Zlatý fond > Diela > Bitka u Rozhanoviec


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Bitka u Rozhanoviec

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Úvod historický

Slováci právom považujú porážku rozhanovskú, ktorou rozhodol sa dlhý zápas medzi Karolom Róbertom a jemu odporujúcou stránkou vlasteneckou, za národné nešťastie. Bola ona tým, ale nie preto ako by snáď Matúš Trenčiansky a povstalci na východných stranách Uhorska boli bývali nejakí horliví za národnosť slovanskú a jej práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boly tomu, v modloslužbe latinstva vcele pohrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy nikto u nás ani nepomyslel o národnej reči, národnej osvete, národných právach. Latinčinu považoval každý za jediný, večný, nepremenlivý prameň osvety; o inakšej vzdelanosti, ako latinskej, nemal nikto pomyslenia. Cieľ i prostriedok všetkej možnej dokonalosti bola latinská gramatika. Nad detinský tento, úzkoduchý názor sveta nebol ani Matúš povýšený, ani bojovníci východných strán, ledaže z týchto niektorí priznávali sa ešte k východnej grécko-slovanskej cirkvi. Ich stránka bola politická, nie národná. Horlili len za uhorskú slobodu. Ich porážku však predsa považujeme za pohromu národnú preto, že opierali sa výlučne o Slovanov, domácich i zahraničných; a že by sa z ich víťazstva pravdepodobne boly vyvinuly inakšie, Slovanstvu praznivejšie pomery.

Čitateľ, prv než by čítal básnické nastienenie katastrofy, nech prijme napred niektoré historické zprávy o hlavných účinkujúcich osobách, ako sme ich, pre lepšie pochopenie udalosti, sostavili hlavne z Fejérovho kódexu diplomatického, tohoto najhodnovernejšieho prameňa histórie uhorskej.

Počiatočný a hlavný protivník Karolov a stránky talianskej bol povestný Matúš Trenčiansky, syn palatína Petra, z rodu Čák, čo bolo akési krstné meno. Lebo v listine Venceslava z r. 1303 číta sa toto: „Joannes, filius Chaak, de genere Chaak.“

Matúš bol muž pre vek svoj vzdelaný, s latinskými spisovateľmi oboznámený a zakladal si mnoho na svojej učenosti. Vidno to z jedinej po ňom pozostalej, aspoň dosaváď uverejnenej listiny z r. 1307, ktorou potvrdzuje „hosťom“ Komárna, dedičstva svojho, slobody, dané otcom svojím. Počína ju hexametrom:

„Cuncta trahit secum vertitque volubile tempus.“

Študoval, podľa obyčaje vtedajšieho veku, bezpochyby v cudzozemsku, Taliansku alebo Francúzsku. Tam si nadobudol vzdelanosť klasickú. Politickú mal príležitosť nadobudnúť si doma, súc synom veľmoža a prvého hodnostára.

Včasne bol povolaný i sám k najvyšším hodnostiam krajinským. Už r. 1270 je podpísaný ako vojvoda sedmohradský, 1295 ako magister agazonum a župan prešporský, 1297 ako palatín.

Prevzal po otcovi ohromné majetky a on sám nadobudol mnohé nové cestou kúpy, milosti kráľovskej, často i násilia. R. 1299 navracia Andrej III. synom Dragovým Rajčany, Illuz, Berenč a Doboz, ktoré im bol odňal Matúš. Panstvo Uhrovec nadobudol zámenou od istého Petra, syna Vašovho (Baas).

Po smrti posledného Árpádovca, Andreja III., rozdvojila sa krajina na otázke predôležitej. Pápežská stolica osobovala si právo na Uhry také asi ako na Sicíliu, chcela obsadzovať trón uhorský dľa ľúbosti a brať z toho úžitok. Už Andreja III. neuznala za kráľa, lež natiskovala Uhrom Karola Martella sicilského, Anjouovca, potom syna jeho Karola Róberta, chlapca, a zapríčinila týmto vcele nezákonným krokom strašné rozbroje v zemi. Za života Andreja III. nebolo vonkoncom žiadnej príčiny obzerať sa po ženských potomkoch árpádovských a keď posledný Árpádovec zomrel, tu právo Anjouovcov nebolo najmocnejšie. Bo trebárs dá sa prednosť vnukom po dcérach Štefana V., Kataríny a Márie, nad vnukmi po dcérach Belu IV., Anne (od nej český Venceslav) a Alžbete (od nej bavorský Otto), predsa ani tak nemohli právne zvíťaziť Anjouovci. Lebo Katarína, vydatá za srbského kráľa Štefana Dragutina, bola sestra staršia, Mária ale, vydatá za Karola Chromého, bola sestra mladšia. Mal teda právne povýšený byť na prestol syn Štefana Dragutina a Kataríny, Vladislav, nie ale vnuk Karola Chromého a Márie, Karol Róbert, syn Karola Martella. A predsa pápež konečne len Karola Róberta vtieral Uhrom, ale tesťa Vladislava srbského, vojvodu sedmohradského Vladislava Apóra, ešte vyklial z cirkvi pápežský legát Gentilis, že vydal dcéru svoju za schizmatika.

Preto mnohí zdráhali sa prijať Karola Róberta, privedeného grófmi brebirskými, Subičovcami, z Apúlie, a prímasom Gregorom Kapatanom korunovaného v Záhrebe (ešte za života Andreja III. r. 1300), a medzi nimi bol i Matúš Trenčiansky.

On stál za slobodu a neodvislosť krajiny, bojoval za to, aby si dal národ kráľa sám, slobodnou voľbou z príbuznosti Árpádovskej, na sneme zákonne palatínom svolanom. Netrpel miešanie sa stolice apoštolskej, kde miesto ducha apoštolského dávno bola zaujala akási chytrá a zištná politika. Vidiac, čo už dávno dialo sa skrz krvavé inkvizície o vieru, pri ktorých pár mníchov rozhodovalo bez zodpovednosti nad cťou, imaním a životmi všetkých občanov, skrz provízie pápežských legátov a nunciov, skrz rezervovanie hodností cirkevných, skrz vyberanie rozličných poplatkov: nechcel, aby staly sa Uhry konečne bezprávnou provinciou. Preto, keď 14. januára 1301 Andrej III. zomrel, pravdepodobne následkom jedu, podaného mu komorníkom taliančikom, vynaložil všetku svoju moc, aby český Venceslav bol vyvolený a korunovaný.

I previedol úmysel svoj, voviedol a dal korunovať trinásťročného Venceslava, keď otec jeho nechcel prijať korunu uhorskú. Za odmenu dostal r. 1302 zámok a celú župu trenčiansku so všetkými náležitosťami a úžitkami, i dedinu Gyala „na veľkom ostrove“. Bol tiež menovaný palatínom, ktorej hodnosti nechcel sa potom vzdať nikdy až do smrti, a mocou jej osoboval si právo svolávať snemy a rušiť uzavrenie snemov ním nesvolaných.

Keď prívrženci Karolovi obľahli Venceslava v samom Budíne, oslobodil ho Matúš. Bol však pritom ranený, ale brat jeho Michal zajatý a sťatý. I Rolanda, pustošiaceho župu belohradskú, porazil.

Jednak nenádejný chlapec Venceslav neudržal sa na tróne. Otec ho vcele odviedol zo zeme. Z omrzlosti tuším nad tým, potom, že Venceslav uniesol so sebou i korunu a postúpil ju bavorskému Ottovi, že Česi počínali si v Uhrách spupne prilnul Matúš ku Karolovi. Lebo keď tento vtrhol r. 1304 spolu s Rudolfom rakúskym do Čiech, nachádzal sa v jeho sprievode i Matúš. Toto snáď dalo príležitosť kronikárovi Turčanovmu napriek hodnoverným diplomom tvrdiť, že Matúš rozhodol sa odpočiatku, spolu s Omodejom a Ugrirom, za chlapca Karola: ledaže s Katonom pripustíme, že kronikár o inom Matúšovi hovorí, nie o Trenčianskom, čo je nepodobné.

Ako držal sa Matúš pri pozvaní a korunovaní bavorského Ottona či bol za neho či proti nemu, o tom zprávy niet. Keď ale Ottu v Sedmohradsku zajal pri záletoch vojvoda Vladislav Apór a celá temer krajina naklonila sa ku Karlovi. Matúš sa klátil. Lebo s jednej strany ostýchal sa protiviť vôli väčšiny, a nový dvor mu pochleboval, menoval ho tovarníkom; s druhej ale strany mrzelo ho že predsa len má v Uhrách panovať kráľ nie slobodne národom vyvolený, lež vtisnutý cudzou mocou. Preto keď prišiel v novembri r. 1308 do Uhier legát pápežský kardinál Gentilis bývalý františkán a svolal snem na Rákoš, Matúš síce osobne neprišiel, ale ho predsa oposlal vyslancom.

Na pamätnom tomto sneme docielila sa jednota vzájomnou ústupčivosťou. Legát lapil sa za jazyk, keď počali snemovníci reptať nad jeho dôkazmi, ako sv. Štefan obetoval krajinu stolici rímskej; snemovníci ale prijali zásadu, že pápež má právo potvrdiť a korunovať toho, koho oni vyvolia. Skutočné vnútenie Karola bolo zahladené náterkou slobodného volenia, dvadsaťročný mladý muž bol na pleciach dvíhaný a potom 15. júna r. 1309 korunovaný v Budíne novovysvätenou korunou pretože stará bola v rukách vojvodu sedmohradského. Biskupi s legátom vyslovili kliatbu a interdikt na každého, kto by Karola neuznal a iného niekoho navrhoval za kráľa.

Potom dal sa príčinlivý legát obrábať Matúša. Aby ho získal vcele na stranu Karolovu, menoval ho práve „tútorom krajiny“. Matúš ale vyhlásil za neplatné uzavrenia snemu, Gentilisom povolaného, a započal zjavné nepriateľstvá oproti Karolovi a jeho prívržencom, zvlášte biskupom.

Gentilis siahol k duchovnému meču. Vyklial napred vojvodu sedmohradského Vladislava Apóra pre zadržanie koruny a Sedmohradsko postavil pod interdikt do jej vydania. Ačkoľvek ale sám žaluje sa biskupovi, že interdikt jeho ani svetské duchovenstvo nezachováva, ani mnísi, predsa Apór, na doliehanie prímasa Tomáša a Omodeja, korunu vydal, ktorou bol Karol znovu korunovaný (toto už tretí raz) v Belohrade 27. aug. r. 1310.

Matúš ku korunovaniu neprišiel a Gentilis, ktorý za dobré uznal zdržovať sa na hranici v Prešporku, mrštil teraz po ňom cirkevným perúnom, vyklial ho, písmom podivne bombastickým, ako tyrana, nakladajúceho i so svojimi spoločníkmi neobyčajné bremená ľuďom a trýzniaceho ich viac než kedysi tvrdosť Faraóna synov izraelských, napadajúceho a lúpiaceho priateľov i nepriateľov kráľových, odnímajúceho im zámky i majetky pre seba, menovite biskupstvám ostrihomskému, vacovskému, nitrianskemu, vesprimskému, spustošivšieho ohňom a mečom všetko medzi Vacovom a Tisou, nútiaceho zemanov k svojim službám, zaujavšieho pre seba sverený mu hrad blízko Budína, t. j. Vyšehrad, aby odtiaľ panoval nad Budínom. Vytýka mu vrtkavosť, nevďačnosť, krivoprísahu. Hovorí, že prisahal i so svojím synom Karolovi vernosť a potom že postúpil s vojskom až k bránam budínskym. Darmo mu vraj núkali, aby si väčšinu zaujatých majetkov podržal, len aby už dal pokoj. Po takých výčitkách „prebodáva ho znovu mečom vykliatia“ a poddané jemu zeme podrobuje interdiktu, rozhrešuje poddaných jeho od vernosti, ba velí im odstúpiť od neho, ináč sú tým istým vykliati i oni. Kto bez rozhrešenia zomrie, „nech má pohreb s hnilými smradľavými beštiami“. Prelátom všetkým nakladá dať to každú nedeľu a každý sviatok ohlásiť ľudu pri zvonení a zapálených sviecach.

Listina má u Fejéra rok 1309. To ale nesrovnáva sa s tým, čo sa povedá v listine, že Matúš neprišiel ku korunovaniu po navrátení starej koruny Vladislavom, čo iste stalo sa r. 1310.

Matúš si z toho sotva robil mnoho. Lebo už tie večné, pri každej maličkosti z príčin časných užívané kliatby počaly tratiť všetku silu a šírilo sa necirkevné smýšľanie. Už r. 1301, keď legát dal do kliatby neposlušné duchovenstvo budínske, ono opovážilo sa dať so svojej strany do kliatby i pápeža samého. Preto nijak to nešlo, pri všetkých inkvizíciách a plamenných hranách, ani s vykorenením terajším protestantom podobných bogomilov, čili patarenov, v Bosne a okolných zemiach. Preto i Matúš, hoc i biskupi boli proti nemu, našiel dosť duchovných, ktorí držali s ním, nešetrili žiadne interdikty, lebo vtedy ešte nižšie duchovenstvo nebolo ponížené na nevoľnú neminu. Matúš povýšil sa nad všetky ohľady, snáď i nad obecnú vieru, a hromil prelátov, pustošil ich statky, zvlášte prímasa Tomáša a biskupa nitrianskeho Jána, prijmúc titul „Pána Váhu i Tatier“. Razil vraj i mincu a počínal si, ako by chcel zriadiť v Horných Uhrách ríšu samostatnú. Mal i svojho palatína, toho povestného Feliciána Sáha, ktorý potom vzdal sa na milosť Karolovi, lež r. 1330 chcel pobiť celú rodinu kráľovskú, ale sám pritom hrozne zahynul so všetkými svojimi. Rodoslovci odvodzujú Sáha tohoto od Sabolča, syna Eleudovho, jedného z báječných vodcov maďarských, a tvrdia, že z mena Sáh pochádza meno Séči.

Dvaja sokovia zápasili vospolok, prívrženci ich sa škrtili. Karol považoval Matúša za odbojného poddaného, Matúš Karola za nezákonného uchvatiteľa trónu a votrelca. Ale Karol bol mocnejší. Na strane jeho bola väčšia časť pánov a biskupi.

Vzniklo však nové ohnisko odboja proti nemu i na stranách východných skrz synov Omodejových.

Odvodzujúci rod svoj od kráľa Samuela Abu, Omodej Dávidovič bol majiteľom ohromných statkov v župách abaujskej, šarišskej, zemplínskej a spišskej a skrz rozšírené pokrvenstvo tiež mohutným veľmožom. Lebo mnohé mocné rodiny maly s ním jeden pôvod, ako Vitézovci, Fričovci, Širokajovci, Saláncovci a žijúci dosiaľ Hedriovci a Bertótovci. Dlugoš píše, že k Omodejovi utiekol sa i vyhnaný Vladislav Lokietek poľský a že mu pomáhal s vojskom. Bol županom abaujským, tornaľským, šarišským a spišským, spolu palatínom Karolovým a odpočiatku horlivým jeho prívržencom. On pracoval, s prímasom Tomášom, úsilne na tom, aby vojvoda sedmohradský vydal korunu sv. Štefana. Bol ale násilný veľmož. Odnímal chudobnejším statky, činil zemanom násilie, nútil ich k svojim službám práve tak ako na západe Matúš. R. 1310 osvedčujú pred kapitulou jágerskou Thekulovci, že im odňal násilne päť dedín v župe šarišskej. V listine z r. 1312 hovorí Karol, že vyhnal vnukov Ubulových z krajiny a vzal od Andreja III. listiny na ich majetky.

Nenásytný dal si darovať od Karola i Košice a chcel ich zaujať po generálnu kongregáciu. Bol ale pritom ubitý s mnohými a dvaja synovia jeho zajatí, asi na konci r. 1309, lebo k tomuto roku spomína listina kapituly jágerskej zanechanú dcéru palatína Omodeja. Na žalobu jeho pozostalej vdovy a synov Jána, Dávida, Miklúša, Vladislava, Omodeja a Dominika (v diplome Rikolfovi danom menuje sa i Demeter, ale Omodej a Dominik nie) vymenoval kráľ Karol sudcov, prímasa Tomáša a biskupa vesprimského Štefana, keď zaprel svoj skutok, lebo stotožňuje sa s Košičanmi. O rozhodnutí sudcov svedčí koncom r. 1311 kapitula jágerská. Omodejovci a ich stránka zaväzujú sa neznepokojovať viac Košičanov pre smrť Omodeja a pre uväznenie jeho synov Jána a Dávida ani sami ani skrz druhých; nepýtať nikdy Košice v dar od Karola; postúpiť Košiciam hory v tú stranu ku Gelnici, Karolovi ale Gelnicu, Košice so všetkými dôchodkami, Spiš, zemplinskú a abaujskú župu so všetkými právami, Lublin, Munkáč; všetky násilne uvedené poplatky zrušiť; zámky nové bez dovolenia kráľovského nestavať; nebrániť nikomu hľadať pravdu pred úradníkmi župnými; nenútiť zemanov k svojim súdom a službám, ale dať im slobodu slúžiť kráľovi alebo komu chcú; nezastavovať idúcich na trh do Košíc.

Ačkoľvek ale usnesenie toto bolo potvrdené prísahou a syn Omodejov Dominik daný bol Košičanom pre bezpečnosť do zástavy, predsa druhí synovia Omodejovi ozbrojili sa proti Karolovi a vstúpili do úzkeho sväzku s Matúšom Trenčianskym. Podaly si s nimi ruky proti Karolovi dva slovanské kmene. Lebo ako Matúš bojoval na západe so slovenskou, tak Omodejovci na východe hlavne s ruskou silou. Rusi zaiste vtedy boli u nás rozšírenejší. Jazyk ich siahal, zdá sa, až k Liptovu a s ním pravoslávie. S prestúpením k cirkvi západnej poslovenčili sa z veľkej časti, podržiac dosiaľ mnohé vlastnosti ruštiny.

Karol teraz sobral všetky sily svoje a uznal za najpotrebnejšie vrhnúť sa medzi spojencov, oddeliť ich. Preto tiahol pod šarišský zámok, kráľovský síce, ale teraz v ruke Matúšovej.

Velil tam menom jeho istý Demeter, syn Miklúšov, ako všetky diplomy majú, nie Omodejov. Bude to snáď ten istý Demeter, ktorý v listinách spomína sa často ako župan zvolenský; ten istý, ktorý dľa listiny z r. 1300 bojoval pri Réne s Albertom rakúskym, tesťom Andreja III. proti rímskemu kráľovi Adolfovi. Pochádzal snáď z rodu Balášovského a bol na každý prípad osoba vážna, lebo vždy v listinách znejúcich o bitke rozhanovskej pripomína sa ako jeden z hlavných troch faktorov: Matúš, Omodejovci a Demeter.

Karol dostal v Šariši značnú posilu od spišských Nemcov, vedených svojím vojvodom (comes universitatis Saxonum de Zipus) Štefanom Harhovským (Görgey) s ktorým boli i bratia jeho Arnold a Jordan, synovia Eliášovi.

I Matúš sa ponáhľal na pomoc v nebezpečenstve postavenému Demetrovi. Napred mu poslal posilu s istým Abom, ako Turčan píše, potom i sám osobne chvátal na miesto rozhodné.

Karol cúvol pred ním ku Košiciam, Matúš ho nasledoval. Tamten spojil sa s vernými Košičanmi, tento s vojskom synov Omodejových. Obe stránky boly hotové podniknúť niečo rozhodného, preto sblížily sa na dostrelenie. Karol položil sa táborom na boku takzvanej Hory košickej, tam asi, kde r. 1849 sviedol Šlik bitku s povstalcami uhorskými; Matúš na chotári vajkovskom, na samom rozhraní šarišskej a abaujskej župy, na proťajších vŕškoch. Len Torysa delila tábory. Mohly sa pohodlne prezrieť. Pre Matúša pri samých Vajkovciach, na ľavom brehu Torysy, obkopaním brehu vysokého a nanesením zeme urobili okrúhly kopec, ktorý ukazuje sa dodnes, tak ako i kaplica za ním, v ktorej modlil sa Matúš pred osudnou bitkou dňa 15. júna roku 1312.

Na svite dňa tohoto, pretože Torysa pri Vajkovciach len úzku dolinu tvorí, posunuly sa obe vojská bokmi Torysy dolu k Rozhanovciam, vzdialeným na pol hodiny, kde rozprestiera sa rovina, a tam srazili sa susedia so susedmi, priatelia s priateľmi, pokrvní s pokrvnými. Lebo stály proti sebe nie celé župy, lež jednotné rodiny a domy, čihajúc na majetky jeden druhému.

Zprvu víťazila stránka vlastencov, odňala i hlavnú zástavu taliančikom, zmiatla, priviedla ich k úteku tak, že len Chorváti a rytieri joanníti stáli pevne. Potom ale obrátilo sa šťastie, vlastenci utrpeli hroznú porážku. Málo známe ústne podanie, ktoré pisateľ počul z úst košického profesora dejepisu, Maďara, pripisuje príčinu obratu zločinnému nápadu na život Matúšov streštenej, pološialenej dcéry Petra Petroviča Guty. Padlo vraj z obidvoch strán toľko ľudí, že od bitky u Šajavy s Tatarmi takej seči v Uhrách nebolo. Rovina rozhanovská bola krytá krvou a trupmi.

Že Matúš bol osobne v bitke prítomný, to možno diplomaticky dotvrdiť proti Praymu, udávajúcemu, že obliehal vtedy Ostrihom, aby tým Karola odtiahol od Šariša. V diplomatických tých listinách, ktorých Karol vydal po víťazstve rozhanovskom veliké množstvo rozdávajúc odňaté statky stranníkom svojim, hovorí všade o Matúšovi ako prítomnom v bitke, menuje všade jeho Demetra a synov Omodejových, ba v niektorých hovorí doprosta len o samom Matúšovi. Tak v listine z r. 1319, ktorou darúva statky vymrelého Petra de Pilin sudcovi Kumánov Tomášovi za dobré služby v bitke rozhanovskej: „Quum Mathaeus prope civitatem Cassa pugnam nobiscum habuisset.“ V listine z r. 1323, ktorou darúva Imrichovi Kompoltovi statky neverného Pavla Čabanku: „In conflictu, quem idem Mathaeus, una cum aliis proditoribus nostris, praedictis filiis Omodaei, nobiscum habuerunt.“ V listine z r. 1325, danej Rikolfovi: „Cum Mathaeus, aggregata sibi societate, prope Cassoviam nobiscum conflictum habuisset.“ Tak i v iných mnohých listinách.

Vynímame z nich ešte mená zúčastnivších sa v bitke rozhanovskej obojstranných bojovníkov.

Odmenu od Karola obsiahli: sudca Kumánov Tomáš, Imrich Kompolt, Rikolf, Štefan a Arnold Harhovský, Alexander de Lypolth, Gregor Mihaľovský (de NagyMihály), Ubulovci, Peter a Georg de Tirinna, kastelán lublinský Tomáš, kastelán šarišský Michal Akus, Miklúš Príni (tak sa číta meno to na kalichu chrámu malo-šarišského), Ján Bátory, Ján Šoš, potom Košice a spišskí Nemci vôbec.

Pre účasť v bitke rozhanovskej stratili statky: Pavel Čabanka, Kišovci (Šimún, Miklúš, Blažej a iní), Valentín Bojislavovič, Budun, Markovič, Mikuš, Petheu, Peter Petrovič, Michal Vrbovský, Kopoš, Čerep, Štefan Čierny, Andrej a Peter Michajlovičovci, Aba Veľký (Magnus).

V počte padlých boli na strane Karlovej, dľa listiny, Jordan Harhovský, dľa kroniky Turčana: Kakaš, syn Štefana Borša, Štefan Bager, Jakub Aladár a kastelán beregský Peter. Na strane Matúšovej padli, dľa tejže kroniky: Demeter, Aba Veľký a dvaja synovia Omodejovci.

Bol i český zástup prítomný. Svedčia o tom listiny dané r. 1312 Rikolfovi a predkom Kalajovským. V obidvoch hovorí sa, že synovia Omodejovi privolali i Čechov.

Víťazstvo rozhanovské poistilo Karolovi pochybné ešte vždy dotiaľ panovanie, odpor však nesrazilo úplne.

Matúš síce klesal vždy viac, ale vzdoroval stále a hromil svojich protivníkov.

Divná ale vec, že ho zase vidíme v boji s Čechmi. Dobner zajiste udáva, že r. 1315 bol porazený vojskom kráľa Jána a že vtedy žiadal o pomoc Karola, že ale tento sľúbil mu len prímluvu.

Vyšehrad mu odňali. Ďalej na sever ale panoval. R. 1317 zaujal preňho Šimún Kačič zámok Nitru a Matúš ho dal zboriť, mesto vypálil, statky biskupské poplienil. Tohože roku držal ešte zhabané statky Karola Bethlena v nitrianskej a trenčianskej župe.

Biskupa Jána vyhnal vcele nielen z Nitry, lež i zo všetkých majetkov, a tento ho preto na sjazde biskupov v Koloči r. 1318 znovu vyklial z cirkvi. Vyčíta mu, že rezidenciu jeho vypálil, statky zaujal, desiatky mu odňal; že od poddaných biskupských vybral poplatky „na svadbu s vojvodom rakúskym“; že ich núti k robotám okolo svojich zámkov v Trenčíne a Topoľčanoch; že z dedín novozaložených, ktoré Matúš menuje „Lehotami“, nedopúšťa dávať biskupovi desiatky; že mu nedá navštevovať fary, lež sám panuje a rozdáva ich komu chce; že biskupa posiela v službách svojich sem-tam ako behúna (cursorem); že všetky župné záležitosti poťahuje pred svoj súd; že ľudia jeho činia, čo chcú, s ľuďmi biskupskými; že berie pod ochranu farárov vykliatych a verných vyháňa; že od kapituly a kláštorov odobral pečate a užíva ich, ako sám chce, neveriac, že je boh na nebi, zákon na zemi, pokuty v pekle. Ačpráve ale povedá, že to všetko činí Matúš pre vyslovené na neho kliatby, predsa i sám vyslovuje novú kliatbu nielen na neho, lež i na všetkých jeho služobníkov a dŕžavy jeho podrobuje interdiktu. Vykliati sú menovite: zať jeho Desoh, Loorad z Košíc, Ablanch, Andrej z Litvy, Miklúš Oros, Detrich z Gimešu, Ján zo Zuldváru a Štefan, kasteláni Matúšovi.

Tento odpovedal na to novým vypálením Nitry, pričom zhorel i biskupský chrám a v ňom mošti (relikvie) svätých Zoroarda a Benedikta. Biskup mrštil novú kliatbu naňho a spoločníkov jeho.

Toto je posledná zmienka o Matúšovi. R. 1323 pripomína sa už ako nebohý.

Za živa nazýval ho Karol len neverným a odbojcom svojím, ale po smrti zve pamiatku jeho zlorečenou, menuje ho krajinským zbojníkom, ktorý zem spustošil, vdovy a panny prznil a ubíjal, chrámy a kláštory pálil. Tak už v listine z r. 1324.

Takí asi vtedy, a ešte horší pozdejšie, boli veľmoži uhorskí vôbec, násilní proti susedom, tyranskí proti poddaným svojim. Pri Matúšovi ale pomnieť musíme, že my počujeme o ňom len úhlavných jeho nepriateľov, nikdy jeho samého. Lebo nedošla na nás, aspoň nie je dosiaľ uverejnená žiadna od neho listina, okrem tej nepatrnej komárňanskej. A beda pamiatke toho, kto len z rečí svojich protivníkov stáva sa známym potomstvu! To isté je, že by Matúš nebol mohol tak tyranizovať, ako sa mu vytýka, keby nebol bojoval za ideu a vynikal nad inými rozumom, vedomosťou, vznešenosťou ducha. My sme podali obšírnejší životopis jeho preto, že dejepisci maďarskí odvracajú sa s nechuťou od neho. Skusujeme i tu, že to, čo nám vidí sa ctihodným, oškliví sa Maďarom, a naopak. Preto žiaľ, že nemáme histórie so stanoviska slovenského.

Pamätihodno ešte, že názov „Pána Váhu i Tatier“ obnovil pod Zigmundom vojvoda sedmohradský a župan prešporský Poliak Stibor. (Viď listiny jeho z r. 1396.)

Synovia Omodejovi poddali sa po porážke rozhanovskej Karolovi, ale zato ešte tiež úplne pokorení neboli. Vidno to z toho, že keď Karol vrátil potomkom Ubulovým statky, odňaté násilne Omodejom, synovia tohto mali smelosť a moc odňať im ich zase.

Príbuzný ich Peter Petrovič (u Szirmayho Peteunch) povolal r. 1320 na uhorský trón jedného z rusko-haličských kňazov. Bol však v Haliči s ponúknutím svojím oslyšaný, doma ale rozsiahlych statkov zbavený. Zámok jeho Prušťany, v župe zemplínskej, daný r. 1321 predkom Šóšovským a Bočkajovským za zámok potocký. Z jeho cesty do Haliče možno dosť pravdepodobne uzavierať, že bol pravoslávny.

O pazdišovskom Renelovi to isté súdi Szirmay z jeho mena. Statky jeho, Pazdišovce a Drehnov, obdržal r. 1323 Miška z rodu Akus.

V samej tej rodine Mihaľovských, ktorí odvodzovali sa od bojovavšieho proti Kupanovi Venceslava a od ktorých odvodzujú sa zase terajší grófovia Stárajovci, sú stopy pravoslávia. Ešte r. 1299 písal sa jeden z ich predkov „Jakov“, čo je slovansko-pravoslávna forma mena Jakob, vyslovovaním b ako v.

Mnohé zo statkov zhabaných obdržali prišedší s Karolom Taliani. Salernitanskému Filipovi Drugetovi daroval Karol r. 1323 zámky Lublin a Plavču, ale zomrel bez detí. Brat jeho Ján I. splodil Jána II., Miklúša a Villerma. Filip bol palatínom a županom spišským a abaujským r. 1322 — 1327. Potom bol týmže brat jeho Ján I. a potom syn tohoto Villerm r. 1334. Synovia Jána II. nadobudli r. 1380 panstvo Humenné a vzali spovestnelé potom meno Homonnay.

Talian Štefan, ktorému pridáva sa v básni meno Fáber, bol kastelánom na Vyšehrade a dostal r. 1326 dedinu Nyrmal v župe Ostrihomskej, ktorú mu potvrdila r. 1331 i kráľovná Alžbeta. Táto povedá o ňom výslovne, že prišiel do krajiny s Karolom. Používal sa zvlášť pre posolstvá. Chodil deväťkrát „za more“, t. j. do Itálie.

Panovanie Anjouovcov, pošlých z Francúzska, zvykli nadovšetko velebiť naši dejepisci; my vidíme mnohé tmavé stránky pri nich. Rozšírili síce rodinkárskou politikou hranice vlasti od mora až k moru, ale to nemalo stálosti, rozpadlo sa s nimi. Priviedli síce k väčšej dospelosti embryálne ešte u nás štúdiá latinské, ale uvrhli v bezprávie ľud, navalili mu bremeno deviatkov, dali ho vcele do moci surovým pánom a tým prihotovili časy dóžovské. Vedeli síce rozkázať prelátom a pánom, ale nezlomili, lež ešte pestovali záhubnú ich moc, ktorá potom zapríčinila Moháč. Panovanie ich bolo skvelé, šťastné nie. Cudzozemci cicali tuk zeme, ľud stonal pod bremenami, páni bojovali za veci neprospešné. Bojovalo sa za trón neapolský, proti schizmatikom, ale premeškalo sa zlomiť vo vzniku tú tureckú moc, ktorá pochovala potom krajinu na poliach moháčskych.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.