Zlatý fond > Diela > Únos. Obrázok z dolnozemského života


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Únos. Obrázok z dolnozemského života

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Ivan Jarolín, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

I

— Nepôm!

— Pôš! A to hneď sa mi pakuj, ako sa patrí obliecť a potom zaraz na faru.

— Ja nepôm! — už s plačom a trasľavým hlasom odvetí strojná, asi šestnásťročná Katka svojmu otcovi Ďurovi Dolnému, pánu richtárovi to slávnej Dunajskej obce.

— Nuž ale či ty tak budeš tvojmu otcovi odvrkovať? Ty prôšťa jedno naničhodné! Ale sa ho pakuješ! Lebo ti hneď nahádžem nečítaných na chrbát! — A s tým pokročil napred, ako by chcel uskutočniť sľub len teraz vyslovený.

Dievča sa hbite zvrtlo, vybehlo do pitvora, zavrelo za sebou dvere. Ale už v druhom okamžení ich zase otvorila a hlavu pichnúc dnu do izby, rýchle zavolala:

— Dobre, pôjdem na zdávanky, ale vám to hovorím, apo môj, že ja Janova nikdy nebudem; radšej sa skántrim so sveta, — a s tým hlasitým nárekom sa šla obliekať.

— Ja neviem, Ďuro, čo vy to len tak súrite s tou našou Katou? — dohovára mu žena, — veď času má dosť a keď Jana nechce, nuž nemusíme ju práve jemu dať, veď je len jediná, má z čoho vyžiť, netreba jej na cudzích fertáloch[1] hrdlačiť.

— No, veď ty si tiež taká nezdara; že aká matka, taká Katka. Ty si nevedela inšie, len sa maznať a po vôli dať. Keď si niečo dievka zažiadala, tu ty jej hneď všetko po vôli. Nie div, že si si ju takú hlavatú vychovala.

— Ale čože som? Len som ju na dobré navádzala! A či ja môžem z toho, že Jana Sklenku nemôže vystáť? Viete dobre i vy sami, že ako je, — a usmiala sa. Iste jej mladosť prišla na um, keď ešte Ďuro tiež bol driečny čeľadník a vrtil sa okolo nej, kým nevyhodil zo sedla bohatšieho Trpáka.

Však Trpák potom sa za roky durdil a len vlani sa na zabíjačke pomeril s Dolnými, lebo ho Dolný ako richtár oslobodil od pokuty, keď to bol susedovi Klancovi škodu urobil v chotári.

— Čože ty máš spomínať staré časy? Daj ti mi bože! Ľahký ti bol výber medzi mnou a Trpákom hrbáňom, — a pritom povedome pozrel na svoju ešte i teraz súmernú postavu. — Čože? Ja som si tiež mohol medzi dievkami vyberať, len tak liply za mnou ani muchy na med. Aha, i Zuza Dorotiakova… A s tou som mohol hneď fertál zeme dostať a ešte i peniaze.

— Keď ste mohli, prečo ste si nevzali? — seká už urazená žena. — Čože, nazdáte sa, hádam, že by som sa so sveta zhrýzla? — Alebo že by som bola starou dievkou ostala? — Daj ti — —

— No veď som ja hneď vedel, že keď ty začneš, že sa mám čoho napočúvať, — skočil jej do reči. — Človek nech len slovíčko prehovorí — tu hľa máš — —

— Veď vy vždy tak. Najsamprv podkúrite a potom aby človek ništ. Všetko je len vám slobodno, a druhý aby čušal.

— Ľá, zas! Tak som ja vina, že ti je dievka hlavatá? Či ja jej chcem zle? A či ju nechcem dobre opatriť? Muža dostane keľavého a — potom, — vieš, — Jano Ďurdík je jediný. Pravda, sestru má, nuž ale tú ľahko vyplatí. Jeho tri fertále a naše tri, — čo myslíš, keď sa to dovedna složí, tak naša Kata bude taká gazdiná, že jej páru tak ľahko nebude.

— Veď je tak, to je všetko istá pravda, — dokladá už miernejšie žena, — lenže čože je, keď ho Kata nijak nechce, — tak čo po všetkom, veď ona na svojom môže s poriadnym, čo i s chudobným mužom vyžiť bez starosti.

— Ale ja?! — skríkol muž nahnevane, — ja že by som si tu do môjho gazdovstva pavúka pustil, na hotovô, chudobného ani kostolná myš, aby som ho obchádzal, aby sa jeden taký Kôstka, čo nič nemá krem chyžky a troch kúskov zemičky pod holým nebom, prechádzal po mojom dvore? Ej, už z toho veru, kým ja budem živý, nebude nič. Veď by som i od hanby zhorel, keby sa v dedine rozhlásilo, že si Ďuro Dolný, pán richtár, dievku nevedel za druhého vydať, len za Ondriša Kôstku!

Čím ďalej hovoril, tým väčšmi ho zlosť prejímala, takže konečne až kričal.

— Ale veďže nie tak hlasite, — chlácholí ho žena. — Hľa, až sa ľudia začínajú obzerať popred nás, ešte sa budú nazdať, že sa vadíme — a potom rečí bude hneď dosť.

— Nuž načože pokúšate? — hovorila už tichšie, bo i jemu išlo o dobrú povesť svojho domu. — Len do zlosti donášate človeka. A keby som zle chcel, tak by som nepovedal ani slova, ale čože je, keď múdrejší chce takým pochábľom dobre, tak sú hneď surmity ani súdny deň. Veď sa ona nazdá, že vydaj je len tak, a ty nie žeby si ju poučila, presvedčila, ale sa maznáš a ešte ju zastávaš a jej stránku chyceš. Pravdaže som ja potom najhorší! Ale teraz dosť! Iď pozrieť, čo Kata robí, posúr ju, aby už bola hotová a ja pôjdem s ňou na faru. Tam nás už zaiste čakať bude budúci svat i s Janom.

— Len jej ty nahovor, — dokladal ešte odchádzajúcej žene, — že to bude všetko dobre. Veď vy ženy to už viete. Uvidíš, že jej tie vrtochy vyvetrajú z hlavy. Ja sa tiež idem trochu posprávať.

Onedlho Katka vyšla z izby i s materou, vyparádená ani zo škatuľky. Otec tiež už bol hotový na odchod, len čo si klobúk naprával, aby mu oceľová pracka, blyštiaca sa na stuhe klobučnej vpredku, práve naprostriedku stála. Ešte utrel nezbytnú palicu, dodávajúcu mu vážnosti úradnej, a potom pozrel na Katu pozorne, či jej už hlavatosť prešla. Obával sa, že mu môže i na fare vyťať nejakú parádu. Ale nezbadal nič, bo dievča stálo ticho s očima k zemi sklopenými, ich víčka boly zrudnuté od plaču a len pery mala zahryznuté, ako by dusila v sebe výbuch tlmeného citu.

Bol spokojný.

— Poďme, — povedal a ani sa neobzrúc išiel vopred.

Ako stroj sa pohla za ním Katka. Mať vyšla až do dveriec uličných a pozerala za nimi. Starostlivo hľadela najmä na Katku, ktorá, šuchotajúc množstvom vyškrobených sukní, šla mlčky za otcom cestou, ako by ani nezbadala zvedavé zraky žien mimo nich idúcich. Len keď šli bočnou ulicou, obrátila tvár v tú stranu, kde stál nízky, trstinou pokrytý dom, i zbadala za múrikom ohradným mužskú hlavu. Mykla hlavou záporne. Hlava zmizla za múrikom a Kata zase šla ticho za otcom.

Pri fare ich už čakal Jano Ďurdík i s otcom. Bol vyobliekaný ani na sobáš. Prusliak vyšívaný pestrým hodvábom sa už zďaleka odrážal od čierneho kabáta. Košeľa, tiež vyšívaná, v celej svojej kráse vykúkala zpod rozpätého prusliaka, zapnutého len o najspodnejší blyštiaci sa veľký gombík. Klobúk, ako sa svedčí na hrdého čeľadníka, mal nazad hlavy hodený. Pozrel na Katku veselým, spokojným pohľadom, no znepokojil sa, keď Katka zastala obďaleč neho a sklopila zrak, takže jej nemohol pozrieť do očí.

Otcovia podali si ruky, bežne spýtali sa o zdravie a vstúpili do fary. Mladí ich nasledovali.

O štvrť hodiny vyšli von. Starí boli veselí. Veď túžby sa im splnily. Zajtra budú ohlášky ich deťom a majetky tak pekné budú časom zaokrúhlené. Nevedeli ani, ako sa majú rozlúčiť. Ruky si i tri razy podali a zakaždým si pekne povedali:

— Sbohom, svat, taže pozdravte svatku. — Nový názov sa im tak páčil, pocítili slasť nového priateľstva, spojiva rodinného.

Už sa rozlúčili, keď richtár ešte zavolal:

— Taže nás neobchádzajte, svat, ale prídite čím skôr; viete, že sa nám treba poshovárať, keď nám prichodí starosť.

— Prídem, prídem, ako by som neprišiel, pán svat, hneď, keď len dostačím, lebo viete, ten chmeľ nám veľmi veľa času odobral, treba mi kukuricu lámať, orať, siať, slamu voziť, všetko by som rád do svadby urobiť, aby Katka prišla už do hotového.

— No, nieže tak zhurta, — usmial sa tento, — veď hľa, i ona vám musí pomáhať, veď ste onehdá spomneli, že vám do domu pomoc treba.

— Medzitým mladí stáli obďaleč nepohnute, len keď sa už otcovia rozchádzali, priblížil sa Janko ku Kate, aby jej podal na rozlúčku ruku. Ale táto podvihla ručník ku tvári a odvrátila sa od neho.

— Hanbí sa, — myslí si, — veď sa ona nebude, len čo príde k nám.

I rozišli sa každý svojou stranou.

Doma ich už matka vítala, vypytovala sa, ako čo sa im dialo, a pritom vše skúmavo pozrela na Katku. Nezbadala na nej žiadnu premenu, len tvár jej bola vážna a sťa by reč bola stratila, neprehovorila ani slova. Mlčky sa šla preobliecť do prednej izby, potom ale šla nemo po svojej práci.

— Ďuro, počujete, mne sa naša Kata nepáči, nič nevraví a i robota jej ide len tak dákosi traľave, — prihovorila sa k mužovi o nejakú chvíľu.

— Ale čo stáčaš naveky! Či nevidíš, že je spokojná? Môže byť, že ju troška ešte mrzí, ale to prejde, uvidíš, len čo sa dostane pod kytku. Veď hádam jej len dobre chceme! Len jej ty ešte nedokladaj, ale vy ženy to už viete: pozeráte na vaše deti vždy, či im nechybí niečo, ustenkáte a maznete sa s nimi. Miesto toho, aby ste im vybily vrtochy, ešte ich ľutujete a s nimi bedákate.

Rozhorlil sa, lež už nie nahnevane, ale viac zo zvyku. Bolo mu poznať z reči, že smysel ich mal už viac ráz príležitosť opakovať, bo mu slová šly plynne, bez všetkého napnutia mysle ako dobre naučené.

— Veď ty teraz nesteň, keď ti je dievka ticho, ale sa veselo maj okolo nej, prehováraj, povedz jej, ako jej bude dobre, tak a tak. Ale keď ty budeš: čo ti je, dievka moja, prečo si smutná? — tak hneď bude rumádzgať a ty potom s ňou. Tak ako ti vravím, len veselo okolo nej, veď je dievča ticho. Môžbyť, že ho už i chce, len sa ešte trocha hanbí. Veď je naša Katka múdre dievča. — Toto už povedal tichým, citným hlasom, aby i tým dodal chuti žene a aby vyrazil z nej myšlienky, ktoré ju nepokojily.

Táto reč, ačpráve ju cele neupokojila, predsa ju utíšila. Opanovala ju tá myšlienka, že muž predsa môže mať i pravdu a že dievča, súc mladé, môže všetko zabudnúť a privyknúť k Janovi. Ale predsa nemohla sa zdržať, aby sa nespýtala dcéry, keď sa večer nemala na odchod ku mládeži, jejž spev a veselý shon z ulice dorážal do príbytku richtárovho, prečo nejde medzi mladú čeľaď.

— Nechce sa mi dáko, — odvetila ona nechutne a ďalej pokračovala v práci.

Matke sa táto odpoveď nepáčila. Spýtala sa poznove a pozrela starostlivo na dcéru.

— Chýba ti niečo? Si asnáď chorá?

— Ale čoby, — odvetí a hlavu skloní nižšie, aby jej matka nemohla pozrieť do tváre, na nejž sa zjavily hojné slzy.

Mať pokývala hlavou a vyšla von.

A nastala noc. Richtárovci si už políhali. Katka ale nemohla spať. Teraz ju ovládal nepokoj i žiaľ. Uprene pozerala do tmy, ani necítila, ako jej kanú slzy po spánku. Veselý huk mládeže už nepočuť, len jeden mládenec si spieval citne a jeho hlas sa blížil a zase sa tratil pomaly. Keď prichádzal k nim, vyrozumela túto slohu:

Ešte som nechodil,
už si zunovala,
už si ten oblôčik
zamurovať dala.

Zaryla si tvár do podušiek, aby nepočula Ondrišov spev, ktorý jej tak veľký zármutok pôsobil. V prvom okamžení chcela vyskočiť a vykradnúť sa, povedať mu pár slov, ktoré by ho uspokojily, no bála sa, aby rodičov nezobudila.



[1] fertál = 1/4 sesie, asi 10 kat. jutár.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.