E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Ecce homo!

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 83 čitateľov


 

I

— Daromné sú všetky lieky, — hovoril ticho bez súcitu lekár Ondrejovi Krížikovi, — máte tuberkule v stehennej kosti. Nedajú sa vyliečiť. Ak sa budete šetriť, môžete si ešte požiť niekoľko rokov, ale si musíte dať pozor na nohu a nesmiete si ju presíľať.

— Akože sa chrániť, keď sa živím len z práce rúk?

Doktor pokrčil ramenami.

Chorý pri počutí lekárovho výroku zbledol ako stena a tak sa zľakol ako previnilec pri čítaní výroku smrti.

— Ale, prosím, hádam by sa predsa len našiel nejaký liek.

— Môžem vám predpísať niečo na uľavenie, ale, ako som už povedal, vyliečiť sa to nedá.

Medzi rečou sadol si k písaciemu stolíku, aby mu niečo predpísal.

Ondrej Krížik veľmi skľúčený odchádzal od lekára. Tak sa cítil, ako by ho bol dych smrti ovial. Ustavične mu tanul pred zrakom tmavý, otvorený hrob.

— Prečo mi to len povedal? — myslel si. — Bol by som býval spokojnejší, a teraz je už po všetkej nádeji. Konečne je jedno, či skôr, či pozdejšie, — chlapil sa, aby si zas v druhej chvíľke s hrôzou predstavil nekonečnú, hroznú tichosť a príšernú tmu hrobu.

— Čože ti povedal doktor? — spýtala sa ho žena, keď prišiel domov.

— Nič dobrého. To sa vraj nedá vyliečiť a že ak chcem žiť, aby som sa chránil. Akože sa chrániť, keď sa nemáš z čoho?

— Ale veď tí doktori tiež nevedia všetko. Čože by tí! Poraď sa ty aj iných múdrych ľudí, uvidíš, že ti spomôžu. A potom možno, že sa i samo vystrábi. Veď si ešte mladý, tak i túto chorobu zmôžeš.

Ženine reči uspokojily trochu Ondreja. Môže byť v tom niečo, — pomyslel si, — veď sa i lekári pomýlia. Oni sú tiež nie vševedúci. Prečo by sa práve pri mne nemohol zmýliť? Skúsim ešte i inde.

I svitol mu lúč nádeje. — Poraď sa i iných múdrych ľudí! — opakoval si v duchu ženine slová. — Možno, že má i pravdu. Ktovie, či práve medzi tými nenájde sa jeden, ktorý mi natrafí na liek.

Strach pred smrťou počal v ňom slabnúť tou mierou, v akej miere rástla v ňom nádej v možnosť uzdravenia.

Ondrej Krížik pochodil z chudobných sedliackych rodičov a bol asi tridsaťročný. Od malička bol chudorľavý, nesúci do ťažkej roboty, a preto ho dal otec vyučiť za čižmára. Ináče bol bystrým rozumom obdarený. Túžil za čítaním. Časom si nadobudol istú zbehlosť, najmä čo sa biblie týče. Pozdejšie oboznámil sa s niekoľkými učenými ľuďmi a mal príležitosť počuť i čítať i o vážnejších svetských a národných veciach. Veľká chyba bola pri ňom, že nemal stálosti. Zavše preskakoval bez zrejmej príčiny z jednej krajnosti do druhej, takže nikdy nemal ustálenej mienky.

Ešte v ten istý večer išiel k Martinovi Slámkovi, povestnému písmárovi v obci. Nenašiel ho doma, a preto musel ísť za ním do vinice. Slámka tam spával v kolibe a striehol si ovocie i dozrievajúce rané hrozno pred zlodejmi.

Večer bol utešený. Na širokej ďalekej voľnej a čistej ani sklo oblohe svietil mesiac plným jasom. Teplý vetrík podúval a kedy-tedy zaševelil lístím kukuričným. Škrekot tisícich žiab, rákošiacich v neďalekých rozsiahlych jamách, ozýval sa naširoko a ďaleko. Kedy-tedy preletel kŕdeľ divých kačíc, aby navštívily svoje družky, sídliace v močidlách. Listy morúš, vysadených pri ceste, sa leskly v svetle mesačnom a diaľne vrchy len jemne, nebadateľne sa dvíhaly hore, ba viac, zdalo sa, že splývajú s oblohou nad nimi sa klenúcou. Na západe nad obzorom kedy-tedy sa zablyslo, no oblakov nebolo vidieť. Hrkot diaľneho voza bolo počuť, ale i ten prestal o chvíľku. Ondrej idúcky vše zastal, aby si oddýchol. Noha ho dnes väčšmi bolela ako inokedy a potom ho i strach prejímal, keď si spomenul na lekárove slová a zas ho i neistota trápila, čo mu povie Slámka.

Cesta viedla ho popri cmiteri. Nevedome zrýchlil krok. Mramorové pomníky v mesačnom svetle sa tak čudne belely, ako by ho volaly a čakaly za ním. Tak sa otupne cítil pri pomyslení, že mu je už súdené tu onedlho kosti složiť. A ono je tak dobre žiť, vidieť ten svet boží. Hrôza ho prejala, že bude v krátkom čase medzi štyri dosky vložený a do tmavej jamy zahrabaný.

Len vtedy sa mu uvoľnilo trocha, keď už bol za cmiterom. Prešiel ešte jedny hony zeme, kým sa dostal do Slámkovej vinice.

Slámka práve vtedy varil si pred kolibou na trojnohe v paňve večeru. Bol v tôni, lebo nad ním rozprestierala sa košatá moruľa. Červená farba ohňa ožiarila mu pol tváre, kdežto druhá polovica zostala mu v tôni. Sedel nepohnute, len kedy-tedy pohol sa, keď bolo treba priložiť na oheň alebo pomiešať variace sa zemiaky.

Na šramot krokov sa obrátil. Teraz mu bola celá tvár osvetlená. Mohol byť už šesťdesiatročný a bol hodne plešivý. Tvár mu bola oholená a okrúhla. Niekoľko hlbokých vrások tiahlo sa mu po čele.

— Dobrý večer, báťa! — poklonil sa príchodzí.

— Daj, bože, i tebe, — odvetil Slámka, — a vitaj u mňa.

— Akože sa máte?

— Nuž len tak do vôle božej, — odvetil starý. — A ty čo si mi doniesol nového?

— Nuž, hľa, núdza ma k vám dohnala, chcel by som sa vás poradiť.

— Vďačne ti poslúžim, ak ti len budem môcť. Ale sadni si, hľa, na tento klátik.

— Ďakujem, veď som veľmi ešte neustal, — a medzi hovorom sadol si na klátik.

— A vy ste hádam ešte ani nevečerali?

— Veru nie, akosi som nestihol. Vše sa nájde nejaká prpľačka, chodník i balvany som čistil od zeliny. A potom sa mi ani nechcelo, len pred polhodinou som si ohník rozložil, aby mi nebolo tak otupno. A čože ťa sem donieslo?

— Nie najlepšie, noha ma veľmi sužuje. Neviem si už ani rady s ňou. Išiel som sa poradiť ku doktorovi, ale ten ma zle potešil. Povedal mi, že pre mňa niet pomoci.

— Pravdaže niet, keď ju hľadáš u ľudí. Čože sú ľudia, čo sa i držia za akýchkoľvek múdrych, proti Hospodinu? Nič, len popol a tráva. Jedno pokynutie Hospodinovo, a už ich niet. Všetky svetské múdrosti nič nestoja, len jediná obživuje, a to je múdrosť, pochádzajúca od Hospodina. Keď ju budeš hľadať, otvoria sa ti nebesá a budeš vidieť Syna božieho sedieť na pravici Otca a nebudeš chorý naveky.

Hovoril to tichým, len kedy-tedy silnejším hlasom. Oči pritom ostro upieral na Ondreja. Niekedy ich pozdvihol k nebu tak, že Ondrej videl z nich len bielka a ruky pritom rozprestieral akoby na objatie.

Krížik sedel nehybne proti nemu. Bolo zrejmé z jeho napnutého výrazu, že počuté slová maly na neho neobyčajný účinok.

— Hej, Satan a Antikrist mnoho kúkoľa nasiali medzi Adamových potomkov. A ten kúkoľ hojne rastie medzi pšenicou. Preto sú jej klásky také malé a nedorastené. Buriny jesto dosť medzi ňou a už je zrelá na spálenie. Hojnú žeň bude mať Belzebub. A to všetko preto, lebo sa ľudia oddialili od prameňa všetkej múdrosti, od Baránka božieho, aby hodovali z ovocia vedenia dobrého a zlého. Rozbujnení chcú sa stať v múdrosti rovní Hospodinu a nevedia, že všetka ich múdrosť, pochádzajúca od Kniežaťa pekiel, od Lucifera, vedie ich k záhube, ku veži babylonskej a ku skaze slávneho niekedy mesta Ninivy.

— Doktori, mudrci sveta tohoto, chcú osvietiť rozum, chcú uzdravovať telo naše, tú hromádku prachu a popola?! Oni chcú sa povzniesť nad Tvorcu svojho a chcú jeho dielo stvorenia zdokonaľovať a naprávať? Biedne červíčky! Dokedy bude hľadieť Stvoriteľ beztrestne na ich vystrájanie? Kedyže udrie medzi nich svojou mocnou pravicou, aby rozptýlil deti Satanove, rúhajúce sa jeho dielu, uznávajúc ho za nedokonalé? On jedine uzdraví tvoju chorú nohu a i dušu ti zachráni od zatratenia. On v dobrote svojej dal trávam poľným a hôrnym zelinám liečivú moc, aby hojily choroby detí Adamových.

Kým hovoril, hľadel niekam do diaľky. Výraz mal ustrnutý, oči sa mu leskly, osvetlené plameňom. Pravica mu bola vystretá napred, ako by chcel niekomu veliť na odchod.

Medzitým polievka v paňvičke začala kypieť. Odstavil ju nabok. Vzal lyžičky a podal jednu z nich Ondrejovi.

— Zajedz si so mnou, — núkal ho. — Tu je i chlieb, odkroj si.

Ondrej bol ešte vždy pod vplyvom Slámkovej reči. Len tak akoby vo sne vzal lyžičku do ruky, aby s ním jedol.

Za chvíľu nebolo inšieho počuť, len chlipkanie.

— Prečo neješ ďalej? — spýtal sa Slámka, keď videl, že Ondrej složil lyžicu. — Hádam ti nechutí?

— Božechráň, ale veď som sa ja ešte doma navečeral a teraz ani sám neviem, ako som sa pribral s vami.

— Len keď ti padlo na úžitok, vďačne ti dám i druhý raz. Prišlým máme poslúžiť darom božím, len tak bude požehnaný.

A medzitým plamienok ohňa vždy bol menší, slabší. Už žiarily len žeravé uhlíky. Tichosť vládla v prírode.

— Ideš už? — spýtal sa Slámka, keď videl, že sa Ondrej už poberá domov.

— Už je čas, — odvetil Ondrej.

— Dobre. Nezabúdaj na to, že jediná pomoc je u Hospodina. Hľa, dostal som zvesť, že k nám prídu dvaja pobožní ľudia až hen z nemeckej zeme, aby sa modlili s obťaženými na duši a s chorými na tele. Príď i ty. Možno, že sa stane milosť Pánova i u teba, ak budeš mať silnú vieru v jeho slová: „Viera tvoja ťa uzdravila“.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.