ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Vydavateľské poznámky

Pri porovnávaní textov Čajakových poviedok sme zistili, že medzi jednotlivými vydaniami sú nielen pravopisné, prípadne gramatické rôznosti, ale že je zmenený aj slovosled, že sú vypustené, prípadne pridané slová, vety, ba i celé odseky, že sú zmenené väzby slov ap. Niektoré z týchto zásahov pochádzajú od samého autora, ale niektoré preukázateľne iba od redaktorov alebo vydavateľov. Tieto zásahy nezlepšujú vždy text ani s gramatickej ani so štylistickej, ba ani s výrazovej stránky. Preto v tomto našom vydaní sme sa usilovali priblížiť sa čo najviac k pôvodnému textu prvého vydania, ktoré v každom prípade je najbližšie k zneniu rukopisu. Pritom sme si vytýčili tieto všeobecné zásady:

1. Uvádzame do dnešnej podoby spisovného jazyka (Text sa pripravoval v roku 1953 podľa platných pravopisných pravidiel z roku 1940.) také tvary, ktoré nemajú nijakú oporu ani v staršej spisovnej reči, ani v nárečiach, najmä keď nemajú ani nijakú štylistickú funkciu.

2. Uvádzame spisovné lexikálie tam, kde ide o neorganicky použitý nárečový alebo neslovenský výraz, a to najmä vtedy, keď tento výraz nemá ani štylistickú platnosť.

3. Zavádzame dnešnú spisovnú interpunkciu všeobecne.

4. Zavádzame dnešný spisovný pravopis.

5. Spojenia, ktoré nemajú oporu ani vo vtedajšom spisovnom jazyku ani v nárečiach a ktoré nemajú ani štylistickej hodnoty, upravujeme podľa potreby vtedy, keď porušujú skladbu.

6. Zachovávame dôsledne pôvodný slovosled.

7. Dialektické prvky zachovávame, ak majú štylistickú platnosť.

8. Do samého jazykového ustrojenia textov sme podľa možnosti nezasahovali vôbec, aby sme takto neporušili pôvodnosť, ktorá nesie na sebe nielen pečať tvorivého úsilia samého autora, ale je aj výrazom svojej doby.

Pri porovnávaní východiskových textov s textami neskorších vydaní (pozri v poznámkach pri jednotlivých poviedkach) sme zistili pomerne mnoho zmien rozmanitého charakteru, ktoré neznamenajú vždy prínos ani umelecký, ani jazykový. Svedčí to o tom, že redaktori pomerne smelo zasahovali do rukopisu, upravovali si ho nielen pravopisne, gramaticky, ale menili aj syntax, frazeologiu, ba korigovali aj text sám. Možno, že niektoré opravy vykonal sám autor. Ale o tom niet istoty. Šli sme za vecou a dostali sme informáciu, že najmä pri Mazáčovom vydaní z r. 1929 a 1930 niet nijakej istoty, že autor s opravami a zmenami súhlasil. Niekedy ťažko rozhodnúť, čo možno pokladať za priamy zásah autora, ktorý by bolo treba rešpektovať aj tu, a čo iba za zásah redaktora. Nie každá zmena v neskorších vydaniach je zlepšením textu. Preto v zásade nič nevynechávame z prvého vydania a podľa neskorších vydaní priberáme iba tie miesta, o ktorých máme akú-takú istotu, že ich pridal sám autor.

Pri revízii pôvodnosti textov sme náročky nešli k rukopisom, lebo tu nám nejde o kritické vydanie v pravom slova smysle, ale iba o vydanie čitateľské. Tento hlavný zreteľ nás viedol pri úprave textu vôbec. Preto aj poznámky svoje obmedzujeme na najmenšiu možnú mieru. Veľký poznámkový aparát, ktorý by sa pri rozmanitej redakčnej praxi rozrástol do nevídaných rozmerov, by toto vydanie neúnosne zaťažil. Takýto poznámkový aparát by bol však veľmi, ba nesmierne užitočný pre výskum redakčnej praxe na Slovensku pred prvou svetovou vojnou i po nej a mohol by osvetliť podstatne otázku spisovnej praxe a normovanie tejto praxe. Táto práca ešte čaká vydavateľov slovenských klasikov. Ide o nesmierne podrobné štúdium miliónov jednotlivých prípadov, ktorých shrnutím a zovšeobecnením poznatkov by sa veľmi mnoho plodného získalo pre poznanie pomerov v normovaní spisovného jazyka. V našom vydaní od takýchto úvah a podrobných rozborov bolo treba nevyhnutne odstúpiť. V svojich poznámkach uvádzame preto iba také prípady, v ktorých sme vykonali zmeny oproti východiskovému textu. Tieto zmeny sú z väčšej čiastky iba pravopisného a gramatického rázu. Bolo ich treba vykonať aj preto, že redakčná prax bola v tom čase rozmanitá, že sa rozchádzala vo všeličom, takže všetky rozmanitosti bolo tu treba uviesť na dnešnú spisovnú normu.

V pôvodnom (východiskovom) vydaní písanie prísloviek, spojok a slovesných tvarov s príklonnou časticou -že a -by je nejednotné. Píše sa zpravidla: tak že, ako že, ale že, čo že, v čom že, na čo že, len že, pravda že, kde že, zkade že, ta že, nie že, keď že, nech že, kto že, dones že, otvor že, počkaj že, ale popritom sa píše aj náležite: takže, akože, čože, pravdaže, kdeže, kohože, ktorýže, nože, kedyže, iďže, poďže. Písanie sjednocujeme podľa spisovnej normy na typy takže, poďže.

Popri písaní akoby sa píše: aj ako by, že by, čo by. Písanie upravujeme podľa normy.

Nejednotne sa píšu složené predložky, príslovky a príslovkové výrazy. Popri písaní medzitým sa píše aj medzi tým, pritom i pri tom, zpomedzi i z pomedzi, z ďaleka, včas ale na čas, za to, na to, v prostred, z nenazdajky, predtým i pred tým, nadol i na dol atď. V tomto vydaní píšeme podľa potreby a smyslu spolu: načo, nato, zato, zatým, vtom, zakaždým, beztak, taktiež, nielen, nolen sa, kvôli, nadostač, navždy, naoko, naprostred, napolo, nadol, nahor, načas, nateraz, doteraz, navidomoči, nadovšetko, osamote, počas, potichučku, vovedne, vstave, včas, vpravo, nadlho, zaživa, zďaleka, zhlboka, zhusta, zpoly, znenazdajky, zpomedzi, zatiaľto, dokorán atď.

Spolu píšeme adverbializované vetné spojenia božechráň m. Bože chráň, bohvie m. Boh, Bôh vie, chvalabohu m. chvála Bohu, môžbyť m. môž´ byť.

Spolu píšeme ďalej složené zámená, prídavné mená a podstatné mená: takzvaných m. tak zvaných, úctyplný m. úcty plný, vysokopostavený m. vysoko postavený, poldruhalitrovka m. poldruha litrovka, málokto m. málo kto, o polhodinu m. o pol hodinu, polhodinku m. pol hodinku. Prídavné mená päťdesiatročný, dvadsaťsedemročná sa píšu aj vo východiskovom texte správne. Takto prepisujeme aj tridsaťročná m. tridsať ročná, osemročný m. osem ročný, osemnásťročnú m. osemnásť ročniu, desaťročného m. desať ročného.

Naproti tomu oddelene píšeme tri štvrte m. trištvrte, pol druha m. poldruha, mnoho ráz m. mnohoráz, koľko ráz m. koľkoráz, niekoľko ráz m. niekoľkoráz, predo mnou m. predomnou, horko-ťažko m. horkoťažko.

Podľa dnešného pravopisu a úzu upravujeme písanie veľkých písmen. Píšeme: služby božie, do vôle božej, v mene božom, požehnanie božie, slniečku božiemu. Vo východiskovom vydaní sa prídavné meno Boží píše vždy s veľkým písmenom.

Podobne upravujeme písanie titulov a iných spojení s malým písmenom: Za tú našu slovenčinu m. Za tú našu Slovenčinu; osvietený pane, m. Osvietený pane, pán veľkomožný m. pán Veľkomožný; majetok vážskej famílie m. majetok Vážskej famílie; na Dolnej zemi m. Dolnej Zemi, žid m. Žid. Naopak s veľkým písmenom píšeme v Biharských horách m. v biharských horách.

Cudzie slová prepisujeme dôsledne podľa dnešného pravopisu. Vo východiskových textoch sa zachováva grafika pôvodného jazyka, ale aj to nedôsledne. Preto píšeme: Alžíru m. Algíru, adresu m. adressu, cigaretu m. cigarettu, haringov m. häringov, inteligentov m. intelligentov, koketéria m. koketteria, ku kase m. ku kasse, kolegom m. kollegom, klasickou, klasických m. klassickou, klassických, korzetu m. korsettu, kšeft m. gšeft, perón m. perron, parfumu m. parfümu, profesorom m. professorom, rasový m. rassový, sextínu m. sextinu, sonet, sonetov m. sonett, sonettov, stancu m. stanzu (V tretej triede; — pedagogickú m. pädagogickú, excelencia m. ekscellencia, exponovaná m. eksponovaná, geniálny m. ženiálny (V druhej triede); — akcentujúc m. accentujúc, cigareta, cigaretlí m. cigaretta, cigarettlí, ekvipáži m. equipáži, excelencia m. excellencia, listerová (aj v Jožkovej svadbe) m. listarová, k šampanieru m. champagneru, rizlingu m. rislingu, žargónu m. jargonu (Jeden deň zo života jedného vlasteneckého kňaza); — cyprusu, m. ciprusu, toalety m. toiletty (tak aj Pred oltárom), egoizmu m. egoismu (tak aj Pred Oltárom, ale V tretej triede je egoizmom), tetírované m. tättovírované, tetované m. tättované (Jožkova svadba); — šovinizmom m. šovinismom (Strýc Miško); — pasivity m. passivity, reštaurácia m. reštavrácia, lebo sa píše obojako i s au i s av.

Číslicami písané číslovky prepisujeme slovami: dvadsať korún, deväť zlatých, štyristo, devätnásťročná, dvadsaťšesťročná, päťdesiat percent m. 50 %.

Od pôvodného slovosledu sa neodchyľujeme zo zásady, a to ani vtedy, keď niektoré miesta znejú už azda aj neobvyklejšie.

Odseky zachovávame. Iba priamu reč, keď sa vo východiskovom texte začína uprostred odseku, kladieme ako nový odsek.

V pôvodnom vydaní sú v označovaní samohláskových dĺžok nedostatky, ktoré pochádzajú od samého autora a spočívajú v takomto prípade na rozdielnosti jeho nárečového povedomia od spisovného jazyka, môžu byť tlačovou chybou, vyplývajú z neustálenej spisovnej normy, alebo azda pochádzajú od redaktorov, ktorí upravovali text. Vo všetkých prípadoch označujeme dĺžku samohlások podľa dnes platnej normy.

Chybne sa vyznačuje dĺžka samohlások v niekoľkých slovách, ktoré sa vyskytujú často vo všetkých poviedkach. Píšeme: sused m. súsed, nájsť-nájdem m. najsť-najdem, dažďa m. dážďa, vyjsť m. výnsť, hodvábny m. hodvábny, s vydajom, m. s výdajom, pridalo sa m. prídalo sa, odpudiť m. odpúdiť, posunok m. posúnok, matróny m. matrony, bandérium m. banderium, aróma m. aroma, kariéra m. kariera, rimských m. rímskych, potichučku m. potichúčku.

V autorovom chápaní kvantity je dĺžka aj v zámenných tvaroch ích, ím, ních, ním, ktoré upravujeme na ich, im, nich, nim, svojich atp. Ďalej píšeme vykynožiť m. vykýnožiť, ponížený m. ponižený, podlizavou m. podlízavou. — Nom. pl. tito upravujeme na títo.

V poviedkach Jožkova svadba a Ujčekov Mikušov posledný deň sa píše dôsledne zahrada, zahrádka. Upravujeme na záhrada, záhradka.

Prípady ako vylieča, riaďa, niekym, niečim upravujeme na vyliečia, riadia, niekým, niečím. Vo všeobecnosti sa však v origináli vyskytujú aj tvary typu ráčia.

V pôvodine sa vyskytujú tvary čepiec, veniec, hrniec, koniec. Zakončenie -iec uplatňujeme preto dôsledne aj v slovách koniec, čepiec namiesto veľmi častého čepec, konec.

Neurčitok typu vidieť m. videť uplatňujeme dôsledne podľa dnešnej spisovnej normy. No popri tvaroch videť sa vyskytujú v origináli aj tvary ako bdieť, podieť, myslieť, nahľadieť, pretrpieť, sedieť, vedieť, vidieť, obzrieť. Možno sa domnievať, že tvary typu videť sa uplatnily iba pri redakčnej úprave, lebo v Ujčekovom poslednom dni sa píše vidieť (Naše Slovensko III, str. 370, 371), ale v druhom odtlačení poviedky je už tvar videť (Dennica str. 180). Podobne v Strýcovi Miškovi (Dennica XII, 122) je vidieť, ale v Jožkovej svadbe (str. 38) je videť. Zrejme ide tu o zásah redaktora neskoršieho vydania.

Naproti tomu prítomníkové tvary typu nesiem sú omnoho častejšie, ba skoro pravidelné, až na niekoľko prípadov, ktoré uvádzame; píšeme: oprie m. opre 33, 8; pozrie m. pozre 30, 25; umrie m. umre 154, 42, 198, 19; nazriem m. nazrem 129, 26; neobzrie m. neobzre 155, 6. Ale aj v origináli sa píše: soberieme, otrieš, neodoberie, zanevrie a vždy nesie, vedie, strasiem, trasie atď.

Píšeme jesť m. jiesť 29, 23; naješ m. najieš 83, 13.

Samohlásku ä miesto a v origináli píšeme v týchto prípadoch: mäsitých 60, 19; svätého 68, 2; sväto-sväte 71, 9; svätej 72, 3; úpätím 98, 35.

Naopak namiesto ä v origináli píšeme a v týchto prípadoch: nechýba 36, 25; nechýbalo 71, 7; roztápali 86, 40, roztápal 57, 32; chýba 218, 26. Samohlásku e namiesto ä píšeme v slove med 214, 18.

V pôvodine sa zväčša píše: bľadý, zbľadlý, bľado, vybľadlý. Iba niekoľkokrát na konci poviedky Pred oltárom je bledly 163, 32; zblednutá 181, 21; bledla 182, 8; zbledla 193, 22; bledá 198, 11 a raz zbledla aj na str. 35, 8. V poviedke Ecce homo píše sa dôsledne v slovách s týmto základom -e- a tak aj v poviedke Ja si môj mliečnik nenačnem. Tu uplatňujeme dôsledne znenie s -e-: bledý, vyblednutý, bledo, vybledlý atp.

Podobne namiesto výlučného sňah, sňahový, sňahulka, sňažný píšeme sneh, snehový, snehuľka, snežný. Znenie sneh je v origináli poviedky Ja si môj mliečnik nenačnem (str. 203, 1).

Píšeme bolestného m. boľastného 170, 32; jesenný m. jasenný 116, 30; píšťalka m. píšteľka.

Ale ponechávame znenie nach 180, 33 m. spisovného nech, pretože toto „zemianske“ znenie je v poviedke Pred oltárom štylisticky odôvodnené. „Vážska família“ si bola totiž vedomá svojej triednej vyvýšenosti a dáva sa tomu aj primeraný výraz.

Písanie y upravujeme podľa platných pravopisných pravidiel: richtár, richtárstvo m. rychtár, rychtárstvo, tovariš m. tovaryš, osika m. osyka. Naproti tomu píšeme kryštal m. krištal, blyšťaly sa m. blišťaly sa, zasypané m. zasipané, odbyl ma m. odbil ma. Naopak hbite m. hbyte, zviklať m. zvyklať.

V poviedke Pred oltárom sa píše dôsledne predložka čez. Tak aj v Jožkovej svadbe (str. 73, 12; 74, 4), ale tu aj cez (str. 88, 18). Všade uplatňujeme dnešné spisovné znenie cez.

Namiesto slovesných tvarov výnsť, výnde píšeme vyjsť, vyjde, namiesto neide píšeme nejde 58, 30.

Písanie predložiek s, so, z, zo a predpôn s-, so-, z-, zo-, upravujeme podľa dnešnej pravopisnej normy. Písanie v origináli je v týchto prípadoch veľmi rozkolísané a neisté.

Nárečové tvary gen. sg. žen. podstatných mien mäkkých na -i predpisujeme podľa spisovnej normy na -e, a to píšeme ekvipáže m. ekvipáži, záujem obce m. obci, do práce m. do práci, do piesne m. do piesni, do stolice m. do stolici, matere m. materi.

Tvary typu osemnásťročniu, večerniu prepisujeme podľa dnešnej normy na osemnásťročnú, večernú.

Vo väčšine textov sa v origináli používajú tvary jednoho, jednomu. Ale v poviedke Pred oltárom sa píše iba jedného, jednému. Uvádzame generálne dnešné spisovné tvary jedného, jednému.

Vo vedľajších vetách používa sa v pôvodine pravidelne podraďovacia spojka že pred opytovacím zámenom: že aký, že či, že čo, že kto, že prečo, že ako, že kedy, že aby, že kde, že koľko, že zkadiaľ. Iba v troch prípadoch jej niet: ani nezbadal, ako sa mu tratia 87, 34; videla, aký účinok maly 104, 17; bála sa, aký dojem urobí 200, 7. Keďže spojenia bez že boly už vo vtedajšom spisovnom jazyku normálne, spojku že vynechávame vo všetkých podobných prípadoch.

Z väzby zdať sa byť niečo, niečím vypúšťame dôsledne neurčitok byť. Táto väzba totiž nemala oporu ani vo vtedajšom spisovnom jazyku ani v nárečiach a dnes nepôsobí už dobre. I tak je to len napodobenina latinských väzieb.

Píšeme dôsledne slovo farba, farby, farieb, prifarbená, ako je v poviedke Pred oltárom, namiesto barva, bariev, pribarvená. (V tretej triede, Jožkova svadba).

Slovo lúč sa v origináli používa viackrát ako podstatné meno mužského rodu: lúč padol, malý lúč, v slnečných lúčoch. Upravujeme preto lúč jasný, krásny m. lúč jasnú krásnu 90, 9, v jeho lúčoch m. v jeho lúčach 116, 33.

V ďalšom uvádzame po poriadku podľa jednotlivých poviedok, čo sme zmenili ešte okrem toho. Prvé číslo označuje stranu nášho vydania, druhé číslo riadok shora.

V bibliografickom prehľade hviezdičkou označené vydanie je východiskovým vydaním našej úpravy.

Ecce homo!

Uverejnené:

1. Národný kalendár, vydal Slovenský národný spolok v USA 1913, str. 227 — 238.

* 2. Slovenské pohľady roč. XXXVIII (1922), str. 130 — 14. — Redaktor Štefan Krčméry.

3. Ecce homo — Tridsaťpäť dkg — Cholera. Dolnozemské rozprávky, Turč. Sv. Martin 1922.

Za východiskový text sme si zvolili druhé vydanie zo Slovenských pohľadov, ktoré je omnoho plnšie, jazykove uhladenejšie, výrazovo bohatšie a umelecky prepracovanejšie ako prvé americké vydanie.

Píšeme: vitaj u mňa m. vítaj u mňa 241, 31; vychudnutých lícach m. vychudlých lícach 244, 17; skrslej m. vzkrslej 246, 17; utlmiť m. utlumiť 247, 21; Horlivosť jeho v šírení sekty nemala konca-kraja m. Horlivosť jeho v šírení svojej sekty nemala konca-kraja 247, 35; trpezlivosťou m. trpelivosťou 248, 17; Mlčali obaja m. Mlčali oba 251, 22.