ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostatného augusta vstali Rybárovci do dňa. I pán syn musel sa zodvihnúť, čo ako sa nechcelo. Robí všetko s nechuťou, s otupelosťou. Na ostatnú hodinu ponechal samé nepríjemné veci, ako návštevy ujcom, strýkom, svákom a kto by vyrátal, komu ešte. Zo zbabelosti ich odtisol na dnešok; snáď si myslel, že odložením návštev odročí sa i odchod. Ale sa neodložil, tak musí ísť po návštevách.

Nadchodia ho pritom všakové myšlienky. Tak napríklad: ,Čo by ja nemohol ostať doma? Čo by ja nemohol gazdovať?‘ Ale tu vidí, že na to je brat Jano. Tomu zostane gazdovstvo, lebo je starší. Mladší musí na inej postati hľadať svoj kus chleba. ,Preto to padlo na mňa? Prečo nie naňho?‘ Závisť sa tuho ozýva. Veď Jano si vedie sťa hotový gazda. Vo dvore i stajni vládne temer neobmedzene. Ba čo vyšiel z lósov, otec ho berie i na jarmoky so sebou, radí sa s ním o kúpe a predaji. Oj, Jano vie, že má prednosť v dome! Rozkáže i bratovi, ani robotou ho neušiana. „Hybaj, Ondro, prevracať seno. Robota taká súrna a ty sedíš v chládku.“ Ondrovi sa nechce vyjsť na úpek, i seno sa trúsi za golier a hryzie spotenú kožu. Ale slúchnuť musí, otec by ho zavrátil. Závidí mu, závidí. ,On sadne do hotového, a ja sa musím trápiť. A ešte mi nepraje — že vraj na mňa robí!‘ Áno, i to mu už vyhodil na oči. Raz chcel otca potrucovať, že sa nebude učiť a tak že ho vezmú nazad do gazdovstva. Ale otec mu odpísal nakrátko: „Ak sa nebudeš učiť, ako svedčí, nezvieš, iba keď prídem do Jakuba a zašikujem rovno k Bukovinskému za učňa.“ Bukovinský je čižmár v meste, ten, čo Ondrovi šije také mocné, priestranné čižmy. Ondro sa zľakol: videl neraz, ako musí učeň hojdať majstrove fagany. A tú myšlienku vnukol otcovi Jano. Inokedy zas mu otec pohrozil: „Dám ťa za kováča, aspoň nám bude mať kto kone podkúvať.“ Čo mal robiť? Voľky-nevoľky musel sa oddať učeniu.

„Aspoň týždeň by mohol ostať doma,“ prehováral mater predvčerom večer. Pred otca nemal smelosti predstúpiť. „Čože budem robiť ten prvý týždeň? Chodiť po meste alebo kúpať sa v rieke, ak bude teplo. Žiakov budú zapisovať, skúšať tých, čo prepadli, a my budeme zaháľať.“

Mať nemala ničoho proti tomu — pýtala starého, aby syna ešte doma nechali.

„Zákon je zákon,“ rozhodol pevne. „Keby ho nebolo treba, nekázali by mu ísť na prvého. To je iba taká sebevôľa. Ak nemá chuti, nech nejde. Ja ho radšej pošlem na remeslo: aspoň ma nebude pomykať.“

Ondro čul otcovo rozhodnutie a nemohol zaspať do polnoci. Ráno sa presvedčil naisto, že odchod je neodvratný — mať zarobila na koláče.

Iba to ho tešilo, že sa povezie po železnici. Starý naveľa-naveľa povolil v tejto veci žene.

„Aspoň toľko nezmeškáš. Druhý deň večerom môžeš byť doma. A ťažko by bolo v dome bez gazdu.“

Starý si vymienil iba to, že k Povážnej sa pôjde pešo. Časy sú krásne, cesty dobré. Mať zase sa ponúkla, že batoh sama odnesie k stanici. Neľaká sa ani batoha, nabitého koláčmi. Aspoň vidí o tri hodiny dlhšie svoje dieťa.

A tak kráčajú vŕškom z dediny. Otec popredku s čugaňou, otriasa rosu, ktorá sa na rozložitej lúke belie ani srieň a nohy chladí. Za ním mať, nahnutá pod batohom. Stúpa statne, nechce zaostávať. Ondro sa vlečie zronený, každých desať krokov obzerá sa k dedine. Ibaže jej nevidí. Hustá hmla sedí v dolinách. Rozliala sa ani dáky veletok, chcela by zatopiť všetko, i končiare vrchov, i poľany na holiach — ale nevládze sa vyštverať po ich strmých bedrách. Rúca sa do dolín, roklí, prepadlísk — vrchy nad ňou trônia spokojne a vznešene, obliate ranným svetlom slnca. Slzy vstúpili Ondrovi do očí. Obraz jesene, ktorá prvej sa vkráda do hôr než do otvorených krajov, ale zato býva čarovná ako nikde inde…

Nedržia sa hradskej cesty, starý sa odrazil na chodník. Ten ich voviedol do hory, kde už vládne veselý život, ako každé ráno. Vrany kvákajú, poletujúc po jedliach kŕdľami: dlhá pohoda vyhnala ich z dedín a údolí. Kukučka sa neozýva, zato drozd pohvizduje. I drobné vtáctvo píska a čvíkoce. Pod jedľami rozkladajú sa plávky, mlieče i tanečnice. Lenže klobúky nemajú okrúhle, svieže, plné šťavy, ale strapaté, pohúžvané. Nebolo dlho dažďa, slnko pripeká, hádam i červač sa rozmohla. Zato pod smrečkami a borovčím po vlhčinách a v tôni žltnú sa rýdziky, pekné, drobné sťa dvojgrošníky. Ondrej sa pasie ma nich očima, hneď by sa dal do zbierania.

Došli na chotár, vidno nastavané méty a nahádzané kopce. Na tamto tom ho kopcovali predlanským, keď pásol s mládenci voly. Ani to nebolo dosť. Pokrčili ho do kozla — nechcel ísť na švábku do dobrovnického chotára, a tak ho vaľkali dolu tou lúkou, čo ide po ten jarok. Utlčený bol, akoby bol pne kálal celý deň: ale hneď zabudol na všetko, keď sa zemiaky dopiekli a vyberali z pahreby. Za ten čas voly zabehli do škody, a to do dobrovnického chotára; starý Rybár musel zložiť štyri zlatky škody. Preto ho nechcú pustiť za volmi.

Prešli i pamätnou lúkou, kráčalo sa chodníkom sťa po koberci mäkkom. Na druhom boku belejú sa košele Dobrovničanov, kosia sa ovsy. Miestami sa brnejú lány na koreni, miestami zas úroda na radkoch ustretá čaká hrabáčky. Vzduch sa rozohrial, hmla redne; bohvie kde sa dieva. Snáď sa kydá na zem, alebo prepadúva do roklín. Iba tam vpravo stojí dlhým pásom nepohnute, zakrývajúc vlnitou čiarou dolinu. Tade tečie rieka.

Čím bližšie Dobrovníka, tým pustejší je chotár. Zbožie v záčinoch, zostali prázdne strniská. Iba z medze, zarastenej tŕním, zdvihol sa kŕdeľ poľných vrabcov a letí s nehoráznym čvirikaním tam na ten vŕšok a sadá na borovčie.

Nad dedinou rozkladá sa cmiter. Nebolo by znať na ňom, čo je, keby sa vprostriedku nerozpínal kamenný kríž a dookola múr, vlastne val z kamenia a hliny. Iba kde-tu v zeleni pažite vidno žltý fľak — čerstvý hrob. Dobrovničania tiež zabudli cez leto umierať, nemali kedy. Na strniskách okolo cmitera ženičky roztáčajú ľan do strojných radkov.

„Pán Boh pomáhaj!“ volá Rybárka tej, čo je najbližšie. „Ale bude dáky?“

„Chvalabohu, bude!“ odpovedá tá, vystrúc sa schuti.

„A kedyže ste ho siali? Pred Duchom?“

„Hej, veru. A veru sme dobre natrafili s ním. Potom prišla, ľaľa, tá suchota. Nebol by hádam ani vzišiel.“

„My sme priam tak pochodili,“ sťažuje sa Rybárka. „Všetok vypálilo. A čo vzišiel, ten zaškrelo. Ani si ho nevidel spomedzi hrúd.“

„Nože, no!“ diví sa Dobrovničanka.

„Veru tak. Neviem, či ho bude desať kýt. Podajedny môžme sa cez zimu na štyri boky naspať. Tie, čo vzišli pred Duchom, boli rúče. I ja som tisla: choďže ho, reku, zasiať,“ doložila s výčitkou poloobrátená k mužovi, „ale chlapi, viete, akí sú.“

„Veď to i naši tak. Ale košeľa aby bola vždy ako list,“ smeje sa Dobrovničanka.

„Aspoň máte na koho zvaliť,“ ozval sa Rybár. „Zaseješ ho pred Duchom — povedia ti, vyprelo vo vlhčine. Zaseješ po Duchu — zaškrelo v suchote. Vám ani čert neuhovie, keď už musím hrešiť!“

„Už je za ľan!“ pochvaľuje Rybárka, akoby muža nebola počula. „Nežiaľ okolo takého robiť.“

Zišli do Dobrovníka. Dedina je pustá; iba čo sa vypekajú kŕdle detí v košieľkach popred domy. S ich krikom mieša sa rapot strák na vŕbach okolo potoka a gagot husí.

Úzkym výhonom vyšli za humná, berú sa do strmého kopca. Slnce sa tu mocne opiera — je horúce. Vzduch sa trasie nad holým strniskom, otec utiera si čelo rukávom, nesúc široký klobúk v hrsti.

„Aká horúčava!“ prihovára sa žene. „Nie ti je ťažko? Daj, odnesiem trochu.“

„Len nechaj, aspoň kým prídeme tam k tej bučine.“

„To je leština. Tam naši chodievali na lieskovce. Teraz je zahájená; neviem, čo Dobrovničania zvíťazili.“

Chodník voviedol ich do leštiny a krútil sa sem-tam, až sa dostali na holý kopec. Otvára sa výhľad naďaleko. Vidno samé hory, akoby sa jedna opierala o druhú. Len kde-tu dedinka, stisnutá v doline. Vzduch je čistý, priehľadný: ďaleké hory jasné, ani na obrázku.

„Sadnime si,“ vraví starý. „Polovicu sme už prešli. Teraz bude ľahšie v dolinu.“

Mať rozviazala batoh a predkladá babu, ľahkú, prižiarenú. Nôž borí sa do nej sťa do páperia a gazdiná pozerá striedku, bielu, dierkastú.

„Vydarila sa,“ vraví s hrdosťou. „Ono i múka je toho roku lepšia.“

Starý len prikývol hlavou a ani nepozrel na koláč. Vyťahuje kresivo z kožúška a hľadí zádumčivo k tým horám, ktoré zavierajú obzor. Snáď vidí cez tú hradbu hôr a vrchov do otvoreného, širokého kraja, kde sú žírne polia. I tam už bol, schodil i ten kraj krížom-krážom.

„Ej, všakové sú kraje na svete,“ hovorí akoby sám sebe. „Človek by nepomyslel. Náš chudobný — a tam, dve úrody do roka. V strnisku ešte dorastie pohánka. No, môže sa povedať, napríklad, ako zem zasľúbená.“

Rybárka nepočúva, čo muž hovorí. Moc ráz to už počula. Opiera bradu do dlane a hľadí do zeme. Nadchodí na ňu žiaľ. Chcela si spomôcť tým, že odprevadí syna na stanicu; a čo za potecha, keď ju čaká smutná, dlhá spiatočná cesta. Už teraz sa jej bojí, nebude sa mať s kým rozhovoriť.

„Kto loptie doma, ten nič nevie. Hrdlačí do smrti a míva, že to tak má byť. A ono, keď sa prevalíš, cez tie vrchy, otvoria sa ti oči. Tam prší požehnanie hotové z neba, len ho zberať. Statku pekného plné stajne, voly — také opachy, a kone: kdeže my. My sme neboráci!“

„To chudoby tam nieto!“ pichá ho žena.

„No, chudobu tiež nájdeš. A dosť jej je. Tým dáva Pán Boh úrodu a nám robotnosť. Tak čo sa nám nedorodí, to rukami dokladáme: ľaľa, aké mozole!“ Ukazuje ozaj tvrdé dlane. „Tam gazda ani len nemláti, lebo načo, keď prídu horniaci? Aspoň sa obživia a odnesú výmlatok. Tak za gazdom i chudoba sa drží, robota smrdí. Ale kto sa roboty nebojí, tomu je iba tri svety. Nocoval som u hofierov, čo majú ustavične biely chlieb na stole. Mäso aspoň raz do týždňa.“

„I u nás je dobre, kto rúče robí,“ na to ona.

„Veď dobre — ale iba my povieme, že dobre. Keby tí tam videli našu dobrotu, plakali by nad nami. Ja som sa okúňal povedať, že jedno zakolem každú zimu. Tam hofier zakole toľko. Dobre veru, dobre — a prečo sa nikto nevráti, kto sa raz tam ohrial? Už by ho len tá dobrota musela ťahať sem dohora. Každý tam zostane a ďakuje Bohu, že je tam. I Ondro ta pôjde. Čo tuto? Na tú psotu sa dívať, švábku škrabať?“

Naskočila mu červeň na tvár, i oči svietia. Prezradil najtajnejšiu túžbu. Pozerá na syna, čo ten na to. Ale Ondro hľadí v tú stranu, kde je dedina. V srdci žiaľ a túžba za týmito horami. Nie sú síce úrodné, ale zato tak vľúdne a milé, milé. Kde na svete ešte kraj, ktorý by tak bezprostredne hovoril k srdcu? Nie, on nezná takého kraja.

Nejedáva doma takých vecí, aké dostávajú z domu jeho bohatí kamaráti, o akých jeho otec sníva: ale predsa mu chutí za otcovským stolom, kde sa načiera z jednej misy v svornosti, láske. Čo mu treba ešte? A práve od toho stola je odsotený — oddelili ho na tanier, poslali k peci. Vytvorili ho spomedzi seba. A to prečo? Sám nevie prečo. Vie iba, že nemá tam miesta, prítulku. Nuž sirota je naozajstná, bárs má otca i mater.

Odvrátil sa a utiera ťažké slzy tichej ponosy. Iba mať tuší, prečo plače jej dieťa. Ale ona má útechu — vie, prečo sa toto všetko robí. Vie, že z tohto utrpenia, strádania vyrastie veľká radosť. Bude šťastný, samostatný, ľuďom osožný, Bohu príjemný. Veď ona sa za to vrúcne modlieva, a to sa i splní, ona to pevne verí, i čaká. A akoby ho chcela utíšiť, hladí ho po hlave a tisne ju k svojim rozbúreným ňadrám.

Tak sedia, zaoberajúc sa každý svojimi myšlienkami a žiaľmi. Nepozorujú, že slnce stúpa dohora. Iba keď sa ozval zvon na dobrovnickej veži, preriekla stará:

„Čo by sme sa vari hýbali. Radšej včaššie prísť a čakať, ako sa oneskoriť.“

Ondro vyskočil hneď. Teraz žije iba okamžiku a v ňom čaká ho radosť — cesta po železnici. Nechce ju prepásť, tá radosť mu jediná zvýšila nadnes. Keby nie to, neviem, čo by ho tešilo. Možno našiel by dačo iného. Ale teraz má železnicu, myslí iba na ňu. I dom bledne pred ňou. Zdá sa mu, že už dávno vyšiel z neho. Teší sa iba, ako bude stáť pri obloku, pozerať na kraj, ktorým vlak poletí. Musí to byť krásne. Schytil by sa cvalom a letel do Povážnej. Chôdza otcova, ktorý ide zas popredku, batoh prevesený cez ľavé plece, zdá sa mu veľmi zdĺhavou.

„Tam pod tou medzou je dobrá voda. Vyviera spod lipy. Nie ako naša — takej si ešte nepila.“ A Rybár púšťa sa strniskom k medzi a za ním žena a syn.

Bol to obyčajný medokýš, obložený tľapkavými kameňmi. Odo dna podskakujú bublinky. Voda priezračná, čistá, okolo nej chládok. Posadali si a Rybárka nevie sa vody vynachváliť — je taká čerstvá, chladná a búcha do nosa. Ani Ondro nebanuje, že sa kvôli nej uchýlili od chodníka. Cíti sa, akoby mu novej sily nalial do žíl.

V diaľke sa zas ukázala rieka, hmla už nestojí nad ňou. Odráža sa od nej ani od striebornej stuhy. Omýva úpätie strmej bučiny — vyzerá sťa strieborná obrúčka okolo smaragdu. Na jej brehu dedina s bielym kostolíkom.

„To je Povážna,“ zvestuje otec. „Do vrchu už nepôjdeme.“

Ondrovi bije srdce veselšie, oči svietia. Dedina akoby ho volala: zdá sa mu krásna a milá.

„No už nebudeme dlho spolu,“ prihovára sa mať, zaostanúc schválne za mužom. Na srdce padá ťarcha, slová sa zadrhávajú v hrdle. „Nezabudni na mňa. A píš. Keby ja vedela, ja by písala každú nedeľu, ale my sme sa neučili. A Boha sa boj.“

Tak mu, hľa, rozpráva, tak ho naúča. Veci všetko známe, ale vždy nové, keď pochádzajú od matere. V hlase sa chveje žiaľ i úzkosť. Veď nevie, čo ju čaká, i syna. Hádam nešťastie, možno i smrť. A dieťa samotné v cudzom svete, nemá kto nad ním bdieť. Preto napred ho napomína, vystríha, naúča i teší. Bárs Ondro myslí už na inšie, predsa reč materina nachodí cestu k srdcu i preniká jeho zátvorom. Rozrýva ho, obmäkčuje; budí v ňom dobré úmysly, krásne predsavzatia.

„Ľaľa, most, ale tam smie iba železnica ísť,“ upozorňuje ich otec.

A vidno i koľajnice, ako vybehujú z úzkej doliny a zatáčajú sa k mostu. I Rybárka obdivuje toto dielo: takého mosta ešte nevidela.

„Tento je celkom železný — nuž keď chodí po ňom železnica, musí byť železný,“ vysvetľuje starý.

„No, už je ho kus,“ diví sa ona.

„Ponadeň je prievoz. Len sa prevezieme a už budeme v Povážnej.“

Prišli k prievozu, ale člny boli na druhej strane. Rybár volá, hvízda — ale okolo búdy prievozníckej je ticho. Vystúpili na násyp, že prejdú mostom na druhú stranu. Vtom z ľavej strany čuť kohosi kričať. Od svojho domku beží k nim strážnik v uniforme.

„Kdeže chcete ísť?“ kričí zadychčaný.

„Do Svätého Jakuba,“ odpovedá Rybár pokojne. „Šikujem tuto syna do škôl, nuž radi by sme sadnúť na tú železnicu.“

„Cez most je zákaz chodiť!“

„Veď sa var’ neprelomí, čo prejdeme!“

„Ale vás zapučí, lebo cúg^[2] bude zaraz tuná. Signál je už tu.“

„Veď nás len pusťte,“ navádza ho Rybárka. „My sa darmo viezť nechceme, božechráň! Statočne zaplatíme, čo budete pýtať. Nuž nás už len pusťte.“

„Akože vás pustím, keď prišiel signál! Pripučí vás a ja vypadnem zo služby.“

„Vidíte, už sme mohli tam byť, a nebolo by sa nič stalo,“ vraví Rybár.

„A čo sa nepreveziete?“

„Veď to — ale kde sú prievozníci! Kým tí prídu, kde bude železnica.“

Ondrovi je dlho čakať. Prišiel naň strach, že nedobehne, i pustil sa cvalom cez most.

„Ideš sem!“ kričí strážnik. „Ak ťa lapia — ach, tritisíc…“

„Švagre, čo pýtate, keď nás pustíte?“ začal Rybár z druhej strany.

„Keby to prvej, ale takto! Už je neskoro.“

Rybárovi prišlo chlapca ľúto. Videl ho stáť na druhom brehu a kývať. Nie, nebude mu rušiť vôľu, čo sa čo stane. Nech nepovie, že otec bol tyran. Ale sotva urobil krok na most, už strážnik priskočil a pritisol ho k zábradliu.

„Ja ťa naučím, ak chceš. Ja ti ukážem.“

Rybárka sa zobzerala, vidí, že je niže mosta malá voda.

„Starý, hybaj — prebŕdneme.“

Ale starý nemôže sa pohnúť. Chlap ho pochytil popod pazuchy a ťahá k svojmu domku.

„Pusťte ma, veď už nepôjdem. Bohuprisám, no…“

„Nepustím. Ja viem, šli by ste, a ja prídem o službu.“

V doline sa ozvalo ostré hvizdnutie. Strážnik stiahol Rybára z násypu, medzitým čo jeho žena stála so signálom.

„No, vidíte, i tak by bolo neskoro. Mašina by vás bola dostihla na moste. Čo ste sa neponáhľali lepšie?“

„A kde sú tí? Nestane sa im dačo?“

Ondro, vidiac, čo sa stalo, pustil sa popri koľajach. Prišlo naň rozčúlenie: zdalo sa mu, že zahynie, ak nedobehne zavčasu na perón. I dobehol čosi prvej než vlak.

Rušeň zafučal a zastal. Perón sa prikryl parou. Konduktori v letných nohaviciach vyskákali a kričia: „Povážna — Povážna egy perc!“^[3] Otvárajú dvere, o ktorých Ondro myslí, že vedú do neba. Z vozňov melú sa páni, najviac židia s batohami. Jeden si nesie pod pazuchou stolček; nebodaj si ho vzal, aby mal na čom sedieť v štvrtej triede. Sotva sa tí vyhrnuli, už iní vchádzajú. Podávajú si batohy, kývajú si rukami, bozkávajú sa a volajú: „Adieu! Lebewohl! Glückliche Reise!“^[4] A len že sú dnu, už sa stavajú k oblokom, usmievajú, snáď od radosti, že už vsadli; iní utierajú si oči a hovoria s tými, čo zostali na peróne.

Ondro je ako na tŕňoch, čaká. Neborká mať beží popri násype, čižmy v rukách, plná strachu o syna. Kýva naň rukami, snáď aby nevsadol.

Dvere zas búchajú, konduktori behajú. Ozvala sa trúbka, rušeň píska, fučí a prikrýva sa dymom. Trhnutie a vlak vychádza z perónu. Konduktori vyskočili na stúpadlá, držiac sa ľavou rukou, pravou salutujú s úsmevom. Vidno, teší ich cesta v takom krásnom počasí.

Prešiel i ostatný voz. Ľudstvo sa vytráca z perónu, i úradníci odchádzajú do kancelárie a reštaurácie. Ondrovi sa oči zalievajú slzami. Železnica, ako sa zjavila, tak zmizla razom. Sťa vo sne.

„Nebožiatko — ani len to sa mu nestalo!“ čuje materin hlas pri sebe.

Idú nazad k mostu, hľadať otca. Ten si už vykračuje po moste; nevidno na ňom hnevu.

„Ohava, keď nás tak nepustil. Teraz je už darmo. Akože, budeme čakať? O druhej po polnoci môžme vysadnúť. Ako chceš, urob — ja vďačne počkám. Či len pôjdeme?“ Dáva síce Ondrejovi na vôľu, ale vidno, že on radšej by šiel pešo. Chlapec to možno tiež vycítil, alebo mu odpadla chuť čakať tak dlho. Snáď nepáči sa mu tiež cesta v noci. Bude tma — nevidí nič. „Ja, ako povedám — vďačne. Povedz, ako ty chceš. Môžme vojsť do hostinca a počkáme. I mať si oddýchne.“

„Poďme len takto,“ vraví Ondro po tuhom boji.

„No nič preto,“ teší ho otec. „Na Hody prídeš po železnici a ja prídem po teba na saniach. Oj, dosť sa navozíš na nej — neboj sa. A práve by sme boli dobehli, keby nie ten ničomník. Nuž, poďmeže. Mať nás môže vyprevadiť tam na ten kopec. Pôjdeme poľahky — zajtra o tomto čase budeme v Jakube. I furmani sa azda trafia.“

Bez slova kráčajú do kopca, nikomu sa nechce hovoriť. Mať je najsmutnejšia. Zastali na kopci, mať sa rozlúčila. Starý sa na to nedíva: odvrátil sa a hľadí zas k tým horám, za ktorými leží jeho zem kananejská.^[5]

„No choď, stará. A len sa už zariaďte, kým prídem. A neplač.“

Stará sa pohla, ale ako tí dvaja zašli za kopec, vrátila sa nahor a hľadí za nimi. Ondro sa obzrel pri prvej zákrute, pokývol jej ešte raz klobúkom. Vystrela za ním ruky, akoby ho volala nazad, alebo žehnala — a hradská cesta je zase prázdna.