E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Do školy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Sedliaková, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 469 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Vakácie sa končia. Ondrej Rybár sa vše zamyslí nad márnosťou sveta i všetkého, čo je v ňom. Predstupuje mu tu i tu pred oči profesor, ako stojí pred čiernou tabuľou, držiac kružidlo v ruke a demonštruje pamätnú poučku Pytagorovu.[1] A zimomriavky naskakujú na chrbát, lebo s geometriou stojí od počiatku na nohe válečnej. Ani matematika nenie lepšia, menovite odvtedy, čo sa do nej vplichtili miesto čísel všakové litery. Neraz hútal, načo ich učenci vpustili do matematiky — veď i bez nich je dosť strapatá: či sa im málilo čísel a tak preto všantročili medzi ne a a b a či fantázia sa im tak rozihrala, že prekročila hranice čísel celých, zlomkov obyčajných i desatinných i bohvieakých, a zablúdila na nivy, kde rastú nešťastné litery?

,Už akokoľvek,‘ húta Ondro, ,litery tam nemajú čo hľadať. Ťažko je uveriť, že a/b = c, lebo nevieš, čo je a, alebo b.‘

Starému Rybárovi sa to tiež nepozdáva: „Keby vás radšej učili rátať v hlave: koľko príde za to a za to. Ako židov! Ten ti zaraz vyráta a priráta, lebo odčesne: a ty nevieš, len keď ťa oplie. Uč sa ty len to, nie také haraburdy.“ Hodil rukou a doložil: „Načo ti to bude. Povedz, načo!“

Syn súhlasí s otcom úplne, ale mlčí. Vďačne by hodil na to všetko rukou — ale tu je profesor s kružidlom. Pozerá prísno, hrozí, a Ondro uznáva, že bez algebry nič: že tá musí byť, ináč by študenti zbujneli a nebáli sa ničoho.

A čím väčšmi ubýva prázdnin, tým viac sa rozkoreňuje presvedčenie, že algebru treba znať. Treba vedieť rozsievať litery po čiernej tabuli, ukladať medzi ne všakové +, -, = a dávať okolo nich ( ), a kde tie nestačia, i klambričky, a to najprv takéto [ ] a potom takéto {}, kým tabuľa stačí a hlava sa od tej povodne literovej zasype.

Hja, doma je to ináč! Sťaby centy spadli z hlavy. Knihy, pohodené za pecou, pripadli prachom. Ondro brúsi po dedine, vývodí medzi malými i väčšími deťmi, budí závisť i obdiv kamarátov, ktorí neboli „ani za humny“. Keby to bolo celý rok! Ale sotva žatva pominie, lastovičky ešte tu — on už musí tiahnuť k Múzam, ktoré ho volajú do Svätého Jakuba. Paholok zapriahne do drabinovca, do ktorého naložia batoh s koláčmi — periny a kufor zostali v Jakube u gazdinej — otec vysadne k nemu a hybaj. Ej, ťažko sa lúčiť s dedinou. Zas prirástla k samému srdcu cez tie vakácie.

„No, akože, starý: ty pôjdeš s tým chlapcom, či ako?“ pýta sa Rybárka muža.

Ešte iba svitá, Ondro spí v posteli, ale tie slová ho prebudili. ,Pane Bože, už iba týždeň!‘ ľaká sa. ,Ako sa to minulo! Kde sa to delo?‘ A načúva, čo otec povie.

„Ja neviem — mal by som,“ odpovedá. „Samého akože ho pustíš. Sám si neporadí. Najhoršie o kone. V poli sa oneskorilo — akurát bude prichodiť zvážať. Bez koní doma nič. Trafia prísť dažde, všetko zamokne. No nie?“ Pozerá na ženu akosi netrpezlive.

Tá sa odvrátila k ohnisku, tvárou jej preletel úsmev. Bojí sa, že ju na ňom pristihne. Ona už vie, kam on bije. Zná každú myšlienočku jeho, možno prv než on sám. Chcel by ísť do Sv. Jakuba pešo, preto tak okolkuje. Pešo chodiť, to mu je najväčšia radosť. Na jarmoky tiež chodieva pešo, čo hneď do tretej stolice. Nuž nenarodil sa za pána. I keď ide so synom do škôl, on najviac za vozom, „aby sa kone nestrhali“.

„Veď je ono pravda,“ stavia sa žena nevedomou. „Ale ako ti ono zájde! Už vy len choďte na voze; my tu pozvážame na voloch. I Jano nám pomôže.“ To sa odvolávala na svojho brata.

„Jano!“ pozastavil sa on. „Toľko sa ho naunúvame. Už sa neraz i okúňam.“

„Dajmibože! On veru vďačne, hocikedy. Či mu koňom zaháľať na stajni, či takto. Po furmankách nechodí, iba čo postávajú. A darmo sa i tak nechce. Ľaľa, neraz sa mu pomohlo.“

„No už najlepšie nedržať sa na nikoho. Čo vykonáš, vykonáš sám najlepšie. A pešo — to nie toľká vec. Kufra nemá, iba tie hábočky a merinda: to ja poľahky unesiem. I furmani sa trafia. A robota by nestála. Ja by veru najradšej pešo.“

Žena mlčí. Keby ho začala podvracať, on by sa držal tým tuhšie. Nechá ho tak, za týždeň sa mu to z hlavy beztoho vyparí.

„No nie?“ dodieva on. Chcel by tú vec úplne zakľúčiť dľa svojej vôle. „Ja myslím, tak by bolo najlepšie.“

„Nuž urob, ako vieš,“ privolila ona.

On tiež zatíchol, ale nenie spokojný. Tá odpoveď ho mrzí; taká neslaná, nemastná. Ustúpila mu, ale vidno, iba kvôli pokoju, aby nebolo hádky. On by radšej hádku — presvedčil by ju razom a bolo by rozhodnuté. Takto ona bude proti nemu brojiť, ale iba pod rukou, kýmkoľvek ho nepremôže. On ju zná.

A pešo — ako by to bolo pekne! Šli by z nohy na nohu, cestami i chodníkmi. Zná každý chodník, neraz meral cestu do Svätého Jakuba. Vie každú studničku, každú vŕbu pri ceste, kde sa dobre oprieť, vydýchnuť si v chládku. Zná každú dedinu, každú krčmu, kde je dobrá pálenka alebo borovička. Ba čajsi každého človeka, a jeho tiež znajú. Pozhovára sa s nimi, vytúži sa im, pochváli. A keď i nezná dakoho, pustí sa s ním do reči ani s bratom. O nocľah nemá stisku. Vojde do prvého domu, vďačne ho prijmú. Ešte ho vyčastujú a prikážu: „Ale nazad idúc abyže ste nás neobišli!“

Kto by sa tam na voze drgáňal?

Ondra netešila táto porada. Jemu sa protiví či pešo, či po voze. Jemu najlepšie doma. Vo Svätom Jakube ani slniečko tak nesvieti. Hľa, i vychádza z druhej strany chotára. Ľudia sú tiež nie prívetiví, ani sa takto nenosia. Má tam kamarátov, ale nevývodí medzi nimi. Neraz sa mu od nich dostane.

Odísť musí, to je pravda. Ale keď už odísť, tak aspoň na nevídaný spôsob. Kdeže pešo! Veď to zaváňa vandrovníctvom. A voz, a ešte drabinovec — eh, kto sa vozí na drabinovci? On chce ísť po železnici.

Keď šiel na vakácie, krížom cez hradskú preletel osobný vlak. Kone strihali ušima, fŕkali, otec ich musel za uzdu lapiť. On sa díval do oblokov, videl v nich samé veselé tváre. Jeden pán sa mu usmial, jeho kamarát Svorka kýval mu klobúkom na rozlúčku. To je slávna cesta! Hneď vtedy si umienil, že ináč nepôjde, ako železnicou. Beztoho stanica Povážna je iba tri hodiny od dediny.

Otec odišiel do poľa a Ondrík začal sa mať okolo matere. Hľadí naň nežne, ako vždy pred odchodom. On sa k nej pritiera plný výpočtov a zadných myšlienok.

„Mamo, dajte mi ušiť košele také, viete, čo golierik stojí dohora.“

Mať sa díva, čo to zas premýšľa:

„Aké to chceš? Veď máš pekné košele.“

„Stojí tak dohora, lebo je tvrdý. I na prsiach je tvrdá, i poza päste. Všetko nosia také.“

„Ty máš pekné košele, moje dieťa,“ uspokojuje ho mať. „Musíš ich dodrať najprv. Nemáš mladšieho brata, čo by za tebou dodieral — musíš sám.“

„Ale!“ trhol sa Ondro.

„Var’ ich zahodím — také košele! Mieru žita som dala od nich Terke.“

„Ale keď tam všetci nosia také!“ zvolal Ondro skoro s plačom.

Na košele si pomyslel iba teraz. Vedel, že mu ich mať nedá, a tak ako náhradu chcel sa pýtať po železnici. Ale v hádke sa nevdojak upriamil na košele a materin odpor začína ho mrzieť.

„Ty si, moje dieťa, gazdovský syn. Tí sú farárski a rechtorskí. Kdeže by nám stačilo! Ty sa nemôžeš rovnať — ty si chudobný.“

„I pán farár nosia také.“

Mať sa zamyslela. Je to hneď iná vec, keď i pán farár také nosia. Čo robiť? Nie, nijako nedochodí. Ľanu je málo toho roku, i to krátky — nijako nedochodí podobrať sa na taký výdavok.

Ondro sadol k stolu, mlčí zanovite. Čaká, že mať príde a privolí. Ale tá už sotva myslí na to. Iba keď odchodila do poľa a dávala mu naučenia, čo má robiť — tu jej huplo do hlavy, že ho dnes zarmútila.

„Košele — to už vonkoncom nie,“ vraví, hladiac ho po hlave. „Zaobíď sa len pri týchto. Na takto rok, ak nás Pán Boh poživí, nerečiem.“ Ondro pohol plecom a hľadí nabok. „Oj, dám ti ja našiť takých košieľ, ak sa budeš rúče riadiť — neboj sa! Teraz mi nedochodí.“

Ľúto jej je ozaj, že mu nemôže vyhovieť. Vďačne by mu ponúkla dáku náhradu, ale čo?

Ondro vie, čo sa stalo, že teraz je čas na to. I ozval sa trucovite:

„A ja vám pešo nepôjdem — ja som nie žobrák. Ja otcovi utečiem.“

„Nuž povedz otcovi. Veď on slúchne, neboj sa. Kone máme…“ Teší sa, že dostáva takú posilu. Už vidí, že starý prehral.

„Ja chcem po železnici — ja nechcem po voze.“

Tu sa zamyslela. K železnici nemá veľkej dôvery. Je to tak nezvyčajné! Ešte sa neviezla na nej, ani jej nevidela, no čo popočúvala od ľudí, to páchne strigônstvom. Čerti vedia, či to ide dobrým. Možno porobenina. Kdeže by voz utekal bez koní.

Nie, dobrým to nebude. Diabol vymyslel taký korbáč na ľud, ktorý sa mal dobre, kým železníc nebolo. Boli furmanky, dukáty plesneli v truhlách. A teraz: chudoba, psota — ani papierových nieto.

„Už ty len choď po voze,“ dohovára mu. „Bojsa by ťa zabilo na tej železnici.“

Tu sa Ondro rozplakal:

„Mne nič nechcete — a druhí všetko!“

„Veď ja nedbám, veď už len neplač. Povedz otcovi: ten rád vidí také výmysly — povedz mu, azda pôjde. Pre mňa ty môžeš, ak chceš, po hlave, Bože, odpusť hriechy.“

Ale Ondro nemá vôle vyjednávať s otcom, ani smelosti. On radšej s materou. Tá keď i odoprie, odoprie nežne, i do jednačky sa pustí. Ale otec povie jednoducho: „Nedám!“ a koniec. Sťa keby pečať udrel. Hľa, ona za košele pristala na železnicu: vidno, že už pristala.

„Ja mu nepoviem — mňa zakríkne,“ sťažuje sa. „Mamička, povedzte mu vy. Prosím vás!“

A už sa jej pritiera k tvári, ktorá chce byť prísna. O malú chvíľku zmizla prísnosť a naskočil na ňu úsmev.

„Ty líškavec“ choďže mi ho! Toľko som vystála pre teba: a nie si dobrô!“



[1] poučka Pytagorova — Pythagoras (okolo 580 — 500 pred n. l.), grécky filozof a matematik. Jeho poučka (Pythagorova veta) o pravouhlom trojuholníku patrí k základným matematickým vzorcom.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.