ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jan Neruda, najznamenitejší z terajších českých básnikov a beletristov, umrel dňa 22. augusta v Prahe, zavŕšivši päťdesiaty siedmy rok života.

Nová literatúra česká prijala od neho svoj duševný krst. On bol najvšestrannejší, najbystrejší i najsmelší z onej mladej družiny, ktorá koncom liet päťdesiatych, po dokonávajúcej absolutistickej reakcii, v Čechách kliesnila nový literárny pohyb. Vo veršoch „Hřbitovní kvítí“, vydaných 1858, prehovoril veľký básnický talent, hlboký mysliteľ a smelý literárny novotár: pýtal od veršovcov skutočný poetický dar, pôvodnosť, novosť, pravdu a silu, a sám nemilosrdnou charakteristikou vtedajšej duševnej mĺkvoty spravil začiatok. Básni zostal verný do konca života: desať rokov po prvej zbierke vyšli „Knihy veršů“ so vzácnymi kusmi myšlienkovej lyriky i epiky; zase o desať rokov neveľká, no klasická knižka „Kosmické písně“, kde roztvára rozhľad do všehomíra a svetové zákony i vzťahy jeho hľadá i nachodí v mikrokozme ľudskej duše; a „Prosté motívy“ i „Balady a romance“, 1883 vydané, sú knižočky jemnej, teplej nálady a neprevýšených v poézii českej vzorov drobnej epiky.

I v novelistickej beletrii Neruda otvoril cesty nové. Význačná zvláštnosť jeho bola arabeska a v tejto forme zase látky brané z pražského života. Neruda bol rodák Malej Strany, tej pamätnej časti starobylej Prahy, kde zamĺkla poézia šľachtických palácov a terasovitých záhrad pojí sa s originálnym životom malomestským a typickými jeho postavami. Motívy vyňaté z rodiska Nerudovho sú najkrajšie kusy jeho „Arabesiek“ (1864), a najmä utešených „Povídek malostranských“ (1877), jednej z najpôvodnejších a najpodarenejších kníh celej českej poézie v próze.

Túto poetickú prózu českú Neruda obohatil ešte dvoma druhmi, do tých čias doma neznámymi: beletristickým cestopisom a literárnym, spoločenským i časovým fejtónom. Bohatá duša Nerudova, jeho cit detsky hlboký a jemný, ostrý pozorovateľský dar, všestranná znalosť ľudskej povahy, prekvapujúci zmysel pre zvláštnosti každej rasy i každého kraja, jeho obšírne vedomosti i majstrovský sloh našli si pravé pole i pravé predmety na velikých jeho cestách, ktoré vykonal na európsky západ, baviac sa hlavne v Paríži, i na východ, cez Balkán a Carihrad do Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Egypta, Itálie a Uhier. Jeho „Pařížské obrázky“ (1864), „Obrazy z ciziny“ (1872) a „Různí lidé“ (1871) sú hlavnou korisťou týchto ciest; kto chce tu poznať majstrovstvo Nerudovo, nech prečíta si menovite zbierku „Různí lidé“, novopripojenú druhému vydaniu „Arabesiek“ 1880: pätnásť drobných obrázkov z najrôznejších zemí i ľudí a pätnásť drahokamov kresby, myšlienky i slohu. A čo povedať o Nerudových fejtónoch? Ony bývali nedeľným potešením tisícich čitateľov „Národných listov“, ktorých fejtonistom bol Neruda; ony v štyroch zväzkoch 1877 zobrané zostanú nevädnúcim majetkom literatúry. Ako zrkadlo spoločnosti a storakých jej snáh, ako kaleidoskop výjavov z pražského života ukazujú snáď najvernejšie Nerudovho vzácneho ducha, jeho neprekonateľný vtip, ostrú satiru a sarkazmus tak zničujúci, akým okrem Havlíčka nik druhý nevládol v českej literatúre. A pod tými ostrými kresbami, zachytenými štýlom majstrovsky ľahučkým a formou kabinetnou (pozri napr. „Trhanov“ v prvom zväzku), bije horúce srdce národovca, hlboká sympatia s vrstvami spoločensky uníženými, s trpiacimi a slziacimi: Neruda bol rýdzi syn ľudu, demokrat všetkou svojou dušou!

Veľa, veľmi veľa stratila literatúra česká odchodom Nerudovým. Hoc v posledných rokoch telom chorý, svojím sviežim, bystrým duchom i horúcim srdcom sprevádzal všetko, či svetlo, či tieň, čo svietilo i tienilo národu. On človek svetový a slobodný mysliteľ, bol preniknutý len jediným citom, ktorý deň po deň viedol jeho pero: láskou k domovine, malej rozsahom, no veľkej robotníkmi ducha i mučeníckym utrpením — tá ako krvavý rubín žiari zo všetkého, čo napísalo požehnané jeho pero. Neruda je nielen klasický realista a tvorca nových druhov v českej beletrii, nielen veľký mysliteľ a básnik, on je i rodoľub, akých nie mnoho ani v národoch najväčších. Kráľovský pohreb, ktorým ľud český sprevádzal si bezdušné jeho telo na cintor vyšehradský, nebol len obradnou pompou: bol on precíteným dôkazom, že národ vie dobre, koho v Nerudovi mal a koho s ním stratil.