ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe dňa 20. mája 1891

Škriepky o realizme a idealizme v poézii, tuho vedené ešte pred štvrťrokom temer po všetkých beletristických časopisoch českých, zatíchli a iné záujmy tisnú sa na povrch literárny.

Veľmi pozoruhodné je snaženie mladších dejepiscov českých vybudovať si vedľa politických dejín v staršom slohu, ktoré znamenite obrábali najmä Palacký a Tomek, i históriu domácej kultúry. Najpodarenejšie práce podali tu v ostatných časoch Jozef Svátek, dr. Zikmund Winter a dr. Čenek Zíbrt. Prvého obľúbenou látkou je doba Rudolfa II., kvet alchýmie, astrológie a spoločenského kvasu v Čechách, ako vidno i v novej jeho knihe „Obrazy z kulturních dějin českých“. Druhý podal obšírny materiál v osemstostránkovej knihe „Kulturní obraz českých měst“. Život veřejný v XV. a XVI. věku“, rozprávajúcej o obyvateľstve, obrane, vojsku, zovňajšku, úradoch a zriadení mestskom v Čechách od husitských čias až do počiatku vojny tridsaťročnej. Tretí, najmladší, vydal niekoľko spisov, z ktorých hlavný, spoločne s dr. Wintrom podujatý, „Dějiny kroje v zemích českých“, už ste v „Pohľadoch“ oznámili a podľa zásluhy odporúčali nášmu obecenstvu. Svátek, Winter i Zíbrt dokonale poznajú svoj obor a sú všetko dobrí štylisti; knihy ich vďačne prijme odborník i široké čitateľstvo, a historickému románu českému ony budú hlbokou studnicou. Na Morave kultúrnohistorických kníh ujal sa najmä Vlastenecký musejní spolek v Olomouci, vydávajúci i svoj časopis. Dušou podujatia toho je Vítězslav Houdek, ministeriálny úradník vo Viedni, srdečný priateľ Slovákov. Upozorňujem najmä na najnovšiu publikáciu, tretiu časť „Moravských ornamentov“, kde vedľa mnohých zaujímavých reprodukcií iniciálok, podaných zo starých moravských kancionálov, nachodíme i popis starého kancionála slovenského z Turej Lúky, písaného r. 1684.

Kultúrnohistorická stránka je silne zastúpená i vo dvoch obšírne založených dielach, na ktoré literatúra česká čakala už súrne a dlho: v Rezkových „Dějinách Čech a Moravy nové doby“ a Mandlových „Dějinách umění výtvarných“. Dr. Antonín Rezek, profesor dejepisu pri českej univerzite, má všetky vlastnosti, ktoré knihe jeho zaručujú veľké značenie: dokonalú znalosť novšej domácej histórie z prvých, pôvodných žriedel, široký rozhľad po dejoch svetových, modernú metódu, triezve, objektívne stanovisko a dobrý, ľahký štýl. Už jeho ponímanie českého povstania r. 1618 je znamenité; ukazuje, že je to iba časť všeeurópskeho pohybu, boj anarchie šľachtickej proti samodŕžavným snahám všetkých dynastií, teda upadajúci starý princíp proti vládnej forme najsúcejšej, že boj utrakvistickej šľachty v Čechách neopieral sa o ľud, ktorý naopak stenal v porobe horšej než kedykoľvek predtým, a že germanizácia, ktorá zaľahla na národ po r. 1620, má korene svoje hlboko v šestnástom storočí, keď ešte šľachta domáca bola v zemi pánom. Všetka publicistika česká, časopisy všetkých táborov, prijali dielo Rezkovo s veľkou chválou. Ono najmä novinárstvu a mladej, snaživej vrstve poslúži, podávajúc kľúč k verejnému životu terajších dní a prirodzene vysvetľujúc veľa jeho zjavov doteraz napospol zle ponímaných. Karel Madl, mladý, usilovný spisovateľ, má tiež veľkú vec na ume. Postup výtvarného umenia od egyptských pyramíd až po tvorby našich dní vyrozprávať chcel bol už dávno výtečný znateľ predmetu dr. Miroslav Tyrš. Ale odišiel tragickou smrťou prv, než položil na papier dielo, ku ktorému nieslo sa snaženie jeho života. Mádlova kniha sľubuje podľa prvých, posiaľ vyšlých zošitov solídne poučenie v sympatickej, umu i zraku príjemnej forme. Že v neskorších kapitolách, ktoré budú rozprávať o umení slovanskom, povie nám viac a lepšie, než čo hovoria podobné kompendiá cudzojazyčné, veríme radi; a ak i štylistická stránka celého nákladného spisu, rozloženého na tri veľké časti (vek starý, stredný a nový), bude na úrovni vnútornej hodnoty, nuž „Dějinami umění výtvarných“ vyhrá nielen obecenstvo, ale i literatúra.

Vedecké časopisy české rozmnožili sa o dva. Jeden, prírodný, je „Živa“, obnovujúci pod týmže menom i týmže smerom starý, znamenitý časopis Purkyňov a Krejčího, vychodivší od roku 1852 do roku 1864. Vedú ho svieže, osvedčené sily odborné, a je prístupný i laikovi peknou, populárnou formou svojich štúdií. V poslednom čísle nachodíme známu reč biskupa Schlaucha, povedanú pred uhorskými prírodospytcami, a veľmi umné osvetlenie jej od jedného z redaktorov. Druhý časopis je vlastne tiež obnovenie staršieho podujatia. Matice moravská v Brne 1882 prestala vydávať svoj štvrťročník a podávala od tých čias údom za prémiu knihy. Od nového roku však mladšie sily oživotvorili „Časopis matice moravské“ vo forme niekdajšej a podržali i starý jeho cieľ: pôvodné štúdium historické. I najstarší vedecký žurnál český, „Časopis Musea království Českého“, zreformoval sa pod novou redakciou. Prvý zošit LXV. jeho ročníka otvára cestu tiež usilovným robotníkom mladším a podržujúc svoj historický a literárnohistorický charakter, ide za rozmanitosťou a mnohostrannosťou obsahu. Najmä jeho „Hlídka literární“ sa zveľadila. Medzi článkami nachodíme i „Příspěvky k životopisu J. A. Komenského“ od rodáka nášho a vynikajúceho znateľa predmetu dr. Jána Kvačalu.

Širšiu verejnosť českú nedávno upozornil na seba zvláštny prípad „vedeckého“ figliarstva. Dr. Justin Prášek vydal totiž dosť hodný spis o Aténach, v ktorom vyrozprával veľa pekného z ich minulosti i z vlastných štúdií, na mieste samom konaných. „Listy filologické“, odborný žurnál znamenite redigovaný, ukázali však, že pôvodca „Atén“ rozpráva vlastne všetko podľa iných, lebo, ako zistili z jeho vlastného textu, bol v Aténach celých — päť dní. Autor bránil sa listom aténskeho učenca, ktorý svedčí, že tam pobudol asi dva týždne (čo, pravda, tiež nie je veľa), tým však zasa otáznym urobil všetko, čo dr. Prášek narozprával o dlhej svojej ceste sem i ta. Nuž či tak, či inak, je v pomykove. Tento spôsob „učenej“ práce je pre istých tunajších pánov charakteristický.

Druhý prípad, ktorý tiež zaujíma širšie publikum, najmä beletriou sa zaoberajúce, týka sa obľúbeného románopisca Aloisa Jiráska. Jeho historický román „Mezi proudy“, pred troma roky ešte ako práca časopisecká vyznačený cenou a vyhlásený za najlepšie Jiráskovo dielo, hrá v predhusitskej dobe Václava IV., a hlavná jeho osoba je pražský arcibiskup Jan z Jenštejna, do r. 1380, ako hovoria všetky dejinné žriedla, veselý sveták, od toho roku však odstrašujúcimi príkladmi a vnútorným obrodením celkom premenený, prísny askéta — teda zo Šavla Pavel. Rajhradská „Hlídka literární“ ukázala, že historik Jirásek, ignorujúc tieto dve ostro oddelené periódy života svojej hlavnej osoby, predstavuje ho silnými, romantickými farbami ako ľahkomyseľného hriešnika i v časoch po r. 1380. Dnes, kde toľko sa hovorí o realizme a objektívnosti v umení, iste chyba zlá: obrat v živote historických osôb, dejinne zaručený, má uznávať i novelista. Pôvodca, ostro odpovedajúc v „Lumíre“, o tejto hlavnej výčitke celkom mlčí. Iste teda nemôže obrániť sa protivníkom. Naopak zasa ťažko prikryť na spôsob „Hlídky“, ktorým už od dlhšieho času súdi spisy druhého, mŕtveho už spisovateľa historických románov, Václava Beneša-Třebízskeho: tam ju úplne necháva objektívnosť, pri Jiráskovi celkom správne pýtaná. Beneš-Třebízský, v mladých rokoch sa pominuvší, nie je ani zďaleka tým, čím ho spravila kníhkupecká reklama, keď koristiac zo sviežej ľútosti nad skorou smrťou talentu, ponúkala za drahé peniaze nekonečný rad jeho spisov; je zvláštny typ v novelistike českej, povaha vonkoncom lyrická, hlboko cítiaca všetko zlé a strašné, čo kedy od kohokoľvek vytrpel jeho rod, nevediaca historicky zobjektivovať látku z minulosti, umelecky jednostranná, ešte neustálená. Ktokoľvek však nepredpojate číta jeho historické obrazy, či oslavy kalicha a či pobielohorské elégie alebo počiatky nového života v dobe jozefínskej, uzná, že pri všetkom svojom liberalizme, pri všetkom pálčivom žiali nad dvestoročným utrpením národa rozpráva nám vrúcne, nielen chladným rozumom, ale i celou dušou a srdcom veriaci katolícky kňaz, čistý, bezúhonný, krištáľovo jasný charakter. Také zjavy, ako je Beneš-Třebízský, pranierovať citátmi z nemeckých estetík, že „im Grunde sind die Bilder moralischer Verkommenheit, die sie zeichnen, meistens nur Variationen ihrer eigenen Porträts“,^[14] je literárna i osobná krivda.

Že prísny súd a priame presvedčenie možno pekne spojiť s ušľachtilou formou, ktorá nikoho neurazí, ukázal práve v tejže „Hlídke“ Leander Čech dôkladnou a obšírnou kritickou štúdiou „Karolina Světlá“. Obecenstvu, najmä tej jeho časti, ktorá nielen číta, ale o čítanom i rozmýšľa, veľmi poslúži tá práca, až vyjde, ako sľúbili, v knižke. Leander Čech preštudoval všetko, čo Karolina Světlá, najvyššie cenená z českých spisovateliek, napísala posiaľ, a objektívne i umne, zväčša podľa zásad Hennequinových, rad-radom rozoberá, triedi a zasa v svetový i umelecký názor skladá romány a novely spisovateľkine. Bilancia jeho je oveľa nižšia, než posiaľ sme čítali u posudzovateľov Světlej; pôvodný fond Světlej, ktorým platne a pre všetky časy obohatila literatúru českú, je ľahší než posiaľ už temer dogmaticky sa verievalo. Tak sa vidí, že ťažisko literárneho značenia Světlej je v jej rozpomienkach rodinných a v tej skupine románov a noviel, ktorá z nich vyviera; ani vychýrené kresby dedinské, ani romány spoločenské nemajú tej pôvodnosti, ktorú im donedávna pripisovali najmä posudzovateľky ženské. Takým panegyrickým preceňovaním, ako sme ho čítali napr. v knižke Terezy Novákovej („Karolina Světlá, její život a její spisy“, v „Matici lidu“ 1890), kde Světlú jednostaj primeriava k Sandovej, Turgenevovi a Tolstému, len škodí sa vážnosti literatúry.

Ja (a so mnou, viem, nejeden z čítajúcich a prečítané zrovnávajúcich) neokúňam sa vyznať, že predchodcu Světlej, Boženu Němcovú, cením si väčšmi. Tejto zimy Kobrova Národní bibliotéka po dvadsiatich dvoch rokoch zakľúčila konečne deviatym zväzkom a životopisom od Žofie Podlipskej „Boženy Němcové Sebrané spisy“. Neni ich priveľa za dvadsať rokov života, v ktorých Němcová písala; ale koľko tam ešte i dnes milého, príťažlivého, pravdivého, koľko pre všetky časy originálneho! „Babičku“, najkrajší výtvor všetkej českej beletrie až po dnešný deň, ani nespomínam. Aké zdravé realistické a pritom vysoko poetické sú i jej drobnejšie veci, ako napr. „Dobrý človek“, alebo „Karla“, alebo „V zámku a v podzámčí“, alebo konečne najmilší plod samej spisovateľky, krásna „Pohorská vesnice“! Figúry tých tvorieb prešli v krv a mäso literatúry, tie neumierajú. Světlá je pokročilejšia, má širší rozhľad, ohnivejšie borí sa za emancipáciu žien a ideu národnosti, je i plodnejšia; ale pôvodnosťou, pravdivosťou i slohom ostáva pod Němcovou. Náročky nespomínam sympatickú nám stránku Němcovej, jej slovenské alebo Slovenska sa týkajúce práce, pri ktorých čudovať sa prichodí jej pružnému, do všetkých okolností sa vpravujúcemu talentu a jej neprekonateľné bystrému zraku, kedykoľvek zblížila sa s pospolitým ľudom. O vydaní Kobrovom bolo by všeličo povedať; obmedzujem sa však na poznámku, že okrem VII. a VIII. zväzku, obsahujúceho slovenské rozprávky (revidované, tuším, Ľudovítom Riznerom), zväzky ostatné, najmä I. — IV., sú zo stránky textovej veľmi plané.

Z novších románopiscov českých vynikli v posledných mesiacoch hlavne Julius Zeyer a M. A. Šimáček. Prvý vydal román „Jan Maria Plojhar“, druhý „Štěstí“. Zeyerova kniha je silne romantické, myšlienkove smelé, umelecky veľmi vážne krédo básnikovo, najcennejšie dokumenty o jeho osobnej i umeleckej individualite, bohatý sklad ideí o sociálnom i národnom stave českej spoločnosti. Mladý autor „Štěstia“ zasa je pravá protiva Zeyerova: realista od kosti, „zberateľ dokumentov“ a pritom vysoko humánny, s umeleckou rozvahou pracujúci mysliteľ, s ktorým môžu byť spokojní i takí, ktorí každý „model“ obchodia na päťdesiat krokov. Veru dávno nečítal som takej úchvatnej histórie, ako život jeho originálneho sochára, s pozadím spoločnosti vinohradskej životne pravdivým!

Peknú myšlienku mal redaktor „Lumíra“, podávajúc prvého mája čitateľom svojim osemnásť „jarných piesní“ od osemnástich zo žijúcich poetov. Jeho verše sú spomedzi nich vari najpodarenejšie, ako vôbec pre lyriku v rýdzom spôsobe ľudovom Sládek má znamenitý talent. Pritom je i prekladateľ, akému treba pohľadať páru. Jeho najnovší preklad Tegnérovej „Piesne o Frithjofovi“ je veľký literárny skutok, ku ktorému z ostatných čias možno postaviť iba Vrchlického preklad obidvoch častí Goetheho „Fausta“.

Podobný skutok literárny, čo zaváži za stá iných, hoci na poli celkom inom, „suchom“, filologickom, ale pre školy i život prepotrebnom, je nová dvojdielna gramatika česká od profesora Gebauera vo veľkom i malom vydaní. Bolo už súrne treba knižky, ktorá by z prvej ruky, z bohatých žriedel skutočného spisovného jazyka českého, stojac na výške vedy a metódou jasne logickou podávala škole i životu rukoväť materinskej reči, znejúcej dnes už nielen v chyži sedliackej i meštianskej, ale i v salónoch, na univerzitách, v akadémii i parlamente. Čudné — „filologický“ národ český nemal okrem Bartošovej „Skladby“ podnes knihy, ktorú by s dobrým svedomím bol mohol dať do rúk žiakovi i laikovi, aby z nej naučil sa jazyku svojich otcov. Profesor Gebauer k svojim bohatým zásluhám priložil novú, ktorú ocenia ešte len budúce pokolenia. Ťažko šíriť sa o tom, čo všetko váži táto práca; poviem len, že pre české stredné školy značenie jej je epochálne.

Posledné časy, ako viete z novín, nevychodíme zo skvelých pôžitkov. V druhej polovici apríla videli sme na Národnom divadle cyklus klasických i moderných hier od geniálnej tragédky poľskej Heleny Modrzejewskej. A v prvej polovici tohoto mesiaca rástla deň po deň pred nami zemská jubilejná výstavka, ktorú 15. mája slávnostne, radostne, so všeobecným zdravým oduševnením, akého od čias založenia Národného divadla v Prahe nebolo, otvoril brat panovníkov, arcivojvoda Karol Ludvik, zahájac tri dni potom i činnosť českej akadémie pre vedy, slovesnosť a umenie ako jej protektor.

Čo pre národ i krajinu značí tento fakt, o tom budúcne.