Zlatý fond > Diela > Drotárove Vianoce


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vianoce Martina Kukučína ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Drotárove Vianoce

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Martina Kališová, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov


 

Drotárove Vianoce

Zem sa priodela bielym rubášom, čerstvo napadnutý sneh sa trbliece v popoludňajšom slnci a oslepuje oči. Hradská stratila svoju niekdajšiu živosť, vozy odpočívajú v kôlňach. Veď ani niet príčiny vynášať ich na svetlo božie. Gazda si poľné práce dokončil a ak má v meste dáke pokonávky, môže si zájsť i pešky. Aj tak vozy stratili svoju moc, ich panstvo zaujali sane. Vidno, že sane nevynašli pre sedliakov: tie sú určené iba pre veľkomožné panstvo, aby sa na nich preháňalo hradskou za jasného hlaholu zvončekov.

Nuž — znovu zavítala zima so všetkými svojimi krásami. Zeleň lesov posypaná snehom a inovaťou — to očarujúci obraz. Mimovoľne máš na mysli nevestu s myrtovým vencom, cez ktorý má biely priezračný závoj. Záveje v poli i na ceste, nimi sa zakráda plachá zver pred zbraňou krutých lovcov. Áno, zima… No nebudem ju opisovať. Kto ju ešte v horách neprežil, ten by mi neuveril: kto ju prežil, toho by môj mdlý opis nudil. Teda zbytočná námaha.

Ďurko Loboda si veselo vykračuje po hradskej. Cieľ jeho cesty je dedina, ktorá sa rozprestiera na pár dostrelov pred jeho zrakom. Leží hlboko v doline ako v hrobe. Z oboch strán vypínajú sa nad ňou hory, odené do skvostného šatu jedličia, ozdobené inovaťou. Ich plešivé temená, pokryté hŕbou snehu, čnejú smelo k belasej oblohe. Údolím valí sa potok, bystrý, priezračný a čistý ako tá myseľ onoho ľudu, ktorý si vystavil po jeho brehoch chalúpky. Polí vidno málo; zato však celý obzor, najmä blízke okolie dediny, honosí sa množstvom stromovia, ktoré teraz vzdychá, keď i nie pod ťarchou ovociny, tak aspoň snehu. Keď to údolie z jari rozkvitne, keď oživne spevom toho ľudu — tak by si si pomyslel, že to zabudnutý kus raja tu na matičke zemi.

Nad dedinou bdie kostolík, biely a čistý, s nízkou vežou. Ďurko Loboda uprel naň svoj vrúcny pohľad a slzy sa mu sperlili v očiach. Prežehnal sa svätým krížom, pery sa mu chveli pri odriekaní akejsi modlitby, ktorú sa bol ešte za detstva naučil.

„Chvalabohu, naša dedina stojí!“ vydýchol si Ďurko zhlboka a jeho hruď šírila sa akousi nevýslovnou rozkošou.

„To je dáky pochábeľ, ten tvoj Ďurko Loboda,“ usmeje sa azda daktorý z čitateľov, „vari za krátky čas sa toľko udalostí premelie, aby sa celá obec stratila? Azda dakde začul, že sa zem krúti a preľakol sa, že sa mu aj Riečany dakde skrútili?“

Ďurko Loboda nie je pochabý. Ale keď zazrel svoju viesku, nemohol sa zdržať, aby nezvolal: „Chvalabohu, naša dedina stojí!“ Nuž nečudujme sa mu. On sa nenaučil zatajovať svoje city a plakať, keď mu je do smiechu, alebo sa smiať, keď mu je do plaču. Čo na srdci, to na jazyku. A teraz iste cíti radosť: vidí svoju dedinu, ktorú hneď z jari bol opustil. Sotva sa zazelenali stromy a pole byľku skopnelo, vzal si tovar na chrbát a vybral sa na cestu ,do sveta‘. Žena i s chlapcom asi osemročným, odprevadila ho k susednej dedine. Tam sa s nimi rozlúčil. A od tých čias ich ani nevidel, túlal sa z mesta do mesta, z dediny do dediny a iba v myšlienkach sa k nim mohol vrátiť a nimi sa zaoberať. Ak natrafil na ochotného človeka, ktorý vedel aj písať, požiadal ho, aby im napísal, čo len zopár slov, čo i len pozdravenie…

Áno, hoci bol Ďurko Loboda iba obyčajný drotár, vie vycítiť, čo sa tam skrýva v tom kúte pod slamenou strechou. On vie oceniť aj blaho, ktoré dáva iba domov. Drotára videl už skoro každý. Nejeden sa azda zhrozil nad jeho spustlosťou, neraz, pravda, iba zdanlivou. Ďurko Loboda nie je práve z tých najkrajších. Tvár má zbrázdenú predčasnými vráskami, nejednému sa pozdá hrubou. A predsa tento človek prechováva rovnaké city ako ľudia uhladení. Čo na svojich potulkách zarobí, ba niekedy i vyžobre, to sčasti už poslal a sčasti teraz nesie domov, svojej žene, svojmu dieťaťu. Často si líhal o suchom chlebe a čistej vode, len aby sa viac zvýšilo. Ale dnes sa tie útrapy skončili; uvidí ženu i dieťa, presvedčí sa, že netreli biedu — aká to pre neho odmena!

A preto sa raduje. Nevracia sa domov naprázdno. Okrem peňazí nesie žene novú olejkovanú šatku, ktorá v dedine vzbudí pravý obdiv, až sa v nej na Hody ukáže. Ondrejovi kúpil nové šaty a čiapku — len aby mu boli dobré. Vyberal ich sám v sklepe, ale len tak od oka. Bohvie, deti v Ondrejových rokoch rastú ako z vody, ako púčiky; ťažko im po roku odhadnúť len tak od oka mieru. Bude to pasotu v starej chalupe Lobodovej! To bude privítanie!

Ďurko sa dostal do dediny, strmým krokom sa náhlil ku svojej chalupe. Neobzerá sa ani napravo, ani naľavo; oči sa nechcú odtrhnúť od domu, od toho predmetu, ktorý mal na mysli skoro po celý rok.

Pred domom zastal akoby v rozpakoch. Nevedel sa mu ani priznať. Stali sa na ňom také dôležité zmeny! Vráta sú nové, i podstena je nanovo kameňmi vyložená. Veru aj žena sa pričinila, aby muža pri návrate ako sa patrí prekvapila. Nazrel do oblokov, či ju tam nezazrie; nevidel ju. Konečne, keby stála pri obloku a videla, kto to prichádza, sotva by čakala, kým by vošiel do domu.

Otvoril dvercia na vrátach, tie zaškripeli. Zastal, načúval, či ju vo dvore nepočuje. Vo dvore pokoj a ticho ako v kostole. Pár krokov, už stojí pri dverách. Ruka rozochvená od rozčúlenia chytí drevenú kľučku, kľučka povolí, ale dvere sa neotvárajú. Sú zamknuté. Tak žena nie je doma — aký to nepríjemný pocit. Kde len je? Prečo ho nečaká? Nenapísal jej síce, kedy príde; chcel ju prekvapiť. Ale ona aj tak musí vedieť, že muž sa môže každú chvíľu vrátiť. Aj vlani ho po celé dni čakala, i vybehla mu v ústrety na ulicu. Čože — vari sa jeho návratu neteší, azda… zmocnil sa ho akýsi nepokoj.

Chvíľu postál pri dverách, potom sa obrátil k obloku. Oblokom sa pozrel do izby. Sotva ju poznal. Kde len jeho oko padne, všade samý neporiadok. Stôl nie je na svojom mieste, všade plno smetí. Chalupa iste dávno nebola vymetená. Posteľ je odokrytá, periny sú na nej rozhodené, naprostred izby je pohodený hrnček, misa a zopár lyžíc, tiež neumytých, špinavých.

To má byť to privítanie, na ktoré sa celú cestu tešil?

Sadol si na prah pred zatvorené dvere. Hlavu sklonil do dlaní a oddal sa myšlienkam. Všetko sa mu tu zdalo cudzie. To nie je ten útulok, v ktorom chcel nájsť pohodu po dlhých útrapách. To už nie je tá chalupa, v ktorej sa narodil, v ktorej prežil najkrajšie chvíle života, ktorú bol z jari opustil. Chýba tu čosi, čo jej dodávalo života, krásy, tepla.

Zacítil čiusi ruku na pleciach. Strhol sa ako prebudený z ťažkého sna a pozrel hore. Pred ním nestála žena, ale starec, jeho tesť Adam Kučera.

„Videli sme ťa, ako si šiel dedinou. Prišiel som za tebou. Vitaj!“

Ďurko sa zachoval nevľúdne k starcovi. Ani ruky mu nepodal.

„Kde je Katrena? Prečo ma nečakala? Aká je to tu zmena…“

„Upokoj sa, poď k nám.“

„Kde je Katrena? Chcem hneď vedieť, kde je moja žena? Dosť som sa napotĺkal po cudzích domoch. Teraz sa chcem zložiť a oddýchnuť si v svojom dome.“

„Keď nechceš, dobre. Tu je kľúč od domu, odomkni si.“

Urazený tesť odišiel bez slova. Ďurko otvoril dvere, vstúpil do chalupy. Ovial ho odrazu chlad, až sa striasol. V pustom poli, pod holým nebom sotva by ho tak mrazilo. Prázdnota civela zo všetkých kútov.

Veci si uložil k stolu na lavičku, hrnček a misku položil k peci a pristúpil ku kozubu. Ale aký to bol kozúbok: neobielený, sadzami začadený. Neblčí na ňom oheň. Keby sa aspoň iskra objavila pod hrubou vrstvou popola! Ale ani iskry! Miesto toho tiahne kozúbkom vietor, pohráva sa popolom a skučí žalostne po pôjde, akoby spieval Miserere…[1] Vidno, že už dlho nebol na kozube oheň. Kde je Katrena? V dedine asi nebude.

To už nebol obyčajný nepokoj, to bol strach, čo ho hnal z domu dosliediť sa istoty. Dom zamkol, ako ho bol našiel, a náhlil sa k tesťovi. Cestou síce stretával ľudí, ale tí sa mu na privítanie neusmievali. Hľadeli naň skôr s akousi sústrasťou.

„Kde je Katrena?“ zvolal, keď vstúpil do tesťovho domu.

„Ach, bože, bože: čo som sa len tohto dožila!“ zabedákala starena, ktorá sa len s námahou zdvihla z lavice uvítať príchodzieho, svojho zaťa.

„Aké to časy nastali na moje staré kolená. Prekonala som urbár i revolúciu,[2] ale toto takto ešte nebolo. Sadni si!“

Ďurko nepočul testinej ponúknutie. Obzrel sa vyjaveným pohľadom po malej chalupe. Neušiel mu nijaký kútik: ženu však nikde nenašiel. Studený pot mu vystúpil na čelo.

„Tak naozaj umrela? Ale čo sa pýtam: vidím vám to na tvári. Tak som sa tešil a zatiaľ…“

„Nie, chvalabohu žije. Neboj sa, žije.“

„A kde je Ondrej?“

„Katrena šla za ním…“ odvetila starena.

„Kdeže šiel? Také dieťa v tejto zime. Kdeže šlo?“

„Ďaleko…“ vzdychla stará. Tesť mávol v nevôli rukou.

„Umrelo!“ vykríkol otec. Nevýslovný žiaľ mu prenikol srdce. „Umrelo a ona šla za ním!“

„Neumrelo,“ tíšila ho stará. „Je ďaleko, veľmi ďaleko, ale nie na druhom svete. Žije — sú na Dolniakoch.“

„Na Dolniakoch!“ užasol Ďurko a zabudol zatvoriť ústa. Myslel, že sú obaja mŕtvi a odrazu počuje, že sú ,na Dolniakoch‘! To bolo naozaj nemalé prekvapenie. V túto poslednú hodinu prežil veľmi mnoho, azda viac ako iný človek po celé roky. Osud sa s ním pohrával ako vietor s ľahkým perkom.

„A čo tam robia? Veď je už zima; zárobky na Dolnej zemi prestali. A prečo vzala so sebou aj Ondreja?“

„Ona nešla na zárobky; tohto roku by to ani nepotrebovala. Dosť sa i nám urodilo. Aj ty si jej dosť posielal. Na Dolnú zem išla Ondreja hľadať. Páni ho tam odvliekli so sirotami.“

Ďurko teraz už tobôž nerozumel, čo mu testiná vraví. Vôbec, dnes je všetko také čudné, neslýchané. Páni odvliekli jeho dieťa kamsi so sirotami. Čo len chcú páni s jeho dieťaťom?

„Bolo to ešte v lete,“ vysvetľovala starena svojmu zaťovi, „prišli páni do Riečan. Pán slúžnodvorský a pán notár si spísali všetky siroty, koľko ich len v dedine bolo. Medzi ne zapísali i nášho Ondreja. My sme o tom nič nevedeli a myslím, že sme boli v ten deň všetci na poli. Až po Všechsvätých prišli si pre chlapca a vzali nám ho. Katrena ani nebola doma; bola v meste na trhu. Keď sa vrátila, dieťa už doma nenašla.“

„Môjho Ondreja, môjho Ondreja. A prečo ho vzali?“

„Že vraj je sirota.“

„Veď ja som tu a Katrena tiež! Čo ste im to nepovedali?“

„A koľko sme im toho narozprávali! Páni vraveli, že mu tam bude lepšie. Dajú ho vraj bohatému gazdovi, ten ho prijme za svojho. A neodvliekli len jeho; vzali ich z našej dediny desať.“

„A richtár čo, nebol doma?“

„Aj on chodil s pánmi. I u nás bol.“

Ďurko sám nevedel, ako sa zachovať. Nemohol uveriť tomu, čo mu vravela testiná. Aby páni mohli len tak nič po nič vziať cudzie dieťa a bez vedomia rodičov ho poslať do šíreho sveta! Schodil už pekný kúsok sveta, všeličo videl v živote, ale toto ešte čo je svet svetom nepočul. Veď konečne páni majú s vlastnými deťmi dosť starosti, načo by sa ešte starali o deti drotárov!

Rozhodol sa o veci pozhovárať s richtárom. On je človek starý, skúsený a spoľahlivý — vyzná sa aj medzi pánmi. Ten mu najskôr povie pravdu.

Richtár vypočul Ďurka so zvesenou hlavou. Ani oka nezdvihol k nemu. Vyhýbal sa mu pozrieť do očú ako stelesnené nečisté svedomie. Iste cítil, čoho sa dopustil.

„Máš pravdu, máš pravdu,“ to bolo všetko, čo odpovedal na Ďurkove výčitky.

Ale Ďurka tá odpoveď nepotešila. Veď aj aká to náhrada, keď niekto uzná, že nám krivdil a krivdu nedokáže odčiniť? Naliehal teda na richtára ďalej:

„Čo som vám vykonal? Mal som vás vždy za priateľa; skoro za rodinu. Kedy som vám ublížil? Keď iní proti vám bojovali, ja som sa vás zastal. Dávky od obce a na krajinu som riadne platil. Ani stolica mi nič nevyčítala, keď som si žiadal pas. A za to ste mi odvliekli môjho Ondreja. Odvliekli, ako odvliekli! Ukradli ste ho, ako keď havran vytrhne kurča spod materiných krídel. Aký je to hriech. Viem, keď vám posledná udrie, ten zločin bude svedčiť proti vám.“

„Máš pravdu, Ďurko,“ vzdychol si richtár, „ja nepopieram, previnil som sa a ťažko som sa previnil. Leží mi to na svedomí ako mlynský kameň. Ale iní mi v tom pomáhali. Len počúvaj, ako to bolo… Kedysi v lete prišli ku mne pán slúžny a pán notár. Pán slúžny ani nepovedal čo chce. Len na odchode sa mi zveril, že z Pešti príde tritisíc zlatých pre naše siroty. Že sa vraj páni dozvedeli, že je v našej stolici mnoho sirôt a že trú biedu. Preto vraj tým chudobnejším dajú podporu a tie najopustenejšie zaopatria vraj celkom, aby z nich vyrástli poriadni ľudia. Tak, reku, spíšte všetky siroty, koľko ich len v Riečanoch je, aby som vedel, koľko peňazí mám pre ne vyžiadať. Vieš, aké sú u nás časy, keď sa pole obseje a prednovka nastúpi. Aj v najlepších domoch trú biedu a potešia sa, keď príde pomoc zhockade. Tak som i tvojej žene chcel popriať podpory, vpísal som aj tvoje dieťa medzi siroty. Úmysel, ako vidíš, bol dobrý. Ale páni nás okabátili. Peňazí deťom nedali, ale ich radšej zavliekli na Dolnú zem za tie peniaze. Že sa tam vraj reči naučia, lebo po slovensky vie každý paholok. Musíme sa vraj učiť po maďarsky, aby sme sa mohli s pánmi dohovoriť a porozumieť, čo si v kancelárii rozprávajú. Tak ich odvliekli, aby sa naučili po maďarsky.“

Richtár sa odmlčal pred rozhnevaným drotárom, ktorý cítil bezmedzný hnev a hlboké opovrhnutie. Bohužiaľ, hnev málomocný! Kým sa nazdával, že o dieťa ho obral richtár, mohol sa aspoň utešovať nádejou, že sa mu pomstí. Ale ako sa mohol pomstiť dobrákovi, ktorý bol tiež oklamaný a ktorý sa ku svojej vine — ak aj dáku mal — tak pokorne priznáva.

„A prečo ste im nepovedali, že môj Ondrej nie je sirota, že sa dostal medzi ne iba omylom? Ale čože vám, čo vy viete… Vy to nemôžete pochopiť… Nemáte nijaké deti! Aká to bolesť! Váš pes by vám skôr povedal, koľká to bolesť.“

„Viem — rozumiem. Aj ja som mal deti a dobré deti — pomreli. Cítil som bolesť, keď som ich tam odprevádzal — veľkú bolesť. Ale tvoja musí byť ešte väčšia. Mne ostalo aspoň na útechu slovo Písma svätého, ktoré povedal Jób: ,Hospodin dal, Hospodin též odňal, budiž pochváleno jméno jeho, a všichni se tam shledáme.‘[3] Tebe ani to neostalo. Dieťa sa ti stratilo, hoci neumrelo. Bohvie, kde ho zaviedli, čo z neho vyrastie! Napokon, čo sa môže stať z dieťaťa-siroty v cudzom svete… Nuž, horšie je to ako smrť. Prosil som aj pána slúžneho, aby sa zmiloval, netrhal vás od seba, že tvoja žena o rozum príde, aby si predstavil, ako by sa to jeho dotklo, keby mu dakto… Všetko som mu povedal, plakal som — on sa mi vysmieval. Že vraj sme sprostí, že sa bojíme, akoby sa svet končil už za našimi humnami. Mali by sme sa vraj radšej tešiť. Deti sa dostanú do lepšieho kraja z tejto hroznej chudoby; tam nebude o švábke a kapuste ani chýru, tam slanina div nie na vŕbach rastie a ploty sa opletajú klobásami. Aj pánom sa vraj ťažko na takú biedu dívať, tak teda…“

Ďurko cítil, že mu krv stúpa do hlavy. Päste sa mu mimovoľne zovreli. Pravica, tá pravica, ktorá sa posiaľ iba k práci vystierala, nadvihla sa k úderu. Ale koho udrieť? Nevinného richtára? Nie, to cítil, že toho nie. Pána slúžneho? Kaštieľ, v ktorom on sídli, je mocný, múry odolajú aj najväčším úderom. Kto sa na ne vrhá päsťou, ublíži len sebe.

Aké to nešťastie, keď je človek slabý a ešte väčšie, keď svoju slabosť musí sám pocítiť. Div mu srdce nepuklo. Vzal klobúk a odišiel. Richtára ani nepozdravil, ani mu ruky nepodal. Ako v snách, so zvesenou hlavou kráčal k tesťovmu domu.

Na druhý deň bol v stoličnom meste trh. Nebol to vlastne trh, volajú ho proste ,jarmoček‘, tržík. Teda malý trh. Malý, ani nie tak preto, že by na ňom bolo málo kupcov, ale skôr preto, že sa na ňom iba maličkosti predávajú. Vianoce sa blížia a tu treba všeličo kúpiť, čo prislúcha na Hody a čo v dedine nedostaneš. Med, mak, bryndza, múka, sviece, nové lyžice, hrnčeky a okrem toho perník a také vecičky. Preto na trh chodia ženy v dlhých radoch. Sú veselé i štebotavé. Vianočná nálada sa im začína nepozorovane vkrádať do duše. Každodenné starosti ustupujú do pozadia, aby sa až po sviatkoch objavili vo svojej bývalej podobe. Prečo by sa ich aspoň cez sviatky nezbavil, kto môže.

Medzi ženy sa zatúlal aj Ďurko Loboda. Ide do mesta, ale trh ho tu nevábi. Ani veselé okolie naň nepôsobí, naopak, veselosť mizne, sotva sa on objaví. Vybral sa do mesta k slúžnemu. Zbiera si roztrúsené myšlienky, aby vykonal, čo si zaumienil. Rozhodol sa prehovoriť pána slúžneho a primäť ho, aby mu dieťa znovu vrátil.

Keď vošiel do mesta, zamieril k domu, na ktorom sa skvel odznak slávnej stolice Trenčianskej a okolo neho zlatý nápis: ,Szolgabírói hivatal‘ (Slúžnovský úrad). To do zátvorky som napísal ja, tam na nápise nebolo nijakej zátvorky s vysvetlením, čo to znamená. Vieme dobre, že v Uhrách panuje jeden národ, jedna reč a ten národ i tá reč sú preslávené ,házi‘, to značí domáce; ostatné národy, hoci v Uhrách i od vekov bývali, sú ,idegen‘, to značí cudzie. Preto, kto nechce byť v Uhrách cudzím, naučí sa reči ,domácej‘, maďarskej a potom bez všetkých ťažkostí porozumie aj tomu nápisu nad slávnym slúžnovským úradom. Kto mu neporozumie, je cudzinec a cudzinec nemá čo v úrade hľadať.

V predizbe sa to len tak hmýrilo národom, ako to obyčajne o trhoch býva. Boli tam richtári zo susedných obcí a iní občania, ktorí mali sťažnosti, alebo chceli do slávnej stolice platiť. Napriek tomu nápisu nik nevravel rečou domácou, ale cudzou, slovenskou. Ba aj stoličný hajdúch obcoval so stránkami v cudzej reči. Stál tam pri dverách v belasom cifrovanom kabátci, na ktorom sa už šnúry dosť ošúchali, i lakte sa ctihodnou starobou blyšťali. Stál pri dverách na stráži a vpúšťal ľudí pekne po poriadku, podľa známosti. Iba keď chcel ukázať, že on dokáže obcovať aj ,s pánmi‘, zaklial v reči domácej, celkom tak, ako to od nich počul.

Ďurko pristúpil hneď k dverám.

„Si richtár?“ osopil sa naň hajdúch. Ďurkova tvár sa mu zdala neznámou, nemal vôle tak skoro ho vpustiť.

„Nie som.“

„Tak čo tu hľadáš? Tu nie je nijaká krčma.“

„Hľadám veľkomožného pána slúžneho.“

„Chachachacha!“ zasmial sa mu hajdúch. „A to sa tak náhliš! Pozri len, koľko richtárov tu čaká!“ Odstrčil ho do dverí. Ďurko sa nedal odbiť. Poznal zvyky, ktoré panujú v takej predsieni. Pokročil znovu ku dverám.

„Načo potrebuješ pána slúžneho?“ pýtal sa ho už trochu zdvorilejšie hajdúch.

„Vzali mi dieťa, chcem si ísť poň.“

„Kto ti ho vzal — kto sa lakomí ešte aj na taký tovar?“

„Páni; odvliekli ho na Dolnú zem.“

„A — tak! Tak ho už nik nenájde, keď ho tam poslali. Bol to chlapec, či dievča?“

„Ondrej to bol…“

„Ondrej — chacha!“ znovu sa rozosmial hajdúch. „Ondrej, akoby len jeden Ondrej bol na svete. Nech čert vezme tie mená. Na mene nezáleží.“

„Dostal ho na krste svätom, a je to statočné meno, preto na ňom záleží.“

„Dostal ho na krste — ale čo s ním. Mená nemajú nijakej stálosti. Aj mňa pokrstili Ondrejom a volal som sa Klanica, Ondrej Klanica. A čo som mal z toho? Bol som žobrákom, kamenie som tĺkol pri ceste. Potom som sa chytil rozumu; zaplatil som pánom päťdesiat grajciarov, aby mi dali meno iné, lepšie. A dali mi iné, teraz sa volám Kélniczey Andor a mám sa dobre. Páni ma vzali do služby v slávnej stolici a ja som celkom iným človekom. Mám sa dobre. Tak i tvoj chlapec. Keby sa volal Ondrejom, musel by drieť a predsa by bol žobrákom. Ale páni ho pomenujú Andorom alebo Aladárom a bude sa mu dobre dariť. Preto načo sú tie sprosté mená? Až ma moje terajšie omrzí a trochu sa ošúcha, vyberiem si zase nové, hoci Andrássy či Eszterházy a budem zase väčším pánom.“

Hajdúch sa obzrel po prítomných, ako na nich zapôsobila jeho múdrosť. Ale ten ľud bol prisprostastý, nepochopil ju.

Keď pán Andor videl, že Ďurko neustúpi, pustil ho bez ďalších okolkov do úradovne pána slúžneho. Na hojdavej pohovke sedel veľmi ctihodný pán, ktorý stučnel vo vernej službe slávnej stolice. Lebo inde úradníci zostarnú a zošedivejú v službe národa a vlasti, v Uhorsku omladnú a stučnejú, až sa stanú práceneschopnými. Pán slúžny sedel teda na pohovke, jeho buclaté rúčky odpočívali na operadle. V izbe sa šíri príjemná vôňa cigary, ktorú by si iný ako pán slúžny sotva mohol dožičiť.

„Čo si želáš, synku, máš na niekoho žalobu?“

Tieto vľúdne a prívetivé slová vzbudili v Ďurkovi nové nádeje.

„Vzali mi chlapca, ešte bol celkom malý, sotva na piaď od zeme a odvliekli ho na Dolnú zem so sirotami. Prosím, keby pán veľkomožný…“

Pán mu kývol, aby prestal.

„Ako sa voláš, odkiaľ si?“

„Z Riečan, Ďurko Loboda, drotár.“

Pán sa prigúľal k stolu, na ktorom ležali papiere a neprestajne mrmlal: „Loboda. Loboda…“ Konečne vytiahol akýsi hárok. Rozložil ho a ukázal na jeden riadok prstom, na ktorom sa skvel zlatý prsteň a povedal:

„Ondrej Loboda — tu je napísané, že je sirota.“

„To je len omyl. Richtár sa mi priznal i veľkomožnej milosti vraj oznámil, že sa pomýlil.“

„To je už neskoro, môj drahý Ďuríčko: tu je napísané čierno na bielom. Čo som písal, napísal som: to ani mačka nevylíže. Tvoj Ondrej je sirota, nezaopatrené dieťa: poslali sme ho tam, aby sa ho dobrí ľudia ujali a vychovali z neho čosi poriadneho. Nemusí sa potĺkať svetom ako ty a starať sa o každú skyvu chleba. Keď vyrastie, bude požehnávať tú rodinu, ktorá ho z tohto žobráckeho kraja preniesla do tej krajiny naozaj zasľúbenej. Aj ty budeš mať radosť.“

„Ale ono je ešte také malé a útle — zahynie mi v tom cudzom svete. Ani nik sa nebude oň tak starať ako ja, jeho otec. Preto by som si ho sám vychoval a keď vyrastie, nech si ho vezmú páni na vojnu alebo i na Dolnú zem. Veď ani kvočka neopustí svoje mláďatá, kým nevyrastú.“

„Dobrý si ty otec, Ďurko, veľmi dobrý. Ale ja s tebou nemôžem súhlasiť. Ty vravíš, aby sme ti ho ponechali, kým vyrastie: potom že nám ho dáš. Ty by si nám ho azda i dal, snáď — ale či by potom chcel on odísť z domu. Privykol by na túto biedu, na ten túlavý život a nechcel by potom byť ničím iným ako drotárom. A keby aj súhlasil — či by mu potom na Dolnej zemi svedčilo? Neprivykol by si nikdy na stravu, ani na reč, hoci by mu tam bolo omnoho lepšie. To je tak isto ako s ovsom. Ten sa ti v chudobnej zemi vydarí, ale keď ho zaseješ do tučnej, hneď ho podryjú chrobáky. Takto si tam privykne a bude vedieť po maďarsky — aká to bude pre chlapca výhoda!“

„Ale po slovensky zabudne.“

„A keď aj zabudne, aj tak tú reč na nič nebude potrebovať. A tak sa len upokoj; choď domov a ďakuj milému Pánu Bohu, že teba, chudobného človeka, zbavil takej otcovskej starosti a zodpovednosti. Ani nevieš, koľko narobí taký chlapec starostí, to je bremä — ťažké bremä.“ Pán slúžny si vzdychol. Iste si spomenul na svojich synov, ktorí študovali v Pešti na univerzite a azda aj po hostincoch a kaviarňach už asi pol tucta rokov.

„Ja by som sa radšej staral…“

„Blázonko, nevieš, čo vravíš. Veď ty sám drieš, nebudeš ty dlho takto vravieť. A teraz len choď — zbohom.“

„A ja prosím, keby ste mi ho predsa len vrátili. Ja ho tam nemôžem nechať.“

„Ale, ale — to sa ti čudujem,“ pokračoval pán slúžny. „Dávaj pozor, nech ti tú vec ešte raz vysvetlím. My úradníci sme na to, aby sme bdeli nad blahom krajiny. Tu musí byť každý šťastný, či sa mu to páči alebo nie. Preto i tvoj syn musí byť šťastný a musí ostať na Dolnej zemi.“

„Ja sa chcem sám o jeho šťastie postarať, to je moja otcovská povinnosť,“ odpovedal Juro.

„Napokon uvidíme. Teraz už nemám času. Pozhovárame sa ešte raz o tom. Predpoludním si ťa dám ešte raz predvolať.“

Tak prepustil Jura, ktorý si sadol do predsiene a oddával sa znovu nádeji. Bolo jasné, že slúžny mu nevládal odporovať a bol by musel povoliť, keby sa nebol vykrútil. Ešte jeden takýto útok a dieťa je zachránené.

Ľudia vchádzali a vychádzali, na veži už odbilo dvanásť, v meste sa rozliehal hlas zvonov, ale Ďurka nepredvolali. Konečne sa objavil vo dverách pán slúžny, oblečený do teplého kožucha. Zamieril rovno na dvor, kde ho netrpezlivo očakávali dva vraníky, dupkajúci bystrými nohami. Ďurko videl, že rozhodná chvíľa je tu. Vstal a zastúpil pánovi cestu. Ten sa naň pozrel s akýmsi údivom. Iste zabudol, že sa mal ešte s Ďurkom zhovárať.

„Teraz Mišíčko… či ako sa voláš…“

„Ďurko.“

„Aha, Ďurko. Tak tu, môj milý Ďuríčko, je márna práca. Tu niet pomoci, celkom nijakej. Chlapca ti nemôžem vrátiť, neviem, kde ho odviedli, do ktorého mesta.“

„A ako by to len bolo možné, aby páni nevedeli.“

„Tak teda, povedal som ti, že neviem a naozaj ani neviem. Pri najlepšej vôli… Ostatne, všetko zavinil richtár, prečo ho zapísal medzi siroty? Choď si za ním, ja nemám kedy.“

Pán si sadol do saní, sluha skočil a zabalil mu nohy do ťažkej medvediny, aby mu nepremrzli. Kočiš šibol do koní, zvončeky zacengali a sane uháňali ku kasínu, kde na pána čakal bohatý obed. Aj si ho zaslúžil po dnešnej námahe.

Ďurko ani chvíľu nerozmýšľal. Aj on vykročil ku kasínu. Obed tam, pravda, na neho nečakal, ale ostatne ani tabuľa pána slúžneho by mu nechutila. Chcel urobiť ešte posledný rozhodný krok. Pred kasínom si sadol ticho na zamrznutú lavičku; ani necítil, ako naň útočí vianočná zima. Chlad necítil, skôr mu bolo horúco. Hlavu mal ako v ohni. Zmysly mu zastierali mrákoty.

Slnce skončilo svoju krátku púť, večer začal rozprestierať svoje tmavé krídla. Niektoré šiatre boli síce ešte rozložené, ale mnohé sú už uložené do obrovských vozov. Ulice stíchli a spustli. Národ sa už dávno vrátil do svojich viesok. Z oblokov kasína počuť veselú vravu, smiech, spev, štrngot pohárov a milé zvuky cigánskej hudby. Vraníky pána slúžneho už dlho podupkávajú pred vrátami, čakajú na svojho pána, aby ho s vetrom opreteky zaviezli do jeho krásneho kaštieľa v blízkej dedine. Aj Ďurko sa zdvihol z lavičky; súmrak priniesol so sebou tuhý mráz, ktorý sa mu už vtieral pod huňu a prinucoval ho pohybovať sa. Páni jeden po druhom vychádzali pred kasíno a každý sa striasol, keď zacítil čerstvý vzduch. Ale aj tak boli veselí, ba rozjarení. Bolo im to vidieť už na tvárach. Sadli si do saní a uháňali do svojich kaštieľov. Medzi najposlednejšími sa objavil pán slúžny. Aj on bol veselý, ba viac ako ostatní. Pri saniach našiel Ďurka.

„A ty si ešte vždy tu! Veď ti už azda bude neskoro. Skade si… už som zabudol, aha už viem: z Riečan, áno, z Riečan. Tak kus cesty pôjdeme spolu, odvezieš sa. Staň si tu za sedisko. No, len si staň, ja ťa veľmi rád…“

„Ja ponížene ďakujem. Radšej prosím, keby mi syna, môjho Ondreja…“ ďalej nevládal; hlas sa mu či už zimou, či žiaľom rozochvel a hrdlo sa mu zovrelo.

„Aha syna… syna ti odviedli… na vojnu… na vojnu, však…“

„Nie na vojnu — medzi Maďarov.“

„Á — na Dolnú zem… teraz som si spomenul. Ale nechaj ho tam… Tam mu je dobre. Tam nie je taká zima a ochutnal už aj slaninu. Ver mi, cnelo by sa mu za ňou.“

„On mi tam zahynie.“

„Nezahynie… Kdeže — blázonko! Také sprostosti! Ale odstúp kúsok, nech si sadnem.“

„Prosím o zľutovanie…“

„Ako vie prosiť — huncút! Ale teraz už choď, odstúp…“

Ďurko sa vzchopil a zvolal pevným hlasom:

„Neodstúpim, kým…“

„Pozrime len! Ešte raz: ustúp, nechcem ti pokaziť sviatky, ináč…“

Pán slúžny odrazu stratil všetku dobrú náladu. Čelo sa mu zachmúrilo, chvíľku čakal, ale Ďurko sa ani nepohol. Pán ho chytil za plece a odstrčil nabok. Využil to a sadol si do saní. Keď Ďurko videl, že je oklamaný, skočil ku koňom a chytil ich za uzdy. Pán si zabalil nohy do medvediny a zvolal svojím jasným, pokojným hlasom: „Jóži!“ Ale to bolo zbytočné. Jóži už odkiaľsi zo dvora zazrel, čo sa pri saniach deje a ponáhľal sa z vlastnej vôle pomôcť dobrému pánovi. Chytil Ďurka, ale ten nepúšťal kone. Pán čosi povedal Jóžimu, pravda, v domácej reči, čomu Ďurko nerozumel. Odrazu zacítil pálčivú bolesť na tvári. Kočiš ho šľahol bičom. Kone trhli, zvončeky zacengali a sane boli fuč.

Ďurko sa našiel v snehu. Vstal, Jóži mu nedovolil ani sa očistiť. Viedol ho pred sebou k tomu pamätnému domu, na ktorom sa skvel nápis: ,Szolgabírói hivatal‘.

Zatvorili ho, ale vyhrážka pána slúžneho sa nesplnila. Ďurkove sviatky boli tak či tak pokazené; nedali sa pokaziť ešte viac.

*

V Riečanoch sú chalúpky osvetlené. Z každého obloka nazerá šťastie a radosť do zachmúrenej prírody. ,Pokoj ľuďom na zemi,‘ to anjelské heslo sa vyplnilo. Vôkol stolov zhromaždené rodiny sa oddali radosti, ktorú Štedrý večer so sebou priniesol. Iba jeden domček v srdci dedinky je smutný, tmavý. Smutný ako tí jeho obyvatelia. Je spustnutý, na kozúbku nepraská oheň, ani na stole neblikoce štedrovečerná svieca.

Ani u Kučerov, Ďurkovho tesťa, nie je veselšie. Boh im síce požehnal všetkého hojnosť, stôl je pripravený, ale si nemá kto zaň sadnúť. Chýbajú naraz dvaja členovia rodiny. Jeden bohviekde, druhý vo väzení. Pán slúžnodvorský starému Kučerovi síce sľúbil, že mu zaťa na Štedrý deň prepustí, ale ,panská láska na zajačom chvoste‘, vraví ľud a má pravdu. Neprepustil ho.

Ale tu je Katrena. Vrátila sa domov neobyčajným, neočakávaným spôsobom. Vrátila sa bez chlapca. Otec sa jej spytuje, prečo ho nepriviedla.

„Páni nevedia, ktorý to bol. Posielali ma s aprílom z mesta do mesta. Skoro všade som bola, kde rozdelili trenčianske siroty, ale svoje dieťa som nenašla.“

„Prečo si im nepovedala jeho meno?“

„Páni mu ani meno nevedia. Siroty museli svoje mená nechať tu, v Trenčianskej, a na Dolnú zem sa dostali ako hoviadka bez mien. Až tam im dajú mená, iné, aby nikdy nevedeli skade, z ktorej dediny ktoré je, aby sa nemohli vrátiť.“

„A ako ich, chúďatká, rozoznávali od seba? Museli ich predsa dáko volať a zapísať.“

„Každé dostalo svoje číslo. Podľa čísel ich volali i rozoznávali.“

Starý Kučera si spomenul, že podľa čísel sa rozváža tovar. Začudoval sa tomuto novému spôsobu označovania ľudí. A začudoval sa tomu každý, kto o tom počul. Ale čo je pod slncom, najmä v Uhorsku čudné?

Vraveli sme, že Katrena sa vrátila neobyčajným, neočakávaným spôsobom: prišla totiž železnicou. Ona úbohá peňazí nemala, ale páni sa kdesi na Dolnej zemi nad ňou zľutovali. Chytili ju ako pobehlicu, tuláčku, aj jej dali číslo a poslali ju šupasom do domovskej obce. Iba tak sa stalo, že svätí Štedrý večer u svojich rodičov a nie dakde na puste.

Takéto Vianoce boli u Kučerovcov a Lobodovcov v Riečanoch. Pán slúžny prežil sviatky v najlepšej pohode a spokojnosti. Zaopatril i s ostatnými trenčianskymi slúžnymi stodvadsať biednych ,sirôt‘, bez toho, aby im dal z vlastného vrecka čo len jediný groš. Pritom si získal aj večnú zásluhu za národ a vlasť; obrátil stodvadsať nádejných obyvateľov ,cudzích‘ na rovnaký počet obyvateľov ,domácich‘. Že zopár slovenských rodín, ba celý národ preto trpí, pána slúžneho nemrzí. Aj tak pozná príslovie: „Grzech na Weugrzech a pokuta Polskiej“.



[1] Miserere (lat.) — Zmiluj sa; začiatok 51. žalmu a názov duchovných skladieb podľa tohto žalmu

[2] urbár i revolúcia — sedliacke poddanstvo pred rokom 1849 a revolúcia 1848

[3] slovo Písma svätého, ktoré povedal Jób: „Hospodin dal, Hospodin též odňal, budiž pochváleno jméno Jeho, a všichni se tam shledáme — Podľa biblie Jób bol bohatý patriarcha, prenasledovaný krutými údermi osudu, ktoré znášal s bezpríkladnou zbožnosťou, vytrvalosťou a oddanosťou.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.