E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Na stanici

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Sedliaková, Karol Šefranko, Martina Kališová, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 77 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Pán Jozef Niczky z Nitiek zostúpil zo svojho voza, len čo tento zastal pred hostincom železničným v Brehoviciach. Veru tak, Brehovice (Brehócz) od minulého roku majú svoju extra stanicu. A ako ťažko k nej prišli! Bolo by to hodno do obecnej knihy zapísať, ale v Brehoviciaoh ešte takej knihy nemajú. Alebo to spomeniem ja. Brehovice nechceli ,ohnivého koňa‘ pustiť svojím chotárom, aby im tam depčil bohatú úrodu na rovine. Ale čože — museli. Za náhradu žiadali si veľkú stanicu, no darmo. Nebolo dosť miesta. Dostali zato menšiu a k nej ešte reštauráciu. Dosť závideli Brehoviciam túto slávu Nemanice, hlavné stoličné mesto slávnej stolice Lupanovskej. Závisť — nezávisť, Brehovice prišli do spojenia s Pešťou i celou Európou; Nemanice zostali medzi horami zahrabané, zabudnuté vzdor veľkej budove, stoličnému domu. Nemanice radšej oželeli všetko; zriekli sa i spojenia s ostatnou Európou, len aby nemuseli uznať prednosť Brehovíc nad sebou. Z Nemaníc do Brehovíc nechodil omnibus dlhé roky, len v posledné časy, vzdor veľkým protestom mesta našiel sa podujímateľ, ktorý i túto premávku zaviedol. Ale nemá veľkého prospechu. Rodený Nemaničan nesadne na to bohaprázdne vozisko, čo by hneď musel kráčať pešky, ba vôbec nerád užíva i železnice, len aby nemusel ísť do Brehovíc a tam slávu Brehovíc vlastnými očima vidieť.

Pán Jozef Niczky z Nitiek tiež nepoužil omnibusa, ale doviezol sa na obyčajnom furmanskom voze. A mohol by i na omnibuse cestovať, veď on nie je rodený Nemaničan. Jeho i slávnych predkov jeho hniezdo leží v susednej stolici, a síce v Nitkách, kde starobylý kaštieľ s troma vežičkami hlása svetu slávu, ktorá venčí čelo pána Jozefa Niczkého i ostatných potomkov tejto famílie. Omnibusa nepoužil z dvoch príčin. Zo súcitu oproti nemanickému magistrátu,[1] ku ktorému ho pútajú viacročné zväzky priateľstva, ďalej preto, že omnibus len pred večerom odchodí z Nemaníc. Pán Niczky nechcel nocovať v brehovickej reštaurácii, preto použil obyčajný furmanský voz. Schválnu príležitosť si nenajal. Furman mal ísť do Brehovíc po múku, i vzal cestou na svoj voz urodzeného pána Niczkého z Nitiek. Konečne slávna família by sa i nahnevala na svojho člena, ktorý by najímaním schválnych povozov rodinné statky nemilobohu mrhal. Myslím, že čo by i tohto hnevu nebolo, pán Niczky by sa nebol oddal takému mrhaniu — bol diurnistom[2] u kráľovského okresného súdu v Nemaniciach.

Keď som už toľko vyzradil o ňom, pôjdem o krok ďalej. Pán Niczky náležal k ľuďom, o ktorých sa vraví, že sú interesantní. Čo je to interesantný, vie každý; na čom sa tá vlastnosť zakladá, nevie nikto. Pán Niczky aspoň nebol pekný. Vlasy česal súmerne na oba boky, ale tak, aby trochu išli do čela. Jedno obočie stálo čosi vyššie a chvíľkami sa potrhúvalo. Orličí nos dvíhal sa smelo ako Kriváň medzi Tatrami, i bol trochu šibnutý na ľavý bok. On udáva, že to pamiatka zo zlatej detskej doby, keď mladý pán, budúci diurnista, skácal z prielazu na holohumnicu do sena. I brada jasnosvetlá na jednej strane bola omnoho mohutnejšia. Vôbec celý chlap od hlavy do päty bol nesúmerný, dalo by sa povedať krivý ako to jeho písmo, ktoré bolo zvečnené na mnohých idézéšoch[3] a végzéšoch.[4] No vzdor tomu, ako dámy tvrdili, bol interesantný. Nosil krátky kabátik, ozdobený fialkami alebo listom z pelargónie, z náprsnej kešene vždy vykukoval rožtek červenej hodvábnej šatôčky. Vesta bola vždy biela, nohavice úzke, pásikované. Dlhé aristokratické nohy nachodili sa v končitých, lakovaných poltopánkach. Celý chlap bol vôbec ako zo škatuľky, na zjedenie.

Pán Jozef Niczky z Nitiek skočil z voza na priestranný dvor reštaurácie. Ohliadal sa v nočnej tme na všetky strany, videl tam jediný omnibus, ktorý večer prišiel z Nemaníc a ráno zas ta sa má navrátiť.

„Koľko hodín, mladý pán?“ ozval sa furman od koní.

Pán Niczky zapálil salónnu zápalku a podíval sa na masívne remontoirky.[5]

„Pol druhej.“

Furman sa poškrabal za uchom a pýtal sa ďalej:

„Vojdete do hostinca?“

„Nie, ľahnem si tu do voza.“

„Veď dobre, veď dobre,“ odpovedal furman a nechutne vyštveral sa na svoju archu. „Podsteliem vám tuto tejto slamy.“

„Ako chcete,“ ohlásil sa pán Niczky ľahostajne, ale bol predsa rád. Vyspať sa na slame a neplatiť za to nič, zodpovedalo úplne tradíciám slávnej famílie Niczkých z Nitiek.

Bolo mu tak dobre; slama šušťala v rukách furmanových, akoby ho zvala: Poď, poď si ľahnúť.

„Už som podstlal.“

Pán Niczky sa rozvalil na voze, zakrútiac sa do širokého plášťa a odfúkol si. Furman zašiel pod voz, tam sa chvíľu mechril, až úplne zatíchol.

Na pánove oči sen neprichádzal. Zjavili sa staré rozpomienky. Jedna po druhej sa vynorovali a obletovali jeho vyjasnenú tvár. Rodičovský dom, otec, mať, zemianske pohodlie, kone, koč, poľovačka, starí kamaráti a dvoje modrých očú pod dlhými riasami… Vzdychlo sa mu. Koľko rokov od tých čias; minulo všetko, možno to už len sen. Pohladil si bradu a usmial sa: predsa to nie sen; je to skutočnosť. Čo robí krásna Amália? Žije, vydala sa? Srdce mu hlasnejšie zabúšilo, strepotalo sa ako ryba, lapená v sieti. Rozpomienky tratili sa jedna po druhej: otec, mať ustúpili (sú už i tak mŕtvi), len táto jedna zaujala celú dušu, šíri sa, niet jej konca-kraja.

,Amália, Amália!‘ zavzdychal pán Niczky, akoby v modlitbe. ,Vidím ťa ešte kedy? Si doma, nájdem ťa v malej záhradôčke? Čo ti poviem?‘

Všelijaké odpovede sa mu tisli na jazyk; romány, ktoré dosiaľ čítal, dávali mu všelijaké úpravy, ale predsa jedna jediná odpoveď plietla sa mu na jazyku, vždy hlasnejšie a hlasnejšie ozývala sa: ,Milujem ťa, milujem.‘

Ľahko odpočívať, keď ružové rozpomienky spoja sa s peknými nádejami a spletú ti nad hlavou svoju sieť. Sen obletuje v diaľke ako motýľ, sem a tam sa kníše, sadne na kvet, pohrá sa v jeho kalichu, a zas trepotá pestrým krídelcom. Zrazu sa hodí, sadne ti na oči, a ty nevieš nič — všetko unikne pred tebou.

Pán Niczky z Nitiek prebudil sa s divným pocitom. Akési hmýrenie cítil na celom tele. Prehadzoval sa, hmýrenie trvalo. Skočil z voza, zobudil furmana.

„Čo je?“ ohlásil sa furman spod voza.

„Čo to máte v tej slame, čosi chodilo po mne.“

„Ja neviem — ja neviem. Iba ak by — ale slama sa hodne vyležala pod cieňou.“

„Čo, iba ak by?“

„Ja nepovedám — ale slama je čistá ako zlato. Pol roka sa vyvetrávala pod cieňou; to je svätá pravda, čo ja hovorím.“

Pán Niczky videl, že je tu čosi záhadného; načo slamu vyvetrávať! Ťažká chmára sa mu rozložila na čele. Zišlo mu čosi na um.

„Načo ste tú slamu doviezli do Brehovíc?“

„Predať.“

Brehovice nesiali žita. Na malej rovinke okolo dediny boli kapustné hrady, tam ďalej jačmene, po vŕškoch a úplazoch ovsy; len kde-tu zemička švábky. Brehovice museli teda kupovať žitnú slamu na povriesla i do postelí zo susedných obcí. Často sa stalo, že kúpili slamu už opotrebovanú…

„To bude na povriesla?“ opýtal sa s utajeným dychom pán Niczky.

„Nie — do postele?“

„Prečo nie na povriesla?“

„Nie je súca. Pomliaždila sa v posteli.“

Pán Niczky nepovedal viac slova. Zakrútil sa do svojho širokého kepeňa a bral sa dvorom ku blízkej lavičke. Furman nevedel si vysvetliť, čo sa pánovi robí. Vyšiel do voza, zviazal slamu do šúpy, postavil ju do kúta. Podstlal si slamu z druhej šúpy, ktorá šušťala veselo pod jeho rukami. Táto nebola z podciene, nebolo ju treba prevetrávať, nebola ešte potrebovaná… Chutne sa roztiahol vo voze a o chvíľu chrápal.

Pán Niczky ani na lavičke nemal stania. Nosil sám v sebe rozklad a základ nepokoja. Sotva si ľahol, ten divný pocit hmýrenia nedal mu usnúť. Okolité hory, ktoré ako rámec rozkladali sa vôkol Brehovíc, začali už jasnejšie vystupovať z nočnej tmy. Ich vrcholce zahalili sa modrastým závojom úsvitu, všade ticho ako v chráme. Akoby všetko čakalo prvý znak k životu a bálo sa pretrhnúť mlčanie a zobudiť prírodu zo spánku. Zavial studený vetrík a zhodil široký plášť z nôh pána Niczkého. Pán Niczky, nepriateľ takého čerstvého, aromatického vzduchu, vstal z lavice a bral sa k vozu. Tam našiel furmana spokojne si odfukovať.

„Bože, tí ľudia sú zo železa. Ja som nemohol tam minútu obležať, a on spí ako peň.“

Zatriasol chlapom, furman sa prebudil.

„Ako sa vám tu spí?“

„Ako v oleji.“

„Povedzte, čo ste tak včas prišli? Máme ešte hodinu čakať — ba vyše hodiny.“

„Ja že tak včas neprídeme; ktožehovie, čo je to za robota! Indy som sa pohol o tretej, a došiel som o ôsmej. Teraz som sa pohol o jedenástej, došiel som o pol druhej. Ktožehovie, čo je to za porobenina! Nuž ale ľahnime si!“

A furman sa vyvalil do slamy a chrápal.

Pán Niczky závidel železné nervy furmanovi, a sadol si na svoju lavičku. Rozmýšľal, aká to porobenina, že furman za pol toho času sem došiel než indy. Ale kto rozlúšti takéto záhady? Keby pán Niczky aj iné razy bol cestoval do Brehovíc s furmanom, bol by ho práve tak prebúdzal každú chvíľu a povzbudzoval nedať ani koňom zadriemať: bola by sa i záhada hneď rozlúštila, ale takto po jednej ceste ťažko ospalému furmanovi i neskúsenému pánu diurnistovi na koreň tej veci prísť. Tu, hľa, zas modré oči, i tie dlhé, hodvábne riasy… Amália, Amália — čo robíš?

,Spí, spí,‘ odpovedá za ňu sám pán Niczky. ,A ak nespí, ak ju dáky tajomný hlas budí zo sna, ako budí mňa, ak dáka tajomná moc ju vyburcovala z loža ako i mňa… Nie, nie, ty nespíš, ty nespíš. Ty myslíš na mňa, na svojho verného až do smrti Jozefa Niczkého z Nitiek… Čo to pletiem? Zazdalo sa mi, že jej píšem zas list. Ach, keby si nazrela do môjho bočného vrecka, tam pod hodvábnou šatôčkou našla by si obálky a v nich listy… Nie, ty nesmieš ich čítať, moja, moja, naveky moja!‘

,A ako moja? Odkedy?‘

Kohút v dedine zaspieval, z okolitých vrchov a strání ozval sa hvizd drozdov. Celá príroda akoby sa bola prebudila. Hore na tých končiaroch a po tých strmých bokoch ozvala sa ranná pieseň trávnic, čistá a pekná, akoby sa bola v tej rose vykúpala. Na ňu odpovedal kosec, ktorý pomedzi lieštinu vykášal trávu. Hory zajagali sa purpurovým ohňom: zavítalo júlové ráno.



[1] magistrát — mestský úrad

[2] diurnista (z lat.) — nižší, pomocný úradník, ktorý pracoval za dennú odmenu

[3] idézéš (z maď.) — predvolanie

[4] végzéš (z maď.) — uznesenie

[5] remontoirky (z franc.) — hodiny, ktoré sa pohybujú pomocou naťahovacieho pera. Pero po obehnutí istého stupňa sa znovu napne.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.