľa. Ako sa u Rudopoľského mení opovrhnutie „koketou“ ticho, ale neodvratne na obdiv, na horúcu čistú náklonnosť ku skôr nepochopenému výkvetu ženskosti: ako tento cit z nepatrných začiatkov vzrastá pred našimi očami na vášeň, celú povahu človeka obrodzujúcu: tak aj roztopašné vrhanie sa do ľahkého životného víru, spoločenská nespútanosť a švihácke pôžitkárstvo mladej vdovy ustupuje pravému, dôstojnému, blahodarnému ponímaniu života a jeho účelom. Práve tak majstrovsky je vylíčený obrat v duši Rudopoľského od bezfarebného kozmopolitizmu k požehnanej národnej činnosti a s ním zároveň prebúdzajúca sa plodná, samočinná tvorivosť umelecká: tak isto bolestné duševné otrasy, ktorými krásna, nadaná, avšak zanedbávaná Vanovského žena preciťuje z duševnej netečnosti, poznávajúc seba a život, jeho ozajstný nesúlad, ale i jeho pravú slasť a cenu rodinného šťastia; takisto i víťazné, ale nevýslovne tragické sebazaprenie kvitnúcej devy, ktorá v najnádhernejšom rozvití svojej bytosti padá podťatá ako bleskom zlomený vonný kvet. To sú všetko povahy, ktoré tak skoro nevyblednú v čitateľovej mysli. A aký pôvab poskytuje kresba vedľajších osôb! Nadlesný Jeronym Kráľ, zurvalec, ale rýdzi, statočný človek; haličský prisťahovalec gróf Vinický, výkvet kartárstva a veľkostatkárskej pýchy; farári Malovík a Krahulec, a aj rozličné postavy epizodicky vystupujúcich mešťanov, úradníkov, sluhov a slúžok — koľko zaujímavých čŕt, koľko humoru a vzácneho pozorovacieho daru!

Šantivá komika sa strieda so situáciami úchvatne tragickými, švitorivé, žartovné dialógy s vážnymi rozhovormi o najhlbších otázkach ľudského bytia. Toto umelecké kontrastovanie, pýcha veľkých poetov, prejavuje sa v povahách i deji. Popri osamelej ľúbostnej lesnej scéne pod horárňou, opísanej s nevýslovnou nehou a vrúcnosťou, hlučný, farbistý, životom kypiaci výlet vodínsky, a tu zasa uprostred šumivej zábavy dole v hradnom nádvorí, hore na hradbách, nad príkrou priepasťou krátky úchvatný výjav, ktorý otrasie v základe dvoma bytosťami a dá ich životu nový smer; popri tichých spoločenských rozhovoroch vo Vanovského dome, rozčuľujúce riešenie ťažkých a vážnych otázok dvoma celkom rôznymi, ale k sebe sympaticky lipnúcimi povahami, Rudopoľského a Tichého; popri pokojnom maliarskom tvorení v starej dvorane šľachtického paláca, búrlivé volebné priebehy na zablatených uliciach, krvavý súboj v zasneženej bôrovej hore.

V popisovaní prírody tá istá dokonalosť. Úsečné, oduševnené slová plasticky rozprestierajú nad čitateľom majestát lesného rána i velebné ticho bôrových hôr i ponurý mrkotný jesenný deň. Nikde zbytočné slovo. Náladu dovršujú a prehlbujú tieto prírodné črty, zanechávajúc v duši plné, nezmazateľné dojmy.

Reč i sloh románu je nevýslovne svieži. S nepatrnými výnimkami rýdzo, pritom vždy šťastne a bohato plynie z Vajanského pera slovenčina. Ono rovnako pravdivo šepce šumom lásky, ako hrmí rozpútanou náruživosťou; hlboké záhady ľudského myslenia i hladký, charakteristický tón spoločenskej konverzácie, ohláša sa z neho s tou istou presvedčujúcou výstižnosťou.

Knihu nadpisuje Hviezdoslavovi s krásnym venovaním.

Zas a zase voláme: Šťastlivé Slovensko! Vo svojej opustenosti a vo svojom utrpení máš dvoch tvorivých duchov, ktorí by boli pýchou každej slovanskej literatúry!