ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože, Hospodine!
Na uši svoje sme slýchali,
otcovia naši zjavne zvestúvali
načúvajúcej rodine
o skutkoch Tvojich, dejoch veleslávnych,
konaných za dňov ich, za dňov starodávnych.

Ramenom mocným vyhnal si pohanov,
otcov preštepils’ kmeň olivový,
tých rozmliaždil si všemohúcou dlaňou,
týchto rozplemenils’ v veleháj cédrový; —
nie meč pradedov zdolel kraj do kraja,
a bohatiersky boj im neratoval
zbytky žalostné niekdajšieho raja:
ale päsť Tvoja, vševládna Tvoja pravica,
a hromožiara Tvojho líca
zdolela, — lebo si ich zamiloval!
Ty, kráľ môj, Boh môj, a iného nenie,
v Tebe víťazné Jákoba spasenie! —

V mene Tvojom sme bili protivníkov,
v mene Tvojom sme šliapali po zrade,
oceli svojej dôveriť nezvykol
Tvoj ľud, túl jeho nevojvodil v rade;
hôľ Tvoja nás k doli slávnej vodievala,
a neprajníkov tvár hanbou zalievala.
Hallelujah! chváľte Bohaspasiteľa,
oslavujte meno Hospodina! Selah! —

Ale teraz už odprášil si nás,
zahanbil si nás,
naspak obrátil si nás!
S čatou našou nevychodíš,
čatám našim nevojvodíš!
Čo sme mali,
zlodeji pobrali!

Ach, veď si nás oddal k zabitiu barany,
veď si nás rozmetal pomedzi pohany!
Oj, predal si ľud svoj, predal bez výmeny,
za ľud ten povrheľ nenadsadils’ ceny;
vydal si nás trpkej susedov zlovôli,
posmechu, potupe ľudu po okolí;
uviedol si meno naše v porekadlo,
škľabenie národov na tvár našu padlo,
takže niet už jednej hodiny bez studu
a hanba neschodí z líc Tvojeho ľudu;
lebo, veď už každé nepriateľa slovo
na temená leje nám vriace olovo
útržiek — a pomsty sprisahanej vrenie
a pohanské slávy dávnej pohanenie! —

Všetko to na nás pripadlo;
ale nezabudli sme ešte na Teba,
ani sme záväzok svätý nezavrhli,
neodvrátilo sa srdce, neochladlo,
zrak náš neodpadol od Tvojeho neba
a krok sme od cesty Tvojej neodtrhli,
jakkoľvek hrôza nás pekla zaškrtila
a tôňou hrobovou smrť nás zatienila! —

No, ak sme o meno božie už nestáli
a ruky k cudziemu Bohu zdvihovali:
či Boh sa na toto doptávať nebude,
keď odkryje všetko pri poslednom súde? —

Pre Teba bývame všahden mordovaní
sťaby ovce, ktoré mäsiara nôž raní.

Prebuď sa! tak tuho čože spíš, ó, Pane!
Prebuď sa, — konečne nezaháňaj nás!

Či skrytá nám navždy tvár Tvoja zostane
a súženia nášho nepríde k Tebe biedny hlas?

Hľaď, už duša naša v prachu spráchnivela
a tvár k lonu zeme tvrdému primrela:
Povstaňže, už je čas,
Hospodine!
Pomôž nám, vykúp nás
pre svoje zmilovanie!