ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtárka sa utíšila. Srdce otupelo, žiaľ ho toľme nerozjedá. Ale aký to pokoj! Mŕtvy! Vymrelo, čo bolelo najväčšmi. Život je zas v starej koľaji. Nebadať navonok, čo sa prihodilo. Žijú pred ľuďmi ako predtým.

Ale muža strežie. Bojí sa, že príde do rečí. Nestalo sa nič nového, ale ju to už neupokojuje. Tuší, že sa muž premáha, pretvaruje; strežie na seba. Celý deň sedáva nad lajstrami, vypisuje z nich čosi. O poľnú robotu málo sa stará. Je smutný, zamyslený. Konečne zobral papiere, zaniesol do mesta. A vrátil sa k obvyklým prácam. Beztoho ich je veľa.

Starý Ondráš Hôrka je všetkému vina. Páni predsa našli v ňom choleru. Lomnicu sotili medzi obce nakazené. Každý deň prirajtuje švárny pán „cholera-komisár“. A čo robí? Vypisuje, kto ochorel, kto umrel. A že nemá koho vpisovať, robí krásne čiary v rubrikách svojho „cholera-denníka“. Nezabudne poprosiť pani richtárku, aby mu uvarila dve-tri vajíčka. On za to jej nakvapká čohosi na handričku, čo vraj zaháňa choleru. A zaháňa nielen choleru, ale i chuť do jedenia. Richtár zas pohodí jeho tátošovi chĺpok sena alebo do meričky ovsa. Evke tiež venuje pozornosť. Deň po deň jej skúma líčka, či nepobledli od cholery. I štípe ju po nich. Zahľadí sa jej i do očí — čo, ak dakde na dne učupená je cholera! Raz ju vzal do náručia, tuho, tuho stisol. Možno vyháňal choleru. Tiež objavil, že cholera sa vkráda ústami — treba ich teda zamknúť. Bozkáva ju na ústa a verá sa, že cholere porobil. Sám on si oblizuje gamby po takej porobenine.

Evke sa to všetko nepáči a najradšej ujde, keď čuje cholera-komisára. Ale i občania šomrú.

„Pánovi i cholera na osoh. Zarába na nej ako ty na koňoch. Sedliak, plať, ak chceš chorieť.“

No úrady robia predsa, čo môžu. Pravda, iba čo môžu. Tu je už nová zásielka soli, bárs stará mokne dosiaľ v richtárkinej dieži. I kurča sa v nej utopilo. Túto už nemočí, hodil ju pod posteľ. Prišiel nový pak skleničiek. Leží v obecnej truhlici, zamknutý. Hajtman sa k nim už dobýjal, kvapky sú vraj tuhšie od pálenky, teda i lepšie. Každý skoro týždeň príde slúžnodvorský s pandúrom, či je všetko dľa predpisu. Najal i dvoch opatrovníkov, čo budú chorých liečiť, mŕtvych obliekať.

Ťažko ich bolo nájsť, bárs plat bol veľký. Ale konečne sa dali naviesť Jano Lukáč a Ondro Hnátik. Oba moc pijú, moc fajčia, žujú močku a pracujú okolo duba. Aby choleru ešte väčšmi prestrašili vôňou, akú rozširujú, strovia každé ráno po hlávke cesnaku.

Raz sa doviezol do dediny sám pán fyzikus^[12] a s ním páni v okuliaroch i bez okuliarov. Samí doktori! Prezerajú dvory a v nich všetky kúty — vari hľadajú, kde cholera čupí. Pán fyzikus je hrozne prísny, k tomu má palicu v ruke. Sťaby hovoril: ,Poď len, poď — však ťa ja vyplatím!‘

A cholery v Lomnici nemáš. Naľakala sa buď slúžnodvorského, vlastne pandúra s flintou, buď Lukáča a Hnátika, vlastne tône, čo sa vláči za nimi, buď pána fyzikusa a ostatných prísnych pánov, buď konečne pána komisára, vlastne páuz, čo tak šikovne zanáša do lajstra.

Prvý strach prešiel, ľud sa spamätal, robí si žarty. V okolitých dedinách hlahol zvonov. Ako dobre v Lomnici! Ako v inom, veselom dákom svete. Jediný pán učiteľ je nedôverčivý. Nedá sa už cholere prekabátiť! Pripravuje sa k jej vhodnému uvítaniu: robí verše anticipando;^[13] kto umrie, umrie na hotovô. On to už tak šípi, kto tak asi najskôr pôjde.

A razom prestalo sa o cholere hovoriť, na ňu myslieť. Prišiel od stolice úradník, dal zvolať boženíkov a predložil im účty richtárove z minulých piatich rokov.

Veru tak! Zima je už druhý turnus richtárom. Účty zavisli. Nenašlo sa v dedine človeka, čo by bol na ne natískal. Vedelo sa, že obci príde doplácať — nik nebol na ne zvedavý. A u Zimu bolo ešte horšie. Štedré oldomáše, reparácia mlynov, školy, jazov, ciest — to všetko sa nevie, kto a kedy zaplatil.

Prísažný riekol slovo, ktoré šlo všetkým zo srdca. „Poctivá obec! My vieme, náš richtár gazdoval rúče. Kohože iného budeme voliť, ak nie jeho, keď ho všetci radi vidíme. I tie počty môžu ešte ten rok počkať a na rok ich prijmeme: aspoň budú na šesť rokov, do páru. Lebo vieme, že sú spravodlivé.“

Vicerichtár Sýkora odpľul si zlostne.

„Mali by sa odobrať, mali,“ riekol určite. „Kamaráti buďme, a dlhy si plaťme.“

„Ale keď máme v richtárovi dôveru!“ ozval sa ktosi od pece.

Zima je ako stena. To je každý richtár, keď predkladá na stôl účty. Rozčervená sa až potom, keď sa číta punkt za punktom a boženíci začnú híkať, hlavou krútiť, odpľúvať.

„Slávna obec!“ začína richtár rozochveným hlasom. „,Zreď dum tvuj, nebo umreš!‘ Tak vraví prorok Izaiáš králi Ezechiášovi.^[14] Ja sa toho držím, lebo neviem, či zajtra budeme žiť. Vidíme najlepšie, čo sa v okolitých obciach robí, a netrúfam, že by nás obišlo. Ktovie, či na takto rok budeme spolu? A ja chcem vydať počet zo svojho šafárstva pred vami; vy ste vedomí, či je tak alebo nie tak, ako v počtoch stojí. Ja mám ženu a dieťa,“ tu vtiahol dych pomedzi zuby a hľadí ku kuchynským dverám, či sú nie odchýlené a nepočúva dakto za nimi, „tiež som človek smrteľný, tak by moja žena i dievka prišla do veľkej škody, ak by sa ja vyvalil. Kto by potom zastupoval vdovu pred obcou?“

Boženíkom ovisli hlavy. Predsa teda ich to neminie! Bojuje s ním kráľ Ezechiáš — a to je mocný kráľ. Nemáš v Písme miesta, čo by kráľa Ezechiáša odzbrojilo. Veď ani testament neobíde sa bez neho. Hneď za Trojicou svätou nasleduje:

„Majíce pred očima krále Ezechiáše a proroka Izaiáše, který praví: ,Zreď dum svuj, nebo umreš!‘, nejináče i naši vlastnú smrtedlnost a pominutedlnost, činím túto poslední vůli…“

A hľa, predsa jest bohatier, čo sa ešte nebojí: bývalý richtár Záruba. Vytriasol popol z fajky, hodil klobúk do tyla, utrel ústa, aby z nich šla reč čistá a spravodlivá, a začal:

„Ja tiež mám ženu a deti. Jeden syn slúži cisárovi!“ tu sa buchol päsťou do hrudi, „na tých tiež musíte mať oko, ešte skôr ako na dievku. Dievka sa vydá, ak je len nie krivá, alebo ak sa nepotkne. I vaša, richtár môj drahý, sa vydá, lebo už má hodného a statočného frajera, ako to všetci vieme, nakoľko i vicerichtár, ako otec, sedí medzi nami vo vašom poctivom príbytku. Ten nech sa osvedčí, či vravím pravdu alebo nepravdu, lebo nerád vypustím márne slovo z úst, ako sa hovorí, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči.“ Tu sa Sýkora zahniezdil, akoby mu bolo tesno a hodil čiapku na druhé ucho. „Nech jej len Pán Boh pomáha, ja to vinšujem a žiadam, lebo je dievka hodná a kaľavná i poriadne si vedie, že nik nič nevie do nej. A preto ja povedám, že prvej treba napríklad odobrať moje počty, lebo ja som za tie tri roky škodoval vyše ôsmich stovák a…“

„Ba kebys’ necigánil!“ zahriakol ho ktosi od pece.

„Len si počkaj ešte — počkaj!“

„Berko — kotlošiť za naše mozole!“

Nesmierna haravara. Päste nad hlavami hrozia Zárubovi. Ten stojí, odpľúva si a čaká. Myslí si: ,Veď kedysi zatíchnete!‘ A naozaj, boženíci zatíchli a sadli na miesta.

„… a povedám,“ pokračuje Záruba, „nevidím dodnes šajnového groša^[15] od obce. A tak ja pýtam, čo je moje, a keď mi dáte, potom musíte prisúdiť i richtárovi, lebo my nemôžeme škodovať, čo na obec išlo.“

„Nám, ľaľa, minca bije!“

„Bolo si vtedy vystíhať!“

„Ani babky! Chlapi, poďme!“

O počtoch sa už nehovorí. Chlapi sa vytratili a za nimi i stoličný pán. V izbe zostal sám richtár so Sýkorom. Ale Sýkorovi tiež je akosi náhlo, berie sa domov.

„Ale už idete?“ pýta sa ho. Čosi iného chcel povedať, ale zaviazlo mu to v hrdle.

„A načo som?“ hodil hlavu medzi plecia, kosom hľadí k peci. Nepozrel by za svet richtárovi priamo do očí.

„Takto neuznať. Veď sú to moje peniaze. Sedem stovák skoro!“

„Sedem stovák!“ A ihrá mu výsmech na tvári. „Sedem groší nedám za ne. Sedem groší!“

„A čo — budem ich ja škodovať?“

„Hm,“ rozhodil ruky a naklonil hlavu. „Teraz už neviem. Radilo sa: gazdovať, nereparovať, nevydať ani babky zo svojho, rok s rokom robiť komput.^[16] Neslúchlo sa — teraz už neviem…“

„A vy sa hneváte!“ dohovára mu Zima.

„Ja? Nebude moja škoda.“ A položil ruku na kľučku.

„A naše deti?“ Vyriekol konečne, čo mal na jazyku.

„To je iná vec. Čo som podpísal, zaplatím. To hej. Ale cudzie dlhy — coky!“ otvoril prudko dvere a odišiel.

Zostal sám ako palec. Na rukách ho nosili, natískali sa mu, kým čuli dačo uňho. I Sýkora nikdy nevylial, keď sa mu nalialo. A tu uskočia všetci, vytiahnu sa spod zodpovednosti. Hľa, on slúžil obci úprimne a za to má trpký nevďak. Zažialil nad mrzkosťou ľudskou, nad sebectvom hrubým — zažialil i nad svojou ochotou k obetiam. Tu prvý raz sa sklamal v tom, čo pevne veril — v priazni sveta. Sadol k stolu a zahrabal hlavu medzi dlane.

Žena netuší, čo za starosti doľahli naň. Vie, že Sýkora odišiel namrzený. Rada by vedieť prečo; či vari by Sýkora už vedel, čo ona vie?

Zdá sa jej, že muž na čomsi sa ustálil. Badá na ňom nepokoj. Ó, vidí, že má čosi za lubom; nespúšťa ho z očí.

Keď umývala riad, začula, že ide ktosi z izby. Srdce jej zabúchalo. Pálčivú bolesť cíti v prsiach, tá rozlieva sa celým telom, kolená sa trasú. ,Teraz sa to stane — teraz!‘ hovorí jej predtucha.

Vrzli na humne vráta, bárs opatrne otvárané. Už i ona sa berie do humna, do sadu. Nad ňou sa kníšu konáre obťažkané ovocím, pod nimi tma černejšia než inde. Všetko akoby žilo, tie stromy dýchali, akoby si šepkali tajomstvo, to isté, čo ju dlávi, kruší.

Utrela pot z líca, načúva. Čuť kroky. To on. Vyšiel na miesto, osvietené mesiacom. Ako ide, ako sa zakráda! Prečo nejde záhumním, chodníkom; prečo presadzuje ploty? Či to môže byť spravodlivá cesta?

Koľko preskočila plotov, koľko ju šiblo tŕňov a šípov, sama nevie. Humnom sa vkráda do dvora — už ho tam niet. Letí k domku, váha, či vojsť, či nevojsť. ,Nie, ešte nie — potom…‘

Stala si pod oblok, hľadí do izby. Izba veľmi pekná, čistá. Milo posedieť v nej! On sedí pri stole, pred ním stojí vysoká, urastená žena. ,Aká je pekná!‘ zoznáva sama. ,Pozri, aká mladá ešte, ako sa nosí! A ty sa chceš s ňou merať!‘ Naozaj nemyslela, že Masliačka je taká pekná. A tá červená šatôčka okolo hrdla, tie nadudané rukávy na oplecku! Švárna ženská!

Díva sa na ňu, trpí veľké muky. ,Tu nič nepočuť, a predsa treba počuť…‘ Zakráda sa do pitvora, chúli sa k dverám, ktoré sú nie privreté. Čuť každé slovo.

„Keby richtárka vedela,“ čuť Masliačku z izby, „keby vedela…“

„Čida viem! Viem, chvalabohu, viem.“

„Tú by porazilo od jedu…“

„Bodaj by teba, teba!“

„Toto je just tak, ako keď sa chodievalo do Sklenárov. No nie?“ Samopašne sa rozosmiala. „To boli časy! Ibaže starý Sklenár bránil bláznivej Katrene mať spolky so Zimovie Janom. A na jeho vyšlo, tak ako prorokoval. Šiel do Kubišov — dostal bohatstvo a ja opustená v kúte…“

Nastalo ticho. Richtárka odchýlila dvere a pozerá. Ona stojí pred ním, on sedí so sklonenou hlavou.

„Takto ste vy nesedávali!“ hovorí ona zas veselo. „Ako ste sa vedeli zaliečať a sľubovať, božiť si! Kto by nebol uveril? A ešte taká bláznivá Kata ako ja! Potom som zmúdrela — potom. Keď už bolo neskoro.“ Nevidno na nej všetečnosti. Hovorí z nej hnev. „A svoje dieťa odtajiť — zvaliť všetku vinu na mňa. Či vám nebolo ľúto?“

On sedí, akoby bol skamenel. Ktovie, čo sa v ňom robí, čo cíti. Tvár ovisnutá je v tôni; nevidno, čo za hra na nej.

„Pán Boh vás našiel. Za moju krivdu. Učí vás, čo je hanba: ale čo je to za hanba proti mojej? A čo by ste šli po žobraní — i to by nebolo nič…“

On bubnuje prstami na stole. Podvihol tvár, je bledá. „Nuž, neočíšťam sa,“ vraví hlasom pohnutým. „Darmo je — zaslúžil som. Ale prečo si mi to dávno nepovedala? Prečo si mlčala, iba dnes takto…“

„Preto, lebo by ste ma neboli počúvali. Oj, dávno som ja chcela toto povedať a ešte iné. Ale som čakala, kým príde tvŕdza na vás najhoršia. Človek bohatý pustí uchom dnu, druhým von: ale v kríži uzná skorej, čo porobil. Preto som mlčala.“

„Nuž dobre, ja uznávam. Ja som hotový i do kríža — zaslúžim. Ale mám ženu, dieťa — na tie maj zreteľ. Moja dievka čo ti urobila? Ak budeš žalovať, hanba padne na ňu. Príde o šťastie, Sýkora sa odhodí. Pomysli si, čo z toho bude.“

Hovoril tak pokorne, ako ho žena ešte nepočula. Je akoby putá padli z nej. Vydýchla a so slzami počúva, ako on prosí i za ňu. Nenazdala sa, že on je takýto.

„To ju ja budem vydávať!“ okríkla ho Masliačka. „Mater má boháčku. Nech už pohne tie staré rynštiaky! Má ich vraj pol miery, či koľko. Veď si ona i vedie! Nuž spravodlivá sťa ten farizeus.^[17] Ani v kostole sa mi nepomkla: kdeže, ona svätá, a ja… Môj syn umrel bez otca, ja šla bez party pred oltár: a ja jej dievku vtisnúť do teplého hniezda! Sem musí prísť, prosiť na kolenách…“

Richtár vstal a riekol:

„Moja nebola nikdy taká. To je nie pravda. Kebys’ vedela, nerobila bys’ toto. Pozhovej aspoň do takto roka, ja vyplatím všetko. Ako ti to srdce dopustí…“

Richtárka vstala. Je veselá, bez starosti. Ako ju on môže tak prosiť? Ako sa tak súžiť — pre peniaze!

Vstúpila do izby. Masliačka očervenela, ale nehľadí na ňu.

„Čo tu hľadáš?“ osopil sa muž. Je v zlom položení, v akom ešte nebol. Prvý raz sú obe zoči-voči, on medzi nimi. Akoby padol z neho závoj, čo všetko ukrýval: a on stál pred prísnym súdom. Hriech stojí pred ním celý, nahý, jeduje sa sám na seba, a jed prenáša na ženu.

„Ale, starý, poď. Poďme domov,“ vraví mu ona dôverne, milo. Čo sa to s ňou robí? Takto ju od rokov nevidel. „Poď domov, poradíme sa.“

„A vieš, v čom sme?“ pýta sa jej, červený od studu.

„Veď si ty len blázon!“ zvolala veselo.

„Akú ja mám ženu,“ myslí si on, hľadiac na ňu. Srdce jej skáče pod tým pohľadom. Už ho zase má, podmanila si ho, kúpila jeho dôveru. A jemu tiež padá ťarcha zo srdca. Akoby už bol oslobodený, spasený.

„Prosiť sa kadekde!“ vytýka mu dôverne, žiariac blahom.

Masliačka chápe, čo sa tu odohralo. Prehrala. Chcela zrútiť richtársky dom, a pod zrúcaniny pochovať blaho domu. A hľa, zo zrúcanín vyrastá nové blaho, jasnejšie.

„A kde ti pomôžu?“ pýta sa jej muž.

„Tu nie — tu nie!“ volá ona víťazne. „Tu nemáš čo hľadať.“

Masliačku to bolí. Tá hrdosť ju uráža, raní. „Nie, ešte sa my vidíme, ešte!“ volá za nimi do pitvora.

„Kedykoľvek!“ odpovedá jej richtárka.

Masliačka ostala sama. Richtár vykračuje si ľahko popri žene. Polovicu starostí zložil žene na plecia.