E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Deti

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Martin Divinec, Zuzana Šištíková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov



  • I
  • Zmenšiť
 

I

„Ah — ano, ano,“ potriasla hlavou, maličkou, chudučkou zakrytou v čiernom čepci hodvabnom so stuhami čiernymi v podivné mašle a kokardy sostavenymi. „Nemôžem ísť do kostola, Ane moja“ — žaluje sa slečna Polonia Ferineo, svojej slúžke, Anne Lovrićovej. „Tempi passati — poručeno Bohu!“ A zas hodila svojou drobnou hlavou, zažmurkala akosi podivne staryma očima a ľupla vrásčité perny jednu o druhú. A konečne sa jej i vzdychlo.

„Ach, čo budete chodiť, šiorra paróna moja,“ ozvala sa slúžka Anna Lovrićova, tonom rozhodným, ktorý svedčí, že i ona má tuna čo rozprávať, ba rozkazovať. „Konečne ste sa dosť nachodili i do kostola a teraz treba ,kuću čuvať‘ (strážiť dom), a doma sa modliť Bohu.“

,Šiorra paróna‘ Anina zas len prikývla hlavou a sediac na stolci, sťaby sa bola sosypala na jednu hŕbku — složila chudé ruky do lona. Jej ináč nevysoká postava, zdá sa, že scvrkla sa ešte väčšmi, i musí to byť čosi cele problematického, čo sa skrýva v tých širokých záhyboch zamatového kabátka. Nuž nie mnoho toho slečna Polonia zachránila z časov dievčacích cez dlhé-dlhé roky staropanenstva, do takej vysokej staroby, v ktorej sa práve dnes nachodí, kde prekročila 75 rok. „Ja som bola tučná, takáto“ — ukazuje staviac ruky na široko do výšky pleca — „naozaj, veľmi tučná som bola. Vám bude pravda ťažko čo i z ďaleka si predstaviť čosi z tých časov. I červená som bola…“

Nuž my počúvame úctive a veríme starej slečne Polonii. Možno bola i rumenná, možno i tučná — ale na každý pád div, že dožila taký vysoký vek a taká slabá. Zdá sa ti, že ju odnesie nie bora, lebo tá vyhodila pred lanským parník lloydovský v P…skom prístave na breh, ani južina, lebo pred dvoma mesiacmi zlomila žrď od zástavy, prikovanú na obecnom dome, ale že ju odnesie celkom obyčajný „meštrál“, ktorý zaduje každé poľudnie, a očistiac trochu povetrie, uľahne pred večerom. Konečne za 75 rokov môže i tučnota sa ztratiť i rumenec z tváre odísť.

„Nie-nie,“ energicky sa ozvala, keď sme jej toto pripomenuli. „Verte mi, páni moji, ešte predlanským som necítila ničoho z tohoto všetkého… Vždycky ako zdravá. Ale predlanským ma šibla influenza a zanechala mi túto pamiatku…“ I skutočne od tých čias počína sa chudinka, žalovať, že ju opúšťa vláda. A zvlášte pomiatla sa jej hlava, že totiž keď prejde po izbe, potočí sa — „ako opitá!“ dodáva s veselým smiechom „verte mi akoby bola butiliju prošeka popila“ — čo jej menovite prekáža ísť medzi svet, na pr. do kostola. „Pre druhé by ja mohla, všade,“ chváli sa stará slečna — „iba táto pomútená hlava!“ Probovali jej dať okuliare, mysliac že to všetko robí krátkozrakosť. Ona ich nosila s velikými nadejami, že pomôžu ale zas ich odhodila, lebo v ničom neprospely. Po dome tu i tu zabudne na túto nevoľu a skočí čerstvo sťa mladica a snáša na „veliký stôl“ sušené strapce hrozna a mandle a prošek — tunajšie to víno sladké a silné zo sušeného hrozna vyprešované. Ba vybehne hore schodmi na pôjd, kde je umiestená kuchyňa a bude sa vám tam zvrtať okolo nízučkého ohniska, vzdor tomu, že ju Ane energicky vyháňa z tejto svojej ríše.

V celku slečna Polonia vzdor velkým žalobám i vysokému veku, je ešte „mladica“ a usmieva sa spokojne, keď jej týmto názvom zalichotíte.

„Ja tedy nepôjdem do kostola na žiaden spôsob, Ane“ — rozhodla slečna Polonia. „Ale takto v tichosti sa pomodlím Bohu.“ A o chvíľu doložila akoby chcela kohosi udobriť. „Darmo je, keď nemožno: čo urobíš.“

„Oj, preto sa vy nič netrápte, hospodárica moja,“ tíši ju Ane. „Vy ste sa dosť nachodili do kostola, vždycky nemôžete.“

Slečne Polonii sa vzdychlo. Ťažko, ťažko sa zrieknuť kostola… Práve v prostred chrámovej lodi stojí lavica Ferineovcov, starej familie, pod Benátkami mocnej a slávnej. Odštiepila sa halúzka z velikého pňa Ferinićov a halúzka sa rozkonárila, zmohutnela, zakvitla. Na nej sa našly vzácne kvety ženských, vychýrených krásou a zároveň pobožnosťou i domácimi cnosťami. Zase mužskí: tu učenci, tu úradníci vysokí, tu patrioti obľúbení v národe. A k týmto patrí (i tento) odlomok, osadený v tejto obci: slečna Polonia a jej dvaja bratia Tade i dr. Marko. Veliká je tá lavica v kostole — a okrem slečny Polonie nemá kto z Ferineovcov v nej sedávať. No pán Tade ešte ešte, najviac ráno na malú omšu, „po chládku“. Dr. Marko, ako tradícia učí nebol vôbec nikdy v kostole. Prečo? Slečna Polonia neraz sa zamyslela nad tým, ale nikdy nemohla prísť veci „na počiatok“. Ba ani pochopiť nemohla túto zvláštnosť svojho staršieho brata.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.