ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pokračovanie „Besied“ prináša veršované i prózou písané práce od ôsmich spisovateľov slovenských; sú medzi nimi popri starších, už osvedčených, i mladí literárni robotníci.

Najobšírnejšie sú v zväzku kusy tri: „Ako sa u nás žije“, veselohra v štyroch dejstvách od Lieskovana; „Chovanica“, novela Vansovej, a „V žatvu“, báseň Hviezdoslava.

Práca Lieskovanova svedčí o dobrom úmysle, ale technika i charakteristika v jeho kuse je posiaľ na samých počiatkoch. Defraudácia sirotských peňazí je primalý motív na štyri dejstvá; preto čo chýba v deji, vypĺňa sa odbočkami, ktoré s dejom súvisia málo alebo nič. Osoby kusu, skôr fraškovité než veseloherné, temer všetky rovnako deklamujú, rovnako vtipkujú; životne pravdivo nehľadí z papiera ani jedna z nich okrem vari stereotypnej figúry starého vojenského vyslúžilca. Spisovateľ nemá ešte dosť skúseností, nepozná posiaľ dobre to, bez čoho dráma nezaobíde sa: vnútorného človeka. Jeden príklad z mnohých. Jemnocitná, dobre vychovaná dcéra notárova, ktorá práve bola milencovi svojmu, doktorovi medicíny, vyznala v strašnom zahanbení, že jej otec odcudzil 2000 zlatých sirotských peňazí a že ju prinútil, aby od neho, lekára, pýtala pôžičku, ktorá by jej otca zachránila, slečna tá hneď v okamihu po takom trápnom výjave žartuje s domácim sluhom: „Miklúš, nože hovorte dačo po taliansky, alebo o tom, ako ste sa ľakli toho stromu a utekali do kukurice!“ (III, 7.) Taká situácia spoločensky, a taká osoba psychologicky nemožná. A rovnako pravdenepodobné je celé štvrté dejstvo. — Ani s rečou kusu z formálneho stanoviska nie sme celkom spokojní; hreší často proti duchu slovenčiny v zvratoch i slovách, čo dnes, keď literatúra je jedinou školou nášho jazyka, váži dvojmo. „Vyrídiť záležitosť“, „máš na spech“, „Pozrie sa šelmovsky“, „vymkne ruku Horniakovi“, „vrazí do dverí“, „povedzme skrátka a dobre“, „ani mi nenapadá to rozprávať“, „na žiaden pád neprivolím“, „nanajvýš v pohnutí“, „budem krátkym“, „aby mi zdelila vašu žiadosť“, „však ti ja krkom zatočím“, „spľaskne rukama“, „nedorozumne pozerá“, „prehodí sa na inú stranu“, „obklopia stolík“, „to o nás neplatí“, „všetko je v poriadku nalezené“, „pre tvoju matku nemáš slova“ atď. nie je po slovensky. I tu ešte bude treba študovať dobré vzory i skladbu a slovník jazyka.

Vansovej novela „Chovanica“ číta sa dobre. Je to zaujímavý pokus jednoduchou, temer zápiskovitou formou sprevádzať a vysvetľovať duševné stavy milujúceho dievčaťa, bez lásky vydatej ženy, nešťastnej matky a mladej vdovy znovu ľúbiacej a znovu sklamanej. Ačkoľvek hlavný motív obšírnej práce: opätnú, po rokoch silne prebudenú ľúbosť mladej ženy k miláčikovi mladých liet, ktorého cit však nachýli sa k jej panenskej chovanici, dlho mu nesympatickej — poznáme vo všelijakých variáciách už z nemeckých románov, najmä z Marlittky,^[60] predsa spracovanie Vansovej púta práve prostodušnou jednoduchosťou, s ktorou pisateľka rozpráva, a svojou takrečeno autobiografickou pravdivosťou: ak nie všetko, iste veľa zažila z toho, čo tu píše. V tej mienke potvrdzujú nás jednak niektoré výjavy a osoby verne podľa prírody kreslené, jednak nejedna myšlienka nadobudnutá zo skúsenosti života, ako napr. o výchove detí, o povahe dievčenskej, o rodinnom živote bez starosti o denný chlieb, ale i bez lásky, o účinkoch prestátej ťažkej choroby na dušu človeka atď. — Ničmenej rečová stránka práce Vansovej tiež nedozrela. Zle po slovensky je napísať: V mojom žiali poslala som siahodlhý list; bdiem u postieľky môjho dieťaťa; že zamrieť musím i ja s miláčkom mojím; pred mnou vidím; kvietok je zvláštny pre jeho korienky; bol svedkom tých najpodlejších obžalôb; i na tie najmenšie udalosti; chodieval k nám čo náš domáci lekár; čo mladá deva; ja poznávam, že ja mám málo samostatnosti; to nemožné stalo sa možným; obavy všakového druhu; neprišiel nikdy viac ku tej sile predošlej; jej otec je zemanom:… ku jednej starej vdove poprosila túže (m. ju); na ceste ale; po nevypovedane bôľnych dobách: vesil hlavu; ku chudobným, ku nášmu, ku ostatku, ku akejsi atď. Nie je po našsky, keď píšeme: vyvinuje sa m. rozvíja sa, nezdarilou m. nepodarenou, zlezla m. zišla, pohľad plný dôvery m. dôverný, nahliadla m. uznala, prospešný m. osožný, chytrácky m. figliarsky, nezdržal sa u nás m. nezabavil sa, zdelila som m. oznámila, povedala, zdôverila; bez zdráhania m. bez okúňania, zapríčinila m. spravila, zavinila atď.; a cudzo znejú uchu slovenskému zvraty: „stratiť jeho lásku bolo totožné so stratením cieľa životného“, „okázale vzorne usporiadaný“, „uprela som svoj zrak“, „máte bez toho práce dosť“, „nepokojom zmietaná, pohrešovala nežnosť, ktorú doznala predtým“ atď. I tu pomôže iba štúdium dobrej, rýdzej, ľudovej slovenčiny.

Tá jasá sa, ako vždy, ohnivými, sýtymi barvami v Hviezdoslavovej krásnej veľkej básni „V žatvu“. Už to veru je vzácny pôžitok čítať Hviezdoslavove verše v terajšej jeho požehnanej perióde tvorenia! Pri veršoch týchto prichodí na um Schillerova „Pieseň o zvone“: tak plastické sú ich prírodné obrazy a tak hlboká ich reflexia. Starý kosec, brúsiaci kosu a robotiaci v žiare slnečnom, vyspevujúce mladé žnice a hrabačky, zbožím naplnený drabinový voz, kolembajúci sa večerom z poľa domov — to sú obrázky, malebne zamieňajúce sa rad-radom. No všetky obliate sú jagotom horúceho letného slnka a kúpu sa ešte i v jasavej, krištáľovej dume básnikovej: apostrofa na slnko (str. 70 — 73), na neukájaný duševný smäd ľudu (str. 82 — 84), na ľúbosť mladosti (str. 85) a pokonná reflexia diela (str. 95 — 96) sú z najkrajších kusov bohatej poézie Hviezdoslavovej. Opäť a opäť prichodí sa čudovať čitateľovi (pravda takému, čo nie letkom prehŕňa sa listami, ale postojí pri nevšednom zvrate a obraze!), ako poeta podrobne, s realistickou plastikou maľuje svoje žánre a portréty, a zas ako hlboko a precítene, s filozofickou určitosťou a prorockým oduševnením spieva svoje dumy a túžby: vzácna epická i lyrická sila v jednom! Škoda, že pôžitok básne „V žatvu“ kazí priveľa tlačových chýb.

Ostatné príspevky „Besied“ sú drobnejšie. Pekné verše podal Martin Braxatoris, veľasľubný mladý lyrik zo školy Hviezdoslavovej, i Somolický; rozmarne rozpráva svoje cestovné dobrodružstvá Vršatský a zaujímavo moskovské svoje skúsenosti dr. Dušan Makovický. Preklad z moderného teraz Pierra Lottiho od dr. Nádašiho, a rečou veľmi charakteristická „Beseda Anče a Zuzy“ z čiernohorských Handlov, verne podaná z originálu, napísaného r. 1818, dopĺňajú knihu.

Želáme srdečne, aby rado čítajúce obecenstvo naše upozornilo sa na „Besedy“ a podoprelo podujatie, ktorého cieľ je pekný, hoc posiaľ nie ešte dosiahnutý celkom.