Zlatý fond > Diela > V tretej triede. Črty


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
V tretej triede. Črty

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Trnková, Katarína Sedliaková, Simona Veselková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

I

Obyčajne cestúvam po tretej triede. Vedú ma k tomu dve príčiny: prvá, že mi nedochodí na druhú… (— Dosť je i na tejto! — poviete mi.) Druhá príčina je zase tá, že mám záľubu v pozorovaní tej pestrej, rôznej spoločnosti, ktorá na tejto triede cestuje.

Tu vidíš všetky odtienky života ľudského verne vyrazené už či na tvárach, či v rozhovore, či v úsmeve, či v žiali, ktorý sa zračí v očiach, slzami nabehnutých. Tu zaveje ťa zápach potu, lacného parfumu, alkoholu, cesnaku a ostrého fajčiarskeho dymu. Počuješ rozhovor o obchode, o statku, úrode, najviac o pravotách. Dozvieš sa tie najhoršie historky o ľuďoch, tebe úplne neznámych. Tieto sú viac menej pútavé, často prikorenisté. Si často svedkom rozličných výstupov, tu smiešnych, tam zase ľúbostných, často hrubých, zverských, niekedy až hrozných. Predstav si ešte ovzdušie plné dymu, ťažkého zápachu a neustály šum rozhovoru, prerývaný výkrikmi smiechu, hrešenia a detského plaču, tak máš pred sebou život tretej triedy v železničnom vozni.

Druhá i prvá trieda proti tomu podobá sa zväčša hodne našminkovanej, už „zrelého“ veku dáme, na ktorej je mnoho falošného: počnúc od bieleho zúbka až po karmínové pery, čierne ani uhlík nadočie a hladkú, hodne špitzerkou[1] natretú kožtičku na líci. Ešte i štíhly driek je falošný, bo jeho neforemná telnosť je pečlive stiahnutá do módneho, všetko do harmonických línií uvádzajúceho korzetu.[2]

Na týchto dvoch triedach nájdeš málo prirodzenosti, úprimnosti. Krem skromnej výnimky všetci cestovatelia sú ani prečarení, kadenáhle vstúpia do železničného vozňa. Každý sa snaží byť väčším, významnejším, vážnejším, majetnejším. A to sa javí nielen v obleku a v rozhovore, ale vôbec v celom ich vystupovaní. V týchto triedach najlepšie sa vyráža všeobecná choroba našej vlasti, totiž štréberstvo. To pretvarovanie sa, tie ustavičné frázy, k tomu to ustavičné politizovanie je človeku často až príkre, odporné.

Ale nechajme všeobecné poznámky na boku. Chcem teraz pár ťahmi načrtať niektoré dojmy a prípady, ktoré mi utkvely v pamäti počas môjho cestovania po tretej triede.

*

Pred pár rokmi cestoval som nočným vlakom z Nového Sadu[3] do Budapešti. Nechcelo sa mi dať korunku, bakšiš konduktorovi, aby mi dal trochu pohodlnejšie miesto, kde by sa mohol aj vystrieť trocha na lavici, — a preto ma strčil do nabitého vozňa.

Bolo nás ani haringov. To sa rozumie, že sme boli rôzna čeliadka pospolu. Oproti mne na druhej strane zaujal miesto nejaký úradník i s rodinou. Mal so sebou ženu, štvoro detí i slúžku. To sa rozumie, že si viedli živo a hľadeli sa udomácniť ako možno najpohodlnejšie. Deti boly nepokojné, hniezdily sa; najmenšie si i pomrnkalo. Matka roztvárala batožinu: tu vyšiel vankúšik na svetlo, tam zase nejaká bielizeň, až konečne vyňala hodnú fľašu kávy a za ňou neúrečne veľký koláč. Deti chtive pozeraly na koláč, áno, najmenšie i rúčku si vztiahlo po ňom. Onedlho každé malo v ruke svoje. — I nastalo medzi nimi utíšenie chvíľkové.

Za nimi viedli čulý rozhovor židia. To sa rozumie, že často bolo počuť spomínať veľké obnosy peňazí a kšeft. S druhej strany ticho shovárali sa sedliaci a niekoľko robotníkov od driemot pokyvkávali hlavami vše na jednu, vše na druhú stranu.

Sedel som pri jednej starene. Tvár som jej nevidel, bo pozerala do obloka; len to som videl, že je veľmi chudobne oblečená. Oplecko mala z hrubého konopného plátna. Na ňom mala vetchý, bez rukávov kožuštek oblečený. Vycivenú, zvráskavenú ruku mala nehybne položenú na lone.

Nestaral som sa o ňu, bo som bol myšlienkami zaujatý. Tanula mi na ume práca, ktorú som mal v Pešti. O chvíľu začul som pri sebe tichý, tiahly spev. Taký bol zvláštny, nezvyčajný, prechádzajúci z tónu do tónu, aký počuť len u pravoslávnych. Pozrel som v tú stranu, zkade prichádzal, i videl som, že starena vždy ešte nehybne pozerá do obloka, ta do tmavej, hviezdnatej noci. Vybadal som, že to ona spievala.

Trochu zachrípnutý spev pomaly silnel, až zrazu ozval sa v celej svojej sile. Tak sa zdalo, že starena pozabudla na nás všetkých a oddala sa výlučne citu.

Neobyčajný tento spev vzbudil pozornosť medzi všetkými spolucestovateľmi. Pozerali prekvapene v tú stranu a na okamženie nastalo medzi nimi ticho.

Tak sa zdalo, že nastalá tichosť vyrušila starenu, lebo prestala spievať. Odvrátila sa od okna a obzrela sa po vozni. Chudá, osmahlá tvár jej bola vráskami pokrytá a vyrážal sa na nej hlboký smútok.

Prihovoril som sa k nej po srbsky vzdor tomu, že som poznal po kroji, že je nie Srbkyňa. V tomto kraji ako-tak všetci hovoria po srbsky, takže sa srbština môže tu považovať za dorozumovací jazyk medzi rozličnými národnosťami.

Pozrela na mňa. Musel som v nej vzbudiť dôveru, lebo mi vďačne odpovedala na moje otázky. I dozvedel som sa, že už vyše dvadsať rokov je tomu, ako s mužom vysťahovala sa zo svojej rodnej rumunskej viesky. Tejto meno som už zabudol, len to som si zapamätal, že ležala niekde v Biharských horách.[6] Žili v Srbsku, kde sa nádennicou živili. Pred piatimi rokmi zomrel jej muž a ona od tých čias sluhúvala v Belehrade.

— Teraz ale, — hovorila ticho, — čo robiť v cudzine? Robiť už aj tak nevládzem, ako kým som bola mladšia, — tak vrátim sa ku svojim. Pravda, ani neviem, kto žije, kto nežije z rodiny, lebo už dávno nevieme jeden o druhom. Môžbyť, že aj tam budem cudzia tak ako v Srbsku. Ale ako boh dá! Z tých pár groší, čo som si usporila, už sa len dáko prebiedim, a veď budem môcť niečo ešte i robiť. A beztak už zadlho nebudem žiť, tak aspoň nech tam ležím, kde som sa narodila.

Zaiste ju zase ovládaly myšlienky, čo ju asi doma očakáva; odvrátila sa zase k obloku a zamĺkla.

— Hľa, Noémi![7] — prišlo mi nevdojak na um. — Ale táto je ešte opustenejšia, lebo nemá nikoho. A tam? Čo s ňou? Či jej dožičia v rodnom kraji? Či sa nebudú hašteriť nad ňou úrady, že bude na ťarchu a trovu obce, že už utratila tam príslušné právo?

Vtom zastal vlak.

— Szabadka!… bolo počuť volať konduktora. I vyhrnuli sme sa takmer všetci von. Ja, aby som sa trochu prešiel a vypil pohár piva.

Keď som vkročil nazpät do vozňa, stareny tam nebolo. Na jej mieste sedel tučný Šváb a ťažko si oddychoval. Bolo poznať na ňom, že ho tuk tlačí a každý rýchlejší pohyb, že mu ťažkosti robí.



[1] špitzerka — farebná kozmetická tyčinka na natieranie obličaja

[2] korzet — ženská šnurovačka

[3] Nový Sad — miesto v Báčke, leží na Dunaji, v jeho okoli je mnoho slovenských kolonistov; bolo kultúrnym strediskom Slovákov z Báčky,[3] Banátu[4] a Sriemu

[33] Báčka — územie medzi dolným Dunajom a Tisou od Subotice na juh až po Frušku Goru. Pred 200 rokmi sa sem nasťahovali Slováci zo stredného Slovenska a utvorili tu silnú slovenskú kolóniu.

[34] Banát — územie na východ od dolnej Tisy a Dunaja (od vtoku Tisy); je tam niekoľko veľkých slovenských obcí, ktorých obyvatelia sa tu usadili ako kolonisti asi pred 200 rokmi

[6] Biharské hory — pohorie v Sedmohradsku

[7] Noémi — biblická postava; manželka, ktorej v Moabskej zemi zomrel muž a dvaja synovia. Keď sa vracala do Judska, išla s ňou jedna z neviest jej synov Rut. (Pozri Kniha Rut kap. I.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.