ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Do tohto zväzku sú zaradené práce z rokov 1892 a 1893. K nim sú pripojené i dve neskoršie črty (Výlety — 1896 a Prechádzka po Vlkolíne — 1902), aby sme týmto zväzkom obsiahli všetky ostávajúce beletristické práce s domácou, slovenskou tematikou. Na doplnenie celkového obrazu jeho tvorby uverejňujeme aj dokumenty, varianty publikovaných prác a koncepty prác nepublikovaných, pri ktorých sa dá určiť len približné datovanie — sú to pravdepodobne práce z obdobia Kukučínovho pobytu na Brači pred odchodom do Južnej Ameriky (1907).

Dies irae. Povesť

Odtlačené podľa vydania Dies irae v Kníhkupecko-nakladateľskom spolku v Turč. Sv. Martine z roku 1893, str. 1 — 99. Ss III, I. vydanie 1911, str. 31 — 154. Ďalšie vydania 1920, 1928, 1936 a 1948.

Z rukopisu je známy iba fragment (str. 44 — 51a): Úryvok sa začína slovami: „Masliačka prvý raz hľadí naň so súcitom…“ a končí sa: „Čo nad to krajšieho.“ (Rukopis je uložený v Literárnom archíve MS v Martine; v tomto vydaní str. 355 — 368.)

Kukučín začal písať začiatkom roku 1892, pripisoval poviedke veľký význam a veľmi starostlivo na nej pracoval, ako vyplýva z listu Jozefovi Škultétymu zo 6. februára 1892: „… Vaša zpráva, že od nakladateľského spolku som nedostal nič, skutočne mi je veľmi príjemná i bola mi už a — ubezpečujem — i bude novým obrokom môjho, akosi už nechcejúceho lietať Pegasa. Prácu mám už hotovú, obnáša 7 hárkov môjho drobného, stlačeného písma. Prepísať ju budem na každý pád museť i poopravovať, čo zas neviem, kedy budem stihnúť. Teraz som skoro úpl[ne] prepracoval asi 1/3. Myslím, že nie na škodu celku. Odohráva sa v časoch ostatnej cholery — mal som v nej úmysel podať rozruch, aký podobný prípad do dedinskej spoločnosti uviesť môže — i iné momenty sú tam. Je to akoby próba, či by som bol schopný ovládať dejom väčším s úzadím po prípade historickým: ak by sa totiž splnil dakedy môj plán, oprobovať historický dáky dej.

Prácu Vám dopošlem, akonáhle bude hotová. Bolo by mi najmilšie, keby po Hviezdoslavovi, ak má ísť próza, šla próza z iného pera. Čie pero tu myslím, ďalej označovať netreba. Ale ak redakcia ináč zmýšľa, ja sa uspokojujem. Len by Vás ešte prosil, aké to budú zošity? O koľko hárkoch? Lebo ak by moja práca nezaplnila celý zošit, tak by ešte jednu-dve drobnejšie práce pripojil. To mi už príležitostne ráčite zdeliť…“

Dies irae vyšlo samostatne hneď po Hviezdoslavovom diele.

O tom, ako pokračuje s prácou, píše Kukučín Jánovi Slávikovi 4. marca 1892:

„Spolu som sa zaviazal do novembra najďalej oddať práce pre jeden zväzok nakladateľského spolku — neviem kedy to výnde. Práca je hotová, zbývajú len opravy, ktoré však veľký čas a práce už vyžadovať nebudú…“

Viac a podrobnejšie o zámere a obsahu práce píše Kukučín v liste Jurajovi Slávikovi 11. marca 1892: „Krem štúdia, vlastne popri ňom, upravil som svoju povesť pod tlač — Dies irae, ktorá sa odohráva v roku 1874, keď bola u nás cholera. Je 7 hárkov husto písaných, takže výnde nákladom naklad. spolku v Martine a ja, poneváč je téma dosť pošmúrne, bárs momenty daktoré nie sú bez humoru, preci aspoň jednu kresbu pripojím, aby zošit bol celých 10 hárkov. Ostatne neviem, ako Škultéty, redaktor v tom rozhodne. On ma tuho napeká a chlácholí honorárom, len aby to ta poslal a ja to idem odročiť až do novembra, lebo sa bojím, že s tým bude fiasko. Pováž si len smelosť: v povesti prichodí prespanka, chlap, ktorý ju prespal i s celou famíliou a podobné krásne veci, ba i choroba je opísaná, bárs som sa vystríhal napádať slabé nervy v tomto ohľade nášho p. t. publika. Ale ináč to nemožno — treba sa smelšie rozpínať, ak človek nechce večne zostať pri idylách a la Gessner. A ja, ako vieš, seriózne sa chystám na román z revolúcie. Horšie je to s kresbou, tiež už hotovou, kde som sa trochu neopatrne dotkol pomeru medzi farárom a rechtorom. Papulnatí rechtori a ortodoxi farári ma ukamenujú — to viem. A hľadel som to vyhodiť von, ale nijako mi to nejde a tak ma čosi pokúša, že by mi to rebrá vystavilo, keby to zamlčal zbabele. Ale ako vravím, z opatrnosti to nedám až v novembri do tlače, keďže ma budú kamenovať, už ak Boh dá budem doktorom a tak nič zlého sa nestane vratkej lodičke mojej existencie dobrodružnej…“ 23. novembra 1892 posiela Kukučín Jozefovi Škultétymu prácu už hotovú so slovami: „Vysokoctený Pane Redaktor! Mám česť Vám týmto doposlať moje opus. Je celé, už hotové — vyhotovilo sa prv, ako som sám myslel. Už nemám na ňom čo meniť. Ráčte teraz Vy vziať pero a červený atrament. Odporúčam menovite Vašej láskavej pozornosti kartu No 51. Neviem totiž, či tá reflexia tam tak dlhá obstojí. Ak by veľmi oči kľala, môže i vypadnúť, myslím, že sa to dá aranžovať veľmi ľahko, bez urazenia súvisu. Ale vyznám, veľmi by ma mrzelo, keby tam obstáť nemohla. Človek isté veci už precítil dosť často, prečo by si žlč nevylial? A ešte taká lákavá príležitosť. Ak mi ju pretriete, ja do toho ešte štuchnem; ostatne i keď ju tam necháte sa nezariekam. Materiálu mám k tomu dosť už teraz a zbierať sa dá ďalší u nás až do úryhu, keď sa len chce človek v takom nečine paprať.

Prajúc Vám veľa trpezlivosti a kresťanskej znášanlivosti — sadzačom dobré oko, poprípade lupu na môj rukopis, zostávam so srdečným pozdravom Váš úprimne oddaný MK (23. XI. 1892) — NB. Stal sa mi zas malér s nadpisom. Akýsi Nemec vraj napísal román pod titulom Dies irae z francúzsko-pruskej vojny. Nuž tak. Ja sa ho preca držím — veď i tak Nemci vravia, že vraj Slaviani ich vo všetkom kopírujú. Vyznám, že jeho dielo som nečítal.“

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Dies irae

s ňou ide 7 — ňou ide 290, není 23 — nie je 304, kde 45 — keď 324, kde 45 — keď 324, kde 56 — keď 334, s oročkami 62 — oročkami 339, so mnou 72 — mnou 347, u dverí 85 — pri dverách 359, Čo počneš 90 — Čo si počneš 363, k poteche i k ospravedlneniu 93 — na potechu i na ospravedlnenie 366.