ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejeden z nás, i mladších, iste pamätá zaujímavú špecialitu našich starkých, keď medzi štyrmi stenami, pri milej fajočke a dobrom vínku rozbesedovali sa o vysokej politike. „Len počkajte, brat môj zlatý, až to zhrmí od východu,“ hovorievali s prorockou istotou. „Zjednotili sa Italci a Nemci; oslobodili Srbov a Bulharov; dostane sa i nám. A potom už i Slovákovi svitne deň!“ A na skeptickú otázku, že ako, počúvali sme: „Dajú nám slobodu, samosprávu, úrady, školy, majetok, všetko, čo nám prichádza právom ľudským i božským!“ Hovorievali to hlavy šedivé, skúsené; nesvedčilo sa protirečiť. Ale rozmýšľali sme a — neverili. Neverili sme, že by akákoľvek vonkajšia katastrofa, a čo by priam hore nohami obrátila mapu Európy, vedela národ obrodiť vnútorne, dať čistotu srdca a oceľovú silu ducha i charakteru, naučiť ho robotnosti, miernosti, mravnosti, kultúrnosti, preporodiť mu vlastnú dušu a rodinu, obec a stolicu, spraviť ho človekom v najvlastnejšom zmysle slova.

Prešli desaťročia a smutne zavrátili rojčivé vidiny našich staríkov. Mnohých z nich, čo chceli „najvyššie jedle trhať z úbočí Kriváňa, namáčať ich do slavianskeho veľmora a zlatými literami na belasý blankyt slavianskej veľoblohy písať Slovákovi nový slávny deň“, už dávno kryje čierna zem. Ale i keby žili, predsa by ani dnes ešte vidiac nevideli a čujúc nepočuli, že masa národa nášho ani o piaď nenapredovala vo vnútornej organizácii obrodnej od polstoročia a že inteligencia naša so založenými rukami o spásnej katastrofe svetovej — ďalej sníva — márne.

Je veru zaujímavé šľakovať, ako toto fatalistické evanjelium národné sa obráža i v našej slovenskej poézii, najmä vo veršoch najpopulárnejšieho básnika nášho Svetozára Hurbana Vajanského.

Už v prvej jeho zbierke básnickej, v „Tatrách a mori“ 1880, na str. 177 čítame:

Tie isté nádeje, vytekajúce nie z vnútorného obrodenia národa vlastnou silou, lež z opory o hmotnú rozlohu širokého sveta slovanského, ozývajú sa i v druhej knižke veršov Vajanského „Spod jarma“ 1884. Hrdosť na túto hmotnú rozložitosť slovenského sveta, „ktorý drží zemguľu za hlavu“ a tým podopiera i Slováka, zvučí najmä zo známej „Polárnej piesne“:

Veru, čo aký triumf svetovej premávky previedla napr. sibírska železnica, predsa ani za mačný mak neprekazila germanizáciu poznanskej Poľsky alebo maďarizáciu uhorských Malorusov, neratovala samosprávu slovenskej cirkvi luteránskej, nezastavila húfny útek hladných Slovákov do Ameriky, nevyslobodila ani jednu slovenskú obec zo skazy pálenčenej, nepomohla nám vyvoliť ani jedného statočného richtára, ani postaviť jedinú slovenskú školu.

K tejto myšlienke oslobodzujúcej katastrofy svetovej od východu, ktorá sama Slovákov obrodí a učlovečí, básnik sa vracia i v svojom „Vilínovi“ (v „Živene“ 1886), kde čítame vzdych nad malosťou života nášho a hneď i nádeju na jediný jeho liek.

A posledný zväzok Vajanského poézií, „Verše“ z roku 1890, celý je presýtený touto apokalyptickou túžbou a nádejou v obrat veľkej katastrofy hmotnej, vonkajšej, svetovej, z ktorej národ náš vyjde preporodený — bez vlastnej zásluhy. „Pax detestata“ hovorí:

„Nitre“ básnik privoláva:

„Na smrť Alexandra II. Osloboditeľa“ má významný koniec v duchu teórie o spásnej katastrofe:

Nad všetky druhé jasne vyslovuje básnikov základný názor „Biblia sacra“, venovaná renegátom.

Podobne veští „Príde surma“ a iné. Teda starozákonná semitská krvilačnosť, náruživý krik pomsty, rozrumenené, horiace krajiny, more horúcej ľudskej krvi, oko za oko, zub za zub — proti novozákonnému kresťanskému evanjeliu lásky k bližnému, ktoré i v nepriateľovi vidí človeka, dieťa božie; lásky, ktorá v ľudstve premáha zvera a vykúpila svet! Starší naši mäkkým, srdečným slovom spievali o slovenskej budúcnosti, ktorú si Slovák vykúpi svojím ľudským utrpením. Nový básnik náš tvrdo a ostro jediné spasenie národa vzýva v krvavých katastrofách vonkajších. Aký rozdiel!

A predsa jadro je to isté. I naši starí, i nový básnik úfajú sa spáse národa — bez vlastnej jeho zásluhy a vlastnej práce. Len forma sa premenila: tam fatalizmus kresťanský, tu turecký.