ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo tri hodiny minulo po poľudní, keď sa dostavil do Dolčín. Ivana odpravil a vyplatil hneď vyše dediny a on pešky vkradol sa do dvora u Darčićov. V kuchyni zas našiel hrbu ženských, okolo nízkeho ohniska. „Tu sa ustavične varí a pečie“ — húta on, „akoby u Darčićov bola ustavične svadba.“ A s touto živosťou v kuchyni divno kontrastuje tichosť, ba mrtvota v ostatných čiastkach starého kaštiela. Zaklopal na dvere jedalne a zdnuka ozval sa hlas tetin: „Napred!“

Sedí sama na obvyklom mieste a pletie neunavne. Keď vkročil, vzhliadla naň živo a v sivom očku akoby sa bol(a) zažal(a) plamienok radosti.

„Oh — Vicko!“ zvolala a povstala živo, idúc proti nemu. „Tys’ prišiel zase! Alebo sa ti, pre Boha, (stalo) dačo prihodilo!“ dodala hlasom starostlivým.

Okladina zastal pred starenou, ako pred nerozluštiteľnou záhadou. Tento výkrik, v korom sa ozýva čistý cit materský nemôže uviesť do súzvuku s predošlým pokračovaním, kde zaobchodila s ním, ako s dákym cudzincom. Nedala mu ani času k dlhým úvahám: pristúpila k nemu a ako složil čiapku, vyhrnula mu čierne vlasy s čela, nadvihla sa a pobozkala v čelo uvädlymi pernami. A (ako) on cítiac jej dlane na tvári, vidí, že sa jej ruky chvejú. I v oku zatriasla sa jej slza.

Mladému človeku vstúpilo niečo horúceho do hrdla, že nemôž prehovoriť a to sa mu rozplýva v očiach a zakrýva mu zrak, tak že všetko pred ním ako by sa rozplývalo a triaslo. Chytil jej malú, suchú rúčku, pritisol ju k ústam a pokryl horúcimi bozkami. Z prsí sa mu vytrhol temný vzdych, v hrdle sa mu stislo a z očí mu vypadly slzy. I keď vypustil jej ruku, stojí pred ňou, trhano oddychujúc a utierajúc oči.

„Pre Boha, čo ti je malý!“ zvolala naozaj ustrašená starena.

„Nič teta moja!“ vyriekol konečne, keď premôhol pohnutie. „Sišlo mi na um — čo bolo a čo malo byť, mohlo byť…“

„Sadni, odpočiň — počkaj, rozkážem kávu. Ane — Ane!“ volala, búchajúc kľúčom o stolík.

Ane odchýlila dvere a vstrčiac medzi ne hlavu, hovorí: „Ano, ano hospodarica moja! Pristavila som k ohňu…“

„Tým lepšie!“ usmiala sa pani a Ane zase zmizla za dverami. „Veru — malo byť inakšie — mohlo byť,“ prehovorila ona pozrúc naň dobroprajne, ba vrúcne. „Mali sme sa my vždy považovať za to, čo sme, čo Boh dal, aby sme boli. Ale čo si počneš! Ja som musela slúchať — najprv rodičov, teraz bratov. Ťažká úloha — menovite, keď ona zvala — ale taký je poriadok: stisni srdce — slúchaj. Nuž a bez posluchu nikto sa nezaobíde. Kto nechce slúchať svojich, pritisne ho núdza, že musí sa podložiť cudzím. A svojho slúchnuť, i keď je ukrutný, bezohľadný, akosi je ľahšie, než cudzieho…“

„Ja by nezazlieval, keby aspon vedel príčinu!“ zvolal Okladina. „Keby vedel, prečo moju mater vysúdili, odstrčili, vytvorili! Vari sa stala nehodna ich lásky, keď sa vydala za koho ju srdce tiahlo? Prečo to bolo — prečo i mňa prijali ako cudzinca — prečo ma neuznali za toho, čo som?…“

Stará pani pozrela naň so strany s údivom. „Prečo! Lebo tvoja mama nechcela slúchnuť. Vedela, čo sa stane a neodstúpila od svojho. Ja som jej nezazlievala, ale zazlievali rodičia a bratia. A keď vykonala proti ich vôli, i oni stisli srdce a hľadeli zabudnúť. Myslíš, že im bolo ľahko? I teraz môj brat Jure sa zamračí, keď mu kto napomenie sestru. Nemysli, že od jedu — nie, od žiaľu… On nemôže plakať, ako ty pred chvíľou — keď ho uchváti žiaľ, stisne zuby a dusí ho v sebe. Je pravda, mohli popustiť, mohli zabudnúť; ale rod Darčićovský je raz taký: on nezabudne, ani neodpustí… A čo by sa mu srdce na kusy trhalo — nie, drží sa svojho zákona. A ten zákon je raz taký, že treba najstaršieho slúchať, lebo všade musí byť hlava…“

Okladina sa zamyslel a trochu sa utíšil. Aspon čiastočne sa mu vyjasnila záhada, ktorou bola pokrytá minulosť jeho drahej matere. Aspon čiastočne chápe, prečo bolo tak a nie ináč. Ani ujcov nevidí v tom svetle, ako dosiaľ: ľudí bez srdca, bez citu. Možno bude v nich i citu i srdca, ale to bude podriadené akýmsi neúprosným, krutým zákonom.

„Nuž čo ako — ja som spokojnejší, teta moja, teraz“ — začal on vrelým hlasom. „I teraz sa držím toho, že krajšie i šľachetnejšie je zabudnúť, dva razy, desať ráz a odpustiť, než držať sa akýchsi krutých zákonov, ktoré sme si sami nanútili a ktorých sa len k vôli dôslednosti držíme, i keď sa tomu spiera cit i srdce. A ja by skoro chcel oprobovať, aby i ujcov prisilil, čo ste vy urobili: nech i oni zabudnú — odpustia.“

„Ujcom daj pokoj, dieťa!“ zvolala stará pani úzkostlive. „Ich neprevládzeš. Ešte ťa musím prosiť — nekompromituj ma. Drž sa pred nimi ku mne, ako predošle… Ja by padla do nesmiernych rozpakov, urazila by ich, keby chcela proti ich vôli… Nie, to mi neurobíš, dieťa! Nechcela by stráviť tieto dva dni, čo my zbývajú, rozdvojená s bratmi…“

Okladinovi opadly krýdla. On sa už nazdával, že vydobil jednu tvŕdzu — a hľa, (víťazstvo) korisť sa mu vyšmikla z ruky. Cíti, že jeho sily sú prislabé k zvládnutiu takého nepriateľa. Veď jemu sa neprichodí už boriť len so samými ujcami, ale s celou minulosťou jednej mocnej rodiny… Zrieka sa tedy nadeje, že i z ich úst čuje kedy teplejšie slovo, že z ich oka zajde ho kedy nežnejší pohľad. I ďalej prichodí držať sa v hraniciach, utlumiť, čo sa v prsiach hýbe, čo žije, čo dáva teplotu…

Ona úzkostlive sleduje, čo sa to s ním robí. Je v strachu, že ho mladá nerozmyslenosť zvedie k niečomu, čo sa nedá napraviť. No badá na ňom dobre beznádejnosť, žiaľ a odriekanie. Badá, že on už teraz ide byť nie tým, čím bol pred chvíľou, ale tým, čím bol pred ujcami. Žiaľ ju obišiel, že sa pripravila o to, čím jeho srdce ju obsypalo, že ztratila zas, čo bola len pred chvíľou získala.

„Či sa vari hneváš na mňa, starú ženu“ — začala ona — „že sa nechce na staré dni rozvadiť s bratmi? Či ma už nebudeš považovať za tetu — sestru tvojej matere? Ktorá ťa ľúbi, práve ako by sa nebolo stalo ničoho…“

„Ah tetka moja — ja vám nevyhadzujem na oči ničoho!“ zvolal Okladina. „Ja nežiadam od vás žiadnych obetí… Ja vám budem vždy povďačný, vždy vás budem ľúbiť a požehnávať za to, čo ste mi darovali: vaše srdce, vašu lásku… I pred ujcami budem sa mať na pozore. Nikdy som sa nezapodieval kontrabantom — no teraz urobím vynimku. Budem vás ľúbiť podludnícky…“ A cez slzy sa rozosmial.

„Moje drahé dieťa!“ zvolala uveličená tetka a privinula jeho mladú, interessantnú hlavu k vyhaslej hrudi, v ktorej už nezostalo ničoho len prítulnosť a vrelý cit k rodine. „No a teraz“ — zasmiala sa smiechom šťastným. „Teraz my dvaja „puntári“ (povstalci) proti domácim zákonom vypijeme spolu kávu. Ujca Jurja tu nebude do mrkania. On zas sobral svoju kompaniu na tercil. Ujec Andre je v Mirinách, ako obyčajne a ja sama… A práve som myslela na teba — na vás všetkých: ako je to smutne, keď sa my nepoznáme, nechceme spoznať. Ako je ťažko zapierať isté sväzky, ktoré sa zaprieť nedajú. V tom ty vo dverách — ako by ťa bol posol boží sem poslal. Boh mi dal ešte túto útechu k sklonku života. Lebo nám starým treba lásky, my bez nej obstáť nemôžeme, práve ako deti. Nie na darmo vravia že starosť je druhé detstvo.“

Stará složila neunavné ruky do lona a sklonila hlavu, zahrabaná v smutných myšlienkach.

„A čo je vám, tetka?“ pýta sa jej nežno Okladina, chytiac ju za ruku. „Čo ste sa zamysleli?“

„Ah, synko — jesto starostí všakových! Sišlo mi hľa na um, keď sme raz puntári, že sa ti sdôverím… Nemám nikoho, nikoho! Ujcov mi nespomínaj. Oni by povedali: eh čo — hlúposti, babské haraburdy! A pravda je, že my nemáme vlastne nikoho. Všetko cudzí okolo nás: pravda, čeliadka verná, aspon sa môžeš spustiť na ňu. Ale či to dostačí? Žiadalo by sa ti videť pri sebe svojho, ktorý ťa ľúbi, chce ti dobre. A tých nieto. Ešte ešte, kým si zdravý: ale dokedy to potrvá? Pôjdeme jeden za druhým a beda kto ostane na ostatok.“

„A synovci a ich deti? Predsa nenie to tak zlé!“ ozval sa Okladina.

„To je hlavná rana,“ vzdychla stará pani. „Oni sú každý v svoju stranu, každý má svoje starosti a zaujmy. K nám ich viaže — skoro sa hanbím vypovedať, len nadej na našu smrť, výhľady, že budú po nás dediť…“

„Ah — mne sa zdá, že je nie tak!“ zvolal Okladina.

„A keď ti je tak, môj synko!“ prisvedčila stará. „Oj, ty ich neznáš, ako ja — ich úskoky i fígle… Moji bratia tiež nechcú videť, nechcú naschvál, zavierajú oči… Zo strachu pred pravdou zavierajú oči, desia sa budúcnosti. Oj čaká sa na našu smrť — čaká, tvrdo, netrpelive. Možno i dlhy sa robia v nadeji, že to bude čím skôr… Nie všetci, musím povedať, čo je pravda. Môj Dragutin nie: ale druhí a ich ženy, oj, ženy, keby si vedel…“

Okladina sa zamlčal. Bolo mu trapne počúvať tieto ponosy, už preto, že on vysúdený mal súdiť zákonitých dedičov. A zas keď pomyslel na osud týchto osyralých starých, stislo sa mu srdce. Stoja tu v svete osamelí, sťa staré stromy s okliesnenými konármi a osamelosť čím ďalej tým väčšmi ich sviera a tiesni.

„To sú ovšem smutné pomery!“ dodal s povzdychom. „Ja vás ľutujem a druhé nemôžem povedať len to: že nebudete opustení. Máte nás, my vás prímeme vďačne a bez nadeje na dedičstvo…“

„Nehovor, pre Boha! Moji bratia! Ani pomysleť.“

„Prečo sa neoženili i oni?“ pýta sa Okladina.

„To je práve tá rana — prečo sa neoženili! Ale keď je taká obyčaj, aby sa ženil jeden, lebo ináč by sa rozdrobil majetok. A takto sa rozdrobí ešte skorej, lebo zo dvoch synovcov nikto nemôže vysúdiť ani jednoho. A spolu nebudú sedeť na ňom, rozdelia ho a predajú: bez otázky Rogačovi. Ledva už i on čaká — peniaze má hotové dávno.“

Okladinovi sa na čas tedy podvihol závoj a za ním sa ukazuje priehlbeň, o ktorej nemal tušenia. Tichý, starý kaštiel zakrýva nielen rany po starých krivdách ale i ťažké nebezpečia do budúcnosti. Stará tradícia nedeliteľnosti i tu ide podľahnúť duchu času, všetko urovnovájúcemu, rušiacemu staré predsudky, dvíhajúcemu osobnú slobodu. Familia Darčić, ktorá sa znala držať na hromade sto a storočia, ktorá k vôli jednote, sile donášala obete, páchala, ak bolo treba krivdy a zločiny — utiskovala svojich členov, vysudzovala, vytvárala ich zo svojho lona: tá família hľa dokonáva. Po smrti starých už nezostane pamiatky po starom kaštieli, ale prídu noví ľudia, srútia ho, predajú a Rogač bude dedičom tých, u ktorých kopal a nádenníčil ešte jeho otec… A zákonití dedičia utiahnu sa s kapitálikom, zas povlečú jarmo byrokratické, na ktoré privykli, že ho ani necítia, vlastne ho považujú za ozdobu svojej šije — a v treťom štvrtom kolene stanú sa parasitmi spoločnosti a štátu…

V takej nálade užil kávu so starou paňou a vybral sa, keď slnce sa snížilo nad nízke kopce ostrova navštíviť starú Rogačovu.

Pán Niko sa zadivil, keď ho zazrel na nábreží.

„Oh, sluha! Pán Okladina! Čo to znamená? Ak sa nemýlim včera do dňa ste sa vybrali na ostrov! Skutočne zvláštna novina…“

Okladina mu vyrozprával, ako ho more zmútilo a ako sa musel dať vysadiť na breh. Pán Niko sa zachodí od smiechu.

„Oh — mornári — mornári! Akí sú to mornári! A ja pri najväčšej búri sedím ani penceľ a jem brate, jem, ani čoby pálil. A kde ste od včerajška, pre Boha!“

„Nuž trvalo dlho, kým som prišiel na miesto. Hlava sa krutila, žalúdok — ten sa prevracal… Keď ma ranní vzduch trochu občerstvil, horko ťažko sa ja vyštveral do Koprivice. Z dlhej chvíle počal som prezerať pivnice…“

„A — a — našli ste čo, našli?“ zvolal pán Niko, otvoriac dokorán oči a ústa.

„Slušné pivnice, napospol,“ pochvaľuje Okladina. „I vybralo sa čosi.“

Pán Niko opustil ruky, i všetko akosi opadlo na ňom. I dlhé fúzy akoby boly ovisly sklamaním.

„A koľko, ak smiem vedieť?“

„Okolo dvanasťsto hektolitrov,“ odpovedá Okladina, dívajúc sa mu ironicky do očú.

„Dvanásťsto! Tak už tam málo i ostalo!“

„Ostať ostalo,“ teší ho Okladina. „Lebo som polovicu vzal v Leticiach a polovicu v Koprivici. Vína tam ešte na dostač!“

„Na dostač — viem, ale akého!“ zvolal pán Niko.

„Dobrého — ja som nepreberal. Bral som celé pivnice, čo bolo zdravé…“

Pán Niko krutí hlavou a nehľadí na Okladinu. Na líci mu naskočila červeň, i ústa sa mu potrhujú od jedu. „Čo ako — treba povedať, ako je. Vy ste pokračovali trochu, ba veľmi, veľmi…“

Okladina čaká s úsmevom v očiach, čo to vypáli. No pán Niko prehltol výčitku.

„Pokračoval som, ako som sa tu naučil. Vidím, na týchto stranách je taká moda — vyberal som i ja.“

„Ale tam som ja skupúval — rok po rok!“ vykríkol pán Niko.

„No už toho roku i ja čosi odnesiem. No, pane Rogač, žiadne hnevy! Veď obchod je slobodný, i nám je dovolené kupovať.“

„Ale taký fortieľ — vy ste mi urobili i škodu i vysmievate sa…“

„Nie, v kupectve nieto ohľadov, kupec nešanuje priateľa ani brata. Taká je obyčaj. Ba kupec sa raduje, keď prevedie najlepšieho priateľa. Vy v Dolčinách mne — ja tam hore vám. Dnes mne zajtra tebe, ako hovorí príslovie… Nuž dajme tomu pokoj — ja by chcel ešte pozdraviť vašu pani matku. Zajtra cestujem parníkom…“

Pán Niko sa núti do zdvorilosti, do úslužnosti, ale vypadol razom z tej svojej pozy. Nepodarilo sa mu vylúdiť úsmevu na svoju tvár, pokrytú vráskami starostí a hnevu. Len toľko, že hosťa, ktormu predvčerom sa klaňal, neposlal do horúceho pekla. No ale na ostatok zvíťazila len nad ním stará obyčaj, pretvorená už v povahu a s akýmsi nakyslým úsmevom vodí hosťa do domu.

Stará ho prijala s jasotom. Už ho ani nevoviedli do salona, ale rovno do izby, ktorá razí starinou. Pán Niko našiel príležitosť vykradnúť sa materi — Okladina ostal s ňou sám.

„Ach, neverili by ste, ako sa radujem, že vás zas vidím“ — trkoce stará ciepkajúc po izbe. „Sídu mi na um staré časy — keď som bola mladá, čerstvá. No ani teraz chvalabohu som nie chromá — ale cítiš starosť vo všetkom. Čaká ešte čaká — kým celkovite neprikváči… Poručeno Bohu! Treba i na posledné veci mysleť. A je i čas veru — dosť sme sa natrápili nad časnými, napremýšľali, narobili.“

„Aspoň sa vidí výsledok“ — zalichotil jej Okladina. „Musí vám slúžiť k uspokojeniu, keď vidíte na sklonku života ako sa vám (zvelebil) zveľadil dom.“

Stará pokývala hlavou a na čele sa sobrali nové vrásky. „Veď zveľadok, pokrok… Keď si pomyslím, čo sme mali, keď sme sa sobrali.“ Naklonila sa k nemu a riekla skoro šepky: „Nenašla som ničoho — dom holý, ani čo do úst vložiť. Nuž a vyžilo sa, užili sme i trápenia, ale verte i veselosti bolo. Mne nebolo nikdy ľúto, ani nebanujem, že som sa vydala do ničoho. Boli sme spokojní. A toto čo viac máš, čo ti viac pribúda, pribúda i starostí. Môj nebýval nikdy zamyslený, ani keď bola najväčšia starosť a Niko — vidím, neraz sa zamyslí a trápi sa v sebe. Ani nespáva ako sme my spávali: strhne sa zo sna a len čosi premýšľa, prehadzuje v hlave. Lebo mamon nedá pokoja. Nuž bola by i ja spokojnejšia, keby ho bolo menej, len keby bol bezpečnejší.“

„Ako bezpečnejší?“ zadivil sa Okladina. „Váš majetok je v obchode a možno v papieroch.“

„Prečo nekúpi zeme!“ zvolala stará. „Zem nikto neodnesie, tá je bezpečná. Iba ak Boh dopustí búrku lebo kamenec. Netrápil by sa, lebo deti by boly isté.“

„Aha —“ usmial sa Okladina — „to ste u mojich ujcov popili také náhľady. I oni sa držia tej zeme krčovite, sedia na nej, vrástli do nej, ako starý peň. A už nedaj Bože sa hnúť, ako takí vrastení. Istá vec že ich nikto nepomkne, kým na nej sedia — len že za ten čas druhí napredujú, prekvitajú a oni skamenili alebo ešte lepšie nahnili. A keď peň zbútľavie, príde ktokoľvek, kopne doň a vyvalí ho zo zeme: a usadí sa on, stromec mladý, svieži do nej. Čo vy myslíte, dokedy bude ich rodina sedeť na dedovizni? Kým nepomrú (mladí) starí. A pán Niko robí dobre, že rozmýšľa, hýbe sa, a trápi — lebo o krátky čas padne naň kaštiel i so zemiami. Treba sbierať sily, držať groš pohotove.“

Stará len pokývala hlavou a skvelé výhľady, ktoré jej maľuje Okladina nerobia na ňu veliký dojem. Zasadnúť do Darčićovského jej prichodí nespravedlivosť, usurpacia a čosi sa v nej hýbe, ako obava, že za také násilie bude nasledovať pokuta, ktorá sa spráši na jej potomstve.

„A prečo sa vy nepodoberiete na to?“ pýta sa ona. „Vy ste z nich, vám by pristalo sedieť v Darčićovskom.“

„My nemáme toľko kapitálu,“ odkladá Okladina. „Keď by sme si ho skrátili, nemohli by sme sa voľne hýbať na Rieke. Potom niet medzi bratmi ani jednoho, ktorý by bol zbytočný v obchode a môhol sa venovať gazdovstvu. A naostatok my sme z nich „po tenkej krvi“, oni nás neuznávajú. Im je možno príjemnejšie, keď zasadne na ich grunt Rogáč ako ktorýkoľvek Okladina. My už len zostaneme cudzí,“ doložil smutným prízvukom, „z toho domu, kde sa narodila naša matka, kde rástla, prekvitala a sužovala sa, neodnesieme ani stebla. A keby bola aspon ktorá pamiatka od nej, čo najchatrnejšia vec…“

„Hm — i vy máte pravdu,“ dodala stará. „Oni sa vás odhodili a teraz nech budú opustení… Tak to ide na tomto svete… Pamiatka! Ja som mala od nej pamiatku, pekný ruženec so zlatým krížom. Dala mi ho, keď sa odberala z Dolčín. Nenosila som ho nikdy, visieval mi takto nad hlavou. Keď ochorela, modlila som sa na ňom. A keď umrela, chodili sme osem dní do Darčićov na ruženec — pol dediny chodilo. Ja som s ním prišla za každým.“

„Tedy modlilo sa u Darčićov za jej dušu!“ zadivil sa Okladina. On ani zďaleka neočakával, že sa jej bratia ukážu tak veľkodušní.

„Čo chcete, aby svet nemal čo vytýkať,“ podotkla stará. „Ja veru neverím žeby sa v nich bola ozvala hádam láska. Veď viete, ako sa pred jej smrťou zadržali. Oj, znám ich ja dobre — ich tvrdé kiahnice! Čo raz zasadia do nich to (nevýnd) nevyšumí len tak… A šior Jure vždy pozerá na ten môj ruženec, pozerá. A v ôsmy deň keď sme sa odberali pristúpi pekne ku mne. ,Jele, zkadiaľ tento ruženec? Mne sa vidí, že som ho ja kdesi vídal.‘ To mi darovala nebožka, keď sa lúčila pred vydajom — ja som mu odsekla. Ja že sa začervená — ale horky: kameň by sa skôr obmäkčil. ,Nemohla by si mi ho predať?‘ on na to — ,ja by zaplatil čokoľvek.‘ Ani predať, ani darovať — zase ja. Ani neviem, načo by vám bol: a mne je najmilšia rozpomienka a vy by ste ho pohodili dakde!… On (mi nepove) pozrel na mňa z ostra — po očiach sa mu videlo, že som ho trafila do živého. Ale mi neodpovedal iba toľko: ,Vidno Jele, že si už dávno nebola medzi ľuďmi.‘ Od tých čias nebolo o nej medzi nami ani spomienky. Ale pomyslite si, môj synko — rozarij tiež neostal dlho pri mne. V (jednu) oberačku mi zhynul, neviem, kde sa del. Naši na Vlachov, že ho z nich ukradol daktorý, ale ja vždy, že i v Dolčinách sa najde, koho vábi zlato a čo je hneď len kríž. Tak vidíte, nemôžem vám, môj sokole darovať ani ten ruženec a vám by ho darovala. Lebo ja umrem, možno sa ani nenazdám a komu od mojich treba čo od starej? My sme taká fajta. Zdraví, čerství — ale keď príde prvá choroba s Bohom! Z našich sa veru nik nepreležal v posteli. (Al) A lepšie veru: čo máš zavadzať komu. Keď príde tvoja hodina, najlepšie, keď sa poberieš. Bez toho ťa to neminie…“

Okladina počúva ešte chvíľku jej ponosy a starecké žaloby a konečne sa odobral od nej. Prežehnala ho po čele a pobozkala, vyprovadila do pitvora, z kadiaľ odišiel nepozorovane. Mladá pani s celým právom vzala mu za zle, že dal prednosť starej, vrtošivej žene pred paňou v najlepších rokoch, vzdelanou a interessantnou…

Od pána Nika nevrátil sa dolu na nábrežie. Žiada sa mu prejsť trochu, sriadiť myšlienky prvej, než zasa sa vráti do domu Darčićovského. Dnešní príbeh mu ho značne zblížil. Preci ešte jesto niekto, kto naňho myslí, komu nenie cudzím, ľahostajným. Ženská duša, bárs podriadená, zotročená prechováva preci rozpomienky na jeho matku a drží ju v láske dosiaľ. Tak i on sa cíti akoby razom bol nastal nový sväzok. Dom Darčićovský prirástol mu k srdcu. Jesú v ňom ešte dvaja tvrdí, neobmäkčení, ktorí ho zaznávajú: ale i ich vina zdá sa mu teraz menšou.

Vyšiel na kopec, na ktorho boku a úpätí ležia Dolčiny. Cesta ide najprv pomedzi zahrady, ta ďalej od dediny sú hneď vinice. Dnes pravda holé a pusté, pozbavené ovocia. Listie odpadlo a teraz v celých hŕbach, žlté, suché leží pod múrami, kam ho dohnaly vetry jasenné. Zato príroda, bárs sa chýli k zime dýše tichou lahodou. Nad morom a Prímorím dvíhajú sa modrasté pary sťa v lete a bárs slnce je na západe poťahuje meštrál, tento stály hosť letních krásnych dní. Po kroví a medzi vinicami ťahajú sa vlákna babieho leta: a nad Prímorskou planinou počína sa zažíhať ružová (na) žiara, ktorá po západe slnca poleje ju celú magickým svojim svetlom.

Mier a ticho, ktoré vládne všade rozlieva sa i jemu v duši. Plameň hnevu, ktorý ho sožieral sa hasí a duša ulieha v pocite smutnom, že to tak muselo byť ako bolo, že sa to už nikdy neodstane. Mrtvým večný pokoj, živým odpustenie…

Takto v myšlienkach kráča pomedzi vinice, kde cesta sa zas spúšťa dolu na rovinu. Celá je rozdelená múrami na kusy, od všadiaľ (sa pri) ho prijíma jednotvárna šeď. Iba kde tu chlp krovia a zas háj olivový s nádychom zamatovým. Z rozmýšľania ho vytrhol zvláštny pohľad. Na sivom múli jazdí mohutná postava jeho ujca Andru. Vlasy zpod čiapky a mohutné fúzy belejú sa na ďaleko, odražajúc sa belosťou od červenej, ohorenej tváre. Pred ním kráča malý (sluha) junák Šime s pestrou tanistrou na pleci a pri ňom skáče malý Moro, krútiac chvostom a pozrúc tu i tu na parobka svojim múdrym, verným okom. Za mulom v tej istej dištancii ako Šime, poberá sa junák Jadre pod červenou čiapočkou. Tiež má tanistru na pleci a mech teraz prázdny, ktorý bol ráno naplnený vínom. Šior Andre pozerá spokojne okolo seba, ako človek, ktorý dosiahol všetko čo si žiadal: ktorý nemá s osudom nevyrovnaného účta. Vidno, že ho bodrí, že môže tadiaľto prejsť, kde všetko je jeho. Jemu sa možno zdá, že i slnce tak krásne svieti len preto, že on dneska mal sadiť bôb v svojich Mirinách…

(Poznal i on Okla) Okladina nemôže nezávidieť tomuto velikému dieťaťu. Lebo skutočne on ešte nevyzliekol deťaciu kabanku a už sotva i vyzlečie. Jeho život tak jednoduchý, prostý, bez bojov a veľkých náruživostí tečie rovnomerne sťa rieka na rovných lúkach, posiatych kvietim. Nieto tam krútňav ani tajuplných priehlbní. Jeho práca tiež tak tichá, z roka na rok jednaká: medzi robotníkmi. Deň po deň v Mirinách, v tieni maslín a čestmín, naokolo bzukot včiel, ktoré tiež jemu donášajú mäd sbierajúc ho po šalviji a druhom vonnom kvieti. Jemu kvitne vinič, oliva a mandlovník, jemu donáša plod: jemu spieva slávik v kroví v tiché letné večery. Preňho pracuje sto težakov, on rozsudzuje medzi nimi, on ide ku každému za kuma na krštenie alebo svadbu. I ak rybári čo súceho ulovia, prídu do Mirín a dajú hospodárovi, ktorý odnáša hrdo korisť šiori Dorothei a dáva ju so slovami: „Aký pekný ugor, šiora Dorothea - či nie?“ Na jeho stôl príde prvý baranec vytučený materinským mliekom, ktorý sa tu v okolí vyliahol, jeho Mirine produkujú prvý hrášok i fazuľu…

I teraz sa poberá domov v povedomí celej svojej moci a slávy. Pred ním a za ním sluha, ako pred sto rokmi v čase poddanstva, keď jeho predkovia prijímali z Benátok rozkazy a milosti. Nad nim šumí duch dnešného času na hlucho, plný ruchu a nových snáh a čudných hesiel. On nečuje nič z jeho behu v zátiší Mirín. Ak príde hlasovať do občiny alebo na vyslanca, hlasuje dľa úpravy šiora Juru, ktorý zastupuje dom a rodinu na vonok. Ináč to sa rozumie, i on je prívrženec hrvatskej národnej strany, lebo brat Jure bol v korešpondencii s nebohým don Mijom, Pavlinovićom totiž, ktorý ako jednoduchý dedinský farár zažal v ľude tunajšom národné povedomie.

Šior Andre, vidiac Okladinu, ako by sa bol zadivil. „O — čo to znamená? Okladina!“ A podáva mu ruku. „Vari sa čo prihodilo!“

„Nič zvláštneho — musel som sa vrátiť, počkám na zajtrajší parník. A z dlhej chvile vyšiel som na prechádzku.“

„Jadre, drž!“ zvolal na Junáka. Vysoký Jadre dobehol, chytil mula za ohlavu a pridŕža i samár aby sa pod ťarchou pánovou neprevážil. „Vrátime sa oba pešky“ — usmieva sa šior Andre veselo. „Síde sa i mne trochu prejsť.“

Šior Andre je veľmi zvedavý. Niet divu, že sa ho vypytal, kde bol od včerajška. Keď mu Okladina začal rozprávať svoje dobrodružstvo, šior Andre ho počúva čím ďalej pozornejšie. Oči mu iskria radosťou a uveličením, keď sa dozvedel ako (kúpil čo) je čo lepšie víno kúpené Rogačovi zpred nosa. Udrel ho po pleci svojou tučnou dlaňou a riekol: „Bravo, môj Vicko! My sme sa vyznačili a ja vás chválim! On pukne od jedu!“ a šuchá si ruky uspokojením a pozerá naňho s akýmsi obdivom.

„Nuž neraduje sa — nie,“ odpovedá Okladina tiež rozochvený. Až teraz začína chápať dosah svojho víťazstva nad chytrým pánom Nikom a povedomie mravnej prevahy milo ho rozoberá. „Tvár mu bola, ako by sa bol octu napil, keď som mu vyrozprával.“

„A ty si mu rozprával!“ zvolal natešený, nebadajúc, že sa zabudol a zatykal jemu, ktorý mu má byť na veky cudzím. „Ešte to! Čertovský chlapec!“ A so zvláštnym zaľúbením pasie oči po ňom. „Ej sišlo sa mu sišlo, táto lekcija. Nech mu trochu obkliesňa parohy, lebo už nevedel čo robiť od spupnosti. Už akoby všetko bolo jeho i groše prichystal zakúpiť kaštiel. Myslí, že za groš sa dá všetko kúpiť i slávu i meno… A ono Rogač nech sedí i v kaštieli zostane preci len Rogač, bude vážiť pšenicu a utrhovať na váhe. Nátura sa kúpiť nemôže, ani vzdelanosť…“

Slovo vzdelanosť čudne sa vynímalo v ústach tohto človeka, ktorý celý život strávil v Mirinách, knihy nečítal, iba od Danicu ani novin, okrem Pučkeho lista. No Okladina nepozastavil sa nad ním, lebo i tento jednoduchý syn prírody, bárs nevyučený, má v sebe čosi skutočne (vyber) panského, čo sa naučiť nedá, ale čo možno s materinským mliekom prijať do krvi, čím nasiakli jeho predkovia v obcovaní s uhladenymi, falošnymi Benatčanmi. On sa pozastavil nad tým, že i v tichých Dolčinách, odohráva sa za kulisňami nejedna komedia a kto vie či nie i tragedia, v tých Dolčinách, o ktorých si myslel, vidiac ich tak tiché a krotké, že v nich spia všetky zaujmy, že v nich kraľuje večný mier a pokoj.

Šior Andre sa rozštebotal, kráčajúc k dedine s čiapkou sotenou do tyla a vysmiatou tvárou. Keď vstúpili do kaštiela, začal sa obzerať netrpelive na všetky strany, ako čoby niečo hľadal a konečne zvolal: „A kde je Jure?“

Stará pani hľadí naň udivená. Toto prvý raz, čo pamätá, že nezvolal: „Šiora Dore — kávu!“ Vidno, vyhodený je vonkoncom z koľaje.

„Bude v kaviarni na partiu,“ odpovedá mu ona.

„Pošli poň a daj kávu. Alebo počkáme, kým príde.“ A šuchajúc rukami obchodí okolo stola svojím ťažkým krokom, až sa náradie trasie. „Skutočne dobre, Vicko, že ste sa vrátili. Teší ma srdečne. Strávime aspon jeden večer ešte, keď sa už viac nemôžete zabaviť. Ale keď prídete prvý raz, musíte ísť navštíviť moje Mirine. Dore, bôb sme zasadili. Urobili sme čo sa dalo a oni odshora nech pošlú dážď, aby sišiel. Sorta je znamenitá, podsýpa mnoho a varí sa jednako. Repa sa onedlho môže počiať jesť. Bude jej toho roku dosť — hovoria, že bude dobrá. Nuž oleja máš, zelia tiež bude zemiakov urodilo — neboj sa biedy, šiora hospodarica!“

„Ja sa i tak nebojím,“ odpovedá ona s úmevom. Mne je dosť i málo…“

„Nono!“ pohrozil jej prstom. „Ja sedím celé dni v Mirinách: čo ja viem, aké sa kde hostinky prevádzajú. Pravda vravia, že ženské žijú z povetria, vravia — ale ja neverím… A ten zajac, figliar, on si zahráva so mnou. Ráno ho videli zas. No, ja sa úfam, že mu onedlho zaprášim do kožucha. Náboj ho čaká.“

Šior Jure prišiel trochu nahnevaný. Keď mu Jadre zvestoval, že (ho) ich volá šior parón, aby si nesťažovali domov, zvolal netrpelive: „Povedz hospodárovi, že zaraz, nech len skončím partiu.“ No zas si rozvážil, že by to bola bezohľadnosť veliká, vzdychol z hlboka a vyriekol: „Už je darmo — musíme pretrhnúť páni moji. Navrhujem, aby sme dokončili zajtra.“ Spoločníci prijali jeho návrh jednohlasne a tiež akosi zronení povstali od stola.

No keď videl za stolom hosťa, tvár sa mu narovnala a vľúdne ho zas privítal, hladko a zdvorile. Nebadať na ňom, že by si bol naň zachoval rozpomienku, už či milú, lebo nemilú. Vidno, preň bude Okladina vždy len cudzí a nikdy, nikdy nič bližšieho… Na dušu mladého človeka, ktorá sa počala jasnieť pod dobrotivým okom tetky a pod (priateľským) priazňou od šior Andru — začaly zas zalíhať tiene a búriť sa hnev a rozhorčenie. „Nie, k tomuto človeku ja už nikdy nepocítim nič teplejšieho. On mi ostane na veky starý Darčić, i to najhoršieho druhu.“

„Či vieš Jure, čo sa prihodilo!“ zvolal šior Andre, ešte vždy oduševnený. „Dal som ťa zavolať, aby si vedel.“

„Vieš, že ja nebývam zvedavý,“ odpovedá starý pán srkajúc horúcu kávu, ktorú Ane zápät za ním vniesla. „No ale všetko jedno. Ja počúvam.“

„To sa týka nás, Rogača a čo ja znám!“ zvolal šior Andre ako na ospravedlnenie.

Pan Juraj pozrel naň zponad šialky, akoby mu chcel povedať: „A čo ma do toho?“

No šior Andre nedal sa odstrašiť a vyrozprával mu celý fígeľ Okladinov. Starec chvíľku spočinul svojím okom na mladom človeku, ba ako by v ňom bola zaihrala iskra účasti, snáď odobrenia, alebo povzbudenia — no to len na okamih. Starec sa neprezradil ničím, že udalosť urobila naň dojem, ani zlý, ani dobrý. No konečne akoby prisilený rozhorlením brata, poznamenal: „Ano — v kupectve tak to ide. Kto zavčasu stáva a príde prvý — ten zarobí…“

„Ale ja sa radujem, teší ma — neuveril bys’ koľme!“ zvolal šior Andre. „On mu to zpred nosa odniesol!“ Potľapkal pri tom Okladinu po pleci a pozrel naň okom rozveseleným. „Z pažeráka mu vytrhol hotovú korysť. Len pomysli, čo on má za plány! Už ako by sedel v (paláci) kaštieli. Dal som kolčovať pod Rujnikom a sadiť a on mojim težakom: ,Pod Rujnikom nebude nikdy vinica. To nenie miesto súce. A ak bude ja ju zanedbám, nech zarastie horou! No — čo povieš na to?“

Jure poťahuje pohodlne zo svojej dlhej luly, ani na očiach, ani v tvári mu nebadať, že slová bratove urobily naň najmenší dojem. Zdá sa, celou dušou sa vhĺbil do svojho pôžitku a vypúšťa dym z úst váhave, ako by s ním chcel gazdovať. Šior Andre pozerá naň vyzývave, a bárs naučený na jeho spôsoby, preci sa mu zdá bratova nevšímavosť hriešnou, ba zrovna urážlivou. Možno by sa bol odhodlal, že mu o tom nadškrtne čo to, no pán Juraj na šťastie vypustil celý oblak dymu a preriekol: „Čo povedať? Nízka duša, soškvarená, vycivená… Ozajstný kupčík. Myslí, groš je všetko — a medzitým groš je nič. Nech kúpi kaštiel — čo ma doň? Ale on zas len bude kupčík a nikdy Darčić…“

Spôsob starého pána urazil zas Okladinu. Pozerá naň skúmavo, či nepobadá schválnosť, zlý úmyseľ — či slová ktoré sa vzťahujú na Rogača nemajú za cieľ jeho, ktorý je tiež kupčík. No pán Juraj sedí zas a púšťa obozretne s pôžitkom obláčky z úst, až sa motajú v kolesá a klbečká, ťahajúc sa ta vonku do chodby kamsi. No práve tento chladný spôsob ho dráždi ešte väčšmi, lebo urážka sa nestala v ohni, ale ako vidno pri dobrej rozvahe.

Nemôže sa premôcť, aby mu neodpovedal, na koľko len možno mierne a pokojne: „Bars i kupčík — ja myslím, môže si zaslúžiť úctu.“

„Môhol by, keby chcel,“ odpovedá pán Juraj, „lenže jemu na úcte čerta záleží. Groše — za nimi mu piští srdce! V nich on myslí, že je kameň múdrostí. A mať ich čím viac, každý prostriedok je dobrý; ohľady musia zamĺknuť a škrupule. Raz hrá zástoj fortieľ, druhý raz pomluva, indy hrozba a čo ja viem, aké sa tu užívajú prostriedky. Iba to viem, že taký stav nemôže sa nazvať ctihodným.“

Okladina sa začerveňal a nevoľa sa podvihla v ňom búrou. Oči mu ziskrily a na jazyk sa mu valí hrba ostrých slov a výčitiek. No v ten okamyh ocítil na sebe oko tetky Dory, krotké, prosebné. Sišla mu na um matka a (nečit.) nevoľa podkľakla sťa žrebec skrotený mohutnou rukou majstra.

„Nie je to tak, pane Darčić!“ zvolal preci v povedomí svojej mravnej hodnoty. „Vy pre jednoho zaznávate všetkých a odsudzujete. Obchod je statočné a ctihodné remeslo, ako čokoľvek druhého. Najprv poskytuje výživu a ak chcete blahobyt kto sa s ním zanáša: potom sbližuje stavy a vrstvy ľudskej spoločnosti a doplňuje ich jedneho s druhým. Veď i vám je príjemnejšie, keď môžete mne predať plod vašej práce a vziať zaň hotový groš než sa topiť vo víne a v druhom trpieť nedostatok…“

Starý pán prikývol. „To je pravda. Ak by bolo na mne, nikdy by sa nepredalo. Ja som spomenul len prostriedky.“

„A čo na nich?“ pýta sa Okladina.

„Že sú mnohoráz nemorálne a často nízke.“

„To ja pripúšťam, mnohoráz, i často,“ odpovedá Okladina, a jeho oko zažiarilo oduševnením. „Ale zato neodsudzujme stav, ako taký: ten je i statočný i úctyhodný. V ňom je voľné závodenie a práve preto sa mi páči, lebo v závodení je život, pokrok, budúcnosť. Ja milujem svoj kupecký stav, lebo vyzdvihol moju rodinu z nízkosti na stupeň, kde sa dnes nachodí. Ja v tom vidím svoju úlohu, ciel mojho života, aby meno Okladina vždy pekne a mocne a čisto znelo v kruhoch obchodníckych. Ako si vy zakladáte na tom, že vám predkovia boli gubernatori a čo ja viem, tak si ja zakladám na tom, aby u Okladinu bolo čo najlepšie víno a to sa rozumie, najlacnejšie. K vôli tomu ja nešanujem práce, nebojím sa ustávania ba neľakám sa nebezpečia. A ja som istý, že námahy budú odmenené zdarom. Moje meno bude mať čím ďalej tým hlasnejší zvuk, môj tovar čím viac odbytu, môj kapitál sa bude z roka na rok veľadiť a ja spokojne zatvorím oko, keď potomstvu zanechám meno, majetok, vplyv a nadovšetko snahu k dobrému. Vám pravda takýto ciel životný zdá sa malicherným — vy, ktorho meno pripadá historii. Nuž ale i taký cieľ je záslužný, verte a neslobodno ho zaznávať alebo práve haniť. Veď dneska netvoria historiu (po) jednotlivci a čo ako mocní, ale národy — a národ chudobný v dnešňom čase nemá hlasu vo verejnosti. My čo vnášame medzi národ groš, my ho zároveň i dvíhame ta, odkiaľ sa ho môže videť a čuť jeho hlas…“

Pán Juraj púšťa voľne dymy zo svojej luly a ako vidno pozorne počúva, čo rozkladá mladý šuhaj. Akoby to boly veci nikdy nepočuté, cele nové. Len tu i tu šľahne mu okom záblesk výsmechu, ale zas pohasne pod dojmom pravdivosti a číreho presvedčenia, akým páchne celá reč šuhajova. V duši možno pociťuje i náchylnosť dať mu na javo aspon uznanie, i obodriť ho, ak má ciele také čisté, všeľudské — no tento plamienok tichý a krotký hneď sa uhasí pod dojmom sebavedomia, ba akejsi hrdosti, akú stavia na odiv tento mladý človek. V svojej smelosti ide až za hranice rozumu, opováži sa odvolávať na svoje meno — Okladina! Daj si mi Bože! Ani čo by pred ním bola zutekala Turecká armáda od Sígeta. A ono čo pripomína toto zvučné meno? Jemu osobne pripomína najnepríjemnejšiu epochu života, kde musel na silu ohlušiť hlas lásky, ktorý sa v ňom mocne ozýval, hlas solidarnosti so sestrou — vytrhnúť z koreňa všetky útlejšie city a drahé rozpomienky a hodiť ich do ohňa, roztrieskať božstvo, ktormu v srdci postavil oltár — rodinnej spolupatričnosti a kŕmiť sa trpkými výčitkami svedomia až do dnes, až do smrti, a druhým? Dobrý opol, alebo dobrú vugavu alebo zelenku, alebo zlataricu… Do kedy bude chýr toho mena? Kým sa nevypije zlatarica, alebo nedostane štich, alebo kým (sa) nezkrsne šťastnejší konkurient, ktorý meno Okladinu zahodí medzi staré haraburdie, ako toľko starých, osvedčených kupeckých mien. A tí že budú robiť historiu? Tí že premenia mappu Europy? Ti donesú vyslobodenie ubohým národom? Takí Rogači, a povedzme Okladinovia? A zase okom mu šľahol ten úsmev i pochybností i prevahy.

„Keď sme už raz tuna — poviem i ja, čo myslím“ — začal pán Juraj. „Ja málokedy hovorím, ale dnes večer urobím výnimku. Nech Europa vie“ — dodal zas s pohľadom výsmešným na Okladinu — „že starý Ďuro Darčić nežil osemdesiat rokov na vospust sveta. I on mal svoj systém, svoje ciele a ak tak chcete i svoje ideale. A čo je divné, vždy tie isté — nikdy ich nemenil. On sostarel ale ony sú svieže, vždy mladé a zroka na rok lepšie sa osvedčujú. Ako víno čím je staršie, tým má viac ohňa a vône — tak i ony majú čím diaľ viac príťažlivosti a sily. To je môj pane sloboda a neodvislosť na (sv) všetky strany. Čo poviete: hodny sú, aby sme celým životom nosili ich zástavu prapor — ako sa to dnes hovorí — a dvíhali ju (do) vysoko?“

Vzdor tomu úsmevu výsmešnému, ktorý — ako sa mu zdá obletuje ustavične starcove ústa, Okladina prisvedčil, prihnúc hlavu pred vznešenymi ozaj idealmi starého pána. Veď žijú v srdci každého, bárs nepovedome, hlasia sa k životu, kde okúňave, nesmelo, kde zase naliehave a búrlive, vzbudiac často massy zo sna a sotiac ich do mocného víru a vrenia. Sú ozaj staré, ale čím diaľ sviežejšie a nikdy nemôžu pohasnúť, kým len jedno srdce bije ľudským životom na tejto zemi.

„Pekné ideale“ — doložil Okladina — „zasluhujú, aby všetko išlo za nimi. Ale ako ich dosiahnuť?“

„Vy tiež za nimi pospiechate,“ odpovedá starý pán. „A myslíte ja budem slobodný, nezávislý, keď zbohatnem. Ak zbohatne môj národ, dosiahne i on, čo som dosiahol ja, jednotlivec. To je vaša cesta — i cesta toľkých druhých. Na nej sa tlačíte, (pl) pachtíte, prebehávate, jeden druhého prevaľujete a hádžete do priekopy popri ceste… Moja cesta je druhá, opačna a myslím, kratšia. Ja sa usilujem mať čím menej potrieb, čím menej požiadaviek. Keby nemal ani jednu potrebu ani jeden požiadavok ja by bol absolutne slobodný a neodvislý. No to nenie možné, ideal je za to idealom, aby bol nesplniteľný. No čím (viac) väčšmi ja ohraničím svoje požiadavky tým som idealu bližší. Medzi nami je tedy rozdieľ veliký a bude čím ďalej väčší; ja vidím, že vy sa čím ďalej, tým väčšmi vzďalujete svojmu cielu, svojmu idealu.“

Okladina už nevidí pred sebou starca, ktormu je život ľahostajný i beh života, ktorý ho prelenošil, preležal a teraz omrzený takou jednotvárnou dlhou púťou čaká zas indifferentne smrť. Nie, i on žil ako mnohí iní čomusi vyššiemu, vznešeným vidinám ľudstva, ktoré zatvoril do teplého kúta svojho srdca, za ktoré neapoštoloval, to je pravda, ale preci zachoval si ich mladé svieže nedotknuté do pozdnej staroby a s nimi ľahne i do hrobu. Jeho tvár nenie hrdá, ukrutná, ako mu pripadala cez okuliare jeho predpojatosti — je to tvár zošľachtená rozmýšľaním a oduševnením.

„Ja sa usilujem, aby mal zo dňa na deň menej potrieb. Čo jednu sa mi podarí odhodiť o toľko sa cítim človekom dokonalejším, bližším môjmu idealu“ — pokračuje starý pán vážne s posvätnou horlivosťou. Sama šiora Dore prestala pliesť, jej neunavné ruky klesly do lona a živé prenikavé oči v udivení pozerajú na brata. Možno nemala ani ona príležitosti poznať svojho brata z tejto strany a počuť ho takto hovoriť. Šior Andre zas citi sa nepohodlne, jeho dobré nevinné oko obráti sa tu i tu k hosťovi akoby ho chcelo povzbudiť: „No — neboj sa, kamarát — nenie to nič hrozného.“ A zas sa kloní k zemi a stavia pred seba čarovný obraz svojich Mirín, kde on nachodí všetko to, čo títo tak netrpelive a bohvie ako ďaleko hľadajú. „Vy zas, vy ľudia obchodu, remesla“ — dodáva starý pán pokojným tonom — „vy stvárate nové potreby, zanášate ich i do kruhov, ktoré o nich jakživ nechyrovali. Lebo čím viac potrieb tým lepšie prospievate, tým sa bližšie cítite svojho ciela. Ale či ste mu i naozaj bližší? To je otázka, ktorú ani vy nemôžete uspokojive zodpovedať, ako jednotlivci možno stávate sa mocnejšími, váš kapitál vám dáva výhody, privilegia — no z druhej strany ste ešte odvislejší, viazanejší nahor i nadol než ste boli prvej s menším kapitálom. Vy tedy zas napružíte sily, aby sa zdvojnásobnil a dosiahol istú výšku, lebo z nej zdá sa vám, musí sa otvoriť nový výhľad na polia svobody a neodvislosti — a tu, ledva sa ta dostanete, zas len príde nové sklamanie, vy ste ešte väčšmi viazaní a druhých vo väčšom ešte počte vtiahli ste do svojej sfery, do krážu svojej moci, ktorí od vás odvisia, okolo vás sa točia sťa taký mesiac okolo svojej planety. Nuž uznajte, že to nenie cesta k slobode, ale k novému otroctvu a otročeniu druhých. Len pozrime po našich dedinách ako žil prostý národ, náš pospolitý ľud. Nie skvele, to je pravda — nebolo hodbábu, postelí politírovaných s vyšívanými poduškami a plachtami. No nezávisel od nikoho, jedine od svojej zeme ktorá mu predsi dávala, koľko potrebovala od svojich pánov, ktorí sberali svoj dôchodok, ako ho sberáme dneska a v núdzi pomáhali svojim ľuďom. Oblek nekupoval, sam ho priadol, tkal a šil, obuv si tiež zariadil doma, ak chcel chleba, vzal svoj olej a zaň dostal pšenice koľko mu bolo treba. Dneska i ľud sa soznámil s pohodlím, luxusom, sam si vytvoril nové potreby, nové požiadavky: a čo vidíme? Odvislý na všetky strany, sputnaný na rukách a nohách: pracuje nie pre seba a svojich, ani pre svojho hospodára ale pre kdeakých Rogačov, ktorí ho na desaťnásobný spôsob zdierajú… Nuž povedzte, mladý človeče, je to cesta k slobode a neodvislosti, táto vaša? Rozjasnite mi, vysvetlite, lebo ja nenahliadam…“

Okladina neodpovedal zaraz, lebo vývody starého pána ho ohlušily na prvý pohľad. No vzdor tomu našiel, čo môže nadhodiť. „Tak môže žiť jeden Darčić“ — poznamenal akosi radostne, že má čo poznamenať — „ktorý zdedil toľko, že má zabezpečenú budúcnosť. Ale čo robiť ubohému človeku, ktorý nevie, čo vloží do úst zajtra?“

„Nech obmedzí svoje potreby,“ odpovedá starý pán neohrožene.

„Nech sa stisne, utiahne ešte väčšmi. A Darčićovi nenie tiež tak hej! Čo mu zvýši, to ide všetko druhým na zaokrytie ich potrieb. Vidíte, žijúc skromne, utiahnuto, bez všetkých výdavkov, Darčićovci preci neurobili kapitál. Ostali na starej ratolesti. ,Težaci a robotníci ich vyjedajú.‘ To je všeobecný úsudok o našom hospodarstve. Ja zas by ho popravil: zvyšok dávajú na zaokrytie potrieb svojím ľuďom. No život a beh sveta ho popravil v ten smysel: Darčića vyjedá težak a robotník: težaka a robotníka vyjedá Rogač… Naše shonobené groše tam su vám u pána Rogača, ktorý ich drží hotové aby za ne zasadol do Darčićovského kaštiela… To sú nové časy, duch času je taký, hrozivý, búrlivý — my sa mu už nespierame ale učupení v tomto starom hniezde úzkostlive čakáme kedy prehrnú nad nami. Lebo prehrnú, ak nie teraz, ponad naše hroby a starý kaštiel, ktovie, ktovie čo za osud ho čaká, kde sa on octne…“

Pred jeho okom znikla čudná vidina — starý kaštiel rozrumený, porúcaný a pri ňom moderný dom Rogača, v čarokrásnom sade, kde voňajú ruže a belejú sa v zeleni biele sochy…

„A preci nebanujem!“ zdvihol zas vzdorovite hlavu a v oku mu blísol blesk hrdosti. „Nie, nebanujem. Nech sa dám vašou cestou, mohli sme mať nashrnaného bohatstva ale spokojnosti menej, než teraz a ktovie, čo by sme neboli urobili od ubohého národa. Takto sa nemôže na nás aspon žalovať a to je v dnešních časoch dosť.“

Zamyslení sedeli za stolom pri večeri a po večeri. Šior Andre ustatý celodňovým lopotením v Mirinách zazíval a odišiel prvý na odpočinok, za ním pán Juraj s úsmevom sa odoberajúc od Okladinu. „Veľmi príjemne som sa pobavil s vami,“ vraví mu na rozchodnú — „síde sa tu i tu takýto rozhovor. Pre nás, ľudí nedvižných, je to istý druh bilancie, priehľadu minulosti a budúcnosti. A potrebné je tu i tu hodiť pohľad pred seba: za sebou. Len jedno vám odporučujem. Aby ste vy zato nešmarili svoj obchod do kúta. Vy na druhý spôsob smýšľate, druhým okom hľadíte na svet, v druhom vzduchu ste sa odchovali a žijete, než starý Ďuro Darčić. Ak mu tedy dovolíte, aby vám môhol radiť —“ Okladinovi sa zdá, že hlas starého pána zneje teraz o poznanie teplejšie, ba i v oku akoby bola akási iskra nežnosti — „on vám radí — aby ste pracovali, trapili sa, lopotili svojím spôsobom ovšem, lebo len tak ostanete nad vodou a potopa vás nepohrúži — a aby ste sa snažili prekaziť, čo by chceli druhí škodiť a napraviť, čo druhí urobili a pokazili…“

Stisol mu ruku teplým stisnutím, takže Okladina chcel mu čosi povedať, čosi cele vzdialeného od dnešného predmetu — skrsla v ňom akási nádej, že i tu sa mu vydarí — no slová sa mu zas hrnú takým prívalom, že nevie v náhlosti čo počiať, i mlčí a len hlboko sa klania na znak súhlasu a sľubu pred starým pánom.

„Zajtra sa sotva uvidíme,“ pokračuje starý pán, dodávajúc s úsmevom „lebo k môjmu systemu patrí na prvom mieste spať dlho. Váš parník ja málokedy čujem. Nuž ufám sa, že sa zas uvidíme a zas si pohovoríme.“ A dodal ako obyčajne: „A pozdravte svojich!“

Okladina sa zas uklonil, ale už chladno, „Svojich — vždy ešte svojich…“ myslí si urazený. „A ja — že sa počína obmäkčovať! Čo ja, kupec, všetko nevidím, čo všetko si ja nenamýšľam. Svojich — ano, moji sú a ty si sám a ostaneš sám, lebo stačíš v svojej pýche samému sebe, máš svoj svet, svoj systém, len škoda, že nemáš i svoje groše, so svojou podobizňou razené…“