E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Dedina v noci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Ján Janovic.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Jazerné, malá to dedinka na úpätí Vysokých Tatier, ponorilo sa v tichý spánok. Obloky stemneli, cesta osirela, nehýbe sa nič v celom okolí. Teplá, letná noc rozprestrela mäkké krídla svoje nad bielymi, čistými domkami ako kvočka nad kuriatkami. Myslel by si, že dedina vymrela. Nevidíš na ulici nikoho. I ten najpilnejší gazda, ktorý len tvrdej noci dá sa zohnať z poľa, klesol ustatý v mäkké náručie sna. Iba tu i tu zakrochká bravec v chlieve; možno, sníva sa mu, že sú Vianoce už tu a že zligotal sa mu naostrený nôž pred očima. Tu zas zagagoce hus — snáď sa jej prisnilo, že mladé sa jej zatrátorilo medzi cudzí kŕdlik a tam že ho druhé ďobú. Psa nepočuješ ani za dukát; v Jazernom psov vôbec nedržia. Preto im susedia vyhadzujú na oči, že miesto toho jest tam dosť psov, takých o dvoch nohách. Iní zas ich znevažujú, že v celej dedine niet čo ukradnúť, a preto že psov netreba. No takí sú, hľa, susedia!

Vzdor tomu, že je tak ticho, dedina nie je celkom opustená. Bdie nad ňou oko, ktoré i vo tme má vidieť; ucho, ktoré musí začuť i trávu rásť. Kto je ten strážca? Obecný hlásnik, náš Juro Tutura.

Veru tak: v Jazernom je hlásnikom Juro Tutura, človek, akých nájdeš málo na svete. Nie je dnešný, aby sa hneď hocičoho zľakol. Môže vidieť strašiaka v jačmeni, a neutečie; môže počuť sovu zahúkať, kuvika zakuvikať, a nepredesí sa. Jeho oko i v najhustejšej tme rozozná, ak sa len lístok pohne; ak dakde dačo žije, neustúpi, kým nezvie, čo je to. Je to hlásnik, akého v troch stoliciach nenájdeš.

A k tomu je prísny. V iných obciach, ako i v Jazernom, pribili niže dediny tabuľku s nápisom: ,Zákaz fajčiť!‘ Tabuľky sa pribili i zvetrali, ale zato sa fajčí. V Jazernom, keď raz odbilo deväť hodín, neukazuj sa s fajkou, lebo ti ju Juro hneď vezme. Má ich už hodný rad postavených do radu pod kozubom. Či to richtár, či boženík — fajky nevyratuje z jeho ruky. Má preto mnoho nepriateľov; ale chýr mu ide široko-ďaleko, že takého hlásnika viac niet.

A niet sa čo diviť, že je taký. Kto v obecnej službe vyrástol a ošedivel ako on, ten veru naučí sa konať povinnosti prísne ako vojak na varte. Náš Juro, keď doplnil štyriadvadsiaty rok svojho života, vstúpil do obecnej služby. Vyvolili ho hneď za hlásnika. Šesťadvadsať rokov vláčil so sebou halapartňu[1] na nočných prechádzkach. Pravda, už ju nevláči teraz, ale neodložil ju preto, že by ho bola hádam omrzela; ale že obec uzavrela, aby hlásnici nenosili halapartne, že to už vraj z módy vyšlo. Juro Tutura pre túto bohaprázdnu novotu povadil sa s celou obcou, počnúc od samého pána richtára; nespomohlo všetko nič. Dedinu musel podsadnúť kýsi prevratný duch, strhla sa vzbura, a milú halapartňu pochovali. S halapartňou i sám Tutura opustil dosavádnu službu; utiahol sa do súkromného života. Akoby bol aj konal nočnú službu bez halapartne! Za tých šesťadvadsať rokov privykol jej tak, že by mu ťažko bolo pokročiť bez nej v tej nočnej tme. K tomu — ako hovorieval svojim susedom — ani sa neoženil pre ňu. Sľúbil, že len jej zostane verným a ani motyka že ho neodlúči od nej, lebo že si ju dá položiť k sebe do truhly.

Keď Tutura nechcel prijať voľbu, Jazerné vyvolilo si miesto neho druhého, akéhosi mlaďocha. Mal veľmi mocný i pekný hlas, ale Jazeranom sa predsa nezapáčil. Tutura im akosi chybe a chybe. Čo raz počuli nového hlásnika, nemohli pri jeho speve nijako zaspať. Tutura akokoľvek — ale predsa len inakšie zanôtil. Začal odhora, akoby z veže, a schádzal, schádzal nadol, skoro do pivnice. Takému zostupovaniu hlasu privykli občania tak, že každý, kto ináč spieval, zdal sa im byť planým spevákom.

Ani Tuturovi sa bez hlásnictva nevodilo chýrne. Šesťadvadsať rokov pred polnocou nespať, v zime v lete do polnoci hlásiť, dedinou sa potulovať, bdieť nad majetkom a životom obyvateľov: to všetko prirástlo mu k srdcu, že nemohol bez toho ani žiť. Ako si zvečera ľahol v svojom pustom domčeku, tak sa prevaľoval do polnoci a sen nechcel mu na oči prísť. Staré rozpomienky na službu zahnali spánok z jeho utrápeného oka. K tomu, keď počul svojho nástupcu po dedine vyspevúvať, bolo mu skoro do plaču. Nemal vôbec nikde ani miesta, ani pokoja.

O rok, keď bola voľba nových hlásnikov, Tutura bol jednohlasne zvolený. Voľbu prijal, hoci o halapartni nechceli ani počuť. Minulý rok sa presvedčil, že bez tej služby nemôže žiť; zriekol sa radšej halapartne. Od tých čias minulo druhých triadvadsať rokov, a Tutura dosiaľ stráži obec už na druhý dúštek. Halapartňa stála najprv za stolom pri armarke na najvzácnejšom mieste; potom presťahovala sa do komory, až pred dvoma týždni padla Jurovi do očú. Porúbal ju a hodil na oheň. Tak sa končí svetská láska: najprv zhrdzavie a potom príde na oheň!

Teda Tutura kráča dolu dedinou. Začal jedenástu hlásiť od horného konca a ide až na samý nižný koniec. Tak robí od mladi, celých deväťameru[2] rokov; a keby žil ešte toľko, iste by zas len tak hlásil. Niet nad dobrú starú obyčaj! Keď dôjde na nižný koniec, sadne si pod stenu krajného domu a zdriemne si akomak. Od tých čias, čo sa do služby dostal, nadchodí ho sen i pred polnocou a pokúša ho. No nedrieme dlho. Prebudí sa, prejde na vyšný koniec, a zas zajme dvanástu. To je už jeho obyčaj.

Ale ani dnes nie je celkom spokojný. V minulú voľbu zas podsadol akýsi zlý duch dedinu: odňali hlásnikom píšťaly a dali im trúby. Tutura sa prosil, hrozil — darmo! Ani by to neboli urobili, ale jeho starý kamarát zomrel, ktorý hlásieval po polnoci; miesto neho vyvolili zas mladého — vyslúžilého vojaka. Ten nahováral obec, že po celom svete sa len trúbi, a obec mu uverila. Juro Tutura odložil píšťalu a miesto nej zavesil na motúz ohromný roh, ktorý obec na jarmoku kúpila. Píšťala odložená je na armare, Juro si ju rozkáže do truhly vložiť, aby ho na druhý svet sprevádzala.

Ako vidno, s rohom mu je ťažko sa spriateliť. Keď fúkne doň, pol dediny sa v posteli obráti. Ešte i ten statok sa ohlási z maštale, akoby sa hanbil, že ten hlas sa jeho hlasu tak veľmi podobá. Občanom sa i táto novota páči. Sú niektorí proti nej, ale tí musia mlčať pred ostatnými. Voňahdy sa zišiel s chlapmi, čo na ceste stáli, a dohováral im, čo pachtia za takými novotami, a že by najlepšie bolo trúbu odhodiť. Jeden z chlapov odpovedal:

„Ó, nie, trúbu človek počuje, a čo by už bol na umretí. To je veľmi dobrá vec: ja sa vám veru divím, že ste proti tomu. Človek aspoň vie, za čo hlásnika platí.“

„Veď je ono trochu pravda, ale celá dedina sa zo sna vzbúri od toho trúbenia.“

„A na to je hlásnik — práve na to. Nech sa každý občan zobudí; aspoň zvie, že hlásnik stráži. Keď ani hlásnika nepočuješ, tak ti je smutno! Ako ho počujem, hneď smelšie zaspím.“

„A píšťalu nepočuješ — a to ešte takú ako moja?“

„Trúba je len trúba. I zlodej sa skôr zakriatne, keď ju počuje.“

„Vyše päťameru rokov hlásim na píšťale, a zlodeja nebolo.“

„No a ktovie, či by teraz nebol dáky skrsol, keby trúby nebolo bývalo. Ale, možno, tej sa naľakal; lebo, darmo je, trúba predesí človeka. Keď ju počujem, vidí sa mi, že prichodí súdny deň, a myšlienky moje hriešne obrátia sa k Bohu.“

„Nuž dobre; keď trúba, nechže bude trúba — len sa potom nehnevajte, že vás zo sna búrim.“

„A kto by sa hneval? Len si vy, vo meno božie, trúbte: my vás vďačne budeme slúchať.“

Druhý na to deň prišli nášmu Jurovi pošepnúť, čo ten chlap navravel o ňom. To bolo až zemi ťažko. Že Juro trúbiť nechce, lebo nemá dúšku; keby mal píšťalu, že by ani na vartu nechodil, lebo nedozeral by nikto naňho. I o mladom hlásnikovi mu všeličo nadonášali. Chce ho vraj podsadnúť, roztrusuje o ňom, že ťažko s ním na jednej službe vydržať. Že je už starý, a on že musí i zaňho ťahať. A pláca je predsa len rovná. Že by sa na hlásnictvo dosť mladých našlo; i jeho švagor by vďačne odmenil starého Jura.

Tutura uveril všetko. Oddávna badal, že ho ktosi v dedine ohovára; len nevedel, kto je ten tajný podryvač. Teraz sa mu vyjavilo. Mladý hlásnik, jeho švagor a za nimi ťahá koľkosi občanov, ktorí by radi v noci po dedine fajčiť, a pre Jura nemôžu. Jeho priatelia ho opúšťajú, a nepriatelia zo dňa na deň množia. Srdce sa mu zarmútilo; cítil, že o krátky čas o službu príde; odhodia ho ako halapartňu a píšťalu, medzi staré železo.

V prvom hneve umienil si zaďakovať. Nech sa jeho nepriateľom stane po vôli. Ale sa zas inakšie namyslel. Kde vezme silu rozlúčiť sa so svojou službou a starými obyčajami?

„Tak, tak. Nechcete ma, nechcete, že som starý! Zošedivel som vo vernej službe, a keď som ostarel, chcete sa ma striasť. Nie — nedám sa vám; ešte vám ukážem, že môžem obci poslúžiť, čo som nie i mladý!“

Ako si umienil, tak aj vykonal. Nezaďakoval, ale vytruboval ako Židia pred Jerichom.[3] Aby sa nežalovali, že už nemá dúšku, tajným i zjavným nepriateľom, ktorí s popolnočným hlásnikom držali — trúbil rovno do oblokov. Tably na oblokoch drnčali. Sprvu sa im to pozdávalo, lebo darmo je, lepšie sa to spí, keď vieš, že nad tebou stráži hlásnikova trúba. Ale i mrzelo ich to. Každú hodinu sa prebudiť, to je tiež nemilá vec.

Tutura to pobadal, a neodstúpil od svojho. Svedomite trúbil protivníkom do oblokov. Keď ich to nahnevalo, zhovorili sa, že ho zo služby zhodia. A hneď v minulej hromade obecnej urobili k tomu prvý krok. Mladý hlásnik povstal a začal reč:

„Slávni občania i vy, poctivý výbor! Ja som tu najmladší a nepatrí mi tu mnoho hovoriť. Ale akožto mladší bachtár sa vám rekomendujem[4] a prosím vás, aby ste ma preložili na predpolnoc. Nehľadám poľahodu sebe, ale svákovi Tuturovie. On už deväťameru rokov strážil obec pred polnocou, deväťameru rokov nezažmúril pred polnocou oka: slušná vec je, aby aspoň teraz na svoje staré dni užil predpolnočného spánku. Nechže si pospí pred polnocou aspoň teraz; lebo viete, že sen pred polnocou je najchutnejší.“

Jura u richtára nebolo. Jeho priatelia nevedeli, či mu to bude dobre alebo zle. No keď videli, ako sa Tuturovi nepriatelia hnevajú a ako to nechcú povoliť — a to robili len tak naoko — uzavreli, že mladý bude hlásiť pred polnocou, a starý po polnoci. Protivníci sa potajomky usmievali. Vedeli, že Tutura naučený pred polnocou bdieť, nezaspí; po polnoci zas nebude hlásiť, lebo bude sa mu chcieť odpočinúť. I tak, i tak bude s ním zle. Alebo nebude celé noci spávať, a to ho omrzí, až zaďakuje; alebo bude spať po polnoci, a to bude hotová výhovorka vytisnúť ho zo služby.

Tutura dobre nezdrevenel, keď dopočul, čo obec uzavrela. Šiel k richtárovi; prosil, aby len pri starom zostalo. Richtár nechce sa vraj obci protiviť. Tutura rozžialený odišiel domov.

Dnes je ostatný raz na predpolnočnej stráži. Zajtra bude už jeho protivník vytrubovať. Rozlievala sa mu žlč od jedu.



[1] halapartňa — starodávna zbraň; druh kopije. Na drevenej žrdi je pripevnený silný železný alebo oceľový hrot, opatrený na jednej strane ostrou sekerou a na druhej strane končitým tesákom.

[2] meru — starý tvar číslovky štyridsať

[3] vytrubovať ako Židia pred Jerichom — Podľa biblie Židia, vedení Jozuem, dobyli Jericho tak, že na boží príkaz šesť dní obchádzali mesto, na siedmy deň ho obišli sedemkrát a kňazi sedemkrát zatrúbili na trúby. Pri zvuku trúb a kriku útočníkov sa hradby mesta zrútili.

[4] akožto mladý bachtár sa vám rekomendujem — ako mladý hlásnik sa vám odporúčam do priazne




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.